Brniansky Faust v perspektíve nekonečna

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Janáčkovo divadlo, hlavné sídlo brnianskeho operného súboru, je v rekonštrukcii. Hoci časť repertoáru sa presunula do historickej budovy Mahenovho divadla, vedenie inštitúcie hľadalo ďalší náhradný priestor. Našlo ho v najnovšom z komplexu pavilónov bezmála 90-ročného mestského výstaviska, významného produktu architektonického funkcionalizmu (pavilón P, otvorený roku 2009, má dĺžku vyše dvesto, šírku deväťdesiat a výšku dvanásť metrov), ktorý premenilo na netradičnú, plochou veľkolepú, mnohorako využiteľnú a pre inscenačný tím inšpiratívnu divadelnú halu. Ako prejde operným krstom, ako obstojí po stránke akustickej, ako ju príjme publikum, to boli niektoré z mnohých otázok, znásobujúcich očakávanie premiéry novej inscenácie Fausta (v Brne je v titule – v duchu skôr nemeckej tradície – uvádzaná aj Margaréta) od Charlesa Gounoda.  

Iniciátorom projektu je umelecký šéf opery Národného divadla v Brne, režisér Jiří Heřman, pre ktorého je zrod opernej inscenácie v novom, nevyskúšanom a nepochybne rizikovom priestore, hodenou rukavicou. Výzvou i skúškou, ako sa dá zužitkovať obrovská plocha, obrazne povedané „zelená lúka“, kde niet javiska, orchestrálnej jamy, opony ani hľadiska, kde chýba tradičná divadelná technika. A hľa, keď je vôľa, nápad a energia, tam je aj cesta. A výsledok priam šokujúci. Pavilón P nie je prvým nedivadelným interiérom, kde som zažil operné inscenácie (pravidelne sa tak deje napríklad v Adriatickej aréne na Rossini Opera Festivale v Pesare), je však unikátnym z hľadiska odstránenia bariéry medzi pódiom a auditóriom. V jedinom priestore sa do výšky vypína mohutná kovová konštrukcia s dvadsiatimi piatimi diváckymi radmi (kapacita tisíc miest) a bezhraničný, do hĺbky i postranne otvorený hrací terén. Ten ponúkol inscenačnému tímu, zloženému z režiséra Jiřího Heřmana, scénografa Pavla Svobodu, kostýmovej výtvarníčky Lenky Poláškovej, choreografa Jana Kodeta, svetelného dizajnéra Daniela Tesařa a ďalších (nevynímajúc dramaturgičku Patríciu Částkovú), priam neobmedzenú voľnosť v rozvíjaní tvorivej fantázie vo všetkých zložkách. Limitom, našťastie plne rešpektovaným, bola Gounodova partitúra. Ak režisér sa verbálne vyznal z fascinácie „objavovania nového priestoru cez hudbu“, tak jeho ambíciu výsledok potvrdil do bodky. Vznikol hudobno-divadelný tvar, ktorý ako celok strhne invenciou nenásilne moderného výkladu, filozofickým posolstvom a nemenej emóciou.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, ND Brno, 2017,
Pavla Vykopalová (Margaréta), Jiří Brückler (Valentin),
foto: Marek Olbrzymek

V natoľko zložitej režijnej štruktúre, akú predstavuje na rozľahlej ploche umiestnený brniansky Faust, musia všetky komponenty do seba zapadať. Vzdialenosti medzi účinkujúcimi sú mimoriadne veľké, rozohrávajú sa simultánne akcie, aranžmány zužitkúvajú celú šírku a hĺbku pomysleného javiska a napriek tomu, že výsledný tvar pôsobí v masových číslach pompézne, nemieri na lacný vonkajší efekt. Z divadelnej technicky je k dispozícii vlastne len svietenie a projekcie. Práve nimi napĺňa režisér s pomocou svetelného a videového dizajnéra (Tomáš Hrůza) základné prvky koncepcie. Na strane jednej kružnica v rôznych modifikáciách, symbolizujúca mantinely nášho pominuteľného životného priestoru, so všetkými nástrahami i emóciami, na druhej vesmírna otvorenosť s vizuálnou perspektívou nekonečna. Veľmi dôsledne, plasticky, v mnohom novátorsky a s vysokými požiadavkami na fyzickú kondíciu, modeluje Jiří Heřman profily postáv. Už v predohre (ešte pred ňou zbor šepotom navodzuje príbeh) cítiť nadväznosť réžie na hudbu. Zviditeľňuje sa celá hracia plocha, rozpracúvajú sa hudobné motívy (jasne znázornený odchod Valentina na vojnu), objavuje sa minimum posuvných a počas večera obmieňaných kulís (na ľavej strane výrez Margarétinej izbičky, vežičky s točitými schodmi), s ktorý si inscenácia zväčša vystačí po celý večer. A tiež zdroje svietenia (pôsobivé lúče z ľavého pozadia) a variabilnosť aranžmánov zboru.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, ND Brno, 2017,
foto: Marek Olbrzymek

Mefisto v Heřmanovom poňatí nie je diabolským vyslancom pekla, ale nonšalantným, v obleku sa pohybujúcim manipulátorom a pokušiteľom. Preveruje ľudské slabosti a túžby, využíva a zneužíva ich, má tvrdosť nemilosrdného vraha, farizejskú masku kazateľa i nemalú dávku sarkastického humoru. Je takým potenciálnym červíkom, skrytým v mysli mnohých smrteľníkov. Premena starého Fausta na mladého nie je nijako okázalá, stačí pár tanečných krokov a odsun doktora na kolieskovom kresle doboka, kde sa úpravy jeho zovňajšku (časovo trocha predimenzovanej, keďže – hoci ako vedľajší produkt – trvá takmer celý ďalší obraz) ujíma pridaná postava holiča. Aj keď spočiatku badať istú tendenciu režiséra dopĺňať árie (prvá Valentinova, rondo Mefista) súbežnými akciami, nikdy nepresahuje únosnú mieru a neodpútava od spevu. Bravúrne je vytvarovaná postava Siebela, jeho mladícka hravosť, „cherubínovská“ zaľúbenosť, vyžaruje nielen citmi, ale aj veľkou dávkou milého humoru (omdlievanie dievčat pri kontakte s ním) a neskôr aj priameho dotyku s tragédiou. Výjavy s Margarétiným dieťaťom v Siebelovom náručí v ďalšom obraze patria k silným momentom. Nemenej účinná a nezvyklým, úplne originálnym humorom nabitá, je aj „asistencia“ Mefistofela pri Margarétinom otváraní šperkovnice počas árie.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, ND Brno, 2017,
Jan Šťáva (Mefistofeles), Pavla Vykopalová (Margaréta),
foto: Marek Olbrzymek

Celé portrétovanie Mefista je strhujúcim dielom režiséra a predstaviteľa roly. Chúlostivý predel medzi 3. a 4. dejstvom (spoločná noc Fausta a Margaréty a živý následok ich ľúbostného aktu) vyriešil elegantne a s tragikomickým nadhľadom. Mefisto jednoducho podsunul Margaréte do postele zabaleného novorodenca, vedľa ktorého sa – už opustená – zobúdza. Je tu celý rad dôsledne premyslených a zrealizovaných výjavov, prameniacich hlavne z Mefistovho poslania v hre (kurizovanie Marte, mimochodom minuciózne vymodelovanej postavičke, „znásilnenie“ Siebela), no azda najdojemnejšie zapôsobí smrť Valentina. Jeho odchod do hĺbky priestoru a pád na zem dôsledkom smrteľnej Mefistovej rany, vyvoláva mrazivo pravdivú emóciu. Obrazy posledného dejstva tečú plynulo. Silnú atmosféru nesie chrámová scéna, stav nepríčetnej Margaréty, odhadzujúcej dieťa z výšky kostolnej veže a samotný záver opery. V ňom dominuje režisérova idea prekliatia a spasenia zároveň, keď Margaréta na konci života sa vracia do stavu vnútorného oslobodenia a pokoja.

Orchester je umiestnený netypicky, po pravom boku hracieho priestoru. Zozadu a zo strán ho chráni akustická bariéra. Že išlo o odvážne riešenie s rizikami potenciálnych „nedorozumení“ medzi vzdialenými sólistami a dirigentom (málokedy mali priamy vzájomný výhľad), s nie celkom jasným akustickým výsledkom pri divákmi naplnenom auditóriu, o tom zrejme tím tvorcov nepochyboval. O to viac úsilia a tvrdej práce s inštrumentalistami, sólistami, zboristami i tanečníkmi, musel vložiť dirigent Marko Ivanović do hudobnej prípravy. Jeho koncepcia bola vypracovaná do detailov, lyrické plochy oplývali vrúcnou nehou, mali voľné tempo (nemusel ho hnať, keďže javiskové akcie napĺňali hudbu) a dramatické vrcholy náležitú gradáciu. To všetko sa – s istou toleranciou v súlade orchestra so spevákmi – dalo dosiahnuť aj v neštandardných priestorových a akustických podmienkach. Účelovo rozmiestnení hráči v orchestri, až na nepatrné technické zakolísania, hrali presne a s vášňou. Zbor, pripravený Pavlom Koňárkom, mal šťavu i jemné nuansy a bol plne oddaný mimoriadnym nárokom réžie i choreografie.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, ND Brno, 2017,
Pavla Vykopalová (Margaréta), José Manuel (Faust),
foto: Marek Olbrzymek

Všetka česť celému sólistickému obsadeniu! Zdolať štvorhodinové predstavenie bez priameho kontaktu s dirigentskou taktovkou, s maximálnymi požiadavkami na herectvo a pohyb (často v tempe behu) na obrovskej ploche, to dokážu len myšlienkou inscenácie motivovaní a všestranne zdatní umelci. Pavla Vykopalová dáva Margaréte dievčenskú nehu i hlboký tragický odtieň (nie však pátos), jej soprán znie farebne pôsobivo a technicky voľne takmer v každej polohe. Jedinú rezervu má v najvyšších tónoch. Španielsky hosť José Manuel (Faust) je vybavený pôsobivo sfarbeným lyrickým tenorom s bezproblémovými vysokými C, ale aj sýtou spodnou polohou. Nie je to síce materiál veľký, čo možno pre daný priestor bolo trocha hendikepom, ale koncentrovaný a vyrovnaný v registroch. Herecky vytvoril profil Fausta plne v intenciách réžie. Príjemným prekvapením bol Mefistofeles Jana Šťávu. Mladý basista sa postavy, ktorá takmer neschádza zo scény a má mimoriadne akčné režijné vedenie, zhostil s nesmierne širokou diferencovanosťou výrazu a dynamiky, zvučnosťou tónu v každej polohe a intenzívnym herectvom. Jeho drobný výpadok v poslednom dejstve vôbec neovplyvnil celkovo pozitívny dojem. Jiří Brückler je ideálnym Valentinom, jeho lyrický, ale dostatočne nosný a pôsobivo sfarbený barytón znel bezchybne. Vypointovanú kreáciu Siebela vytvorila herecky pružná a timbrovo ušľachtilá mezzosopranistka Václava Krejčí Housková. V kabinetnej kreácii Marty sa zaskvela Jitka Zerhauová.

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, ND Brno, 2017,
Václava Krejčí Housková (Siebel), zbor ND Brno,
foto: Marek Olbrzymek

Nový Faust v naštudovaní operného súboru Národného divadla Brno svojím výkladom a realizáciou v netradičnom prostredí pavilónu výstaviska je nielen v reláciách česko-slovenských, ale aj v širšom medzinárodnom kontexte, inscenáciou výnimočnou. Aj preto ju treba spoznať. Po bloku januárových predstavení sa do repertoáru vráti ešte koncom mája.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry 16. 12. 2017, Výstavisko Brno, pavilón P    

Charles Gounod: Faust a Margaréta
Národné divadlo Brno
premiéra 16. decembra 2017
Výstavisko v Brne, pavilón P
(z dôvodu rekonštrukcie divadla)

Hudobné naštudovanie: Marko Ivanović
Dirigenti: Marko Ivanović, Pavel Šnajdr
Réžia: Jiří Heřman
Scéna: Pavel Svoboda
Kostýmy: Lenka Polášková
Svetelný design: Daniel Tesař
Videoprojekcie: Tomáš Hrůza
Choreografia: Jan Kodet
Zbormajster: Pavel Koňárek
Dramaturgia: Patricie Částková

Osoby a obsadenie

Faust: José Manuel (alt. Luciano Mastro)
Margaréta: Pavla Vykopalová (alt. Kateřina Kněžíková, Jana Šrejma Kačírková
Mefistofeles: Jan Šťáva (alt. Ondrej Mráz, David Nykl)
Valentin: Jiří Brückler (alt. Pavol Remenár)
Siebel: Václava Krejčí Housková (alt. Jana Hrochová)
Marta: Jitka Zerhauová (alt. Veronika Hajnová-Fialová)
Wagner: Petr Karas (alt. Jiří Miroslav Procházka)

www.ndbrno.cz

fotogaléria

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár