Budapešť v Bratislave a pár slov navyše

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Maďarská štátna opera v Budapešti je divadlom činov. Historickú budovu, honosný Yblov palác má v rekonštrukcii a hoci časť repertoáru pravidelne hrá v Erkelovom divadle, voľné časové kapacity využíva na prezentáciu svojej činnosti po desiatkach miest Maďarska i v zahraničí. V rámci turné po krajinách Vyšehradskej štvorky sa medzi hosťovaním vo Varšave a Prahe zastavil súbor na dva dni v Bratislave. Priniesli nám dva tituly, Janáčkovu Její pastorkyňu (uvádzanú pod medzinárodne zaužívaným názvom Jenůfa) a spevohru Zoltána Kodálya Sikulské priadky (originálny názor Székely fonó).

Koncom októbra mieri budapeštianska opera do New Yorku na dvojtýždňové turné s odlišným repertoárom, národnou operou Ferenca Erkela Bánk bán, Goldmarckovou Kráľovnou zo Sáby a s kombináciou maďarských jednoaktoviek, Bartókovho Modrofúzovho zámku a Vajdovho Mária a kúzelníka.

Vlažný Janáček s deficitom emócií

Naši hostia považovali zrejme voľbu Janáčkovej Jej pastorkyne za vhodný exportný artikel. Možno chceli preukázať odvahu zavítať takpovediac do „jamy levovej“ s titulom nám jazykovo, mentálne i emocionálne blízkym. Alebo, celkom pochopiteľne, správajú sa podobne ako všetky zahraničné divadlá, považujúce toto geniálne dielo za svetové, nepoznajúce jazykovú bariéru. Pravdepodobne však nepočítali s tým, že Slovensko je v recepcii opier Leoša Janáčka výnimočné. Jednoducho ho ignoruje. A hostiteľská inštitúcia nepodnikla nič, čo by motivovalo publikum k návšteve predstavenia. Nezabral ani titul, ani prvá maďarská scéna. K tomu sa ešte vrátim v závere. Nezáujem verejnosti však nemá nič spoločné s umeleckou kvalitou inscenácie. Tá bola nečakaným sklamaním. Hudobným, speváckym i vizuálnym.

L. Janáček: Jenůfa, Maďarská štátna opera,
foto: Attila Nagy

Inscenácia sa zrodila roku 2004 a o desať rokov bola obnovená. V minulej sezóne sa však v repertoári Maďarskej štátnej opery neobjavila. Občerstvili ju až pri príležitosti aktuálneho turné po krajinách V4. Vizuálna podoba sa za ten čas nemenila, no dirigenti úplne a predstavitelia hlavných úloh čiastočne. Jenůfu zverilo pred štrnástimi rokmi vedenie divadla do rúk činoherného režiséra Attilu Vidnyánszkeho, pre ktorého scénu a kostýmy vytvoril s ním už spolupracujúci Ukrajinec Olexander Bilozub. Do akej miery si inscenácia zachovala pôvodnú tvár sa môžeme len domnievať, podobne ako uvažovať, či výsledok negatívne skreslilo hudobné poňatie Balázsa Kocsára (pôvodnú premiéru naštudoval János Kovács, obnovenie roku 2017 Domonkos Héja), alebo niektorí sólisti. Fakt je ten, že bratislavské hosťovanie bolo problematické a nepodarilo sa mu vyslať ani tie emócie, ktoré z predlohy v akejkoľvek interpretácii vyžarujú.

Samotná Bilozubova scéna nemá atmosféru, aj napriek tomu, že divákovi ponúka jednoznačné priestorové zakotvenie. V prvom dejstve je jasné, že sme v mlyne (striedavo sa točiace alebo stojace kolesá nedávajú žiadne pochybnosti), v ďalšom v Kostolníčkinej izbe a v záverečnom v akomsi zimnom exteriéri (sane, ľadová kryha). Ani jeden obraz však nevzbudzoval dramatické napätie, nezrkadlil podnety hudby. Horizont v 1. obraze tvorilo plátno s meniacimi sa farbami, v druhom pripomínal akési rybárske siete. Boli to dosť anonymné priestory, v niečom realistické, v inom s náznakom symboliky. Attila Vidnyánszky sa v duchu súčasného trendu snažil odpútať od prvoplánovej folkloristiky, no ponechal ju (aj v kostýmoch a scéne) v mierne štylizovanej rovine. Čo však jeho režijnému vedenie chýbalo nadobro, boli presne modelované charaktery a vzťahy. Ak jedna z hlavných postáv, v tomto prípade Laca, pôsobí totálne nezúčastnene, akoby sa ocitla v inej galaxii, navyše bez parochne so šedivou hlavou a plešinou starecky, rúca sa akákoľvek ilúzia. Nehovoriac o emócii. Značné rezervy však mali aj ostatné postavy. Nejedna pasáž sa v aranžmáne úplne rozchádzala s textom. Nejedno miesto, ktoré bežne provokuje k slzám, vrátane vlažného záveru, nezasiahlo diváka.

L. Janáček: Jenůfa, Maďarská štátna opera,
foto: Attila Nagy

Žiaľ, zreteľným dlžníkom bol aj orchester pod taktovkou hudobného riaditeľa Balázsa Kocsára. Po technickej stránke k výkonu nemožno vzniesť vážnejšie výhrady, no bolo to skôr remeselné odohranie nôt, než precítenie ich obsahu. Navyše, dirigent zrejme nepoznal dostatočne akustiku divadelnej sály novej budovy opery a baletu SND, takže neraz prekrýval hlasy. V ostatných rokoch som v budapeštianskej opere zažil mnohé predstavenia v závideniahodnom obsadení, takže aj z tohto hľadiska bola bratislavská Jenůfa sklamaním. Szilvia Rálik má aspoň herecky titulnú rolu vžitú (stvárnila ju v obnovenej premiére r. 2014), no vokálne príliš nenadchla. Vo vyššej polohe pôsobí hlas dosť ostro, vo farbe chladne, v nižšom strede a hĺbkach tón stráca rezonanciu. Opakom bola hosťujúca poľská mezzosopranistka Helena Zubanovich (Kostelnička), ktorá disponuje teplým timbrom a hudobne poňala svoju rolu skôr v legatovom duchu. Isté rezervy by sa našli v psychologicky hĺbavejšom vypracovaní výrazu, no aj tak to bola najpresvedčivejšia kreácia večera. Attila Kiss B.(Števa) je už zenitom, ale aspoň v strednej polohe znel jeho dramatický tenor priebojne, zatiaľ čo výšky forsíroval. Kameňom úrazu bol István Kovácsházi, inak na domácej scéne interpret najťažších wagnerovských úloh, ako Laca. Hlas sám o sebe znel celkom slušne, no výrazovo, mimicky a gesticky akoby netušil, v akej opere sa nachádza. O jeho „herectve“ a výraze som písal vyššie. Jednoducho naštrboval všetky scény, v ktorých sa objavil. Ohlas v takmer prázdnej sále bol primeraný úrovni večera. Ale mohlo to byť aj v opačnom garde.

Oslava maďarského folklóru v spevohre i mimo nej

Prvou polovicou večera bol asi každý zaskočený. Očakávali sme cca 75-minútovú spevohru Zoltána Kodálya Sikulské priadky (Székely fonó), no prázdna orchestrálna jama už predznamenávala čosi iné. A skutočne, pred oponou stál cimbal, na javisko vstúpila najskôr pätica, potom šestica hráčov (súbor Istvána Pála „Slaninu“) a so speváčkou s mikroportom zaznel výber ľudových piesní. Tri rozsiahle, plus prídavok. Zoltán Kodály bol vášnivým zberateľom i spracovateľom folklóru a keďže skupinka muzikantov ho zahrala ozaj brilantne, kratšia polovica večera pred pauzou bola svojim spôsobom zaujímavá. Primáš, ktorý vložil medzi skladby krátky komentár v maďarčine, vyzval publikum, aby si tretiu pieseň zaspievalo spoločne. A keďže v hľadisku sedeli v drvivej prevahe príslušníci našej národnostnej menšiny, aj sa tak stalo. Nuž, bola to taká malá, ba aj milá, maďarská veselica.

Z. Kodály: Sikulské priadky, Maďarská štátna opera,
foto: Peter Rakossy

Vo folklórnom duchu je skomponovaná aj spevohra Zoltána Kodálya z roku 1932, Sikulské priadky. Zostavená je z radu ľudových piesní, spojených tancom a nemohrou. Dejová línia je len voľne naznačená, podstatné je spracovanie maďarských národných motívov do jedného celku a ich zinštrumentovanie. V tom bol Zolán Kodály skutočným majstrom, ktorý do partitúry vložil kontrastné melódie, nálady, situácie. V hudbe sa tak do prevažne baladického rámca dostáva aj žartovná, aj tragická i lyrická melodika. Maďari sa snažia prostredníctvom tohto diela zachovávať tradíciu ich ľudovej a národnej tvorby. Slovami z bulletinu (preklad v slovenskej vložke) „Prichádza náš čas. Oheň nesmie vyhasnúť“ ju cieľavedome posúvajú na nové generácie. Inscenovať túto Kodályovu spevohru je jednoduché len zdanlivo. Réžiu ponúklo divadlo Poliakovi Michałovi Znanieckému so zámerom upriamiť pozornosť na „nadnárodnosť“ folklóru vo všeobecnosti. Samozrejme, pri rešpektovaní miestnych špecifík. Opiera sa jednak o scénu Luigiho Scogliu, kostýmy Magdaleny Dabrowskej a o pohybové rozohrávanie scén externým tanečným súborom Duna Müvészegyüttes v choreografii Zsolta Juhásza.

Znanieckého predstava o sprístupnení Sikulských priadok medzinárodnému publiku ide cez farebnosť javiska. O výraznú dejovú osnovu sa oprieť nemôže, inscenuje teda jednotlivé čísla zmenami scény, odkrývaním a zahaľovaním bočných strán, posunmi centrálneho dielu (v úvode i závere je to izba), ilustruje a koloruje dianie v horizontálnej i vertikálnej rovine. Jeho rukopis je niekde medzi naivným realizmom a štylizovanou šou, pričom sa snaží neprekročiť hranice gýču. Svietenie, farbenie, projekcie, dynamika zboru a tanca, to sú hlavné prostriedky inscenačného tímu.

Z. Kodály: Sikulské priadky, Maďarská štátna opera,
foto: Peter Rakossy

Príjemným prekvapením je hudobné naštudovanie mladého, u nás neznámeho českého dirigenta Petra Popelku. Jemu sa podarilo z maďarskej partitúry vyťažiť široké farebné a dynamické spektrum, orchester mu hral presne a Kodályov kolorit vyznel plasticky. Potešenie, ale možno aj trocha rébus, prečo Janáčka dirigoval Maďar a Kodálya Čech? Natíska sa však odpoveď: hudba nepozná hranice. Zo siedmich sólistických postáv má najväčší priestor Gazdiná, ktorú kultivovaným, mäkkým, tmavším mezzosopránom stvárnila Atala Schöck. Pekne v hlbokej polohe znel aj alt Bernadett Wiedemannovej (Suseda) a lyrický barytón Zsolta Haju (Pytač).

Už len malá poznámka na margo hostiteľskej inštitúcie. Je pekné, že pripravili slovenské vložky do bulletinov, v oboch však chýbali mená dirigentov. O to väčšmi, že sa nezhodovali s menami uvedenými v maďarských programoch, keďže v oboch prípadoch netvorili premiérový inscenačný tím.

Z. Kodály: Sikulské priadky, Maďarská štátna opera,
foto: Peter Rakossy

Aj po zemetrasení v SND zlyháva marketing (poznámka vo vlastnej veci)

Augustové odvolanie generálneho riaditeľa SND Mariána Chudovského vyvolalo postupne niekoľko zmien na vedúcich pozíciách. Hodnotiť výmenu riaditeľa Opery je samozrejme po pár dňoch nemožné, no isté persóny za debakel v propagácii hosťovania Maďarskej štátnej opery musia zobrať zodpovednosť. Na predstavení Jej pastorkyne bola vyčerpaná kapacita hľadiska maximálne do dvadsať percent. Silno pochybujem, že na prízemí (balkón bol prázdny) bolo obsadených dvesto z 860 miest. Ako je možné, že v rovnakom čase ako „ohrozené“ predstavenie (predajnosť lístkov sa dá denne sledovať) sa hrala v historickej budove Poľská krv? Pýtam sa celkom zreteľne: čo spravilo oddelenie marketingu, ktoré nedávno potichučky zmenilo riaditeľku? Kto je to Henrieta Borowiecka, akú má aprobáciu k vedeniu jedného z dlhodobo najnečinnejších úsekov? Na webe divadla žiaden životopis, z iných prameňov sa dozvieme, že pracovala v sektore realít. A kto je Vladimír Antala, zastupujúci (?) generálny riaditeľ SND? Opäť žiadne curriculum vitae. Vieme o ňom len toľko, že bol (a je) šéfom úseku, ktorý mal strážiť v Slovenskom národnom divadle každý cent. A čo zložilo inštitúciu na lopatky, je oficiálne známe z nedávneho auditu. Vážený zriaďovateľ, kam teda speje naša erbová inštitúcia?

Autor: Pavel Unger

písané z 26. 9. a 27. 9. 2018

Leoš Janáček: Jenůfa
Hosťovanie Maďarskej štátnej opery Budapešť

Dirigent: Balázs Kocsár
Réžia: Attila Vidnyánszky
Scéna a kostýmy: Olekszandr Bilozub
Choreograf: András Nádasdy
Zbormajster: Gábor Csiki

Obsadenie

Starenka Buryjovka: Éva Balatoni
Laca Kelemeň: István Kovácsházi
Števa Buryja: Atilla Kiss B.
Kostolníčka: Helena Zubanovich
Jenůfa: Szilvia Rálik
Starík: Géza Gábor
Richtár: László Szvétek
Richtárka: Júlia Vajda
Karolka: Krisztina Simon
Suseda: Éva Várhelyi
Barena: Mária Farkasréti
Jano: Eszter Zavaros

Zoltán Kodály: Sikulské priadky
Hosťovanie Maďarskej štátnej opery Budapešť

Dirigent: Petr Popelka
Režisér: Znaniecki Michał
Scéna: Scoglio Luigi
Kostýmy: Dąbrowska Magdalena
Animácia a osvetlenie: Bogumił Palewicz
Choreograf: Zsolt Juhász
Dramaturgia: Judit Kenesey

Obsadenie

Gazdiná: Atala Schöck
Pytač: Zsolt Haja
Mládenec: Gergely Ujvári
Suseda: Bernadett Wiedemann
Mladucha: Orsolya Sáfár
Blcha: Zoltán Gradsach
Matka mladuchy: Andrea Meláth

www.opera.hu

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár