Bratislavské hudobné slávnosti finalizovali

Na Bratislavských hudobných slávnostiach bolo z čoho vyberať. Kto vládal, absolvoval až dvadsaťsedem koncertov. Záštita Ministerstva kultúry SR (plus manažérska a organizačná šikovnosť, ako aj príspevky sponzorov) zaručili tohtoročného festivalu totiž nebývalú dĺžku, veľký počet vynikajúcich (a nie lacných!) zahraničných orchestrov, komorných súborov i sólistov prvej kategórie.

Odmenou pre organizátorov bol neobyčajný záujem obecenstva. Na všetkých koncertoch sa do posledného miesta zaplnila Koncertná sieň SF, ale aj Malá sála Reduty (s komornými podujatiami).

Festival ukončila (hoci bez tradičných fanfár) Slovenská filharmónia (12.10.) pod taktovkou vynikajúceho izraelského dirigenta Pinchasa Steinberga. Mnohí spomínajú na jeho hosťovanie 10. a 11. januára 2013, kedy v abonentom cykle Slovenskej filharmónie nezabudnuteľne uviedol Straussovu symfonickú báseň Život hrdinu a Haydnovu symfóniu Es dur Filozof Hob. I:22. Obrovské muzikantské, duchovné a fyzické nasadenie tohto pomaly 69-ročného dirigenta bolo príznačné aj na festivalovom koncerte, ktorý skončil ováciami. Pinchas Steinberg totiž vie vyburcovať orchester k mimoriadnym výkonom energiou, ktorú prejavuje nielen v presných gestách, ale aj celkovým rozvrhom hudobného priebehu skladieb, ktoré ani v jednom momente neunavujú rovnomennou náladou. Rozsiahlu Berliozovu Fantastickú symfóniu op. 14 dirigoval spamäti, pričom neustále vyžaroval na hudobníkov mágiu Berliozovho hudobno – literárno – životného románu. Boli tu čitateľné jednotlivé príbehy – s jemnosťami úvodnej „snovej“ časti, ale aj eleganciou plesovej scény, hudobné zobrazenie prírodných asociácií v „scéne na vidieku“ i dramatickosť „Cesty na popravisko“ a na záver diabolský „sabat čarodejníc“. Slovenská filharmónia hrala pod taktovkou „malého – veľkého“ dirigenta nielen precízne, ale s nebývalou vnútornou energiou, akú celým telom a gestami vyžaruje tento svetový dirigent.

Orchester a dirigent prekvapili dynamikou a zvukovým atakom už v energicky podanej ouvertúre z komickej opery Julesa Masseneta – Chérubin. Predohra svojou ľahkovážnou, búrlivou náladou v čomsi pripomenula i svet parížskej operety z 19. storočia.

Okrem chuťovky z Masseneta a takmer hodinovej Berliozovej Fantastickej symfónie bol vrcholom koncertu aj Brittenov Koncert pre husle a orchester d mol op. 15 s anglickým husľovým virtuózom Anthony Marwoodom. Nech boli podnety vzniku tohto diela akékoľvek (ako o tom informuje programový bulletin), Brittenov husľový koncert vyznel – okrem sólistickej náročnosti, využívajúcej rôzne nároky virtuóznej hry – ako veľký žalospev, občas s ironickými, až sarkastickými šľahmi. Celkovo zapôsobil opus mladého Brittena výrazom neobyčajnej vnímavosti a citlivosti umelca v prežívaní svojho individuálneho osudu. Mimoriadny výkon sólistu, orchestra a dirigenta povýšili Brittenovu partitúru na strhujúci hudobný príbeh. Slovenská filharmónia sa – aj týmto – koncertom priradila k významným svetovým orchestrom, ktoré sme na tohtoročných BHS počuli. Svoje kvality dokáže vždy povýšiť, ba „vybičovať“ pod vedením energických dirigentských osobností. Pinchas Steinberg je jednou z nich.

Na festivale sme počuli aj zvuk viacerých vzácnych, starých nástrojov. Anthony Marwood predviedol zvukovo prierazné, pritom ušľachtilo znejúce husle Carlo Bergonzi z r. 1736, ktoré dojem z koncertu ešte povýšili.

K sólistom, ktorí ozdobili tohoročný festival BHS, patrí nemecká huslistka Julia Fischer, známa bratislavskému publiku už z minulosti. Jej recitál (10.10) bol dokonalý už dramaturgickou výstavbou: počnúc čistými líniami Bachovej Sonáty pre husle a klavír č. 3 E dur BWV 1016, cez dramatickú, v mnohých momentoch priam brutálne znejúcu, v kontrastoch zasa étericky pôsobiacu Prokofievovu Sonátu pre husle a klavír č. 1 f mol op., až po poetické Scherzo pre husle a klavír c mol Johannesa Brahmsa a technicko-formovou náročnosťou i bohatou výrazovosťou vystavanú Sonátu pre husle a klavír č. 3 d mol op. 108 od toho istého skladateľa. Vrcholom koncertu určite bola – po stránke virtuozity a dynamickej bohatosti – Prokofievova Sonáta č. 10 f mol, rovnocenná v husľovom i mimoriadne náročnom klavírnom parte. Ten (ako napokon po celý recitál) hrala pôvodom ruská klaviristka Juliana Avdejeva, laureátka viacerých medzinárodných klavírnych súťaží, sólová i komorná protihráčka huslistky. Obe umelkyne patria k absolútnej svetovej špičke virtuózov v pomerne mladom veku (Julia Fischer má 30 rokov).

Prokofievova Sonáta je inšpirovaná najmä udalosťami 2. svetovej vojny, hlbokým smútkom nad stratami ľudských životov, pričom zvlášť mrazivo pôsobia dramaticky vypäté, disonantné úseky skladby – plné tiesne a zúfalstva, či jemné, kĺzavé behy huslí v závere 1. a 4. časti, v éterickom predvedení huslistky vyznievajúce ako „vietor, preháňajúci sa nad pohrebiskom“. Sonáta Prokofieva je hudobným zobrazením osudov tisícok neznámych hrdinov Ruska, pričom v nej skladateľ nadviazal aj na svoju dramatickú hudbu k filmom Alexander Nevský a Ivan Hrozný. Julia Fischer a jej klavírna partnerka Juliana Avdejeva nás tak geniálnou hrou (a súhrou) vtiahli do histórie ľudských citov v rozpätí niekoľkých storočí.

Pre milovníkov súzvuku orchestra a ľudského hlasu bol zážitkom koncert Budapest Festival Orchestra (9.10.) so svojím zakladateľom a umeleckým riaditeľom Ivánom Fischerom, ktorý je tiež hudobným riaditeľom Konzerthausorchestra v Berlíne. Budapeštiansky festivalový orchester patrí k vítaným hosťom BHS (mimoriadny úspech mal aj pred dvomi rokmi). Sympatický dirigent pripravil tentokrát lahôdkový program – s dvomi vynikajúcimi spevákmi: švédskou sopranistkou Miah Persson(ovou) a gréckym barytonistom Tassisom Christoyannisom. Krištáľovo čistý lyrický soprán Miah Persson zaznel pod taktovkou Ivána Fischera v Štyroch posledných piesňach Richarda Straussa a v 4. časti Mahlerovej Symfónie č. 4 G dur. Vokálna časť takmer hodinovej symfónie Gustava Mahlera je priam „ušitá“ na hlas švédskej „rusalky“, ktorá svojou ideálnou krásou, mladosťou a dokonalým hlasom zosobňovala nebeské „slasti“, opísané v  texte vokálnej časti symfónie. Ako med sladkú, rovnako sa odvíjajúcu hudbu v Adagiu a 4. č časti možno prirovnať iba – povedané veršom anonymného básnika – „s anjelskými hlasmi tak veľkej krásy, že spev sa až k zemi zakotúľa.“ Pri Mahlerovi vždy zmäknú poslucháčske srdcia… Tento raz ich do ešte väčšej clivosti doviedol ideálne hrajúci maďarský orchester, ktorý má plný, vrúcny zvuk. Iván Fischer je magický dirigent, ktorý v romantickej hudbe otvára celý vejár inštrumentálnych farieb.

Smutno-krásne Straussove piesne, quasi rozlúčku so životom možno určite spievať ešte s väčšou nostalgiou, hoci hlas Miah Persson je každopádne vokálne – technicky dokonalý, zvučný, ideálne sformovaný, s jemným chvejivým vibratom, ktoré mu dodáva oduševnenosť.

Najväčším vokálnym zážitkom koncertu bol predsa len grécky barytonista Tassis Christoyannis. Štyri Piesne potulného tovariša od Gustava Mahlera zazneli v jeho podaní ako poeticko-dramatické príbehy chlapca, naivne túžiaceho po zmarenej láske v objatí prírody. Každé zaspievané slovo, hudobná fráza bol iný svet, obsahový význam, poetická myšlienka, citová hodnota. Grécky spevák nás prikoval k Mahlerovej hudbe tak, ako to robili azda iba jeho predkovia v antických drámach. Počas spevu sme spoznali, že svet je plný (nám neznámych) veľkých „potulných tovarišov“, ktorí hľadajú cestu k ideálnej kráse umenia. V prípade gréckeho barytonistu je vskutku zbytočné písať o technických kvalitách spevu. Tassis Christoyannis predviedol umenie výrazových variácií hlasu.

Ozaj: Ako môže toľko ľudí žiť bez hudby?

Autor: Terézia Ursínyová

viac o festivale BHS sa dozviete na www.bhsfestival.sk

foto: BHS, Opera Slovakia