Bravúrny spev v „dnešnej“ réžii. Belliniho Puritáni v Barcelone

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po sedemnástich rokoch sa na javisko Gran Teatre del Liceu v Barcelone vrátila Belliniho posledná opera I Puritani (skomponovaná v roku 1835 a v Liceu uvedená po prvý raz v roku 1848 pod názvom Puritani e cavalieri, v Bratislave naposledy v roku 2010) v novom naštudovaní. Editu Gruberovú a Josepha Brosa nahradili Pretty Yende a Javier Camarena, aby nám predviedli (recenzované predstavenie je zo 14. 10. 2018), čo znamená pravé belcanto.

Puritáni sa v októbri 2018 uvádzajú v Barcelone v desiatich predstaveniach v dvoch speváckych obsadeniach. Z toho druhého spomeňme aspoň tenoristu Celsa Albela, ktorého poznáme aj z vystúpenia v Slovenskej filharmónie (Rossiniho Stabat Mater) resp. z banskobystrického operného festivalu (Maria Stuarda, 2016, písali sme o tom TU…, pozn. red.).

V. Bellini: Puritáni, Gran Teatre del Liceu Barcelona,
Pretty Yende (Elvira), dámsky zbor Teatre del Liceu Barcelona,
foto: Antoni Bofill

Nová inscenácia vznikla ako koprodukcia Gran Teatre del Liceu Barcelona s národnými operami vo Walese a Dánsku. Hudobné naštudovanie prevzal Američan Christopher Franklin pôsobiaci predovšetkým na talianskych operných javiskách. Preto sa nemožno čudovať, že pod jeho taktovkou barcelonsky orchester plne rešpektoval interpretačný štýl belcanta, priam dýchal so spevákmi, nikdy neprekrýval ich hlasy a azda len Bellinim často používané dychy (lesné rohy) niekedy zneli priveľmi tvrdo. Zborové výjavy (zbormajsterka Conxita Garcia) boli presvedčivé, no škoda, že pasáže spievané za scénou pôsobili zvukovo poddimenzovane.

S odstupom jednoznačnou jednotkou predstavenia bol Javier Camarena, ktorého v minulosti s obrovským úspechom predstavila Bratislavčanom agentúra KAPOS (písali sme o tom TU…, pozn. red.). Redaktor novín La Vanguardia ho v interview označil za jedného z piatich najlepších dnešných tenoristov (spolu s Kaufmannom, Beczalom, Flórezom či Alagnom (čo sám spevák doplnil o mená Grigola, Brownleea a Albela). Mexičan naozaj dnes patrí medzi absolútnu tenorovú špičku a postupne naznačuje prechod z odboru ľahkého tenora k tenoru lyrickému. Veď aj úloha Artura z Puritánov (podobne ako Edgarda z Donizettiho Lucie di Lammermoor) je napriek častému presahu do trojčiarkovej oktávy podstatne dramatickejšia než Belliniho Elvino alebo Donizettiho Nemorino. Camarena dokonale ovláda všetky fajnovosti belcanta. Nijako nezneužíva brilantnú ľahkosť a lesk svojich vysokých tónov, part kreuje dynamicky mnohotvárne často s jemným nasadzovaním tónov (ako príklad uvádzame frázu pred áriou z tretieho dejstva il mio pianto) dosahujúc tak vzorové legáto. Hoci v treťom dejstve je part Artura nesmierne náročný (recitatív, dlhá ária A una fonte s dvoma strofami, vysoko položený duet s Elvirou a ansamble credeasi misera, v ktorom musí zvládnuť dvakrát Des3), na spevákovi nebolo badať ani štipku hlasovej únavy.

V. Bellini: Puritáni, Gran Teatre del Liceu Barcelona,
Pretty Yende (Elvira), Javier Camarena (Lord Arturo Talbo),
foto: Antoni Bofill

U barcelonského publika silne rezonoval aj výkon sopranistky Pretty Yende z Južnej Afriky. Víťazka niekoľkých medzinárodných súťaží je lyrickou koloratúrou s čosi farebnejším tónom vo vysokej polohe. Tú zvládla raz suverénne, raz (hoci nie často) menej presvedčivo. Navyše k úplnému ideálu interpretácie Elviry jej trocha chýbala schopnosť vyjadriť nostalgickú rovinu spievaného. Jej spev však nemožno označiť za jednostrunný. Belliniho opera má ešte dva významné party. Poľský barytonista Mariusz Kwiecień (aj jeho sme už v Bratislave počuli vďaka agentúre KAPOS, 2013) má peknú farbu hlasu, je skôr lyrickým než dramatickým barytonistom, čo vyhovuje interpretácii postavy Riccarda. Elvirinho strýka Giorgia spieval chorvátsky basista Marco Mimica s príkladnou kantilénou, no nevýhodou bolo, že  jeho vysoký bas či skôr basbarytón sa farebne málo odlišoval od jeho barytónového kolegu. Mierne ma sklamalo, že pri duete Suoni la tromba na rozdiel od oboch bratislavských interpretov z roku 2010 si netrúfli na záverečný vysoký tón (zvyčajne ho spievajú aspoň barytonisti).

V. Bellini: Puritáni, Gran Teatre del Liceu Barcelona,
Javier Camarena (Lord Arturo Talbo), Gianfranco Montresor (Lord Gualtiero Valton), Pretty Yende (Elvira), Mariusz Kwiecien (Sir Riccardo Forth), Lidia Vinyes-Curtis (Enrichetta),
foto: Antoni Bofill

Do akého rámca zasadila tieto belcantové hody írska režisérka Annilese Miskimmon? Presne v trende dnešných operných réžií sa rozhodla urobiť z Puritánov politické divadlo. Už počas hudobnej introdukcie sme na opone čítali paralely medzi občianskou vojnou Cronwellovcov a Stuardovcov (parlamentaristov a royalistov alebo evanjelikov a katolíkov) z polovice 17. storočia a medzi nevyhlásenou vojnou no zato skutočným masakrom medzi reprezentantmi oboch náboženstiev v 70. rokoch minulého storočia v Írsku. Isteže, poukázať na to, že náboženská i politická intolerancia pretrváva do dnešných dní, je autonómne, no réžia túto skutočnosť aplikovala na Belliniho operu až priveľmi dominantne. Chvála bohu, že aspoň za katolíkov nedosadila dnešných migrantov. Počas celého predstavenia sme tak sledovali príbeh z Belfastu o láske protestantky a katolíka, ktorej nežičí spoločnosť.

Nedávny írsky problém rezonoval do polovice prvého dejstva a v celom treťom dejstve, kým od príchodu Artura v prvom a v celom druhom dejstve sme sledovali historické deje. Ale aj puritánsku Elviru sprevádzalo po celý čas po javisku jej alter ego z Belfastu a mimicky i gesticky prežívalo s ňou jej radosti i žiale. Základ pre takúto koncepcie vytvorila scéna a kostýmy Leslieho Traversa.

V. Bellini: Puritáni, Gran Teatre del Liceu Barcelona,
Marko Mimica (Lord Giorgio), Pretty Yende (Elvira),
foto: Antoni Bofill

Prvé dejstvo sa odohrávalo v obrovskej takmer prázdnej telocvični s množstvom dvier, na seba poukladaných moderných stoličiek a širokým oblokom v zadnom horizonte vedúcom do bufetu. Rovnaká scéna bola aj v dejstve poslednom, kým v druhom bol prázdny priestor ponorený do šera. V okrajovým dejstvách mali zadná i bočné steny bielu farbu (na nej sa zaujímavo črtali tiene postáv osvetľovaných spredu), v prostrednom, ktorému dominuje scéna šialenstva Elviry zasa farbu čiernu. K moderným trendom patrila aj práca s neónovým osvetlením, s ktorým v druhom dejstve réžia „čarovala“ do taktu, veď „divákovi treba ponúkať stále nové vizuálne podnety, aby sa nenudil“ (myslia si režiséri). A čo postavy? Frustrovaná belfastská protestantská dievčina od začiatku sa napcháva pilulkami (drogami?) a zmätene pobehúva po javisku vytvárajúc moderný pendant k scéne šialenstva cronwellovskej Elviry. Arturo sa v poslednom dejstve mení z prepychovo oblečeného šľachtica na tuláka s batohom a symbolizuje kladnú postavu doplácajúcu na vernosť svojim zásadám.

Okrem výtvarnej zložky zvolila režisérka aj ďalšie, v dnešnej dobe takmer ako norma používané prostriedky. Napríklad pri pomerne dlhých hudobno-speváckych číslach často v pozadím javiska rozohráva akési deje s komparzom či zborom. Povinnosťou dneška je aj zotrieť akýkoľvek náznak kladných životných hodnôt. Preto je Elvira prezentovaná ako obeť spoločnosti a v závere réžia ostro (aj keď celkom pôsobivo) zasahuje do zmierlivého rozuzlenia príbehu. Puritáni namiesto aktu odpustenia Artúra lynčujú a Elvira predvádza podobné piruety ako v scéne šialenstva. Ba aj pri introdukcii opery (dielo nemá ozajstnú predohru) sme svedkami, ako pred očami „dnešnej“ zúfalej Elviry zúriví protestanti vlečú cez javisko katolícku ženu (v historickom príbehu kráľovu vdovu Enrichettu) a vieme si domyslieť, čo s ňou robia za scénou. Pri konfrontácii dejových pásiem sa na javisku stretajú dnešné postavy s historickými. Napríklad pri úvode k tretiemu dejstvu, ktorý hudobne pripravuje príchod Artura, režisérka pošle na javisko írsku protestantku obkolesenú piatimi prízrakmi historickej Elviry.

V. Bellini: Puritáni, Gran Teatre del Liceu Barcelona,
Lidia Vinyes-Curtis (Enrichetta), Pretty Yende (Elvira),
foto: Antoni Bofill

Záverom: Milovníkovi belcanta režisérkine „kúzla“ nevadia, lebo ho bohato uspokojuje bravúrny spev. Pre toho, kto nerozlišuje medzi krásnym a obyčajným spevom scénické dianie pomáha preklenúť dlhšie hudobné pasáže. Ale uvedomiť si večnosť náboženských, národnostných, etnických či politických konfliktov by dokázali jedni i druhí aj bez takto koncipovaného operného príbehu. Ak sedemnáste storočie sa údajne kvôli množstvu vojen nazývalo železným, tak svet dnešných dní by si zaslúžil (z rovnakých dôvodov) prezývku oceľovej doby. Ešteže sa aj v nej dá krásne spievať.

Autor: Vladimír Blaho

písané z reprízy 14. 10. 2018

Vinzenzo Bellini: Puritáni (I puritani)
Gran Teatre del Liceu Barcelona
Koprodukcia: Welsh National Opera, Danish National Opera a Gran Teatre del Liceu

Dirigent: Christopher Franklin
Réžia: Annilese Miskimmon
Obnovené naštudovanie: Deborah Cohen
Choreografia: Kally Lloyd-Jones
Scéna a kostýmy: Leslie Travers
Svetlo: Mark Jonathan
Zbormajster: Conxita Garcia

osoby a obsadenie reprízy 14. 10. 2018

Lord Gualtiero Valton: Gianfranco Montresor
Lord Giorgio: Marko Mimica
Lord Arturo Talbo: Javier Camarena
Sir Riccardo Forth: Mariusz Kwiecien
Sir Bruno Roberton: Emmanuel Faraldo
Enrichetta Di Francia: Lidia Vinyes-Curtis
Elvira: Pretty Yende

Orchester a zbor Gran Teatre del Liceu

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár