Dňa 17. júna t.r. si pripomenieme štyridsiate výročie úmrtia tenoristu ruského pôvodu Bronislava Choroviča (narodil sa 27. novembra 1888 v ruskom Carycine, v súčasnosti Volgograde, zomrel 17. júna 1980 v Prahe), dlhoročného sólistu pražského Národného divadla (1928 – 1953), ktorý svoju umeleckú kariéru začal ako sólista operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1928.
Bronislav Chorovič sa narodil v rodine rybára na pobreží Volgy, kde rád počúval spevákov ľudových piesní. Láska k spevu ho po skončení obecnej a mestskej školy priviedla na konzervatórium v Saratove (1908 – 1912), kde študoval spev u prof. Michaela Medvedeva, významného ruského tenoristu a pedagóga. Počas štúdia spieval príležitostne na koncertoch a v pravoslávnych chrámoch. V roku 1912 prišla do mesta staggionová opera zo Simferopolu, ktorej náhle ochorel tenorista a Chorovič mal prvý raz príležitosť spievať na javisku Fausta v Gounodovej opere, ktorého predtým naštudoval na konzervatóriu.
Po ukončení štúdia bol nútený nastúpiť na vojenskú službu. V roku 1914 pri vojenskej ofenzíve pri meste Görlitz bol ranený a padol do zajatia. V roku 1915 sa dostal transportom až do nemocnice v českom meste Milovice neďaleko Lysej nad Labem a odtiaľ do Maďarska. Nemal v úmysle vrátiť sa do Ruska, náhoda ho priviedla do Košíc, kde mal možnosť predspievať šéfovi opery Slovenského národného divadla Milanovi Zunovi, ktorý tu práve začínal svoju prvú sezónu. Po úspešnom predspievaní ho Zuna prijal v roku 1920 za člena zboru, kde si osvojoval češtinu a od roku 1921 bol sólistom súboru opery. Počas bratislavského angažmán sa Chorovič príležitostne zdokonaľoval v speve u prof. Maxa Ulanowského vo Viedni.
Šéf opery Milan Zuna vycítil jeho talent a obsadil ho do úlohy Beppa v novonaštudovaných Leoncavallových Komediantoch (1921), kde s mimoriadnym citom predniesol harlekýnovu serenádu. Znamenite vystihol postavu starého svetáka Guillota v Massenetovej Manon (1922), ktorú prevzal na poslednú chvíľu a kritiku príjemne prekvapil osvojením si českej deklamácie a prízvuku. Stvárnil aj ďalšie menšie postavičky sluhov, drábov, ale aj charakterové úlohy, napr. Gora v Pucciniho Madame Butterfly (1922, insc. 1921) a Spolettu v Tosce (1922, insc. 1921), Spalanzaniho v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1922), Remendada v Bizetovej Carmen (1923, insc. 1921), Hanuša v Kienzlovom Evanjelistovi (1925) a i.
V marci 1922 spieval Chorovič prvý raz Alfréda v novej inscenácii Verdiho Traviaty (1922), kde upútal „ušťachtilým spevom i vystupovaním“. Po úspechu nasledovali ďalšie úlohy v romantickom repertoári, postupne sa vypracoval na ideálneho interpreta Verdiho opier, v ktorých sa najviac uplatnil jeho mäkký lyrický tenor s bezpečnou vysokou polohou. Ľahkým guľatým hlasom bezpečne zvládol part Vojvodu v Rigolettovi (1923, insc. 1920), bol Cassiom v Otellovi (1925), Riccardom v Maškarnom bále (1923, insc. 1921), spevácky i herecky výborným Alvarom v Sile osudu (1928).
V postave Manrica v Trubadúrovi (1924) získal u kritiky obdiv bezpečnou a strhujúcou vysokou polohou najmä v známej strette a stal sa čoskoro obľúbeným spevákom bratislavského publika. Krásnu kantilénu predviedol v postave Rudolfa v Pucciniho Bohéme (1922, 1925), jeho výšky zneli lahodne a mali kovový lesk. Bol skvelým Almavivom v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1925), kde uplatnil poddajný technicky dobre prepracovaný hlas.
Vysokú spevácku vyspelosť preukázal ako princ Leopold v Halévyho Židovke (1922). Farebným pružným hlasom spieval Gounodovho Fausta (1922), prekvapil aj intenzitou hlasu a vrúcnosťou prednesu. Lyrickým pohyblivým hlasom spieval Viliama Meistera v Thomasovej Mignon (1922, insc. 1921; 1925), bol spevácky i herecky pútavý Hoffmann z Offenbachových Hoffmannových poviedok (1923) a Gerald v Delibesovej Lakmé (1923). Spevácky ušľachtilý výkon podal ako rybár Pifear z Adamovej opery Keby som bol kráľom (1923). V prvej do slovenčiny preloženej Massenetovej opere Kaukliar u Matky Božej (1924) spieval hlavnú postavu kaukliara Jeana, ako des Grieux v Massenetovej Manon (1927) priniesol na javisko živelnú bezprostrednosť a pružnosť.
Bol štýlovým Lorenzom v Auberovom Fra Diavolovi (1926). Vrcholom speváckeho a hereckého umenia Choroviča bola technicky náročná úloha Chapeleua v Adamovej opere Postilión z Lonjumeau (1924), ktorého predniesol s ,,ležérnosťou a francúzskou ľahkosťou, hýriac vysokými „c“ i „d“ v tenorovej árii„. Vytvoril Nanda v d´Albertovej Nížine (1924), bol skvelým Ottaviom v Mozartovom Donovi Juanovi (1926). Pozoruhodný výkon podal ako Walter vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1922 a 1926), ušľachtilým prednesom zaujal v úlohe Kormidelníka v Blúdiacom Holanďanovi (1923).
Lyrickým mäkkým hlasom spieval Lenského v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1923, 1925), hlasovú univerzálnosť uplatnil v postave Grigorija (Lžidimitrija) v Musorgského Borisovi Godunovovi (1927). Precítene spieval Váňu Kudrjáša v Janáčkovej Káti Kabanovej (1923), výstižne charakterizoval postavu Števu Buryju v Jej pastorkyni (1926), jeho hlasu však podľa kritiky chýbala priebojnosť.
Chorovičov krásny hlas sa zaskvel v Smetanových operách. Lesklým hlasom a poctivým naštudovaním úlohy zaujal ako Lukáš v Hubičke (1923), bol výborným Vítkom v Daliborovi (1922, 1924), Vítom v Tajomstve (1924, 1927), elegantným, lyrickým a herecky výstižným Ladislavom v Dvoch vdovách (1924). Sviežim hlasom spieval Princa v Dvořákovej Rusalke (1924), part Jirku v Čertovi a Káči (1925) vyhovoval jeho speváckej polohe, po stránke hereckej vystihol komiku a prirodzený humor postavy.
Spieval Samka v opere Stanislava Sudu Pri Božích mukách (1924), Jaroslava v Maršíkovej Študentskej láske 16.01.1925, bol štýlovým Donom Cesarom vo Fibichovej Messinskej neveste (1928). Vo všetkých polohách vyrovnaným hlasom spieval Casanovu v rovnomennej opere Ludomira Różyckého (1926) za osobnej prítomnosti skladateľa. V prvom uvedení opery dirigenta Zdeňka Folprechta Lásky hra osudná (1926) uplatnil svoj lyrizmus a ušľachtilú kantilénu v postave Gillesa. Jeho hlasovému naturelu nezodpovedal part Grama v Bellovom Kováčovi Wielandovi (1927), v Detvanovi Viliama Figuša Bystrého vytvoril úlisného Ďura Krnáčovie (1928).
Spevácky i herecky kultivovaný výkon podal aj v dvoch operetách ako Alfred v Straussovovm Netopierovi (1922, 1925) a Gróf Boleslav Baranski v Nedbalovej Poľskej krvi (1927, insc. 1924) pod taktovkou skladateľa.
Počas svojej umeleckej činnosti v Bratislave mal Chorovič príležitosť stretnúť sa s viacerými vynikajúcimi osobnosťami. Ako Beppo upútal príjemným hlasom pod taktovkou Pietra Mascagniho, ktorý v roku 1925 dirigoval Komediantov so Sedliackou cťou v Bratislave a na zájazde opery v pražskom divadle Varieté. Spieval napr. s americkou sopranistkou Mary Lewis vo Faustovi (1924), rumunskou komornou speváčkou Nektar de Flondor (Traviata, 1924), bulharskou sopranistkou Siou Vojnikovou (Rigoletto, 1926), Máriou Németh zo Štátnej opery vo Viedni (Trubadúr, 1927), poľskou Adou Sari (Traviata, 1927), Christinou Morfovou ako Filinou a Ludmilou Prokopovou v titulnej postave Mignon (1928). Bol dôstojným partnerom Pavla Ludikara (Mefisto) vo Faustovi (1926) a poľského barytonistu Zigmunda Zaleského v Rigolettovi (1926).
Bronislav Chorovič vystupoval aj na koncertoch. V roku 1924 spieval spolu s Hanou Pírkovou a s klavírnym sprievodom Anny Zochovej piesne Bedřicha Smetanu na koncerte v rámci Smetanových osláv. V roku 1926 interpretoval spolu s Martou Krásovou, Romanom Hübnerom a klaviristom Vilmosom Antalffym piesne z tvorby Emanuela Maršíka na koncerte v divadle na počesť 50. narodenín skladateľa. Spieval sólový part v Beethovenovej 9. symfónii (1927) s Mariou Šponarovou, Martou Krásovou a Aloisom Urbanom pod taktovkou Oskara Nedbala na koncerte v divadle pri príležitosti 77. narodenín prezidenta T. G. Masaryka a na koncerte Osvetového zväzu pre Slovensko v rámci 100. výročia úmrtia skladateľa v tom istom sólistickom obsadení s dirigentom Cirkevného hudobného spolku Alexandrom Albrechtom.
V Dóme na koncerte Cirkevného hudobného spolku interpretoval skladbu Ave Maria Johanna Baptistu Kralla (1926). Pri príležitosti stého výročia úmrtia Franza Schuberta uviedla Slovenská filharmónia a rozšírený kúpeľný orchester pod vedením Alexandra Albrechta koncert na novom štadióne v Piešťanoch v lete 1928 za účasti asi 3 500 divákov. Na programe bola Schubertova Omša Es-dur a nedokončená Symfónia h-moll, sólové party spievali s Chorovičom sopranistka L Kuckuck z Freiburgu, Mária Peršlová a Gejza Fischer. Koncert spolku zopakovali v októbri 1928 aj v divadle opäť pod taktovkou dirigenta Alexandra Albrechta, nemeckú sopranistku nahradila bulharská speváčka Sia Vojnikova, známa aj z vystúpení v SND.
Po založení rozhlasu účinkoval aj v rozhlasových programoch, napr. s Josefom Vincourkom pri klavíri spieval slovanské piesne (1926). Účinkoval v koncerte operných árií s klavírnym sprievodom Vincourka a sólistami Mariou Šponarovou, Martou Krásovou, Gejzom Fischerom (1926), s Martou Krásovou a s klavírnym sprievodom Oskara Nedbala (1927) alebo Miloša
Ruppeldta (1928). V roku 1928 sa Chorovič s bratislavským publikom rozlúčil úlohou Almavivu v Barbierovi zo Sevilly. V roku 1934 opäť nadchol svojím noblesným, nesentimentálnym Lenským na poslednom pohostinskom vystúpení v Eugenovi Oneginovi.
Branislav Chorovič spieval pohostinsky v Brne Lenského (1927) a Almavivu (1928) s perspektívou angažmán v tamojšom divadle. Ponuka na angažmán prišla však aj z Prahy po pohostinskom vystúpení v postave Gounodovho Fausta s Pavlom Ludikarom ako Mefistom (1927) a po „záskoku“ za chorého domáceho sólistu Šindlera v postave Almavivu v Barbierovi zo Sevilly (1928) s hosťujúcou Adou Sari ako Rosinou. Po veľkom úspechu bol na návrh Otakara Ostrčila v roku 1928 angažovaný do pražského Národného divadla, kde sa sľubne uviedol ako rytier des Grieux v Massenetovej Manon spolu s ďalšou novu členkou súboru Mariou Šponarovou, kolegyňou z Bratislavy. S precítením spieval Jonteka v Moniuszkovej Halke (1928) s úchvatnou Adou Nordenovou v titulnej úlohe pod skvelou taktovkou hosťujúceho poľského dirigenta Emila Mlynarského, riaditeľa varšavskej opery.
V Prahe si Chorovič rozšíril repertoár o ďalšie postavy, kde naplno uplatnil svoj ,,mäkký lyrický tenor s dokonalou speváckou technikou a kultivovaným prednesom„. Mimoriadne hlasové dispozície mu umožnili naštudovať širokú paletu postáv rôznych hudobných štýlov a žánrov. Svojou pohotovosťou, obetavosťou a pripravenosťou často zachraňoval predstavenia, preto ho inscenátori často a radi obsadzovali. Ťažisko jeho interpretačného umenia spočívalo v talianskej a francúzskej opere. Interpretácia postavy Rudolfa v Pucciniho Bohéme patrila k vrcholom dobového českého operného spevu, považovali ho za ideálneho interpreta Manrica v Trubadúrovi, ale aj Alfréda v Traviate a Lenského v Eugenovi Oneginovi.
V Prahe si zopakoval Fausta, Hoffmanna, Chapeloua, Vojvodu, Cassia, Almavivu, Dona Ottavia, Vítka z Dalibora, Ladislava Podhajského, Princa z Rusalky, Víta z Tajemství, Lukáša z Hubičky, Lenského, Lžidimitrija a i. Doštudoval Pinkertona v Pucciniho Madame Butterfly (1929). Belcantovú kantilénu uplatnil v Rossiniho operách ako Don Ramiro (Popelka, 1932), Rybák (Vilém Tell, 1932), Lindoro (Italka v Alžíru, 1933, 1939). Bol znamenitým Ernestom (Donizetti: Don Pasquale, 1939) ale aj Donom Carlosom (Verdi: Don Carlos, 1931, 1946) a Richardom (Maškarní ples, 1939). Stvárnil Rodrigueza (Massenet: Don Ouichotte, 1933), Fra Diavola (Auber: Fra Diavolo, 1939).
Vo výbornej hlasovej dispozícii spieval Fausta (Boito: Mefistofeles, 1942), Lyonela (Flotow: Marta, 1943). Bol Kunzom Vogelgesangom (Wagner: Mistři pěvci norimberští, 1934), Brighellom (Strauss: Ariadna na Naxu, 1940), Nureddinom (Cornelius: Bagdadský lazebník, 1943). Svedomite naštudoval a solídne podal nevďačnú postavu Andreja (Čajkovskij: Mazepa, 1934), výborne charakterizoval postavu Stařečka (Rimskij-Korsakov: Car Saltan, 1935). Stvárnil Ovlura (Borodin: Kníže Igor, 1936), vrúcnym hlasom spieval Vsevoloda Jurjeviča (Rimskij-Korsakov: O neviditelném městě Kitěži, 1938).
Stvárnil postavu Angličana v modernej fraške v duchu francúzskej opery buffy Jacquesa Iberta Angelika (1937) v naštudovaní režiséra Josefa Muncligera a dirigenta Milana Zunu. S úspechom stvárňoval postavy v operách českých skladateľov ako Kalganov (Jeremiáš: Bratři Karamazovi, 1928, 1935), Don Cesar (Fibich Messinská nevěsta, 1928, 1945). Pekne prepracovaný a spevácky vášnivý výkon podal ako Fernando (Fibich: Bouře, 1930, 1937, 1947).
Jasným hlasom spieval Ivana s Adou Nordenovou (Klára) vo Foersterovej opere Srdce (1930). V prvom uvedení novej opery Boleslava Vomáčku Vodník (1937) na libreto A. Weniga podľa Erbena v hudobnom naštudovaní Zenka Chalabalu precítene spieval Jendu. K ďalších postavám patril Vítek (Smetana: Dalibor, 1935), Ivan (Ostrčil: Honzovo království. 1935, 1947), Lorenzo (Foerster: Jessika, 1935), Ženich (Martinů: Hry o Marii, 1936), Velvarský (Foerster: Nepřemožení, 1936), Stazio (Křička: Hipolyta, 1943), Lékař (Krejčí: Pozdvižení v Efesu, 1946), Lorenzo (Foerster: Kupec benátsky, 1947), Uhlíř (Karel: Tři zlaté vlasy děda Vševěda, 1948), Pobočník Kutuzova (Prokofjev: Vojna a mír, 1948).
Na javisku sa Chorovič stretol s mnohými renomovanými umelcami zvučných mien. Jeho častými partnerkami boli Zdenka Ziková a Jarmila Novotná. Spieval s Tatianou Menotti (Rosina a Violetta), virtuóznou Mariou Cebotari (Čo-čo-san a Violetta). Polliona v Belliniho Norme spieval s Adou Nordenovou a Máriou Németh. V Traviate a Maškarnom plese bol partnerom Celestina Sarobeho (Germont a Renato). Spieval Rodrigueza so strhujúcim Fiodorom Šaliapinom v titulnej postave Massenetovho Dona Quichotta. V novej inscenácii Verdiho Rigoletta réžiséra Josefa Munclingera a dirigenta Josefa Charváta spieval Vojvodu so slávnym americkým barytonistom Lawrencom Tibbetom ako Rigolettom (1937).
Po ukončení aktívnej umeleckej činnosti bol Chorovič hlasovým poradcom v Národnom divadle (1953 – 1954) a vyhľadávaným hlasovým pedagógom. Do roku 1963 pôsobil aj ako poradca v pražskom speváckom zbore Typografia.
Významná bola koncertná činnosť Bronislav Choroviča ako interpreta oratoriálnej, kantátovej a komornej tvorby. Na koncertoch Českej filharmónie mal príležitosť spolupracovať s významnými dirigentmi svojej doby. Spieval napr. tenorové sólo v Lisztovej Faustovskej symfónii (1929) pod taktovkou Oskara Nedbala, v Janáčkovej Glagolskej omši (1936) s dirigentom Karlom Šejnom i Otakarom Jeremiášom (1945), v Mahlerovej 7. symfónii (1936) s Alexandrom Zemlinským, v Dvořákovej Stabat Mater (1937) a Mozartovom Requiem d-moll (1937) s Karlom Boleslavom Jirákom, Haydnovo Stvoření světa (1942) s Rafaelom Kubelíkom.
S Rozhlasovým symfonickým orchestrom spieval tenorové sólo v kantáte Legenda o sv. Zitě (1945) Otakara Ostrčila pod taktovkou Otakara Jeremiáša. S Růženou Horákovou (Cikánka) spieval Jana v poloscénickom uvedení Janáčkovho Zápisníka zmizelého (1944) s klavírnym sprievodom Václava Holzknechta. S Drahomírou Tikalovou účinkoval v prvom uvedení pateticky vzletnej kantáty brnianskeho skladateľa Viléma Blažka Vyznáni víry (1946) s dirigentom Rafaelom Kubelíkom. Na literárnom večere venovanému stému výročiu úmrtia Puškina (1937) spieval so Žofiou Navrátilovou árie a piesne na Puškinove texty.
Chorovič účinkoval často aj v na koncertoch rozhlasového vysielania. S Otou Horákovou a Zdeňkom Otavom spieval národné piesne Podkarpatskej Rusi, ktoré pre rozhlas upravil, spracoval a dirigoval Bohuslav Tvrdý (1937), bývalý dirigent SND. V prvom českom rozhlasovom uvedení Musorgského Borisa Godunova (1937) v pôvodnom ruskom jazyku v naštudovaní Otakara Jeremiáša spieval Lžidimitrija s Josefom Křikavom (Boris), Zdenkou Špačkovou (Marina), Luďkom Mandausom (Varlaam) a i.
V spolupráci s gramofónovou fimou Esta nahral Chorovič s dirigentom Františkom Škvorom árie z opier (Rossini: Lazebník sevillský, Verdi: Rigoletto, Puccini: Bohéma, Čajkovskij: Evžen Oněgin) a duet z Verdiho Trubadúra s Martou Krásovou a dirigentom J. Charvátom.
Autor nekrológu za Bronislavom Chorovičom (zn. Ps) v časopise Hudební rozhledy, 1968, roč. 21, č. 21, s. 655 napísal:
„Chorovič neoslňoval kovem výšek a mohutností fortissim, ale podmaňoval vláčností lyrické kantilény a lehkými výškami, jimž však nechybělo napětí a belcantová plnost. Nebyl akademickým pěvcem německého typu, ale temperamentním umělcem s tónem sice štíhlým, ale vřelým, s lehýnkým akcentem své mateřštiny, jehož se nikdy zcela nezbavil. To však patřilo k jeho osobnosti, která byla nepopíratelná a silná.“
Pripravila: Elena Blahová-Martišová
