Cárovič − nešťastný príbeh Alexeja a tanečnice Sone

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Spisovateľka Gabriela Zapolska (1857−1921) stvárnila Alexejov osud v dráme Cárovič, ktorou sa inšpiroval aj hudobný skladateľ Franz Lehár (1870−1948). Sčasti efektné, sčasti sentimentálne scény naňho zapôsobili natoľko, že sa rozhodol urobiť z nich operetu.

Ešte v ten večer zavolal libretistovi Bélovi Jenbachovi (1871−1943), s ktorým potom vytvoril v roku 1922 operetu Die blaue Masur, v roku 1924 Clo-Clo a v roku 1925 Paganini. Už o dva dni neskôr mu Jenbach mal obstarať práva na zhudobnenie. Tie v tom čase už mal v rukách skladateľ Eduard Künnecke (1885−1853), no od projektu napokon odstúpil. Takto vzniku novej operety, ktorú Lehár plánoval napísať na mieru pre tenoristu Richarda Taubera (1891−1948), už nič nestálo v ceste.

Franz Lehár, (1870-1948)

Franz Lehár,
(1870-1948)

Libreto sa síce na jednej strane malo opierať o hru Gabriely Zapolskej, na druhej strane však malo mať určitú nezáväznosť a internacionálnosť, ktorá bola podľa Lehárovho názoru podmienkou pre dosiahnutie medzinárodného úspechu. Tak vzniklo dielo, ktoré s historickou postavou Alexeja a jeho osudom malo sotva niečo spoločné. Libretistom nezostala iná voľba, než v súlade s charakterom Lehárovej hudby zasadiť libreto do časového obdobia konca 19. storočia. Za Cároviča sa tak mohol považovať i neskorší cár Mikuláš II., ktorý mal v roku 1886 osemnásť rokov, v roku 1894 sa stal cárom a v tom istom roku sa oženil. Tieto historické úvahy sú tu však zrejme zbytočné, pretože to Rusko, aké zobrazuje libreto, nikdy neexistovalo. Je to „operetné“ Rusko (ein „Operetten“-Rußland), ktorému čiastočne i Lehárove diela dodávali opovržlivú príchuť. Toto Rusko, samozrejme, nemá k Rusku Alexeja z roku 1718 ani k Rusku cára Mikuláša II. žiadny vzťah.

Temný príbeh o konci a smrti celkom dobre zapasoval do tohto vojnového roku 1917 i vtedajšiemu riaditeľovi Deutsches Volkstheater Karlovi Wallnerovi (1859–1935). Pochmúrna ľúbostná aféra, ktorú príbeh evokuje, mu bola blízka: mal práve za sebou proces, v ktorom sa on, žalobca, stal morálnym odsúdencom. Na verejnosť totiž preniklo, že jednej herečke zakázal ľúbostný pomer s odôvodnením, že smie mať síce desať takýchto pomerov, ale nesmie sa obmedzovať len na jeden. Tým je vraj ohrozená erotická príťažlivosť herečiek pre publikum a tým aj finančný zisk jeho inštitúcie!

Premiéra Cároviča sa konala 21. 2. 1927 v Deutsches Künstlertheater v Berlíne. O čo viac kritika rozniesla libreto po svetovej premiére na kopytách, o to viac vychválila Lehárovu hudbu: „ Aj keď Lehár v Cárovičovi neukázal nič nové, znova potešil melodickou rečou svojej hudby. Žiadne banálne alebo otrepané rady tónov v partitúre, inštrumentovanej veľmi starostlivo a so zmyslom pre vkusné zafarbenie. Má partitúru, v ktorej to znie a spieva a ktorej lyrika sa rada vznáša obzvlášť na široko rozvinutom harfovom glissande. Operne vystavané a vystupňované sú veľké ansámblové vety, obzvlášť finále druhého dejstva, v ktorom sa orchestrálne vlny nahromadených pocitov nespútane valia na spevné hlasy.“ Kritika vychválila najmä tie čísla, ktoré napokon ostali populárne aj v ďalších desaťročiach: populárnu melancholicko-sentimentálnu pieseň o Volge, charakteru ľudovej piesni blízku Warum hat jeder Frühling, ach, nur einen Mai (Prečo má každá jar, ach, len jeden máj), duety Cároviča so Sonjou, či bufóznu pieseň Heute abend komm´ich zu dir (Dnes večer prídem k tebe). Tieto hudobné čísla sa stali mimoriadne rýchlo známymi aj vďaka použitiu prvkov vtedajšej tanečnej hudby ako tango, fox alebo Valse boston.

Deutsches Künstlertheater v Berlíne

Je známe, že k žánru operety akoby neodmysliteľne patril šťastný koniec. Lehár bol prvý, ktorý si dovolil túto tradíciu porušiť. Obzvlášť v poslednom období jeho tvorby sa voľbou námetov a ich riešením približoval verizmu (priatelil sa s Puccinim). Je však jasné, že drastické zápletky a ich nešťastné rozuzlenia by operetné publikum asi príliš neocenilo, preto sa i opereta Cárovič nekončí smrťou, ale zrieknutím sa lásky a rozchodom milencov. Takto i v Lehárových ďalších operetách napr. Paganini opúšťa Annu Elisu a odchádza za svojim umením; rozchodom končia i Zem úsmevov a Giuditta. Tieto otvorené konce sú však zároveň prísľubom (či aspoň nádejou), že sa milenci raz opäť nájdu.

Autor: Alžbeta Lukáčová, dramaturgička ŠOBB

publikované v spolupráci so Štátnou operou Banská Bystrica

Operetu Franza Lehára Cárovič uvedie Štátna opera Banská Bystrica vo svojej histórii po prvýkrát 14 a 15. decembra 2012 v hudobnom naštudovaní Mariána Vacha a v réžii Dagmar Hlubkovej. Viac o premiére sme písali TU…

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

redakcia

Zanechajte komentár