Carlo Cossutta – Keď sa stolár stane Otellom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Medzi piliny, dosky a klince sa nezatúla ani bunka z Carusových hlasiviek. Tento predsudok našťastie zlomil stolársky učeň a neskôr primo tenore argentínskeho Teatro Colón Carlo Cossutta. Pri príležitosti 90. výročia narodenia talianskeho Slovinca (narodil sa 8. mája 1932) vyberme z Otellovho srdca zopár hudobných triesok.

Rozprávanie o italo-argentínskom tenorovom vlajkonosičovi začneme malou okľukou – apelom na fanúšikov Petra Dvorského. Znalci čiernych aj bielych kútov kariéry tenora so smaragdovými očami – ako „bratislavského Pavarottiho“ prezývala prísna zahraničná tlač – by mali poznať gramokomplet Verdiho Otella pod taktovkou (alebo kúzelníckou paličkou?) Sira Georga Soltiho. Na platni z roku 1978 mladý Dvorský prikrýva svoje acuti plyšovou dekou belcanta vo vedľajšej tenorovej postave Cassia.

Kritikmi oceňovaná nahrávka Viedenských filharmonikov imortalizuje éterickú, no žensky hrdú Desdemonu Margaret Price a rodák zo starej Okcitánie Gabriel Bacquier je jagavým Jagom. Na vrchole medzinárodnej pyramídy obsadenia tróni bocianie hniezdo a v ňom Carlo Cossutta – relatívne neznámy taliansky Slovinec či slovinský Talian. A práve o ňom bude reč.

Carlo Cossutta (1932 – 2000), zdroj foto: pinterest.com

Kocjanov Učo – správne ucho

Prvé stránky in libro nativitatis sa začali zapĺňať 8. mája 1932 v Santa Croce v jurisdikcii Terstu. V tomto talianskom mravenisku sa to historicky hemžilo slovinskými mravčekmi. Tu sa v roku 1936 narodil prvý muž slovinskej minority v Taliansku, básnik, prekladateľ a tenorov menovec Miroslav Košuta. V koši miestnej kultúry oddávna žiarili slovinské košele.

Novi slovenski (rozumej slovinský) biografski leksikon prepisuje tenorovo meno v podobe Karel Košuta či dokonca Kocjanov Učo. V detstve nič nenasvedčovalo, že rodičom pobehuje po dome budúci Otello. Carlo nastúpil na strednú školu s vyučovacím jazykom slovinským v Terste a tým, kam ho život zaveje, si hlavu príliš nelámal.

Surgit permulta seges de semine pauco. Z malého semena často vzíde bohatá úroda. V prípade Carla Cossuttu bolo tým malým semienkom počúvanie operných árií v rozhlase. Nimi si krátil čas pri hobľovaní.

Tušíte správne, zatiaľ neobjavený operný Samson sa dal na stolárčinu. Pracoval v nábytkárskej dielni svojho strýka Angela Hrovatina, iba štebotavú taliančinu okolia vystriedal jazyk Cervantesa. Iba šestnásťročný Cossutta sa presťahoval do Argentíny, ktorá mu dala zázemie, prácu a – nové čalúnenie na pohovku života. Jej meno bolo opera. Keď si Carlo pospevoval spolu s kvíliacim rádiom, vo vzduchu lietali všetky piliny…

Aj hlas treba hobľovať

Od drevených dosák to k drevenej podlahe javiska nebolo na skok. Mladík sa na radu priateľov a známych išiel „ukázať“ miestnym profesorom hudby. Samozrejme, nezáväzne. Dospelo to do štádia, že v roku 1950 konečne odložil kladivo a pílku do šuplíka a naplno sa odovzdal trochu inému píleniu – pilovaniu hlasu.

Magistri mágie spevu v ňom na začiatku videli (napíšme radšej počuli) lyrický barytón. Rovnakej „diagnózy“ sa na začiatku tvorivého rozletu dostalo napríklad Plácidovi Domingovi, ktorý sa k barytónovému odboru po desaťročiach tenorových exhibícií vrátil, no podľa (oprávnenej) mienky kritikov šliapol vedľa. Domingo bol Cossuttovým najväčším konkurentom. Ak bol muy hidalgo Plácido medveďom, Cossutta bol vlkom.

Carlo Cossutta. V príbehu Verdiho opery Maškarný bál tenorista zomiera rukou najlepšieho priateľa. Zdroj foto: pinterest.com

Do vázy solfeggia však pribúdali čerstvé kvety. Slovincovi z Talianska sa v Buenos Aires pedagogicky venovali Manfredo Miselli, Mario Melani a neskôr tiež Arturo Wolken. Len šesť rokov potom, čo definitívne odložil hoblík, sa v kruhu miestnej Wagnerovej (!) spoločnosti dočkal prvého významnejšieho verejného entrée. Pôdu Mozartovho Requiem (dosť netypická voľba, prihliadnuc na spevákov ďalší vývoj) v roku 1956 rozorala taktovka talentovaného Lamberta Baldiho. Po Requiem nasledoval Alfredo v Traviate a o dva roky neskôr prichádza prvá príležitosť v Teatro Colón s Cassiom vo Verdiho Otellovi (pripomeňme si, že o dvadsať rokov bude Cassia na slávnej Soltiho nahrávke spievať Peter Dvorský a Cossutta razantne prenikne do psychiky titulnej postavy – ako klinec do dreva).

Z galérie úloh na štarte Cossuttovej jazdy na emotívne huňatom lietajúcom koberci ľudského hlasu vyplýva, že sa prikláňal k spinto odboru. Bol schopný stvárňoval aj lyrickejšie postavy: Rodolfa v Bohéme (1963) a ešte predtým Edgarda v Donizettiho opernom gotickom románe Lucia di Lammermoor (1959). Calaf (v Busoniho, nie Pucciniho!) Turandot a Cavaradossi v kriminálke Tosce (1962) už prezrádzajú spevákovo dramatickejšie smerovanie. Tento vektor bol určujúci pre umelcov raison d’être.

Vo Verdiho opere Sila osudu sa Cossutta premenil na potomka starých Inkov. Zdroj: pinterest.com

Slzy z olova

Mnohí speváci si zakladajú na cirkulácií po medzinárodných scénach, no nájdu sa aj takí, ktorí sú predominantne zviazaní s jedným divadlom a „výlety“ na „cudzie“ javiská pre nich rozhodne nie sú alfou a omegou. Carlo Cossutta patril do druhej skupinky. Jeho operná via quidem mirabilis sa začala aj skončila v argentínskom Teatro Colón. Pokiaľ si prosíte encyklopedický údaj, nech sa páči: pravidelne tu účinkoval od roku 1958 do roku 1998. Poslednou úlohou stolára medzi tenormi nebol žiaden comprimario, s milovaným divadlom sa Cossutta rozlúčil Macduffom vo Verdiho grandiózne muzikalizovanom Macbethovi. Ktorý zo súčasných operných kráľovičov zvládne štyri dekády vrcholového spievania v jednom z akusticky najzáludnejších divadiel svetovej opernej orbity?

Zahraničná melomanská obec sa s menom Carla Cossuttu prvýkrát seriózne zoznamuje v roku 1964, kedy bol súčasťou obsadenia svetovej premiéry opery Don Rodrigo argentínskeho skladateľa 20. storočia Alberta Ginasteru. Výstrel z dela v podobe Ginasterovej expresie odpálil perspektívneho sólistu priamo do Londýna, kde ho čakala reťaz vystúpení v Kráľovskej opere. In principio bol verdiovský „uzlík“, a to maskulínne nežný a suverénne rozšafný Vojvoda v Rigolettovi. Zaujímavými mimoodborovými zastávkami na Cossuttovej plavbe oceánom legata bol Ottone v Monteverdiho Korunovácii Poppey, Jason v Cherubiniho Medey, prípadne Stravinského Oedipus Rex.

Objatie slovinského Taliana Carla Cossutta prinieslo rumunskej sopranistke Marii Slătinaru-Nistor dramatické teplo. Zdroj foto: pinterest.com.

Dauphin mladodramatických tenorov naturalizovaný v Buenos Aires sa ďalej preslávil stvárnením Rimana Polliona v Norme Vincenza Belliniho. 7. februára 1973, keď sa s touto úlohou chystal pokoriť jerichovské múry Metropolitnej opery, stáli po jeho boku Norma Montserrat Caballé i Adalgisa kreovaná Fiorenzou Cossotto. Vysoké známky na vysvedčení tenore eroico obhájil aj postavou Samsona v Saint-Saënsovej biblickej romanci. Talianskeho tigra Maria Del Monaca však nikdy nekopíroval, oveľa bližšie mal k Verdiho tenorovému želiezku v ohni Francescovi Tamagnovi, ktorý dal benátskemu Maurovi slzy z olova.

Otello – coltello

Tento rým má zmysel vlastne iba v taliančine, kde coltello (z latinského cultellus) znamená nôž. Popredný kritik denníka The Guardian Philip Hope-Wallace svojím perom zatlačil na všetky akupunktúrne body Cossuttovho podania poslednej Verdiho tragédie. Otello nie je viac histriónskym, sebastredným egoistom, ale citovo labilným mužom, pre ktorého je brnenie svojráznym obväzom raneného srdca. Už vo svojom prvom Otellovi v roku 1974 v Covent Garden si slovinsky hovoriaci tenor dával veľký pozor na zásnuby slova a zvuku.

Otella Carlo Cossutta spieval, ako by bol napísaný pre neho. Zdroj foto: pinterest.com

Okrem Teatro Colón bol vítaný vo Viedni, v Štátnej opere „úradoval“ dvadsaťpäť rokov vo viac než stotridsiatich predstaveniach. Viedenská kronika si pamätá Cossuttovho prvého „podunajského“ Cavaradossiho z Toscy datovaného rokom 1966. Koleso divadelného života sa do bodrých a jarých koliesok magnetofónových pásov žiaľ neprevtelilo a tenore z ďalekej Argentíny európsky štúdiový mikrofón, obrazne povedané, nebozkával. Popri spomínanom integrálnom Otellovi menujme aspoň Karajanov prvý zvukový box s Verdiho Requiem. Záujemcovia o Cossuttove interpretácie sú bohužiaľ odkázaní na kvalitu – nekvalitu pirátskych záznamov zrodených za operadlami divadelného zamatu.

Čo nevedeli doceniť fono-manažéri s naškrobenými kravatami, ocenili dlane talianskeho prezidenta červené od potlesku. Spevák si v roku 1975 odniesol z Kvirinálu Rád za zásluhy a v roku 1983 k nemu pribudol titul Veľkého dôstojníka Talianskej republiky z rúk prvého muža krajiny Sandra Pertiniho. Po „hosanna“ však prišlo „ukrižuj“ a v deväťdesiatych rokoch musel operný Otello bojovať s rakovinou pečene. Smrť si po neho prišla 22. januára 2000 v Udine.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Šesťdesiatštyriročný tenorista znel stále sviežo a noblesne, na rozdiel od niektorých ambicióznych mladých spevákov, ktorých hlas je výstupom slimáka na mesiac…

Ária Marcella z Leoncavallovho hudobného prepisu Bohémy nepatrí medzi repertoárové „hity“, no nechýba jej veristická pulzácia a takmer filmová atmosféra.

Ukážka z Verdiho málo uvádzanej drámy o hunskom postrachu Európy Attilovi patrí do obdobia Cossuttových prvých veľkých úspechov v Teatro Colón. Vo frázovaní si berie príklad z veľkého verdiovského štylistu Carla Bergonziho.

Ako Macduff vo Verdiho ranej shakespearovskej „krvavej vreckovke“ Macbethovi si Cossutta opäť počína vynikajúco a dotýka sa neuralgických bodov partitúry už v recitatíve.

Cossutta, pravý artis vocalis alumnus, chovanec vokálneho umenia, sa žiaľ priskoro ocitol v tieni Dominga, najmä pokiaľ ide o kreácie Otella. S barytonistom Pierom Cappuccillim si dobre rozumel aj mimo javiska, veď pochádzali z rovnakého kraja. Na tejto nahrávke počujeme, že timbre oboch sólistov – Cossuttu a Cappuccilliho – sa príliš nelíšia.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár