Bratislava – mesto hudby (9). Od Konventnej po Štefánikovu ulicu

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V pokračovaní seriálu o hudobnej histórii Bratislavy, nám turistický sprievodca Ján Vyhnánek predstaví pozoruhodnosti ďalšieho vonkajšieho okruhu Starého mesta.

Vydávame sa Konventnou ulicou, po pravej strane v Grafovom dome z 80. rokov 19. storočia (č. 4) sídli Konzervatórium. Nasťahovalo sa tam v roku 1967 z Rohanovho paláca na Rybnom námestí, ktorý zbúrali kvôli stavbe Mostu SNP. Na Konventnej sídlilo v provizóriu, kde sa zmestilo iba riaditeľstvo a učebne pre individuálne vyučovanie. Jeho situácia sa zlepšila až v roku 1974, keď získalo budovu na Tolstého ulici, kam presunulo väčšinu svojho aparátu. Na Konventnej ulici sa v súčasnosti nachádza Malá koncertná sieň a vyučujú sa niektoré predmety.

Konzervatórium, Konventná ulica, Bratislava, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

O niečo ďalej (č. 11) stojí neorenesančný dom postavený v roku 1882 (projekt Ferdinand Kittler a Karl Gratzl) pre Evanjelickú ľudovú školu. V 60. rokoch 20. storočia v ňom býval muzikológ Zdenko Nováček, riaditeľ Hudobného ústavu SAV (dnes Ústav hudobnej vedy SAV, 1956 – 61) a Konzervatória (1962 – 87), ako aj šéfredaktor časopisu Hudobný život (1972 – 87), ktorý prispel k poznaniu hudobnej histórie Bratislavy o. i. prostredníctvom monografie Hudba v Bratislave. Ako jeden z prvých sa systematicky venoval mapovaniu hudby na stránkach denníka Pressburger Zeitung, jeho výpisky možno nájsť v pozostalosti uloženej v Archíve mesta Bratislavy. Pochovaný je na Cintoríne Lamač.

Prečítajte si tiež:
Bratislava – mesto hudby (seriál)

S budovou susedí (č. 13) Nové evanjelické lýceum, neskoroklasicistická budova, postavená v rokoch 1854 – 55 podľa projektu Gottfrieda Ehrenreicha Bendla. Koncom 19. storočia v nej sídlila Evanjelická teologická akadémia, na ktorej umeleckom večierku v roku 1898 vystúpil nadaný klavirista Béla Bartók (vtedy ešte pomerne neznámy, tlač ho prekrstila na Ludwiga). Predniesol Chopinovu Baladu g mol a – povzbudený potleskom – pridal vlastnú Klavírnu sonátu. Išlo o vôbec prvé autorské dielo, ktoré vo svojej kariére verejne predviedol. Na týchto večierkoch sa tu v rovnakom období zúčastňoval aj violončelista Jenő Kerpely, žiak evanjelického lýcea, ktorý neskôr v Budapešti založil svetoznáme Waldbauer-Kerpelyho kvarteto. Je zaujímavé, že do Bratislavy sa obidvaja vrátili už ako chýrni umelci v roku 1906 na spoločnom koncerte v Sieni reprezentantov.

Nové evanjelické lýceum v Bratislave, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Smerom k Suchému mýtu stojí funkcionalistický Dom B. (č. 17) postavený v roku 1930 podľa projektu Josefa Konrada. Na prvom poschodí staršieho domu, ktorý stál pôvodne na tomto mieste, býval v 80. rokoch 19. storočia amatérsky violončelista August Rigele, plodný organizátor koncertov, nadväzujúci na Jána Batku a predchádzajúci Gustava Mauthnera. Práve v tomto byte sa zrodila myšlienka organizovať koncerty, pričom o prvom z nich, Heckmannovom kvartete v novembri 1884 usporiadanom ako súkromné soaré, sa smeli záujemcovia informovať priamo u neho doma.

Neskôr svoju činnosť rozvinul a až do začiatku 20. storočia koncerty organizoval pravidelne (prevažne 4 za sezónu – 2 na jeseň a 2 na jar). Vďaka nemu Bratislava hostila České kvarteto (1894), Rosého kvarteto (1897), mezzosopranistku Lauru Hilgermannovú (1899), violončelistu Huga Beckera (spolu s klaviristom Ernstom von Dohnányim, 1903) a i.

Na rohu Konventnej ulice a Suchého mýta stojí funkcionalistická Kaviareň Astoria postavená v roku 1925 (projekt Friedrich Weinwurm a Ignác Vécsei) na mieste prízemného vinohradníckeho domu. Návštevníkov lákala aj na živú hudbu v podaní obľúbených cigánskych kapiel, z ktorých tá pod vedením primáša Jožka Pihíka zabezpečila v auguste 1926 z Astorie prvý priamy rozhlasový prenos na území Slovenska. Od novembra 1926 bol súčasťou komplexu aj tanečný palác (Palais de Danse) v suteréne, kde vystupovali predovšetkým barové tanečnice.

Opustená budova bývalej Kaviarne Astoria v Bratislave, 2020, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Kaviareň sa čoskoro stala obľúbeným miestom stretávania bratislavskej bohémy, medzi ktorú patril napr. aj operný spevák Štefan Hoza. Svoju pozíciu potvrdila v auguste 1931, keď ju o jedenástej večer navštívil slávny operný spevák a herec Richard Tauber (o jeho návšteve sme písali v 8. diele seriálu). V 2. polovici 20. storočia v budove sídlilo viacero inštitúcií, v roku 1965 tu otvorili Klub mladých Astoria, v ktorom sa pravidelne konali koncerty džezovej hudby. Sídlil tu aj Mestský dom kultúry a osvety, organizujúci na rôznych miestach Bratislavy pravidelné cykly koncertov vážnej hudby, stál aj pri vzniku Medzinárodného gitarového festivalu J. K. Mertza.

Oproti, v dnes už zbúranom dome na rohu Panenskej ulice a Suchého mýta, býval začiatkom 20. storočia Ludwig Burger, dirigent Cirkevného hudobného spolku (1897 – 1901), učiteľ Franza Schmidta a neskôr aj prvý učiteľ klavíra Bélu Bartóka (ani s jedným z nich si však neporozumel). Dnes je priestor zastavaný objektom Astoria Palace, na ktorého prízemí sídli Rakúsky kultúrny inštitút, známy usporadúvaním aj hudobných podujatí, predstavujúcich slovenskému publiku rakúsku kultúru.

Veľký evanjelický kostol v Bratislave, foto: wikipedia

Vydáme sa Panenskou ulicou k neskorobarokovému Veľkému evanjelickému kostolu (1774 – 76, projekt Matej Walch), postavenom pre nemeckých evanjelikov. Do hudobných dejín mesta sa zapísal predovšetkým ako dejisko výnimočných organových koncertov. Na organe z roku 1924 (postavenom firmou Gebrüder Rieger z Jägerndorfu) koncertovali svetoznámi umelci ako Alfred Sittard (1924, 1925), Bedřich Wiedermann (1925), Fritz Heitmann (1927) a najmä Günther Ramin (1936), ktorý „reprezentoval organové umenie, svojou absolútnou nádherou prevyšujúce všetko, čo sme tu oddávna na umeleckom poli počuli.“ Kostol je dodnes hudobne využívaný, o. i. aj ako miesto konania niektorých festivalov a cyklov (napr. Bratislavské hudobné slávnosti, Melos-Étos, Viva Musica!, Majstrovské kurzy svetových virtuózov).

Oproti kostolu sa nachádza rozľahlá klasicistická budova bývalého evanjelického sirotinca (č. 25). Začiatkom 19. storočia v nej býval skladateľ Heinrich Klein, učiteľ zakladateľa maďarskej opery Ferenca Erkela a pravdepodobný recenzent prvého Lisztovho koncertu v Bratislave (1820). V budove sa stretával so slovenským národným buditeľom Jánom Kollárom (býval v nej ako správca sirotinca) a dával mu hodiny hudby. Podľa Kollárových spomienok „tu som si náruživo obľúbil hudbu a spev, cvičil som sa v nich vo dne, v noci. Odpisoval som hrubé notové zväzky, partitúry, melódie, najmä pre fortepiano, ku ktorému som cítil osobitnú lásku.“

Budova bývalého evanjelického sirotinca v Bratislave, 2020, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

O čosi neskôr (1856 – 61) býval v dome aj organista evanjelického kostola a prvý zbormajster spevokolu Liedertafel Volkmar Schurig, ktorý v ňom uschovával mimoriadnu vzácnosť – originál partitúry Mozartovej opery Figarova svadba. Zdedil ho od svojho otca, pôsobiaceho vo funkcii kantora v nemeckom meste Aue. Schurig zrejme pre finančné ťažkosti partitúru v roku 1860 ponúkol prostredníctvom inzerátov v rôznych nemeckých novinách na predaj: „Originál partitúry Mozartovej Figarovej svadby sa predá. Prípadné ponuky zašlite doporučene do konca februára 1861 na adresu Pressburg, Ungarn, Nonnenbahn 82, Volkmar Schurig“. Z Bratislavy partitúru vykúpil známy hudobný vydavateľ Peter Joseph Simrock, ktorého rodina ju neskôr darovala Pruskej knižnici v Berlíne.

Na rohu Panenskej a Lýcejnej ulice stojí neskorobarokový Malý evanjelický kostol (1777 – 78) postavený pôvodne pre evanjelikov maďarskej a slovenskej národnosti. V ňom uzavrel 19. júna 1904 manželstvo škótsky klavirista Frederic Lamond, žiak Franza Liszta, pričom si vzal rakúsku herečku Irene Trieschovú. Obrad prebehol podľa rítu reformovanej evanjelickej cirkvi a okrem manželského sľubu zložil počas neho do rúk matrikára Wilhelma Becka aj sľub, že sa do Bratislavy vráti koncertovať. Naplnil ho trojnásobne – postupne vystúpil v Sieni reprezentantov (1906), Župnom dome (1910) a Zrkadlovej sieni (1911). Wilhelm Beck pôsobil vo funkcii matrikára 24 rokov a aj z tejto pozície dokázal prispieť k zveľadeniu hudobného života Bratislavy. Pochovaný je na Cintoríne pri Kozej bráne.

Malý evanjelický kostol v Bratislave, 2020, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

neorenesančnom dome (č. 24) z konca 19. storočia sídlila v 40. rokoch Hudobná komora, ktorá prispela k povojnovému rozprúdeniu koncertného života v Bratislave. Nepôsobila dlho, ale vďaka nej sa koncertné sály aspoň nakrátko otvorili celému svetu a vystúpili v nich napr. Calvetovo, Amsterdamské a Schneiderhanovo kvarteto, tenorista Anton Dermota, klaviristi Jan Ekier, Jacques Février, Monique de La Bruchollerie, huslisti Ricardo Odnoposoff, David Ojstrach (na koncerte prítomný aj skladateľ Dmitrij Šostakovič), violončelista Antonio Janigro a i.

Predtým, než sa Štetinovou ulicou vyberieme na Palisády, je potrebné spomenúť aj neobarokový Georgievičov palác z 80. rokov 19. storočia (projekt Viktor Rumpelmayer) stojaci v ďalšej časti ulice (č. 11) smerom k vyústeniu na Koziu ulicu.

Začiatkom 20. storočia ho vlastnil bankový riaditeľ Dionýz Trebitsch, ktorého manželka Oľga bola obľúbenou koncertnou speváčkou. Vzdelanie získala u operných speváčok Irmy Spányikovej v Bratislave a Ireny Schlemmerovej-Ambrosovej vo Viedni. Svoju sľubne rozbehnutú kariéru opernej divy však obetovala v prospech rodiny – usadila sa po boku milujúceho manžela a svoj výnimočný talent zúročovala iba pri príležitostných koncertoch, na ktorých spievala predovšetkým operné árie a podľa dobovej tlače preukazovala i značné herecké nadanie. V roku 1919 zomrela iba 32-ročná vo viedenskom sanatóriu na španielsku chrípku.

Georgievičov palác v Bratislave, dnes tu sídli Základná umelecká škola Miloša Ruppeldta, 2020, foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Smrť obľúbenej Olly, ako ju Bratislavčania volali, spôsobila všeobecné pohnutie. Na nádvorí paláca stojí jej pomník z bieleho mramoru nazývaný Cantus (autor Alojz Rigele). Dal ho vyhotoviť nešťastný vdovec a neskôr ho daroval mestu. V budove dnes sídli Základná umelecká škola Miloša Ruppeldta, ktorá sa tam presťahovala začiatkom 90. rokov z Františkánskeho námestia. V roku 2009 pri príležitosti osláv 90. výročia svojho založenia (vyvinula sa z Hudobnej školy pre Slovensko spomínanej v 6. diele seriálu) pomenovala svoju ústrednú koncertnú sieň po Oľge Trebitschovej.

Vydáme sa hore Štetinovou ulicou, ktorá vznikla len začiatkom 20. storočia ako spojnica medzi Panenskou ulicou a Palisádami. V secesnom dome (č. 7) tam bývala klaviristka Helena Gáfforová, posledná žiačka Bélu Bartóka, u ktorého študovala súkromne v Budapešti (1935 – 37). Bola klavírnou virtuózkou, ako aj komornou hráčkou (spolupracovala napr. s klaviristom Štefanom Némethom-Šamorínskym či flautistom Milošom Jurkovičom), takmer 50 rokov vyučovala na VŠMU. Celý život propagovala Bartókovo dielo, ktoré naštudovala v plnom rozsahu. Na jeho vyučovanie aj po rokoch spomínala: „„Jeho hodiny boli nezabudnuteľné (…) vyvolávali v človeku eufóriu a šťastie. Stačilo vidieť a počuť Bartóka a človeka to poznačilo na celý život.“ Dožila sa 99 rokov (1914 – 2013) a pochovaná je na neďalekom Cintoríne pri Kozej bráne.

Zo Štetinovej ulice zabočíme doprava a cez Palisády sa blížime k vyústeniu na Hodžovo námestie. Pristaviť sa možno pri neoslohovom dome z konca 19. storočia (č. 44), kde v 90. rokoch bývala ďalšia veľká slovenská klaviristka Sylvia Čápová-Vizváry, ktorá ako sólistka spolupracovala s viacerými významnými svetovými orchestrami.

Úplne na konci Palisád stojí Dom grófky Irmy Erdődyovej (1896 – 97, Alexander Feigler), v ktorom sa už od novembra 1897 nachádza legendárna kaviareň Štefánia. Dlhé roky ju prevádzkovala rodina Hackenbergerovcov, pričom hosťom vytvorila komfort v podobe vlastnej kuchyne, ústredného kúrenia, dokonca i telefónu a rádia.

Kaviareň Štefánia, Bratislava, 2020, foto: foto: Ľudovít Vongrej/Opera Slovakia

Kaviareň bola povestná aj výbornou cigánskou muzikou. Primáša Jožka Pihíka obdivoval dirigent Oskar Nedbal, ktorý sa počas jednej z návštev (1924) neudržal, vytrhol mu husle z rúk a začal vyhrávať bláznivé operetné melódie. Podľa očitých svedkov išlo o najpovznášajúcejšie chvíle v histórii kaviarne. Kaviareň obľubovali aj skladatelia Alexander Moyzes a Ilja Zeljenka (ten jej dokonca venoval rovnomennú skladbu pre violončelo a akordeón) a byt nad ňou obýval skladateľ a zberateľ ľudových piesní Svetozár Stračina, ktorý si v ňom zriadil malé múzeum pozostávajúce z kníh, folklórnych nahrávok či sôch.

Desiata časť seriálu nám predstaví vonkajší okruh Starého mesta Bratislavy od Štefánikovej po Obchodnú ulicu.

Autor: Ján Vyhnánek

Archív Bratislava – mesto hudby

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

sprievodca, encyklopedista, vedúci a člen skúšobnej komisie sprievodcovského kurzu BKIS, podpredseda OZ Bratislavské rožky, výstupný redaktor Encyklopedického ústavu SAV, výskumný pracovník Filozofickej fakulty UK (projekt Pamäť mesta Bratislavy, pammap.sk).

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku