Calixto Bieito: Divák by mal mať slobodu sám interpretovať veci, ktoré vidí

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Jeho produkcie boria všetky hranice, provokujú, fascinujú. Aj preto sa stal jedným z najvyhľadávanejších svetových operných a činoherných režisérov 21. storočia. Španiel, Katalánec a Európan Calixto Bieito, veľká postava sveta opery, v Štátnej opere v Prahe v rámci projektu Musica non grata po deväťdesiatich rokoch oživil českú verziu surrealistickej opery Erwina Schulhoffa a Karla Jozefa Beneša s názvom Plameny.

(PR článok, rozhovor pripravilo ND Praha)

Stále rád chodíte na cintoríny?

Áno! Potrebujem ich vyhľadávať. Práve nedávno som sa prechádzal a fotografoval na židovskom cintoríne v nemeckom Wormse.

Hovoríte o sebe, že sa cítite byť „európskym“ režisérom. Pre mňa ale viac ako ktokoľvek iný stelesňujete španielsku kultúru a optiku videnia sveta.

Samozrejme, že som Španiel. A nikdy som to nepopieral. Ešte stále mám španielsky pas a v sebe zakorenené silné stránky španielskej kultúry: španielske baroko, španielsky surrealizmus. Avšak veľmi ma ovplyvnil aj môj prvý profesor alebo povedzme prvý mentor Adan Kovacsics, ktorý ma zasvätil do stredoeurópskej kultúry. V pätnástich som počúval Glenna Goulda, ako hrá Goldbergove variácie, púšťal som si Furtwänglerove nahrávky.

Calixto Bieito tlačová konferencia k premiére opery Plamene od Erwina Schulhoffa, Národné divadlo Praha, 2022, foto: Serghei Gherciu

Na vysokej škole som čítal Goetheho a predstavoval si, že som Werther – a všetky tieto bláznovstvá! Bol som zvedavý. Keď som práve nečítal v nemčine, čítal som vo francúzštine. Neskôr som tiež zdolal mnoho anglosaskej kultúry a veľa som pracoval v Škandinávii. Režíroval som veľké škandinávske klasiky, napríklad Ibsena, jeho najťažšie diela – Branda, Peera Gynta. Premýšľam v katalánčine, španielčine, angličtine, záleží na situácii. Cítim sa ako súčasť toho všetkého. Teraz som v Prahe a identifikujem sa tu s mnohými vecami, čo mi prináša pocit „rodiny“. Čo tým chcem povedať?

Že ste Európan?

Verím, že som. Žijem v Bazileji, v meste hlboko európskom a humanistickom. V meste Erasma Rotterdamského. Občas ho chodím do katedrály pozdraviť, či už tam skutočne leží alebo nie – to neviem – ale má tam kamennú dosku! Chodím za ním a hovorím mu: „Ahoj! Ako sa máš? Ako sa darí? Nedal by si si cigaretu?“ Cítim sa ako Španiel aj ako Európan. Proste takto žijem.

Čo sa dialo vo vašej mysli, keď ste počuli prvýkrát operu Plameny?

Na prvý pocit si už úplne nespomínam, ale dobre som vedel, že mám pred sebou dielo, ktoré by som rád videl na javisku. Nebol som si istý, či ho úplne pochopím, ale cítil som, že ho dokážem naplniť svojimi predstavami. Veľa som premýšľal a stále premýšľam o vode, rieke, mori. Aby všetko plynulo. Ako keď sa prechádzate po pláži a máte schopnosť vidieť všetko, čo sa skrýva pod morskou hladinou, a to nielen tam, kam sa chystáte plávať.

Čeština nebola problémom?

Rád inscenujem opery aj činohru v pôvodných jazykoch. Je to spôsob, ako do diela preniknúť hlbšie, ako ho lepšie preskúmať. Plameny boli pôvodne napísané na český text. Objavovať ich v tejto verzii je oveľa lepšie, než v nemeckom preklade.

Takže češtinu vnímate ako súčasť akéhosi zvláštneho zmyslového zážitku?

Áno, určite. Pracujem v mnohých jazykoch, ktoré vôbec nepoznám. Ide naozaj o zmyslový alebo zmyselný zážitok, povedal by som takmer erotický.

Režisér Calixto Bieito počas skúšky opery Plamene od Erwina Schulhoffa, Národné divadlo Praha, 2022, foto: Serghei Gherciu

Netajíte sa svojou fascináciou Louisom Buñuelom a Franciscom Goyom. Vložili ste túto svoju vášeň aj do Plamenů?

Určite. Španielska kultúra ponúka úžasné trio Buñuel, Goya a Valle-Inclán. Samozrejme, neredukuje sa iba na tieto tri osobnosti, je veľmi bohatá, tak isto ako kultúra česká, ale tento trojlístok je naozaj magický. Z rôznych uhlov pohľadu sa nepozerajú na život plošne, ale prenikajú až do samotného vnútra človeka. Skutočne výnimočná je umelecká trajektória Francisca Goyu. Od prvých až k posledným obrazom sa premieta celá jeho životná skúsenosť. A s Buñuelom je to také isté. Jeho filmy majú veľký zmysel pre humor a súčasne nemajú vôbec žiaden zámer niekam vyústiť, hovoriť publiku, čo si má myslieť alebo čo má cítiť tak, ako je to aj v mojom prípade. Verím, že divák by mal mať taký istý pocit, ako keď sa pozerá na fotografiu, obraz alebo keď sleduje film. Mal by mať slobodu sám interpretovať veci, ktoré vidí.

O čom rozprávajú Plameny Calixta Bieita?

O temnote. Toto dielo je veľmi ovplyvnené Freudom, takže mojím zámerom nie je pre diváka pretvárať veci obskúrne a nejasné na veci jasné a priezračné, rozprávať nejaký konkrétny príbeh. Hoci si uvedomujem, že je v tejto opere mnoho narážok hypoteticky smerujúcich k Donovi Giovannimu a aj mnoho odkazov k Faustovi. Schulhoffova opera dovoľuje hovoriť o mnohých emocionálnych zákutiach: o temnote, ktorú občas všetci cítime, o predstavách, ktoré sa zjavujú v našich snoch, o prechode od života k smrti, zvádzaniu, paródii, groteske. Je to dielo, ktoré po všetkých stránkach dýcha absolútnou slobodou našich predstáv.

Prečítajte si tiež:
Národné divadlo v Prahe uvedie českú verziu opery Plamene od Erwina Schulhoffa

Čo má v sebe Don Juan, že toľko priťahuje ženy?

Neviem presne, teda až na to, že Denys (Denys Pivnickij, predstaviteľ Dona Juana, pozn. red.) je veľmi atraktívny muž! Náš Don Juan asi dokáže občas povedať, čo chce druhá osoba počuť. Ženy ho nemilujú kvôli tomu, že je šľachtic, aristokrat, žiadna takáto hlúposť, ale možno preto, že je zrkadlom ich temnej stránky. Ľudia občas cítia, že ich priťahujú hrozivé veci.

E. Schulhoff: Plamene, Národné divadlo Praha, 2022, Denys Pivnickij (Don Juan), foto: Serghei Gherciu

Karel Josef Beneš vpísal do svojho libreta mnoho poznámok, ako si predstavuje dianie na javisku. Držíte sa ich?

Niektoré jeho predstavy mi pomohli, ale očividne napríklad nerealizujem horu z nahých ženských tiel, ktorú som síce zamýšľal, ale na druhej strane som mal trochu strach – alebo strach nie je to správne slovo, nemám strach – cítil som rešpekt k tomu, aby som nemiatol publikum, že azda v čase, keď zúri vojna, narážam na isté spoločenské otázky. Tento obraz, navŕšené nahé telá, som už vo svojich produkciách použil, ale v tomto prípade som chcel maľovať iným spôsobom, aby som rozhýbal predstavivosť, predovšetkým tú svoju. Veľmi mi pomohlo, že Schulhoff bol veľkým priateľom maliara Georga Grosza. Premýšľal som o farbách, ktoré používal, díval som sa na veci z tohto uhla.

Situujete Plameny do konkrétneho obdobia?

Nie. Môžu sa odohrať za desatinu sekundy alebo za desať hodín. Ide o tranzit. Ako v Lucretiovej De rerum natura (O prírode). Atómy, trochu až s prvkami kvantovej teórie. Pohyby myšlienok, pohyby predstáv. Je to ako keď sa hýbu vlny, ktoré spievajú. Prichádzajú a odchádzajú, tam a späť. Nerozmýšľam o čase.

Opera má jedenásť častí. Rozpráva súvislý príbeh alebo sú to samostatné obrazy?

Ja ich vnímam ako obrazy, ktoré sa prelínajú, ale bolo dôležité celé to premyslieť. Môže v nich byť určitý príbeh, ale je na každom, aby si ho objavil.

Zjavuje sa nám v Plamenech provokatívny Schulhoff?

Áno, kvôli jeho narážkam na otázku náboženstva. Všetko, čo sa tu dotýka tejto témy, vrátane postavy Rehoľnice, má v sebe rúhačský a erotický účinok, a to už v pôvodnom librete. V predstavení v princípe vykresľujeme Pannu Máriu, ale som v tomto ohľade trochu lenivý a čo sa náboženstva týka, nemám toho veľa čo povedať. Táto téma ma príliš nezaujíma, to musím priznať.

E. Schulhoff: Plamene, Národné divadlo Praha, 2022, foto: Serghei Gherciu

Plameny pri svojej premiére v roku 1932 absolútne prepadli. Prečo ich s takou minulosťou znova inscenovať?

Plameny sú úžasná opera, fantasmagorická, s krásnou hudbou a s občas blúznivým textom. Avšak k ľudskej prirodzenosti patrí aj to, že nie sme schopní všetko pochopiť alebo nedokážeme vnímať natoľko, aby sme všetko pochopili. Mnohokrát máme strach z voľnosti, ktorú nám takéto diela dávajú. Predstavte si Plameny v roku 1932. To musela byť vec! Strach je motorom skazy.

Je teda toto posolstvo Plamenů? Sloboda?

To je posolstvo všetkého umenia.

Nie vzdelávať?

Umenie je niečo iné. Vzdelávanie je jedna vec, kultúra je jedna vec a umenie tiež. Vzájomne sa prepájajú, ale sú to tri rozdielne entity. Kultúra – to sú zvyky, jazyk, vlajka, pri ktorej sa rozhodujeme, či bude mať takú či onakú farbu, budovy, ktoré staviame, kontext, ktorý všetci spoločne vytvárame a ktorý občas do umenia prestupuje. Umenie sa viaže viac k predstavám, traumám, ilúziám, túžbam. Preniká hlbšie do ľudskej mysle, do našich emócií.

Často hovoríte o svojom detstve.

Detstvo je pre každého z nás veľmi dôležité. Ja z neho a z dospievania čerpám mnoho spomienok. Do pamäti sa mi vrylo mnoho obrazov a myšlienok, ktoré sa ku mne vracajú.

Sú pre vás cestou k uvoľneniu? Na to, aby ste sa cítili dobre?

Tieto pocity nespájam so svojim detstvom, ale so slobodou, čo je veľmi abstraktný pojem. Naša myseľ je aj nie je slobodná. Nesúvisí to ani tak s tým, čo spoločne robíme, ale oveľa viac s energiou, ktorú zdieľame. Nemá to nič spoločné so slovami, ale s činmi. Verím, že umenie je veľmi solídne útočisko. A teraz nehovorím o terapii, ale o skvelom prostriedku, ako sa uvoľniť, ako môcť vzlietnuť.

Vzlietnuť?

Presne. Cítiť, že na skúšobni je možné úplne všetko. Ako to povedala Monserrat Caballé, že ju ohromne baví byť speváčkou, pretože môže mať na javisku nespočetné množstvo milencov alebo zabiť veľké množstvo ľudí. Je to ako byť znova dieťaťom, ktoré sa hrá so svojimi hračkami. Všetci sa tak trochu hráme.

E. Schulhoff: Plamene, Národné divadlo Praha, 2022, foto: Serghei Gherciu

V jednom z rozhovorov ste povedali, že spoločnosť trpí nesmiernou bolesťou.

Neviem, či som do povedal celkom takto. Myslím, že okolo nás existuje mnoho bolesti, ale nie všetko je bolesť. Nie som tak úplne pesimistický človek, to by bolo príliš ľahké. Musel som to vtedy povedať v súvislosti s nejakou celkom konkrétnou vecou. Spoločnosť sa posúva dopredu, vyvíja sa a opakuje rovnaké modely, len v iných formách. Sen o tom, že všetky knihy budeme mať v jednom prístroji (berie do ruky mobil), mal už Alexander Veľký vo svojej knižnici v Alexandrii. Je to úplne to isté, len sa mení forma. Možno už vtedy sníval aj o Googli a eBooks? Všetko podlieha istému vývoju, ktorý sa občas zastaví a neskôr zasa rozbehne. Tým nehovorím, že sa všetko odohráva v cykloch. Neverím, že sa kruh uzatvára. So spoločnosťou je to rovnaké ako s človekom. Najskôr je dieťaťom, rastie a potom umiera a príde niekto ďalší.

V akej fáze sme teraz my?

Vstúpili sme do absolútne novej éry, do éry digitálnej a ja neviem, kam až to povedie. Nie som vedma.

Zdá sa však, že z toho nie ste príliš nadšený?

Musel som sa s tým nejako popasovať, pretože inak by som so sebou neustále vliekol kufor kníh. Mám knihy ohromne rád, doma mám obrovskú knižnicu, s ktorou však nemôžem cestovať. Predtým som so sebou vozil vždy jeden kufor plný kníh.

A máte nejakú knihu, ktorú si so sebou beriete vždy?

Prečítal som celú klasickú literatúru, žiadnu knihu, ktorá by ma vzpružila, si však so sebou nevozím. Mám také obdobia. V čase covidu, kedy som sa na mesiac a pol alebo na dva zastavil, som sa vrátil k Donovi Quijotovi a veľa som sa na ňom nasmial. Nedávno som sa rozprával so svojím bratom, ktorý práve dočítal Dobrého vojaka Švejka, a vravel som mu: „Pozri, práve som v Prahe!“ Čítam obrovské množstvo kníh a som vždy zvedavý na novinky, aj keď im príliš nerozumiem. Pretože mnoho vecí v tejto novej ére je pre mňa komplikovaných. Ale treba mať dôveru v človeka. V mladých ľudí, ktorí sú na štarte a budú sa musieť postaviť zase iným výzvam, než generácie pred nimi. Ani ťažším, ani jednoduchším. Jednoducho iným. Je to ako s hviezdami. Umierajú, zanikajú. Ako spoločnosť. Ako krajiny. Prichádza moment, keď opäť nejaká zmizne.

E. Schulhoff: Plamene, Národné divadlo Praha, 2022, foto: Serghei Gherciu

Deväťdesiat deväť percent interpretov klasickej hudby vám povie, že je ich zámerom rozlúštiť a odovzdať posolstvo autora skladby. U režisérov som si už ale nie taká istá. Myslím, že oveľa viac bojujete za svoje vlastné myšlienky a za právo nepozerať sa na operu ako skladateľ.

Ja za svoje myšlienky nebojujem a nebojujem ani s hudbou či so spevákmi. Spoločne vytvárame obrazy. Obrazy, ktoré vychádzajú z ľudí, s ktorými pracujem. Považujem za zlé myslieť si, že dokážem robiť operu ako v časoch Mozarta, jednoducho pretože na ulici už dnes neleží konský trus. Všetko sú to len naše predstavy, naša interpretácia a my sme predsa ľudia prítomnosti. Navyše partitúry medzitým prešli ďalšími päťdesiatimi rukami, v ktorých sa päťdesiatkrát zmenili. Celé umenie stojí na reinterpretácii. Celé. Skutočná autenticita pre mňa existuje iba v pravde na javisku, vo vnútri speváka. Je to niečo, čo sa dá len ťažko intelektuálne zdôvodniť. Existujú partitúry, do ktorých sa vpísala jedna nota len preto, že ju nejaký spevák takto zaspieval v La Scale v 19. storočí a my ju v storočí dvadsiatomprvom po interpretovi vyžadujeme, pretože „toto je Verdi!“

Možno ju Verdi počul a zvolal…

„Sí!“ To naozaj neviem! Ale ide o najvyššiu umeleckú špekuláciu, s ktorou sa míňam. Robím veci tak, aby o nich premýšľalo publikum. V každom prípade sme ľuďmi prítomnosti. To znamená, že naša energia prúdi tu a teraz. Je to energia dneška.

Ako docieliť, že spevák odohrá celé predstavenie nahý? V tom musí byť patričná dávka psychológie, nie?

Nikdy som nemusel nikoho presviedčať. Naozaj. Dokonca som to ani nemusel povedať. V prípade Čarostrelca, ktorého máte zrejme na mysli, mi sólista povedal: „Aby som mohol urobiť toto, musím ísť lesom nahý.“ Povedal som: „Dobre.“ A on to urobil. Nemám stratégie. Mojou stratégiou je, že nemám žiadnu stratégiu. Ak niekoho presviedčam, aby urobil niečo, čo mu bude napokon nepríjemné, čo mu neurobí dobre, prečo by som to robil?

Režírovali ste okolo sto deväťdesiat operných a činoherných predstavení. Dá sa pri takom počte sám seba neopakovať?

To si neviem predstaviť. To nie je možné. Ale vôbec ma to neprenasleduje. Som človek veľmi posadnutý tým, čo robím. Občas mi to pomáha, občas nie. Pre bežný život nie je táto posadnutosť príliš dobrá. Naozaj nepremýšľam, či sa budem opakovať, alebo že by som sa posadil so svojim tímom k stolu a povedal: „Budeme provokovať!“ alebo „Urobíme niečo riskantné!“ Nepoužívam tieto metódy. Máme pred sebou dielo, ktoré prechádza cezo mňa, spevákov…

E. Schulhoff: Plamene, Národné divadlo Praha, 2022, klaňačka po premiére, foto: Serghei Gherciu

Prešli ste vo svojom živote nejakou tvorivou krízou?

Nie, doteraz nie. Mávam pochybnosti. Veľa pochybností, ale nikdy som nemal čas o nich premýšľať. Samozrejme, občas pochybujem o tom, čo robím, a premýšľam, či som sa v niečom nemohol pomýliť. Ale krízu v zmysle, že by som chcel prestať pracovať? Nie. Možno teraz! Možno, až sa toto všetko skončí, neviem.

Povedali ste, že nie je len jeden Calixto Bieito, ale mnoho Calixtov Bieitov. Akí sú?

To, že som povedal? Nespomínam si v akom kontexte. Muselo to byť v zmysle, že každý človek má viac tvárí, uhlov, zákutí, ktoré objavuje vo vnútri seba samého. Neznamenalo to, že sa každú noc prestrojujem za Batmana, aby som skákal po strechách, alebo že niekoho zastrelím, keď som presvedčený pacifista. (To je jediná utopistická myšlienka zakorenená v mojej hlave.) Hovoril som o hĺbke, ktorú každý v sebe nosíme.

Už ste sa rozhodli, ako bude znieť váš epitaf?

Áno, pretože som nedávno spísal závet. Calixta – tak ma volajú moje deti v katalánčine. Nikdy mi nepovedali „tato“, ani keď boli celkom malé. „Kto je vinný? El Calixta!“

Rozprávala sa: Iva Nevoralová, ND Praha

PR článok

Opera Plamene od Erwina Schulhoffa mala premiéru 12. júna 2022 v Štátnej opere v Prahe. Najbližšie reprízy sa uskutočnia 18. a 24. 6. 2022 od 19. hod. Viac informácií TU…

Calixto Bieito sa narodil v španielskom meste Miranda de Ebro, v súčasnosti žije v Basileji. Vyštudoval španielsku literatúru a dejiny umenia na Barcelonskej univerzite, divadelnú réžiu na Institut del Teatre v Barcelone a herectvo na Escuela de Arte Dramático v Tarragone.

Umelecky sa profiloval už vo svojej ranej tvorbe. Desať rokov pôsobil ako režisér v Teatre Romea v Barcelone, organizoval Festival Internacional de las Artes de Castilla y León v Salamanke a založil Barcelona Internacional Teatre, slúžiace ako medzinárodné fórum pre umelecké a divadelné projekty. Prvé hudobné dielo, ktoré režíroval, bol Schönbergov cyklus Pierrot lunaire (Mesačný Pierrot), následne naštudoval zarzuelu La verbena de la Paloma (Palomské hody) v Teatro Tivoli a inscenáciu Carmen na festivale v Peralade.

Calixto Bieito, foto: Monika Rittershaus

Po adaptácii Shakespearových drám Macbeth v Salzburgu (2001) a Hamlet v Edinburghu (2002), ako aj niekoľkých inscenácií v Hannoveri vzbudil pozornosť vysoko kontroverzným spracovaním Mozartovej opery Únos zo serailu v berlínskej Komische Oper (2004). Týmito kreáciami sa Bieito etabloval ako jeden z najvýraznejších európskych režisérov súčasnosti, nadšene obdivovaný i ostro kritizovaný.

Jeho tvorivý prístup k činohre i opere sa vyznačuje nekompromisne jedinečnou inovatívnosťou. Vízia vysokého napätia a energie mieri priamo do jadra drámy a konfliktu. Jeho Únos zo serailu bol v repertoári v Berlíne až do roku 2018, v tom čase však už má Bieito roky „búrok a vzdorov“ za sebou. Jeho umelecké záujmy boli vždy rozmanité tak isto ako ich realizácie. V poslednom čase sa stále viac sústredil na tvorbu súčasných autorov, o čom svedčí i jeho naštudovanie diel Jonathana Littlea a Karla Ove Knausgårda v Bergene a Antverpách.

Calixto Bieito vytvoril celý rad inscenácii opier z rôznych štýlových období od Korunovácie Poppey (Zürich) a Kráľovnej víl (Stuttgart), cez Carmen a Silu osudu (Anglická národná opera v Londýne), významné diela 20. storočia ako Schönbergov Mojžiš a Áron (Drážďany) a Zimmermanovi Vojaci (Zürich/Berlín/Madrid) až po opery súčasných majstrov, akými sú Lear Ariberta Reimanna (Paríž/Florencia) a Les Bienveillantes (Laskavé bohyne) Héctora Parry (Antverpy).

Okrem opery sa Calixto Bieito intenzívne venuje i duchovnej hudbe. Behom uplynulých niekoľkých rokov vytvoril pozoruhodné scénické spracovania Brittenovho majstrovského diela Vojnové requiem (Basilej/Hamburg/Oslo), Verdiho liturgickej skladby Messa da Requiem (Hamburg), Gesualdových Madrigalov (Hamburg), Jánových pašií J. S. Bacha (Bilbao), Monteverdiho Mariánskych nešpor (Mannheim) a oratória Eliáš F. Mendelssohna-Bartholdyho (Viedeň).

Calixto Bieito je držiteľom radu ocenení. V roku 2009 mu bazilejská nadácia Pro Europa udelila prestížnu Európsku kultúrnu cenu. Ďalej získal ceny v Dubline, Edinburghu, Mnichove, Londýne a Bilbau, cenu talianskych kritikov Premio Franco Abbiati a početné španielske ceny, napr. Premio Ciudad de Barcelona, Premios Líricos Campoamor, Premios Opera XXI a Premios Ópera Actual.

Od roku 2017 je Calixto Bieito umeleckým riaditeľom Teatro Arriaga v Bilbau. Medzi jeho najvýznamnejšie počiny v priebehu doterajšieho pôsobenia na tejto scéne patrí znovuobjavenie hudby dvoch baskických skladateľov – naštudoval Arriagovu operu Los esclavos felices a Usandizagovu prvotinu Mendi-Mendyan. (zdroj ND Praha)

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Zanechajte komentár