Bratislavské hudobné slávnosti zakončili svoj 51. ročník virtuozitou a expresívnosťou

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Huslistka Viviane Hagner tkala prekrásne tóny a dirigent Ion Marin prejavil obrovskú hudobnú empatiu. Svetlá zhasli. Celé publikum naplnenej Reduty si uvedomuje výnimočnosť tohto záverečného koncertu 51. ročníka BHS (11. 10.) a tak si snaží vychutnať každý jeden moment. Lebo ďalšiu možnosť bude mať až o rok.

Po nástupe orchestra prichádza dirigent spolu so šarmantnou huslistkou. Ona na pohľad utiahnutejšia, on s ráznym, ostrým krokom. Zdvihnuté ruky, ticho, mávnutie a hra. S pokorou sa dvíha melódia a stúpa do výšin. Akoby autor chcel najprv predstaviť samotný orchester. Ukazuje, akej veľkosti je schopný, predstavuje sa ako silné burácajúce teleso, no odrazu si nechá skočiť do reči huslistkou a jeho predstavenie sa ukázalo len ako gesto pre ďalšieho účastníka. Orchester predostiera hudobný, červený koberec a bez námietok sa stiahne a drží huslistku pred sebou. Začal sa Koncert pre husle a orchester Johannesa Brahmsa.

BHS 2015, Ion Marin, Viviane Hagner, Slovenská filharmónia, foto: Alexander Trizuljak

BHS 2015, Ion Marin, Viviane Hagner, Slovenská filharmónia,
foto: Alexander Trizuljak

Dielo patrí medzi najnáročnejšie a najznámejšie diela pre husle. Náročnosť spočíva predovšetkým v ľavej ruke, ktorá musí zvládať rôzne dvojhmaty a veľké skoky. Štruktúra je tiež veľmi ojedinelá. Nie vždy husle hrajú hlavnú úlohu vo vedení melódie. Dokonca v dobe, keď dielo vzniklo, bol tento fakt pre koncertných huslistov urážajúci. Pri vzdialenejšom pohľade na formu sa zdá, že orchester akoby postavil kostru pre husle, ktoré jej dávajú život. Dáva im odrazový mostík a potom podrží, keď treba. Navzájom bez seba ale nevedia fungovať. Nemecká huslistka Viviane Hagner, pôsobila zvláštnym dojmom. Už ako vstúpila na pódium, pôsobila neisto. Pôsobila tak vždy, keď nehrala a držala v rukách husle a overovala si, či sú správne naladené. Keď však začala hrať, išlo o úplne inú ženu. Jej introvertný vstup nahradila jej hudobná extrovertnosť. Nerobila prehnané dramatické výstupy, vášnivé prežívanie melódie a ani profesionalita ju neurobila chladnou. Spravila tak koncert pre poslucháčov a nie divákov. Vzniklo tak miesto pre posluch, pre úprimné započúvanie sa do melódie. A to je možno aj to, čo samotný skladateľ zamýšľal, keď dielo písal v rakúskych Alpách. Silný lyrický charakter je často spájaný s východom slnka.

Pôvodom z Mníchova Viviane Hagner patrí medzi obrovské huslové talenty dnešnej doby. A celé publikum, ktoré si od nej ešte vyžiadalo prídavok, si to všimlo. V roku 2000 bola víťazkou Medzinárodnej súťaži mladých koncertných umelcov a odvtedy má za sebou spoluprácu s mnohými profesionálnymi umelcami a orchestrami ako napr. Berlínska filharmónia, Boston Symphony, Newyorská filharmónia a i.. Má obrovský zmysel pre virtuozitu a hudobný cit, ktorý je počuť v každom tóne.

BHS 2015, Ion Marin, Slovenská filharmónia, foto: Alexander Trizuljak

BHS 2015, Ion Marin, Slovenská filharmónia,
foto: Alexander Trizuljak

Po tomto romantickom snení Brahmsa, začalo burácanie slobodného človeka, podľa predstáv Sergeja Prokofieva. Sergej Prokofiev sa po 14 rokoch rozhodol napísať ďalšiu, 5. symfóniu. V roku 1944, keď vojna ustupovala a on v Kazašskom Almate, v tom po dlhej dobe uvidel nádej pre človeka. Jeho srdce a myseľ si žiadali odozvu. A tak skomponoval dielo, ktoré je ako sám hovorí „chválospevom na slobodného a šťastného človeka, jeho vnútorných síl, čistého a ušľachtilého ducha.“ A tak to aj je. Jeho expresívny jazyk, mal odrazu v sebe čosi iné. Stále počuť armády, delostreľbu a iné hrôzy vojny, ale počuť, ako odchádzajú a vzďaľujú sa a výbuchy expresívnosti v celom diele postupne získavajú nádych niečoho pozitívneho, lyrického. Prokofiev sa predstavuje ako nielen majster vážnej symfónie (ako v prípade 2. symfónie, „ukovanej z ocele“), do svojho jazyka vsúva viac svetla, viac šťastných koncov.

Slovenská filharmónia sa s dielom zžila. Dielo má často akoby šibalský charakter, v ktorom rytmus zohráva dôležitú úlohu. A orchester, riadený dirigentom Ionom Marinom napredoval, šliapal do kopca aj z kopca lyrickej dramatickosti s ľahkosťou. Skvelá variabilnosť orchestra v rukách dirigenta nesklamala. Rumun Ion Marin už má vo svete svoje meno a ukázal aj prečo. Predstavil sa obrovským slovníkom gest, ktoré napriek svojmu veľkému počtu boli ľahko zrozumiteľné. Akoby sa dostal na elementárny jazyk hudobného súcitenia. Stane sa, že orchester s dirigentom nie sú kompatibilní, že si k sebe nevedia nájsť správnu cestu. No v prípade Iona Marina je to nepredstaviteľné. Ako pilot, ktorý má licenciu na všetky lietadlá. Elegantne, s dokonalou znalosťou a prečítaním partitúry, mu neunikol žiaden vstup či výstup. Prokofievovo op. 100 graduje, vrcholí a Ion Marin obrovským, razantným švihom ukončuje Bratislavské hudobné slávnosti 2015. Už zostali len ovácie nadšeného publika.

(pozn. red., záverečný koncert BHS 2015 si môžete pozrieť zo záznamu v online archíve SF TU… )

Bratislavské hudobné slávnosti sa stále formujú a minulým rokom, svojím 50. výročím akoby presiahli status mladšieho festivalu, oproti svojim starším okolitým súrodencom. Myslím že je prínosné, že sa neprofiluje na udalosť, ktorá chcel prezentovať len istú sféru hudobnej scény, i keď by sa mohlo zdať, že napríklad oproti minulému ročníku, sa festival pozeral viac východne od Európy.

BHS 2015, otvárací koncert, Olga Borodina, Emmanuel Villaume, foto: Peter Brenkus

BHS 2015, otvárací koncert,
Olga Borodina, Emmanuel Villaume,
foto: Peter Brenkus

Festival mal silný, razantný začiatok s Olgou Borodinou a Ravelovým Bolerom. Vrchol autentickosti si návštevník mohol dopriať hneď deň na to 26.9.. Kto vám predsa zahrá lepšie Čajkovského a Šostakoviča, ak nie samotná Moskovská filharmónia? V tomto predsudku nebolo nič nepravdivé. Určite išlo o jeden z najsilnejších koncertov ročníka. 27. 9. nasledoval organový recitál Dextra Kennedyho, ktorý predstavil trochu uvoľnenejší repertoár aj napríklad zo serializmu Olivera Messiaena. V ten istý deň sa na BHS objavil Žilinský komorný orchester so zborom Lúčnica a mladým klaviristom Martinom Chudalom. Ten si Beethovenovým Koncertom pre klavír a orchester č. 3 očividne rozumel. Bol to nielen príjemný hudobný zážitok, ale aj opäť raz predstavenie budúcej nadanej generácie. Nasledujúce dielo od Leoša Janáčka bolo kompatibilné s publikom a s náladou nasiaknutou ľudovým krásnom, ktoré sa spája s detskou radosťou a spevom.

28.9. nasledoval opäť jeden z prominentných hostí a to Konzerthausorchester Berlin. Dirigent Abdrey Boreyko bola očakávaná osobnosť pre jeho dynamickosť a strhujúce, živelné vystupovanie. Ten doslova zmietol sálu do búrlivého Mahlera a návštevník ešte po koncerte so seba striasal ten nános monumentálnosti. Ako ďalší nemecký prominentný hosť zavítal Sinfonieorchester Hamburg (7.10.), no dirigoval vynikajúci slovenský svetobežník, Juraj Valčuha.

BHS 2015 - NDR Sinfonieorchester Hamburg, Valeriy Sokolov, Juraj Valčuha, foto: Peter Brenkus

BHS 2015 – NDR Sinfonieorchester Hamburg,
Valeriy Sokolov, Juraj Valčuha,
foto: Peter Brenkus

Slovenská filharmónia si vytvorila istú štruktúru, ktorú sa snaží plniť. O to viac sú vzácnejšie dramaturgické perličky, akou bol napríklad orchester Solamente naturali (8.10.), ktorý už je známy prezentovaním starej hudby a spolu s violončelistom Sťahelom ukázali celému festivalu fundamentálny, hudobný základ celého repertoáru festivalu. Ďalšou takou príjemnou perličkou bol Kórejský symfonický orchester (2.10), ktorý si Dvořákom získal celé publikum. Ich interpretácia 9. symfónie bola doslova perfektná a bez problémov by sa vyrovnala interpretácii Pražskej filharmónie. Bolo zaujímavé, že Kórejský orchester dal do svojho repertoáru dielo svojho pomerne mladého skladateľa Texu Kim. Odvážny čin bol ale prijatý.

Obrovskú, zvukovú masívnosť si mohol návštevník vychutnať pri diele Carla Orfa, Carmina Burana (3.10). Koncert, uvedený Vtákom Ohnivákom bol džentlmensky burácajúci. Filharmonický aj Bratislavský chlapčenský zbor boli zrozumiteľní, orchester neprerážal keď nemusel a dosiahol sa plný súzvuk. Ani preplnený, ani neprekričaný, čo sa pri tak silnom diele môže ľahko prihodiť.

Menším sklamaním bola neúčasť Borisa Berezovského pre zdravotné dôvody, no koncert (4.10) zožal úspech s iným ruským klaviristom – Alexandrom Gindinom. Nebol to Berezovský, ale publikum sa nemalo na čo sťažovať. Repertoár postavený na vrcholných, náročných dielach zvládol elegantne a zachránil tak slávnostiam jeden z hlavných večerov.

Bolo skutočne ešte z čoho vyberať. Mucha Quartet, Moyzesovo kvareto, či Filharmónia z Rotterdamu (10.10.), kde sa predstavil zaujímavý dirigent Christian Macelar a svetovo vyhľadávaný klavirista Simon Trpčeskim. Rachmaninov Koncert pre klavír a orchester technicky precítil a vyšperkoval do poslednej noty.

BHS 2015, Rotterdam Philharmonic, Cristian Macelaru, Simon Trpćeski, foto: Alexander Trizuljak

BHS 2015, Rotterdam Philharmonic,
Cristian Macelaru, Simon Trpćeski,
foto: Alexander Trizuljak

Bratislavské hudobné slávnosti nakoniec neskončili v prominentných, notoricky známych melódiách. A to bolo aj dobre. Urobili bodku v mene profesionality a cez romantického Brahmsa prešli k optimistickejšej stránke Prokofieva.

Bohužiaľ zdá sa, že festival má väčšie meno medzi interpretmi ako pre samotné mesto Bratislava, ktoré si neuvedomuje jeho veľký význam. Festival má obrovský potenciál, ktorý využíva. Každý rok prijímajú pozvanie svetoví umelci a prominentné orchestre. Svojou bohatou a vyšperkovanou dramaturgiou presahuje hudobné povedomie Bratislavy a tá sa s ním potrebuje viac zblížiť a uvedomiť si tento status tradície.

Autor: Michal Huska

niektoré z koncertov BHS 2015 si môžete pozrieť zo záznamu v online archíve SF  TU…

www.bhsfestival.sk

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

Zanechajte komentár