Buffo bas je úzky profil a Štefan Janči taký mal. Dnes by slávil deväťdesiatku

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Sú speváci, ktorí vchádzajú do histórie vďaka jedinečnej interpretácii ústredných postáv. Zabúdať však nesmieme ani na ostatných, bez ktorých by inscenácia nevznikla. Na operných komikov, tvorcov zapamätateľných figúrok a charakterov. K nim patril basista Opery Slovenského národného divadla Štefan Janči. Dnes, 19. novembra 2020, by sa dožil deväťdesiatky.

Pochádzal z malej obce Jelšovce, nachádzajúcej sa severne od Nitry, študoval na gymnáziu, na obchodnej škole a profesionálne začínal mimo hudobného prostredia. Láska k ľudovej piesni však Štefana Jančiho sprevádzala od mladosti, aj ako aktívneho člena spevokolov. Doviedla ho až do SĽUK-u, kam sa po pôsobení vo Vojenskom umeleckom súbore v roku 1953 znova vrátil.

Roky na Novej scéne a diaľkové štúdium na VŠMU

Na prvé profesionálne dosky, ktoré znamenajú svet, našliapol až v roku 1959. Vtedy na deväť sezón zakotvil v spevohernom súbore bratislavskej Novej scény. Počas tohto, pre divadlo veľmi plodného obdobia, dostal veľa sólistických príležitostí. V operetách, hudobných komédiách i muzikáloch. Vytvoril zo dve desiatky postáv, pričom jeho debut (Bláznivá nedeľa od ruského autora Valentina Petroviča Katajeva, január 1960) režíroval ešte František Krištof Veselý. Na jednom javisku stál s vtedajšou sólistkou operety a neskoršou vedúcou sopranistkou Opery SND Elenou Kittnarovou, ale rovnako s mnohými dirigentskými, režisérskymi a speváckymi prominentmi divadla.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, Opera SND, 1978, Štefan Janči (Doktor Bartolo), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Paralelne s druhou polovicou pôsobenia na Novej scéne Štefan Janči študoval diaľkovo na Vysokej škole múzických umení operný spev, v triede docenta Dr. Janka Blaha. V rokoch 1964 až 1968, v rámci predstavení svojej „alma mater“, si overoval profesionálny rast a predchádzajúcimi skúsenosťami brúsený komický talent vo viacerých postavách. V Blodkovej opere V studni, v titulnej úlohe Falstaffa z Nicolaiových Veselých paničiek windsorských, ako Filip v Dvořákovom Jakobínovi, či na záver (premiéra 13. júna 1968) ako Leporello i Komtúr z Mozartovho Dona Giovanniho.

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Pripomíname si v novembri (2020)

V Opere SND bol komik i tvorca charakterov

V čase absolutória VŠMU už mal Štefan Janči za sebou prvé kroky na opernom javisku Slovenského národného divadla. Vstupnou bránou mu bol – ešte ako hosťovi – doktor Bartolo v novej inscenácii Rossiniho Barbiera zo Sevilly z februára 1968. Hudobne ho naštudoval Ladislav Holoubek a réžiu mal Miroslav Fischer. Popri domácom obsadení sa v tomto naštudovaní stretli na javisku traja hosťujúci sólisti. Ešte ako poslucháčka Konzervatória šokovala vokálnou virtuozitou v prvej repríze 19. februára 1968 Edita Gruberová ako Rosina. V tom istom predstavení stvárnil Bartola ako hosť Štefan Janči (o predstavení sme písali v článku Debut Edity Gruberovej – presne pred päťdesiatimi rokmi v Opere SND). Tým tretím, v inom obsadení, bol basista Jan Kyzlink z Ostravy ako Don Basilio.

Oznam z programového plagátu SND o predstavení Barbiera zo Sevilly s Editou Gruberovou. zdroj: Archív OS

Štefan Janči sa ako Bartolo ozaj vyšantil. Ako rodený komik využil všetky možnosti gestami a mimikou vykresliť humorné situácie tútora mladej Rosiny, na ktorú mal sám zálusk. Hoci nebol prototypom belcantového interpreta, rýchle rossiniovské pasáže dokázal hravo stíhať. Inscenácia Barbiera zo Sevilly sa udržala v repertoári až do Silvestra 1971, takže pokiaľ to ešte stupeň normalizácie dovoľoval, účinkujúci do replík vnášali aj narážky na augustovú okupáciu.

V. Bellini: Norma, Opera SND, 1969, Štefan Janči (Oroveso), Gita Abrahámová (Norma), Imrich Jakubek (Pollion), foto: Jozef Vavro

Už v sezóne 1968/1969 vedenie opery Štefana Jančiho poverilo mnohými rolami. V premiére Bielej nemoci od Tibora Andrašovana stvárnil Mistra Kriega (a ešte dve epizódy), komický prvok z Händelovho Xerxa vystihol v úlohe sluhu Elvira a napokon dostal sa aj k odboru seriózneho basu ako Oroveso v Norme od Vincenza Belliniho. V prvom Verdiho Rigolettovi v jazykovom origináli (1970) je Štefan Janči Monteronem i Cepranom. V nekonvenčnom, politickým apelom nabitom Beethovenovom Fideliovi v réžii Júliusa Gyermeka, s textami Dominika Tatarku, prináša satisfakciu v poslednom obraze ako minister Don Fernando.

Z úlohy do úlohy ide Štefan Janči aj v ďalšej sezóne, odohranej počas rekonštrukcie historickej budovy SND na doskách Divadla P. O. Hviezdoslava. Sprisahanec Sam v obnovenom Verdiho Maškarnom bále, Arkas v Gluckovej Ifigénii v Aulide a ďalší komický Bartolo, tento raz v Mozartovej Figarovej svadbe. Opäť figúrka, ktorá v partnerstve s Marcelinou Oľgy Hanákovej alebo Jaroslavy Sedlářovej ožíva v spomienke, ako by to bolo predvčerom. V roku 1971 si Jančiho požičiava banskobystrická opera, aby „oprášil“ svojho študentského Leporella z Dona Giovanniho. Na materskej scéne strieda hroziaceho Pucciniho strýka Bonza za pandúra Lehotského v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi či Zareckého v Čajkovského Eugenovi Oneginovi.

G. Donizetti: Don Pasquale, Opera SND, 1973, Štefan Janči (Don Pasquale), foto: Jozef Vavro/Archív SND

Štefan Janči si na epizódne postavy zvykol a dokázal do každej vryť výstižný profil. Stačil krátky výstup Strojníka a Upratovačky z 2. dejstva povestnej inscenácie Janáčkovej Veci Makropulos (dirigent Zdeněk Košler, réžia Branislav Kriška) a obaja – popri Jančim i Marta Meierová – ostali v pamäti. A samozrejme, nespočetnekrát reprízovaný Kostolník v Pucciniho Tosce. K hlavným úlohám sa nedostával často. Do dlhom čase bola takou titulná postava v Donizettiho buffe Don Pasquale (1973), kde znova mohol rozvinúť svoj nákazlivý humor, vďaka ktorému sme mu azda prepáčili aj resty voči belcantu. Na rozdiel od alternujúceho a postavu vážnejšie ponímajúceho Jozefa Špačka, rozohral hlavne komickú strunu, ale vzbudil aj štipku ľútosti, ako s ním osud vypiekol.

Prichádzajú ďalšie úlohy. V černošskej Gershwinovej opere Porgy a Bess, vo Frešovom Martinovi a slnku (Pandúr a Čarodejník) a z väčších, kde mohol uplatniť svoj objemný vysoký bas, Varlaam v inscenácii Musorgského Borisa Godunova. V roku 1978 sa stretol s Bartolom do tretice: tento raz z menej známeho Barbiera zo Sevilly od Giovanniho Paisiella. Po drobných zástojoch v Hubičke (Matúš), Elektre (Starý sluha) či Manon (Hostinský), dostal ešte príležitosť rozvinúť svoj buffo bas ako Lucifer v Dvořákovej opere Čert a Káča. A seriózny rozmer hlasového potenciálu ako Veľký inkvizítor vo Verdiho Donovi Carlosovi (obe 1981).

Tibor Frešo, inscenátori a speváci počas prípravy Frešovej opery Martin a Slnko, Opera SND, 1975, zľava: Ladislav Vychodil, Jarmila Smyčková (Studená princezná), Branislav Kriška, Štefan Janči (Čarodejník), Tibor Frešo, Štefan Hudec (Martin), Tibor Beňo (asistent réžie), foto: Jozef Vavro / Archív SND

Záver kariéry a pretrvávajúci umelecký odkaz

Poslednou javiskovou postavou na scéne Opery SND sa stal Kňaz v Šostakovičovej Kataríne Izmajlovovej. Koncom sezóny 1984/1985 ukončil Štefan Janči svoj sólistický úväzok. A tu sa mi stopa po umelcovi, ktorého predovšetkým komické a charakterové postavy sa zapísali do dejín prvej slovenskej scény počas sedemnástich sezón (bolo ich dovedna vyše štyridsať), stráca.

Nespomínam si na dôvody ukončenia jeho kariéry, no nenašiel som ani nekrológ, jeho heslo sa v encyklopédiách sotva objaví. Zato hlas Štefana Jančiho ostáva zaznamenaný na CD komplete Pucciniho Bohémy pod taktovkou Ondreja Lenárda (spieva Alcindora), ale aj v mnohých nahrávkach ľudových piesní. Rozhlasový historik Ivan Draxler už v roku 2009 uviedol, že pieseň Zahučali hory sa umiestnila v prvej desiatke poslucháčmi najžiadanejších v relácii Pozdravy jubilantom.

Štefan Janči zomrel v Bratislave 18. septembra 1994. Ako som napísal do titulku, pravých buffo basistov nájdeme len vzácne. Pochopiteľne, s týmto jediným zameraním sa napĺňa kariéra v repertoárovom divadle len ťažko. Hoci komickosť, ale aj láska k ľudovej piesni, boli doménou Štefana Jančiho, dokázal rozložiť svoje sily do širokého spektra inscenácií. Ani v epizódnych postavách neostával „šedou myškou“. Preto si ho treba v deň nedožitého jubilea uctiť.

Autor: Pavel Unger

video
G. Puccini: Bohéma
Dirigent: Ondrej Lenárd, réžia: Karol Spišák, zbormajster: Ladislav Holásek
Symfonický orchester Čs. rozhlasu v Bratislave, Zbor Opery SND
Kincses Veronika (Mimi), Sidónia Gajdošová Haljaková (Musetta), Peter Dvorský (Rodolfo), Ivan Konsulov (Marcello), Balázs Póka (Schaunard), Dariusz Niemirowicz (Colline), Štefan Janči (Alcindoro), Stanislav Beňačka (Benoit), Vojtech Schrenkel (Parpignol)

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku