Bruno Walter – romantik medzi dirigentmi

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred sto štyridsiatimi rokmi, dňa 15. septembra 1876 sa v Berlíne narodil Bruno Walter (vl. m. Bruno Walter Schlesinger), pôvodom nemecký, od roku 1933 rakúsky, 1938 francúzsky, 1946 americký dirigent, klavirista a skladateľ, veľký hudobník a humanista. Začiatky jeho obdivuhodnej a svetovej umeleckej kariéry sa spájajú s Bratislavou.

Život a umelecká činnosť

Bruno Walter Schlesinger vyrastal v kultivovanom prostredí berlínskej židovskej rodiny. Otec miloval poéziu, nemeckých klasikov, často navštevoval činoherné i operné predstavenia, matka hrala na klavíri a hudobné vlohy sa u Bruna Waltera prejavili už v ranom detstve. Na radu jedného bývalého dirigenta začali rodičia s jeho hudobnou výchovou súčasne so školským vyučovaním. Prvou učiteľkou klavíra malého Bruna bola jeho matka, potom mladý učiteľ a ako osemročný sa stal žiakom známeho berlínskeho Sternovho konzervatória. Hru na klavír študoval u prof. Heinricha Ehrlicha, hudobnú teóriu u Ludwiga Busslera, kompozíciu a dirigovanie u Roberta Radeckeho. S láskou k hudbe sa začala vyvíjať u Bruna aj láska k čítaniu, od poetických rozprávok, cez grécke báje, dobrodružnú literatúru až po nemeckých klasikov. Prejavil záujem aj o dramatickú literatúru, ktorú našiel v bohatej otcovej knižnici a záľuba k literatúre ho sprevádzala po celý život. Otec ho zavše vzal na koncert alebo do opery, kde sa prvýkrát oboznámil s operami Mozarta, Rossiniho a Verdiho. Tieto návštevy vzbudili u Bruna záujem poznať bližšie velikánov hudby aj prostredníctvom biografií, ktoré sa stali novým objektom jeho čitateľskej vášne. Na konzervatóriu sa Walter pripravoval na dráhu pianistu, v roku 1889 mal prvé verejné vystúpenie, na ktorom hral s filharmonickým orchestrom Koncert Es dur nemeckého klavírneho virtuóza a skladateľa Ignaza Moschelesa. Avšak hlboký zážitok z koncertu Berlínskych filharmonikov pod vedením Hansa von Bülowa v tom istom roku zmenil jeho predsavzatie. „Videl som ako Bülowovi v tvári planie napätie vôle a plné sústredenie, cítil som silu jeho gest, vnímal som pozornosť i oddanosť, výrazovú energiu a precíznosť v hre orchestra a tu mi svitlo, že tento jediný muž tu tlmočí hudbu: tá stovka hráčov je iba jeho nástrojom, na ktorom hrá tak ako keď pianista hrá na klaviatúre. Ten večer rozhodol o mojej budúcnosti… rozhodol som sa stať dirigentom…“ napísal Walter v svojej knihe spomienok. (Téma s variacemi, s. 52).

Bruno Walter v dobe pôsobenia v Bratislave (1897 – 1898)

Bruno Walter v dobe pôsobenia v Bratislave (1897 – 1898)

Umeleckú činnosť začal Bruno Walter ako korepetítor v Kolíne nad Rýnom (1893 – 1894) a tu, sotva osemnásťročný, dirigoval aj svoje prvé operné predstavenie, Lortzingovho Zbrojára (1894). Z Kolína Waltera zavial osud do Mestského divadla v Hamburgu (1894 – 1896), kde bol korepetítorom, zbormajstrom a asistentom dirigenta a tamojšieho šéfa opery Gustava Mahlera, ktorý mal neskôr rozhodujúci vplyv na jeho umelecký vývoj i život. Po jednom záskoku za chorého dirigenta sa Walter začal častejšie objavovať za dirigentským pultom a keďže sa osvedčil ako dobrý muzikant, od roku 1895 vykonával funkciu dirigenta. V sezóne 1896 – 1897 bol dirigentom divadla vo Vroclavi, potom v Prešporku (1897 – 1898) a Rige (1898 – 1900). V roku 1900 sa vrátil do Berlína, kde o. i. dirigoval berlínsku premiéru opery Hansa Pfitznera Der Arme Heinrich. V roku 1901 prijal ponuku svojho učiteľa, riaditeľa viedenskej Dvornej (v súčasnosti Štátnej) opery Gustava Mahlera a stal sa prvým dirigentom. Debutoval Verdiho Aidou, v roku 1907 začal spolupracovať aj s Viedenskými filharmonikmi. V roku 1911 Walter nadobudol rakúske občianstvo a oficiálne si zmenil priezvisko zo „Schlesinger“ na „Bruno Walter“, ktoré začal používať vo Vroclave. V rokoch 1909 – 1913 pokračovala jeho medzinárodná kariéra za dirigentským pultom v Prahe, Londýne (v Covent Garden v roku 1910 dirigoval Wagnerovho Tristana a Isoldu) a Ríme. Niekoľko mesiacov po smrti Gustava Mahlera v roku 1911 dirigoval Walter na skladateľovo želanie prvé uvedenie Piesne o zemi v Mníchove, sóla spievali Sarah Cahier a William Miller (Sara Cahier bola prvou predstaviteľkou Carmen v inscenácii opery SND v roku 1920). V roku 1912 dirigoval Walter aj prvé predvedenie Mahlerovej Deviatej symfónie vo Viedni. V rokoch 1913 – 1922 bol hudobným riaditeľom opery v Mníchove, kde okrem iného dirigoval svetové premiéry dvoch opier Ericha Wolfganga Korngolda (Der Ring des Polykrates a Violanta, 1916). Od roku 1918 dirigoval koncerty Berlínskej filharmónie.

Gustav Mahler a Bruno Walter v Prahe (1908)

Gustav Mahler a Bruno Walter v Prahe (1908)

V roku 1923 navštívil Bruno Walter prvý raz Spojené štáty americké, v Carnegie Hall dirigoval koncerty s New York Symphony Orchestra, nasledoval Detroit, Minnesota a Boston. Po návrate do Európy dirigoval kráľovský orchester Concertgebouw v Amsterdame, v Londýne bol šéfdirigentom nemeckých sezón v Covent Garden (1924 – 1931). Pôsobil ako hudobný riaditeľ Städtische Oper Charlottenburg v Berlíne (1925 – 1929). V roku 1925 začal svoju dlhoročnú spoluprácu so Salzburským festivalom, v roku 1926 debutoval v La Scale. V roku 1927 dirigoval Walter prvú zahraničnú premiéru Symfónie č. 1 f-moll Dmitrija Šostakoviča v Berlíne. V roku 1929 nahradil Wilhelma Furtwänglera vo funkcii šéfa lipského orchestra Gewandhause.

Salzburgerfespiele,1938, plagát

Salzburgerfespiele,1938, plagát

Po nástupe nacizmu v roku 1933 Bruno Walter odišiel z Nemecka do Rakúska, spolupracoval s orchestrom Wiener Philharmoniker a pôsobil ako hosťujúci dirigent a umelecký poradca Štátnej opery, dirigoval v Miláne, Florencii, New Yorku, Chicagu. Keď v apríli 1938 Nemecko anektovalo Rakúsko dirigoval Walter koncerty Concertgebouw Orchestra v Holandsku. Emigroval najskôr do Lugana, keď získal francúzske občianstvo, príležitostne dirigoval v Paríži. V roku 1939 emigroval do Spojených štátov amerických, usadil sa v Beverly Hills v Kalifornii, jeho susedmi boli mnohí krajania – vysťahovalci, vrátane Thomasa Manna, s ktorým ho spájal nielen Mannov hlboko zasvätený vzťah k hudbe, ale i dlhodobé priateľstvo. V roku 1946 dostal americké občianstvo. Spolupracoval s Chicago Symphony Orchestra, Los Angeles Philharmonic Orchestra, symfonickým orchestrom NBC, Newyorskou filharmóniou (tiež ako hudobný poradca, 1947 – 1949) a Philadelphia Orchestra. V rokoch 1941 až 1959 dirigoval aj v Metropolitnej opere (debutoval Beethoveným Fideliom s Kirsten Flagstadt v úlohe Leonory). Zhodou okolností napomohol v roku 1943 svojmu asistentovi, vtedy ešte neznámemu 25-ročnému Leonardovi Bernsteinovi k jeho raketovému vzostupu. Náhle chrípkové ochorenie zabránilo Brunovi Walterovi dirigovať koncert s Newyorskou filharmóniou v Carnegie Hall, navyše celoštátne prenášaného rozhlasom. Walter požiadal Bernsteina, aby ho zastúpil, Bernstein odviedol vynikajúci výkon a razom sa stal slávnym.

Po skončení druhej svetovej vojny sa Walter opakovane vracal do Európy, dirigoval na festivaloch v Glyndebourne, Edinburghu, Salzburgu. Bol jedným z prvých dirigentov, ktorí po vojne interpretovali skladby Gustava Mahlera. V rokoch 1955 – 1956 opäť spolupracoval s viedenskou Štátnou operou a Viedenskou filharmóniou, svoj posledný koncert dirigoval v roku 1960.

Bruno Walter s Viedenskými filharmonikmi v roku 1954

Bruno Walter s Viedenskými filharmonikmi v roku 1954

Bruno Walter v roku 1956

Bruno Walter v roku 1956

Bruno Walter sa najviac zaslúžil o šírenie Mahlerovho odkazu, bol nielen jeho blízkym priateľom, ale aj verným tlmočníkom a dirigentom jeho diela. Avšak svojou bytostnou podstatou sa Walter skôr blížil k Mozartovi, o ktorom v pamätiach napísal: „Objavil som v Mozartovi Shakespeara opery.“ (Téma s variacemi, s. 228). S veľkým úspechom interpretoval klasikov, romantikov i novších skladateľov, Beethovena, Brahmsa, Schuberta, Richarda Straussa a Antona Brucknera, bol však aj vynikajúcim wagnerovským dirigentom. Svoj vrúcny postoj k hudbe dokázal preniesť nielen na spevákov, ale aj na publikum. Walter bol tiež veľmi dobrým pianistom, príležitostne interpretoval Mozartove skladby pre klavír alebo sprevádzal spevákov na piesňových recitáloch. Venoval sa i komponovaniu, jeho skladby pochádzajú väčšinou z prvého desaťročia dvadsiateho storočia. Skomponoval dve symfónie, symfóniu Fantasia, kantátu, sonátu pre violu a piano, niekoľko zborových skladieb, komornú hudbu a piesne. Svoje literárne schopnosti, dar jazyka a pamäti využil Walter na písanie spomienok a úvah, napísal viacero publikácií o Gustavovi Mahlerovi a jeho diele, o Mozartovi a i. Hlavným spomienkovým dielom je kniha Thema und Variationen: Erinnerungen und Gedanken, ktorá vyšla v českom preklade Hany Fischerovej (Téma s variacemi, Státní hudební vydavatelství, Praha, 1965).

Bruno Walter zomrel na zlyhanie srdca vo svojom dome v Beverly Hills 17. februára 1962. Pochovaný je na cintoríne Abbondio v obci Gentilino (kantón Ticino) vo Švajčiarsku.

Hrob Bruna Waltera na cintoríne San Abbondio, Collina (Švajčiarsko)

Hrob Bruna Waltera na cintoríne San Abbondio, Collina (Švajčiarsko)

Bruno Walter v Prešporku

Budova Mestského divadla v bývalom Prešporku (v súčasnosti historická budova Slovenského národného divadla a jej stotridsiate výročie otvorenia si pripomenieme 22. septembra t. r.) patrila mestu, ktoré ju striedavo prenajímalo nemeckým a maďarským divadelným spoločnostiam. Sezóna zvyčajne začínala v októbri, v zimnom období patrila nemeckým divadelným spoločnostiam, ktoré s veľkým úspechom uvádzali činohry, opery, operety a zavše aj balet. Maďarská sezóna začínala februárom a končila májom, maďarské spoločnosti hrali operety a činohry.

Mestské divadlo v Prešporku, podoba divadla po roku 1888, foto: Gucki Neulinger, zbierka: L. Kálmán, Bratislavské rožky, o.z.

Mestské divadlo v Prešporku, podoba divadla po roku 1888,
foto: Gucki Neulinger, zbierka: L. Kálmán, Bratislavské rožky, o.z.

Od sezóny 1890 – 1891 si prenajímal budovu bratislavského divadla na 4 – 6 mesiacov nemecký riaditeľ Emanuel Raul (1843 – 1916), striedavo pôsobiaci aj v Temešvári a v Karlových Varoch. Spočiatku uvádzal zväčša činohry, neskôr zaraďoval do repertoáru aj opery a operety. Okrem bežného veseloherného repertoáru uvádzal i diela Shakespeara, Schillera, vtedajších modernistov Hauptmanna a Sudermannna, trúfol si aj na Ibsena. Samozrejme nechýbala klasická viedenská i parížska opereta. Jadro orchestra tvorili členovia prešporského mestského orchestra a pri náročnejších dielach vypomáhali členovia vojenskej hudby. V zbore spievali všetci činoherci a členovia zboru kostolného spevokolu, Kirchenmusikvereinu. Raul mal povesť schopného divadelného podnikateľa, ktorý mal šťastnú ruku vo výbere repertoáru i vo voľbe členstva svojich súborov. Vyhľadával mladých talentovaných umelcov, viacerí z nich po dvoch – troch rokoch pôsobenia v Prešporku dostávali ponuku na angažmán do Viedne alebo do niektorých nemeckých divadiel. Dramaturgický plán pozostával z operných diel Wagnera, Webera, Beethovena, Donizettiho, Verdiho a ďalších autorov, uvádzaných na rakúskych scénach, aby mohol v prípade núdze pozývať aj známych hosťujúcich sólistov z Viedne alebo z iných rakúskych scén. Raul bol po celý čas hlavným režisérom a po stránke inscenačnej boli diela na dobrej úrovni. Hodno spomenúť, že v úlohe Amneris vo Verdiho Aide 15. decembra 1892 prvý raz hosťovala v divadle bratislavská rodáčka Irma de Spányi (1861–1932), neskôr niekoľkokrát spievala Bizetovu Carmen a Thomasovu Mignon. Raul pohotovo siahal aj po najnovších operných dielach, napr. v roku 1891 uviedol Mascagniho Sedliacku česť už rok po jej svetovej premiére v Ríme, mal zásluhu na úspešnom naštudovaní Smetanovej Predanej nevesty v nemeckom jazyku v roku 1895.

Arturo Toscanini, Bruno Walter, Stefan Zweig v Salzburgu, 1934

Arturo Toscanini, Bruno Walter, Stefan Zweig v Salzburgu, 1934

Keď v sezóne 1897 – 1898 angažoval Emanuel Raul do funkcie prvého dirigenta mladého Bruna Waltera, nikto ešte netušil, že o nejaký čas vojde do dejín hudby a bude vedno s Arturom Toscaninim a Wilhelmom Furtwänglerom členom trojice dirigentských osobností v prvej polovici dvadsiateho storočia. Walter prišiel do Prešporku z Vroclave, kde síce dostal od riaditeľa ponuku na predĺženie zmluvy, ale deprimovaný nízkou umeleckou úrovňou opery aj postom druhého dirigenta bol rozhodnutý zostať radšej bez angažmán. Nečakane mu prišla ponuka z Mestského divadla v Rige na post prvého dirigenta, čo ho nesmierne potešilo, pretože v divadle v rokoch 1857 – 1859 pôsobil Richard Wagner. Nastúpiť mal však až v roku 1898 a otázku, čo bude robiť do tej doby, vyriešila prekvapujúca pozvánka na miesto taktiež prvého dirigenta do divadla v Prešporku. Waltera za dirigenta odporučil Raulovi Gustav Mahler, novovymenovaný riaditeľ Dvornej opery vo Viedni, ktorý si mladého dirigenta obľúbil, keď poznal jeho talent a spoľahlivosť počas spolupráce v Hamburgu. Z oddaného žiaka čoskoro vyrástol majster taktovky a Mahler chcel naďalej pozorne sledovať jeho vývoj a preto ho chcel mať nablízku, keďže s ním počítal pre Viedeň. Walter uvítal príležitosť vyskúšať svoje sily v menšom divadle, dokonca neďaleko svojho učiteľa, ktorého si vážil a s ktorého hudbou sa neskôr identifikoval. Perspektíva, že bude môcť z operných predstavení a filharmonických koncertov svojho majstra načerpať skúsenosti a podnety pre vlastnú prácu bola veľmi povzbudivá, najmä po krátkej návšteve u Mahlera a jeho rodiny. Bol rozhodnutý navštevovať Viedeň tak často ako mu to pracovné povinnosti dovolia.

Bruno Walter, Arturo Toscanini, Erich Kleiber, Otto Klemperer a Wilhelm Furtwängler v Berlíne, 1929

Bruno Walter, Arturo Toscanini, Erich Kleiber, Otto Klemperer a Wilhelm Furtwängler v Berlíne, 1929

V roku 1897 začínal Emanuel Raul svoju ôsmu sezónu v prešporskom divadle. Režisérom súboru bol Hans Rieger, Bruno Walter prvý dirigent, druhý dirigent Gottlieb Waldreich. Operetný súbor viedol kapelník Bohumír Brzobohatý (neskôr dirigent Národného divadla v Prahe) a členovia súboru mohli v prípade potreby vypomôcť i v opere. Sólistami súboru boli: Don Renardi, prvý dramatický tenorista, Kurt Weber, prvý lyrický tenorista, August Manoff, prvý barytonista, barytonisti Karl Starka a Siegfried Kallmann, Max Birkholz, prvý basista, William Lamberg, seriózny bas a buffo bas, Karl Berger a Heinrich Dudek, vedľajšie a malé úlohy. Sólistky: mladodramatická sopranistka Mathilde Andersin, dramatická sopranistka Valerie Mertens, altistka Frieda Gossels, koloratúrna sopranistka Elvira Malmedé, subreta Mila Kühnel, malé úlohy Paula Müller a Josefine Telona.

Podľa osobných spomienok si Walter po príchode do Prešporka nerobil veľké ilúzie o umeleckej úrovni súboru malého divadla, jeho úmyslom bolo podnietiť alebo donútiť k najvyšším výkonom každého, s kým bude pracovať. Od začiatku pracoval sústredene, optimisticky a so zápalom, energiu mu dodávali i návštevy Viedne. Za štyri mesiace, od 4. októbra 1897 do 31. januára 1898, naštudoval náročný operný repertoár, šestnásť opier v tridsiatich šiestich predstaveniach, pozostávajúci aj z vtedajších noviniek (Leoncavallo, Mascagni, Kienzl, Goldmark). Sezóna začala predstavením Verdiho Trubadúra (4. októbra 1897), nasledovala Flotowova Marta (9.10.), Mascagniho Sedliacka česť (9. 10.). Leoncavallovi Komedianti (16.10.), Nicolaiove Veselé ženy windsorské (22.10.), Meyerbeerovi Hugenoti (30.10.), Gounodov Faust (pod názvom Margarethe, 6.11.), Goldmarkov Svrček na krbe (13.11., Das Heimchen am Herd), Bizetova Djamileh (20.11.), Kienzlov Evangelimann (27.11.), Rossinho Barbier zo Sevilly (4.12.), Smetanova Predaná nevesta (12.12.), Halévyho Židovka (18.12), Lortzingova Undine (25.12.), Leoncavallova Bohéma (8.1.1898) a Wagnerov Lohengrin (26.1.1898).

Program prvého predstavenia opery G. Verdiho Trubadúr, Mestské divadlo Prešporok, 1897, foto: Archív DÚ

Program prvého predstavenia opery G. Verdiho Trubadúr,
Mestské divadlo Prešporok, 1897,
foto: Archív DÚ

Bratislavský rodák archivár Ján Batka, organizátor hudobného života a osobný priateľ Franza Liszta, písal od roku 1869 kritiky do novín Pressburger Zeitung. Po úvodnom Trubadúrovi skonštatoval, že Walter je ambiciózny a perspektívny dirigent a predstavenie malo pod jeho vynikajúcim vedením vysokú úroveň. Aj podľa ďalších kritík sa Walter prejavil ako temperamentný dirigent, jeho štýl sa vyznačoval dynamickými a hlavne tempovými kontrastmi. Treba vziať do úvahy, že pracoval s malým orchestrom a skúšky prebiehali v časovej tiesni. Tieto prekážky prekonával mimoriadnou energiou a za podpory mladého a húževnatého ansámblu sólistov a orchestrálnych hráčov. Bizetovu jednoaktovku Djamileh (20.11.) uviedol Walter o dva mesiace skôr ako Gustav Mahler vo Viedni (22.1.1898) a svojím naštudovaním opery inšpiroval celý súbor k maximálnemu výkonu. Uvedenie opery pozitívne hodnotila aj kritika, podľa Batku bola vypracovaná čisto a s temperamentom, recenzent Westungarischer Grenzbote vyjadril svoje „vrelé a bezvýhradné uznanie za geniálnu a cituplnú interpretáciu“.

G. Bizet: Djamileh, 1897, Nyugatmagyarországi hiradó, 20.11.1897

G. Bizet: Djamileh, 1897,
Nyugatmagyarországi hiradó, 20.11.1897

Najväčší úspech zožala najčerstvejšia novinka, opera Bohéma od Ruggera Leoncavalla, Raulovi sa ju podarilo získať ani nie rok po jej svetovej premiére v Benátkach. Bolo to prvé uvedenie opery v Rakúsku-Uhorsku a do konca sezóny mala sedem repríz pred vypredaným hľadiskom. Batka referoval o nadšených ováciách obecenstva, ktoré patrili riaditeľovi Raulovi a „hudobnej duši celého predstavenia dirigentovi Walterovi. Teraz vieme, čo možno usilovnosťou a oddanosťou dokázať aj na provinčnom javisku.“ (Pressburger Zeitung, č. 8, 9. 1.1898, roč. 135, s. 5). Bezvýhradne kladne tento krát hodnotili Waltera aj recenzenti Westungarischer Grenzbote a Hiradó.

R. Leoncavallo: Bohéma, 1898, Pressburger Zeitung, 8.1.898

R. Leoncavallo: Bohéma, 1898, Pressburger Zeitung, 8.1.898

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, 1898, pohostinské vystúpenie Viléma Heša (Mefisto), Nyugatmagyarországi hiradó, 20.1.1898

Ch. Gounod: Faust a Margaréta, 1898,
pohostinské vystúpenie Viléma Heša (Mefisto), Nyugatmagyarországi hiradó, 20.1.1898

Do Gounodovho Fausta (opera sa uvádzala pod v Nemecku zaužívaným názvom Margarethe, 20.1.1898) pozval Raul slávneho basistu a dôverného priateľa Gustava Mahlera, sólistu viedenskej Dvornej opery a bývalého sólistu pražského Národného divadla Viléma Heša (Wilhelm Hesch), v úlohe Siebela vystúpila i Hešova sestra Eliška. Heš už v prvom ariose uchvátil kritiku i publikum svojím krásnym, opulentným hlasom a vo všetkých registroch vyrovnaným. Na záver sezóny v Prešporku naštudoval Bruno Walter Wagnerovho Lohengrina (26. a 27. januára 1898), čo bola pre mladého dirigenta iste ťažká úloha vzhľadom na obmedzené možnosti v orchestri. V oboch predstaveniach pred vypredaným hľadiskom s úspechom pohostinsky vystúpila ako Ortruda Irma von Spányi (spievala po taliansky), v tom čase pôsobiaca v Teatro Costanzi v Ríme, ktorá túto postavu spievala už v Budapešti, v Bologni (na záskok bez skúšky) a Parme. Posledným predstavením Waltera bola repríza Bohémy (31.1.1898) a denník Pressburger Zeitung (značka – rr –) napísal: „Walter znova prejavoval pri dirigovaní ohnivosť a vzletnosť, ktoré si uňho tak vysoko vážime a ktoré budú rozhodujúce aj na budúcej dráhe tohto geniálneho mladého hudobníka. O tomto dirigentovi sa ešte dopočujeme.“(Pressburger Zeitung, č. 31, 1.2.1898, roč. 135, s. 2).

R. Wagner: Lohengrin, 1898, pohostinské vystúpenie Irmy von Spányi (Ortrúda), Nyugatmagyarországi hiradó, 26.1.1898

R. Wagner: Lohengrin, 1898, pohostinské vystúpenie Irmy von Spányi (Ortrúda),
Nyugatmagyarországi hiradó, 26.1.1898

Sezóna Emanuela Raula s celým súborom (okrem orchestra) a naštudovaným repertoárom pokračovala ďalšie dva mesiace v Temešvári. Výberom repertoáru patrila k najhodnotnejším Raulovým sezónam, ale na jej úspechu mal veľký podiel Bruno Walter. Odbornú verejnosť zaujal umeleckou inšpiráciou, temperamentom, presnosťou, brilantnou interpretáciou a originálnym hudobným naštudovaním uvádzaných opier. (Prameň: Nicolae, Ivan. Istoria a două secole de teatru liric la Timişoara, 2006).

Bruno Walter v spomienkach súčasníkov

V roku 1936 si celý hudobný svet pripomenul šesťdesiate narodeniny dirigenta svetového mena Bruna Waltera. A v decembri, bezmála po štyridsiatich rokoch uvítala Bratislava Bruna Waltera s orchestrom Viedenských filharmonikov na jedinom koncerte v Slovenskom národnom divadle. Pri tejto výnimočnej udalosti publikoval muzikológ Ivan Ballo články o činnosti Bruna Waltera v čase jeho pôsobenia v bývalom Prešporku, oživené spomienkami niektorých umelcov, ktorí si pamätali na jeho začiatky. Z článkov vyberáme:

„Walter musel v divadle pracovať s mladými umelcami, bola to ťažká práca a práve v prekonávaní tých ťažkostí sa dvadsaťjedenročný, ale veľmi vážny, v osobnom styku jemný, a tým si na prvý raz získavajúci kapelník Walter osvedčoval priam skvele. Niekdajší barytonista jeho ensemblu pán Karl Starka, mimochodom rečeno rodák z Prahy, dosiaľ s najväčším obdivom rozpráva o tomto vzácnom pedagogickom talente mladučkého dirigenta, ktorý s ním za niekoľko málo dní naštudoval veľkú úlohu Kühleborna v Lortzingovej Undine alebo muzikálne veľmi ťažkú úlohu Schaunarda v Leoncavallovej Bohéme. Pravda, študovalo sa od rána do večera v divadle a po predstavení si ho Bruno Walter vzal so sebou na byt, aby tam, v nekúrenej izbe, s ním až do druhej v noci pracoval. Ale nemej horlivý bol aj v práci s orchestrom.

Dodnes žijú a ešte donedávna nášmu Slovenskému národnému divadlu s príkladnou svedomitosťou konali cenné služby jeho niekdajší členovia pánovia Jan Feuer (prvý flautista, Josef Radler (tretí pozaunista) a Jaroslav Kulíček st. (prvý huslista). Dnes, keď sa celý svet skláňa pred veľkým umením Bruna Waltera, dvojnásobne radi, áno s pýchou spomínajú svojho niekdajšieho prvého kapelníka, na ktorom už vtedy, skoro pred štyridsiatimi rokmi bolo vidno, že je vyvolený, že má pred sebou veľkú budúcnosť. A ako vzácne relikvie pietne opatrujú vysvedčenia, ktorá na konci bratislavskej sezóny od Bruna Waltera dostali. Pán Jan Feuer, ktorého bohaté a živé veľmi spomienky nám výdatne pomohli načrtnúť tento obraz s humorom opisuje Waltrovo veľmi temperamentné, neobyčajne pohyblivé dirigovanie, ktoré priam alarmovalo orchester, aby sa vydal zo svojho najlepšieho a ktoré to najlepšie z hŕstky hráčov v pravom slova zmysle „ťahalo“. A rozpráva, ako pri štúdiu mladý horlivec, vždy úzkostlivo rešpektujúci skladateľov zápis a príkaz a teda nedovoľujúci zmenu vo flautovej kadencii, ktorejsi árie Meyerbeerových Hugenotov, žiadal od prvej flauty crescendo i diminuendo na — osmine alebo sa s takým elánom dal do štúdia ouvertúry k Veselým ženám windsorským, že mu na vlastnú operu zostalo už len veľmi málo času a štvrtý akt sa pri premiére hral skoro z listu. Ale práve v takýchto prípadoch jeho nadšenie dokazovalo pravé divy. A tých bolo treba tým viac, čím bol riaditeľ Raul na orchestrálne skúšky, potrebné i pre operetu, skúpejší.“ (Ballo, Ivan. Slovenský denník, roč. 19, 12.12.1936, č. 285, s. 5.)

Koncert Bruna Waltera v Bratislave, plagát SND 1936, foto: Archív SND

Koncert Bruna Waltera v Bratislave, plagát SND 1936,
foto: Archív SND

Dlhoročný divadelný majster Hans Nebeszár, ktorý pracoval v divadle až do roku 1938, sa takisto veľmi dobre pamätal na mladého 21-ročného dirigenta Bruna Waltera a jeho spomienky zaznamenal Štefan Hoza: „Bol to v civilnom živote nepatrný usmievavý človek. Ale keď si zasadol za dirigentský pult pred orchester, nebolo „väčšieho čerta“. Čo ten všetko vedel vytiahnuť z orchestra a zo spevákov! Nik mu nedokázal odporovať. Nadával ako pohan, ale len čo odišiel od dirigentského pultu do tzv. „künstlerzimry“, mohol prísť k nemu každý umelec, orchestrálny hráč, ľudia z techniky… Ku všetkým bol kamarátsky a prístupný. Poradil – aj vyhrešil, ale vždy s mierou. Keď sa opäť vrátil do orchestriska, bol to zasa iný človek, ktorý poznal iba umenie. Divadlo miloval nadovšetko a chcel, aby ho každý mal rád tak, ako on. Nikdy nedopustil, aby sa dačo robilo len tak – spakruky. Raul si ho veľmi uctil – i keď sa často poškriepili, lebo Walter nebol spokojný najmä s orchestrom a so zborom. Často pritom nadával na malé pomery, tobôž keď sa vrátil z viedenských predstavení. Ale jeho hnev netrval dlho. Waltrom dirigované predstavenia zavše obdivovali aj Viedenčania, ktorí prišli na návštevu rodín do Bratislavy. Popoludní sedávali v niektorej kaviarni – a tých bolo vtedy v Bratislave veľa. Večer si zapili pod vieškami vínka, alebo išli do divadla, ak v ňom práve hrali. Často nevedeli pochopiť, že naozaj pekné predstavenia možno docieliť s takým malým súborom. Pravda, nepoznali námahu, akú vynaložil celý súbor so svojím prvým dirigentom počas skúšok …

U Raula museli byť kostýmy vždy čisté. Ak ich dakto z členov súboru úmyselne zašpinil, musel ich dať na vlastný účet do poriadku. V tých časoch mávali herci tiež vlastnú garderóbu, ale pokým bola hra na repertoári, nesmeli v nej upotrebované šaty nosiť na ulici. Raul sedel na každom predstavení a striehol ako jastrab nad celým súborom. Reprízy boli potom rovnako dobré ako premiéry. O to dbal po umeleckej stránke i dirigent Bruno Walter. Bratislavské obecenstvo malo obidvoch veľmi rado. Podobne aj mestskí páni na radnici. Raulovi radi prenajímali divadelnú budovu, ak o to požiadal, lebo nájomné vždy platieval včas, presne vyúčtoval každé predstavenie, tobôž tie, ktoré usporiadal na dobročinný cieľ. A takých predstavení bolo zavše hojne. Vo finančných záležitostiach bol – práve tak ako Walter – veľmi úzkostlivo šetrný. Nerád dával preddavky členom svojho súboru, hoci to bolo zvykom u každého vandrujúceho divadla. Walter bol tiež šporovlivý, vykrúcal sa, keď išlo o akúkoľvek pôžičku. Raul a Walter mali radi spoločnosť. Často chodievali so známymi do kaviarne Savoy… Napriek „chybám krásy“ Raul prišiel do Bratislavy s výborným súborom. Herci radi išli k nemu do angažmán, lebo mal isté „štácie“, veľa sa necestovalo a hral dobré hry.“ (Štefan Hoza. Keď Bruno Walter začínal v Bratislave…; Hudobný život, roč. 4, 21.2.1972, č. 3, s. 8.)

Jediný koncert Bruna Waltera v Bratislave

Mimoriadnou udalosťou hudobného života Bratislavy bol jediný koncert Viedenských filharmonikov s Brunom Walterom v nedeľu 13. decembra 1936 o 10,30 hodine. Koncert z diel W. A. Mozarta, B. Smetanu a L. van Beethovena sa konal v budove Slovenského národného divadla. Koncert v priamom prenose celoštátne vysielal slovenský rozhlas, počas prestávky prehovoril Ivan Ballo o živote a umeleckej činnosti Bruna Waltera.

Bruno Walter, (1876 – 1962)

Bruno Walter,
(1876 – 1962)

Obavy Bruna Waltera, že po desiatkach rokov si na neho už nikto nebude pamätať sa rozplynuli, mesto i divadlo vzdali patričný hold svoju vzácnemu a výnimočnému hosťovi. Za sychravého decembrového rána vítali slávneho dirigenta na štátnych hraniciach zástupca mesta Bratislavy Skalský a šéf opery Karel Nedbal. Pred divadlom ho už očakávali pamätníci z čias jeho pôsobenia v Bratislave, bývalí členovia orchestra Mestského divadla a neskôr i Slovenského národného divadla, huslista Jaroslav Kulíček, flautista Jan Feuer a pozaunista Josef Radler, ktorí s dojatím pozdravili svojho bývalého dirigenta. Vo foyeri divadla sa Walter poklonil buste Oskara Nedbala a pobral sa na javisko, kde ho už čakali členovia Viedenskej filharmónie a preplnené hľadisko ho privítalo búrlivým potleskom. Mimoriadne krásny a nezvyčajný koncert začínal srdečným prejavom starostu mesta Dr. Vladimíra Krna na počesť majstra taktovky v slovenskom i nemeckom jazyku, potom mu starosta odovzdal zlatú plaketu mesta a propagačné publikácie o meste Bratislava. Bruno Walter vyslovil úprimnú radosť, že dostal príležitosť dirigovať v divadle, kde kedysi začínal svoju dirigentskú kariéru. Poukázal na veľké zmeny, ktoré sa udiali od jeho začiatkov pred takmer štyridsiatimi rokmi v Bratislave, zdôraznil však, že sa nezmenilo jeho srdce a jeho láska k hudbe.

V prvej časti koncertu odznela Mozartova Symfónia g-moll a Smetanova Vltava, po prestávke Beetovenova 7. symfónia A-dur a tretia ouvertúra Leonora. Hudobnú kritičku Zdenku Bokesovú zaujala najmä Smetanova Vltava, už aj preto, že „ Walter chápe Smetanu ako romantika, tak ako každého iného, no bez toho národného zafarbenia, ktorým my chápeme celý zjav Smetanov. Preto tiež vo Waltrovom podaní Vltavy uplatňuje sa viac lyrika a sonety, viac dynamické a tempové kontrasty, než v reprodukčnej smetanovskej tradícii domácej.“ (Slovenská politika, roč. 17, 16.12.1936, č. 288, s. 2.)

Hudobný referent brnianskych Lidových novín, mladý skladateľ Alexander Moyzes hodnotil koncert plastickejšie a poetickejšie. Po úvodných prejavoch Walter „zvedl svou kouzelnou taktovku od prvního pultu druhých houslí, zaklepal a v pravdě zahrál Mozartovou g-moll symfonii se svými filharmoniky. Však také dávala partitura nové a nové objevy v tempu, plastice formální struktury a zvukovém kouzlu. Ve Waltrově pojetí Smetanovy Vltavy jsme slyšeli spoustu zvukových kouzel, nádherný výkon dřevěných nástrojů, které přímo svítily v pestré barvitosti a u nás v Bratislavě neslýchanou čistotou. A síla programu se neustále stupňovala. Přišla veledíla klasické hudby a opět a opět s novými objevy: VII. symfonie A-dur a třetí ouvertura k Leonoře od L. Beethovena. Bruno Walter je nediriguje. Platí to ovšem i o reprodukci předešlých dvou děl. To vyšší posláni reprodukčního umění, kterým vniká přímo na kořen tvůrčích zdrojů největšího hudebního genia, vynášeje je z neznáma, prostě nelze nazvati dirigováním. Z neznáma proto, že byť známe dílo Beethovenovo jakkoli podrobně ze všech stanovisk zevního tvůrčího procesu, nepodaří se nám proniknout tam, odkud může živým zvukem působit umělec tak hloubavý, jakým jest v umění reprodukčním právě Bruno Walter. Jak staví a roste s dílem, jak se laská a bouří se zvukem je konec konců zevnější znak jeho tvořivě reprodukčního umění. Čím nás, zejména nás mladých pracovníků na poli tvůrčího umění, nejvíc uchvacuje a nejvíc podmaňuje, je vnitřní síla, která sálá z jeho umění. Po tom všem je těžko popisovat, jakou bouři potlesků, frenetickych ovací sklidil se svými filharmoniky na svém bratislavském koncertu, který vyrostl v lístek vavřínového věnce jeho světových úspěchů v jubilejním roce jeho šedesátin.“(Lidové noviny, roč. 44, 16.12.1936, č. 629, s. 9.)

Bruno Walter Symphony Orchestra

Bratislavský rodák dlhé roky pôsobiaci v zahraničí, huslista a dirigent Jack Martin Händler založil v roku 2004 Bruno Walter Symphony Orchestra (Symfonický orchester Bruna Waltera), aby zachoval odkaz tohto velikána hudby, ktorý združuje mladých talentovaných i renomovaných hudobníkov zo strednej Európy. Do repertoáru zaraďuje majstrovské diela európskej klasickej a romantickej hudby, ale aj moderné skladby – od Mozarta cez Brahmsa po Bartóka a Šostakoviča. Orchester koncertuje pravidelne vo Viedni a Bratislave a hral v iných európskych mestách (Praha, Budapešť, Brusel a ďalšie).

Koncert Bruno Walter Symphony Orchestra, Reduta, 2016

Koncert Bruno Walter Symphony Orchestra, Reduta, 2016

Výstava Bruno Walter a jeho doba

Bratislavské publikum malo príležitosť navštíviť koncert Symfonického orchestra Bruna Waltera pred rokom v Slovenskej filharmónii pod taktovkou Jacka Martina Händlera s renomovaným rakúskym  pianistom Rudolfom Buchbinderom. (o koncerte sme informovali TU...). Súčasťou tohtoročných Hudobných dní Bruna Waltera je okrem slávnostného symfonického koncertu Bruno Walter Symphony Orchestra septembra s dirigentom Jackom Martinom Händlerom 14. septembra aj výstava Bruno Walter a jeho doba (o výstave sme informovali TU…), ktorú vo svojich priestoroch pripravilo Rakúske kultúrne fórum a potrvá do 16. septembra 2016.

Pripravila: Elena Martišová-Blahová

video

Bruno Walter – skúška koncertu

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár