V prvej polovici minulého storočia mali Česi niekoľko operných spevákov, ktorí prenikli na najvýznamnejšie operné scény sveta. Slávna Ema Destinnová spievala (s prestávkou) v MET 10 rokov, wagnerovský tenorista Karel Burian bol v nej hosťom 8 rokov, basbarytonista Pavel Ludikar len o rok menej, basista Vilém Zítek zasa spieval v milánskej La Scale a tenorista Otakar Mařák na mnohých európskych i amerických javiskách. Všetkých ale prekonáva Jarmila Novotná, ktorá bola členkou MET od roku 1940 do roku 1956. Nebola dramatickým sopránom, a preto nemohla byť primadonna assoluta. V čom teda bolo jej čaro? Išlo o súhru viacerých faktorov, ktoré si následne ozrejmíme.
Jarmila Novotná (23. 9. 1907, Praha – 9. 2. 1994, New York) vstúpila na operné javisko v rodnej Prahe. Najskôr sa predstavila v menších rolách až následne zažiarila v postave Mařenky zo Smetanovej Predanej nevesty a ďalších ako napríklad Violetta, Tatjana, Mimi… Nasledovalo štúdium a vystúpenia v Taliansku (v La Scale napríklad stvárnila aj Alice z Falstaffa, v Neapole Adinu z Nápoja lásky), od roku 1929 bola sólistkou Krollovej opery v Berlíne (šéf Otto Klemperer) ale občas vystupovala aj v berlínskej Staatsoper Unter den Linden (Erich Kleiber) či v Mestskom berlínskom divadle (Bruno Walter). V tridsiatich rokoch prenikla na javisko viedenskej Dvorskej opery, na festival v Salzburgu, do Paríža a do iných európskych divadiel vrátane Prahy a Bratislavy.
Od roku 1939 žila v USA, spievala v newyorskej Metropolitnej opere, s ktorou absolvovala zájazdy po celej severnej i južnej Amerike. Angažovala sa ako mnohí americkí umelci počas vojny, po nej presídlila na čas do Viedne a niekoľkokrát navštívila obnovenú Československú republiku. Ako americká občianka sa súkromne vracala do Čiech aj v 70. a 80. rokoch a v roku 1987 pri svojom 80. výročí narodenia ju český minister kultúry prijal na slávnostnej recepcii. Zomrela 9. 2. 1994 v USA, no jej ostatky ležia v rodinnej hrobke jej manžela v Litne pri Beroune.
Novotná bola nepochybne výbornou speváčkou. Od začiatku do konca sa však prísne nedržala jediného hlasového odboru. Jej prvé veľké úlohy v pražskom Národnom divadle boli po Mařenke Tatjana, Kráľová noci, Rosina, Mimi, Jitka, Frasquita, Anička z Čarostrelca, Nanetta z Falstaffa a Verdiho Violetta, Gilda, neskôr Rusalka. Z toho vidno, že miešala úlohy koloratúrne s lyrickými (možno až mladodramatickými). Nebola však typom „vyťukávacej“ koloratúrky, jej hlas ľahko prenikal cez orchester v celom rozsahu bez náznakov forsírovania.
Donizettiho Luciu z Lammermooru napríklad naštudovala až v roku 1943 pre Santiago de Chile. V Mozartovej Figarovej svadbe v roku 1937 na Maggio Musicale fiorentino však nespievala Zuzanku ale mezzosopránového Cherubina, a na iných javiskách v Straussovom Gavalierovi s ružou nie Sophie ale Octaviana. Mezzosopránovou úlohou bol aj jej debut ako Concepción v Krollovej opere v Ravelovej Španielskej hodinke. V Berline dokonca s Erichom Kleiberom naštudovala dramatickú Pucciniho Manon Lescaut, kým v MET kreovala zasa Massenetovu hrdinku príbehu.
Vo Viedni k spomínaným úlohám pridala Čo-Čo-San (Madama Butterfly) a Fiordiligi (Così fan tutte), v ktorej bola jej sestrou Dorabellou tiež Češka Eva Hadrabová. Dnes by sme ťažko našli podobné skoky medzi sopránovým odbormi. Azda len Callasová si vo svojich začiatkoch trúfala prejsť od Wagnerovej Elsy a Pucciniho Turandot k Donizettiho Lucii. Išlo teda o jej unikátne danosti, alebo o dobovo nerozvinutú špecializácii spevákov? V Amerike sa raz dokonca pokúsila aj o Wagnera v úlohe Freii v Zlate Rýna.
Okrem hlasových a interpretačných kvalít však o jej popularite rozhodovali aj iné faktory. Keďže jej znalosti speváckej techniky boli spočiatku obmedzené (len niekoľko lekcií u Emy Destinnovej a Jana Hilberta Vávru) po celý život sa snažila zdokonaliť a vystriedala veľké množstvo hlasových pedagógov (Tenaglia, Piccoli, Weere, Zitomirski, Kurenkova).
V časoch, kedy väčšina speváckych hviezd nehľadela na svoj výzor a herecké výkony sa obmedzovali na pár teatrálnych gest, jej fyzická krása a herecký talent boli jasnou pridanou hodnotou. Veď v roku 1922 sa stala elévkou činohry Národného divadla, prirodzený herecký talent jej pomohol rozvinúť vychýrený režisér Max Reinhardt, ktorý s ňou naštudoval nielen operné, ale hlavne operetné tituly (Krásna Helena, Netopier, Giuditta).
Tieto danosti speváčka využila aj vo filme, keď medzi rokmi 1925 – 35 natočila niekoľko filmov v Prahe, Viedni, Berlíne a Paríži, potom v roku 1948 po boku hollywoodskeho Montgomery Clifta so známym režisérom Fredom Zinnemannom účinkovala vo filme Hľadanie. Vo filmoch hrala i spievala, napríklad vo filmovej verzii operety Žobravý študent (1930), alebo v známom filme Veľký Caruso po boku Maria Lanzu (1951). V roku 1953 v Amerike hrala vo filme Legenda o Sherlockovi Holmesovi a už po oficiálnom odchode z amerických javísk (1956) v nasledujúcom roku ju Marcel Prawy vo Viedni prehovoril k účasti v operete Lea Falla Madame Pompadou.
Nemalou mierou k Novotnej popularite prispela aj jej známosť s veľkými umeleckými osobnosťami, akými boli: Arturo Toscanini, Max Reinhardt, Giovanni Zenatello (ktorý ju angažoval do Verony už v roku 1928), Victor de Sabata, Bruno Walter, Gabriele D’Annunzio, Franz Werfel, Alma Mahler, Erich Wolfgang Korngold, Cole Porter, Bing Crosby (s ktorým nahrávala v rozhlase), jej oddaní českí propagátori prezident Tomáš Garrigue Masaryk i jeho syn Jan. Príležitostne sa stretávala s budúcim pápežom Pacellim (Pius XII.) či generálnym tajomníkom OSN Dagom Hammarskjöldom. Listy jej písal prezidenti Eduard Beneš, v USA Harry S. Truman a dostalo sa jej cti spievať na inaugurácii prezidenta Dwighta D. Eisenhowera. V spoločenskom živote sa popri umelcoch stretávala aj s predstaviteľmi aristokracie.
O speváčkiných kvalitách svedčia mená dirigentov, s ktorými pracovala. Spomeňme tiež jej niektorých tenorových partnerov: Giacomo Lauri-Volpi, Tito Schipa, Helge Roswaenge, Richard Tauber, Alfred Piccaver, Jan Peerce, Richard Tucker, Ferruccio Tagliavini, Raoul Jobin) a v roku 1954 spievala v Cincinnati Predanú nevestu s naším Rudolfom Petrákom.
Jej hlas je zachytený na mnohých zvukových nosičoch. Spomeňme aspoň po dva operné komplety Dona Giovanniho s dirigentom Brunom Walterom a Eziom Pinzom v hlavnej úlohe, dva komplety Čarovnej flauty (z toho jedna s Toscaninim), nahrávku Straussovho Gavaliera s ružou s George Szellom (1949) a Madama Butterfly (1939).
So svojimi profilovými úlohami putovala po celom svete. Straussovho Octaviana spievala v ôsmich divadlách, Čo-Čo-San v šiestich, Mařenku a Cherubina v šiestich európskych a jedenástich amerických mestách a princa Orlovského z Netopiera (naštudovaného v roku 1951) v desiatich amerických mestách.
V rokoch 1931-37 Novotná spievala v Opere Slovenského národného divadla v Bratislave, kde stvárnila Gildu, VIolettu, Mimi, Čo-Čo-San, Tatjanu, Mařenku a Karolínu zo Smetanových Dvoch vdov. Jej vystúpenia obšírne komentoval kritik Ivan Ballo, pričom vyzdvihoval prostotu a prirodzenosť hereckého i speváckeho prejavu a nadmieru citu v každom tóne a so škrípaním zubov ju musel pochváliť aj za kreácie v úlohách ním opovrhovaného Pucciniho.
O Jarmile Novotnej vzniklo viacero filmových dokumentov tak v USA (známy režisér Sidney Lumet), ako aj v Čechách. V roku 2007 jej rodáci venovali pamätnú mincu, na Dvořákovej speváckej súťaži jedna z cien nesie jej meno a po Novotnej je pomenovaná aj planétka 5897. V zámockom areáli v českej Litni sa od roku 2012 koná Festival Jarmily Novotnej.
Autor: Vladimír Blaho
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.