Posledná opera W. A. Mozarta Čarovná flauta je dielo briskné a poslucháčsky obľúbené. Má potenciál divácky rezonovať i dnes, 225 rokov po jeho prvom uvedení vo Viedni. Je však i dielom zvláštnych paradoxov: kritikmi zničujúco odsúdené „chabé” libreto umožňuje mnohovrstevný ideový výklad opery, obsahuje rozprávkový i hlboko filozofický príbeh, Mozartova vnútorne polyštýlová hudba „drží” pokope zvláštnou alchýmiou jeho génia. Je to opera, ktorá mala baviť pospolitý ľud, no podmanila si i nobilitu. Jej iskrivá hudba je pravým opakom ťažkého psychického a fyzického stavu, v ktorom sa pár mesiacov pred svojou smrťou nachádzal… Článok dramaturgičky ŠOBB Alžbety Lukáčovej, ktorý približuje dielo ako aj okolnosti jeho vzniku, prinášame pri príležitosti premiéry opery Čarovná flauta, ktorá sa vracia do repertoáru Štátnej opery ako nová inscenácia mladého inscenačného tímu i sólistického obsadenia.
Je to už raz tak, že opera bez dobrého libreta má menšiu nádej, že prejde sitom času. Vidíme to na prípadoch diel mnohých skladateľov hudobného klasicizmu a romantizmu − napísali desiatky, ba stovky hudieb pre divadlo, z ktorých väčšina poslúžila svojej dobe a svojmu prostrediu (napr. taký Rossini vytvoril okolo 40 opier, no dnes si bežný návštevník spomenie asi len na Barbiera zo Sevilly). Do súčasnosti prežili najmä tie, ktoré sú osvietené duchom geniálnych skladateľov a umocnené libretami, s ktorými ich hudba „súznie”. Do tejto alchýmie vstupuje nakoniec fenomén diváckej obľúbenosti − a tá bola a je vrtkavá. Mnohé diela, ktoré pri premiére prepadli, v ďalšom období zaznamenali celosvetový úspech, a opačne, kritikmi ocenené a premiérovo úspešné diela sú dnes zabudnuté. Aj preto boli skladatelia často hľadačmi libriet a libretistov, no neraz na libretách pracovali sami… Libreto Čarovnej flauty bolo a je kritizované do veľkej miery oprávnene. Prečo potom zaujalo samotného Goetheho? Posvätila ho Mozartova hudba? Čo z neho vyžaruje natoľko, že nás jeho posolstvo dokáže prestúpiť?
Wolfgang Amadeus Mozart počas svojho krátkeho života vystriedal nemálo libretistov. Spomeňme aspoň najznámejšieho libretistu tej doby Pietra Antonia Bonaventuru Trapassiho, ktorý do dejín hudobného divadla vstúpil ako Metastasio. Paradoxne, v spolupráci s ním Mozart nedospel ani k jednému zo svojich nesmrteľných diel. Do sveta opery vstúpil už ako jedenásťročný chlapec dielom Apollo et Hyacinthus vytvoreným na libreto pátra Rufinusa Windla, divadelného referenta salzburskej univerzity. Vrcholné obdobie jeho tvorby sa však spája s menom ďalšieho kňaza, tento raz žiadneho askéta, ale rozkošníka a hedonistu Lorenza da Ponteho. Poskytol Mozartovi briskné a nesmierne spevné talianske verše. Na sklonku skladateľovej kariéry stojí Emanuel Schikaneder. Tento Nemec zase napísal verše „barbarsky nepestované”. Ako píše český prekladateľ a lingvista Pavel Eisner: „Rufinus bol barok, da Ponte rokoko a Schikaneder − to je súčasnosť.“ Koniec-koncov, v Sarastrových slovách zo začiatku 2. dejstva o tom, že Tamino je viac než princ, že je človek, sú na tú dobu prevratné a cítiť z nich ozvenu Veľkej francúzskej revolúcie − vykročenie smerom k modernej spoločnosti.
Plagát svetovej premiéry opery Čarovná flauta.jpg
Schikaneder s Mozartom vytvorili nesmrteľnú Čarovnú flautu, dielo, ktoré je výsledkom jeho obrovského snaženia a nesmiernej tvorivosti. Dnes presne nevieme, ktorý z nich bol vlastne skutočným autorom námetu, ktorého alfou a omegou je mravnosť, pravda a láska. Podstatné však je, že toto „prikázanie” je zrozumiteľné i dnes, v čase, keď spoločnosť stráca cit pre rozlišovanie dobra a zla, pravdy a klamstva, podvod je zamieňaný so šikovnosťou a strata dôstojnosti nie je vnímaná negatívne. Kto však bol Schikaneder, tento nezmazateľný zjav divadla 18. storočia?
Emanuel Schikaneder (1751 − 1812) − nadaný divadelník, šarlatán a cirkusant
Narodil sa do nesmierne chudobných pomerov v bavorskom Straubingu. Ako dvanáste dieťa výpomocného sluhu vyrastal bez patričnej starostlivosti a vzdelania. Veľmi skoro sa z neho stal potulný cirkusant a pridal sa k putovnej divadelnej spoločnosti. Vyznačoval sa nesmiernou pracovitosťou: už 27-ročný sa dokonca stal riaditeľom vlastného divadelného súboru. Desať rokov s ním cestoval po Rakúsku a južnom Nemecku, neustále písal hry, sám hral a komponoval javiskovú hudbu. Uvádzal kvalitný činoherný a operný repertoár (Shakespeara, Gluckovho Orfea, Moliéra, Lessinga, Schillera a i.), aj nový divadelný tvar singspiel, ba aj podradné komédie a vulgárne frašky. Nepochybne mal zmysel pre to, čo publikum chce. Jeho špecialitou bola veľkorysá výprava a najmä predstavenia pod holým nebom. Uvádzal novátorské produkcie, nechýbala mu chuť experimentovať a riskovať, bol odvážnym režisérom. Na jeho predstavenia chodil i sám cisár Jozef II. a jeho hviezda stúpala závratným tempom. Ako to už býva, po jednej z rodinných roztržiek sa mu spoločnosť rozpadla a Schikaneder sa stal hercom vo viedenskom Národnom divadle. Cisár mu podal pomocnú ruku a vytvoril mu možnosť vybudovať nové divadlo. Schikaneder ju nevyužil a vrátil sa do Bavorska. Opäť zaznamenal úspech, no znovu si ho pokazil vďaka kontroverznej stránke svojej osobnosti: žil rozmarným životom, pohoršoval pletkami s dámami zo svojho súboru. Jeho úspechy mu zákonite priniesli i nepriateľov medzi literátmi. Začali sa nepretržité útoky a osočovanie z oboch strán. Schikaneder sa preto v roku 1789 opäť vracia do Viedne. Vo Freihaus auf der Wieden bola riaditeľkou jeho bývalá žena, ktorá sa s ním rozišla pre aférky s herečkami. Zmierili sa a Schikaneder sa stal spoluriaditeľom (niektoré pramene hovoria o tom, že si divadlo po uzmierení prenajali spoločne).
Emanuel Schikaneder,
(1751 − 1812)
Divadlo naštartoval a sám opäť získal veľkú popularitu. Mal peniaze, no vďaka svojmu životnému štýlu opäť o ne prišiel. V tomto období sa spojil s Mozartom a vytvorili spolu veľmi úspešnú Čarovnú flautu. Nasledovali vzostupy a pády: bol neuveriteľne produktívny a tvorivý, no úspech vždy nahradil stav, keď bol v úzkych. Pomohol mu jeden finančník, postavil vo Viedni ďalšie divadlo a zase uspel − tento raz len nakrátko, lebo vkus publika sa zmenil. Odvrátilo sa od neho. Začal trpieť duševnými problémami. Dva roky bol ešte riaditeľom v Brne, potom sa znovu vrátil do Viedne. Počas napoleonskej okupácie mu tu navyše vyrabovali dom… Našťastie mu svitlo na lepšie časy − bol menovaný za riaditeľa nového divadla v Pešti. Duševný rozklad však uňho dramaticky pokračoval: keď tam prišiel, nevedel si spomenúť, kvôli čomu. Starala sa oňho manželka, no údajne potom už len vysedával od rána do večera s uterákom na hlave. Umrel v úplnej chudobe 21. septembra 1812. Na pohrebe mu hrali Mozartovo Requiem a spievali ho členovia jeho bývalého divadla.
Wolfgang Amadeus Mozart (1756 − 1791) − geniálny skladateľ a virtuózny hudobník
Svetlo sveta uzrel v roku 1756 v rodine salzburského dvorného hudobníka a skladateľa Leopolda Mozarta. Otec už od chlapcovho detstva dbal na jeho hudobnú výchovu a malý Wolfgang ako zázračné dieťa spolu so svojou sestrou Máriou Annou koncertoval po celej Európe. Uchvacoval panovnícke dvory hrou na klavíri a husliach, no najmä spoznal zblízka tradíciu talianskej opery. Od šiestich rokov komponoval: vznikla opera − latinské intermezzo Apollo et Hyacinthus, potom singspiel Bastien und Bastienne a v roku 1769 napísal prvú veľkú buffu na talianske libreto La finta semplice. Uvedená bola v rodnom Salzburgu. Jeho operná tvorba bola v ďalších rokoch spojená najmä s Talianskom a Bavorskom. Pre milánske Teatro Regio Ducale skomponoval v rokoch 1770 − 1772 trojicu opier, seriu Mitridate, re di Ponto, scénickú serenádu Ascanio in Alba a ďalšiu operu seriu Lucio Silla. V roku 1775 nasledovala objednávka z Mníchova, pre ktorý vytvoril buffu La finta giardiniera (Záhradníčka z lásky, v slovenskej premiére uvedená v Štátnej opere Banská Bystrica v roku 2006). Ďalšou mníchovskou objednávkou bola opera Idomeneo, re di Creta z roku 1780. V tom čase Mozart pôsobil ako hudobník a skladateľ v službách salzburského arcibiskupa. Vlastná komplikovaná povaha mu však spôsobovala problémy − život v Salzburgu začal zle znášať. Ako arcibiskupov poddaný sa usiloval o prepustenie zo služby. Arcibiskup mu nevyhovel, preto do Viedne v roku 1781 ušiel tajne. Tam strávil i posledných desať rokov svojho života a jeho sen byť slobodným umelcom a nie „lokajom aristokratov” sa mu splnil − i keď za cenu neustálych finančných problémov. Práve viedenské roky sa považujú za jeho najtvorivejšie obdobie. Pokúšal sa tu presadiť ako skladateľ a hudobný pedagóg a koketoval aj s myšlienkou získať miesto skladateľa na cisárskom dvore. Popri mnohých iných vznikali aj Mozartove opery. Medzi najznámejšie patrí opera-singspiel na nemecké libreto Únos zo serailu (Die Entführung aus dem Serail, 1782), jednoaktovka s hovorenými textami Divadelný riaditeľ (Der Schauspieldirektor, 1786), no najmä Figarova svadba (Le nozze di Figaro, 1786). Ňou sa datuje začiatok spolupráce s talianskym libretistom Lorenzom da Pontem. Vo Viedni bola prijatá vlažne, no v Prahe zaznamenala fantastický úspech. Uviedla ju tu talianska operná spoločnosť Pasquala Bondiniho v novopostavenom Nosticovom divadle. Nasledovala pražská objednávka na nové operné dielo, a tak v roku 1787 uzrel svetlo sveta fenomenálny Don Giovanni. Príbeh známeho zvodcu žien Dona Juana, ktorý vzišiel zo spolupráce s da Pontem, sa stal súčasťou zlatého fondu svetového operného umenia. Posledným spoločným dielom s týmto libretistom je opera buffa Così fan tutte (Také sú všetky, 1790), ktorá vznikla pre Viedeň. Skladateľská tvorba Mozarta sa začala uzatvárať. V roku 1791 na základe lákavej ponuky ešte prisľúbil skomponovať operu určenú pre pražskú korunováciu cisára Leopolda II. za českého kráľa. Písal ju popri rozpracovanej Čarovnej flaute a tak, ako sa Flauta dožila obrovského úspechu, opera La clemenza di Tito na libreto legendárneho Metastasia nedopadla dobre. Cisársky pár dokonca divadlo počas predstavenia opustil a cisárovná označila operu za „nemecké svinstvo”. Mozart sa vrátil do Viedne a dokončil Čarovnú flautu. Tá bola jeho posledným triumfálnym úspechom, ktorý ho povzbudil. O necelé tri mesiace bol koniec všetkému. Po Mozartovi ostalo 626 diel svetského aj duchovného charakteru − diel, bez ktorých by bol svet hudby omnoho chudobnejší.
Hudba, ktorou sa na ľudstvo usmial génius
Mozart sa so Schikanederom zoznámil v Salzburgu. Básnik tam mal krátky čas divadlo a udržiaval kontakt s Mozartovým otcom Leopoldom. Mozart mu ešte kedysi napísal krátku hudbu do komédie Bezsenné noci a spolupráca z minulosti sa po 11 rokoch obnovila. Vo Viedni Schikaneder (samozrejme, v existenčnej núdzi) ponúkol Mozartovi (ktorý bol tiež bez peňazí) libreto Čarovnej flauty a ten ponuku prijal. Túžbou vytvoriť nemeckú operu ako protiváhu svetovládnej talianskej sa skladateľ nikdy netajil. Začala sa teda inšpiratívna spolupráca, aj keď pre Mozarta bolo písanie pre predmestskú „búdu” v podstate umeleckou degradáciou. Zvykol si komponovať pre nobilitu. Bola to však možnosť vytvoriť nemeckú operu, a navyše, jeho švagriná Josefa Hoferová (sestra manželky Constanze) bola u Schikanedera speváčkou.
Domček v ktorom Mozart komponoval Čarovnú flautu,
foto: amazon.com
Práca na Flaute sa začala rýchlo a rýchlo aj napredovala. Schikaneder Mozarta ubytoval v domčeku pri divadle − zásoboval ho jedlom, pitím a dámskou spoločnosťou. (Domček sa zachoval − dnes je inštalovaný v Salzburgu, kde ho môžu vidieť návštevníci Kapuzinerbergu.) Mozart získal povesť zhýralca, no zároveň už bol na konci svojho života. Jeho organizmus bol vyčerpaný obrovským pracovným výkonom, ktorý podával od detstva, jeho svieca dohorievala. V júni a júli 1791 bola Constanze na pobyte v kúpeľoch a osamotený Mozart o to viac pracoval. V júli už dielo malo základnú podobu a mohli sa začať skúšky so sólistami. Do prác na Čarovnej flaute sa ešte včlenili dve urgentné objednávky: korunovačná opera La clemnza di Tito pre Prahu a osudové Requiem. Mozart obe prijal. Nechcel objednávky odmietnuť, aj keď lehota na ich odovzdanie bola vražedne krátka. Takéto šibeničné termíny však boli, najmä v posledných rokoch jeho života, príznačné. Odcestoval teda do Prahy a po uvedení Tita sa vrátil v zlom fyzickom a psychickom stave. Dokončil Čarovnú flautu a 30. septembra 1791 nasledovala v Schikanederovom divadle jej premiéra. Skladateľ od klavíra dirigoval premiéru aj prvú reprízu. Tamina stvárnil Benedict Schack, Paminu vtedy 17-ročná Anna Gottliebová, Sarastra Franz Xaver Gerl, Papagenu jeho žena. Papagena (podľa dobových správ) výborne hral a spieval sám Schikaneder a Kráľovnú noci spievala Josefa Hoferová-Weberová. Obecenstvo zložené zo širokých vrstiev ľudu nebolo obzvlášť nadšené, a to napriek tomu, že Schikaneder pripravil veľkovýpravné predstavenie s tromi prepadliskami, desiatimi otvorenými premenami a dvanástimi scénami. Situácia sa ale začala meniť už počas prvej reprízy a úspech na seba nenechal dlho čakať. Opera sa stala senzáciou divadelnej Viedne. Mozart písal manželke o každom čísle, ktoré sa počas jeho dirigovania muselo opakovať. Dokonca v liste zo 14. októbra píše, že Flauta sa páčila aj Salierimu a Cavalieriovej (diva talianskej opery vo Viedni).
Anna Gottliebová,
(1774 – 1856),
prvá Pamina v Mozartovej Čarovnej flaute
Z neúspechu opery Titus bol Mozart zronený a Flauta predstavovala posledný záblesk radosti pre vyčerpaného skladateľa. To, že Titus nebol prijatý dobre, však nebolo len vinou jeho rýchleho vzniku (veď Mozart prikladal takej dôležitej objednávke patričnú vážnosť), no problém bol v jeho samotnej podstate. Dožívala v ňom talianska opera seria a jej staromódnosť a pompéznosť bola daná už samotným Metastasiovým textom v úprave Caterina Mazzolu, ktorý už tiež štýlovo patril minulosti. Mozart bol však už majstrom sviežej, modernej buffy a do minulosti sa už nemohol a nevedel vrátiť. Nápadným rysom Čarovnej flauty sa stala rôznorodosť jej prvkov, výrazových prostriedkov a kompozičných postupov. Menej zručnému skladateľovi by mohla byť záhubou, no Mozart dokázal mozaikovité libreto − podľa kritiky „zlátaninu s hlbším jadrom” − majstrovsky stmeliť, zjednotiť. Mozartovský muzikológ Hermann Albert dokonca uvádza, že Čarovná flauta je po hudobnej stránke snáď najmnohostrannejšou operou, aká vôbec bola vytvorená. Nachádzame tu zvnútornený Gluckov pátos (vážne Sarastrove spevy), barokizujúce figurácie Ozbrojencov (u nás Kňazov), árie Kráľovnej noci sa zase svojimi virtuóznymi koloratúrami hlásia k tradícii talianskej opery serie. Hravé Papagenove melódie zase svedčia o čerpaní z ľudovej tradície. Tamino a Pamina sú zhudobnením intímnej sféry lyrizmu, čo je opäť iný hudobný sloh − mozartovský.
Rozprávka (nielen) pre dospelých
Libreto Čarovnej flauty nevznikalo jednoducho ani nemalo predobraz v jednom konkrétnom literárnom diele. Dej opery v základných rysoch pripomína skoršiu Schikanederom uvedenú heroicko-komickú operu Kameň mudrcov alebo Čarovný ostrov (1790). Jeho základný námet tvorili orientálne rozprávky Džinnistan (Ríša duchov) od nemeckého klasika Christopha M. Wielanda. Nachádzame tu čistú ľúbostnú dvojicu, jednoduchého chlapíka so sedliackym rozumom a jeho ženu, dobrého a zlého génia a podstupovanie skúšok (i ohňom a vodou). Ďalšou rozprávkou z Džinnistanu, ktorá Schikanedera zaujala, bola rozprávka Lulu alebo Čarovná flauta. Tu sa zase vyskytoval zlý čarodejník, víla a princ. Ten mal získať talizman a dcéru. Dostal od víly čarovnú flautu, ktorá ho chráni, krotí ňou zver a premôže zlo. Do tretice sa stalo Schikanederovi inšpiráciou libreto Oberona, kráľa víl, čo bolo dielo jedného zo Schikanederových hercov Karla Ludwiga Gieskeho, ktoré zhudobnil český skladateľ Pavel Vranický. I táto skutočnosť potom slúžila ako dôvod na nepriateľské reči Schikanederových neprajníkov, ktorí ho obviňovali z toho, že Čarovnú flautu vlastne napísal Gieseke a že Schikaneder je plagiátor. Zdá sa, že veľký vplyv na libreto diela mala hra nazvaná Gašpar fagotista alebo Čarovná citara od Wenzla Müllera (s textom abbého Joachima Perinetta), ktorý bol tiež spoluautorom hudby Slnečnej slávnosti brahmanov. Údajne z obavy z usvedčenia z plagiátorstva Schikaneder zmenil osnovu deja…
Emanuel Schikaneder ako Papageno na svetovej premiére Čarovnej flauty
Schikaneder s Mozartom kombinovaním motívov z viacerých predlôh teda dospeli k prvému finále, pri ktorom sa rozhodli koncepciu pozmeniť. Z dobrej kráľovnej sa stala negatívna sila, zlá Kráľovná noci, a naopak, zo zlého Sarastra princíp dobra. O motiváciách, prečo sa tak stalo, sa dodnes vedú polemiky. Schikanederovi však vždy išlo o pôsobivé javiskové efekty, čo v tomto prípade mohol byť Chrám slnka vyskytujúci sa v inom diele, spomínanej Slnečnej slávnosti brahmanov. Okrem toho i sám Mozart kedysi pre hru Tobiáša Geblera napísal zbory a medziaktovú hudbu pre dielo Thamos, kráľ egyptský, kde sa Chrám slnka objavil tiež… Zaujímavosťou Čarovnej flauty je i to, že v nej nachádzame slobodomurárske motívy a symboly. Do tejto lóže patrili Mozart i Schikaneder a iní významní intelektuáli tej doby. Slobodomurárstvo sa stalo jednou zo základných téz, prostredníctvom ktorých sa neskôr dielo interpretovalo. Dodnes niektorí mozartológovia vidia v Čarovnej flaute oslavu slobodomurárstva určenú len pre zasvätených, iní tvrdia, že spomínané prvky v diele sú preceňované a že napr. symbolika čísel − predovšetkým trojka v podobe postáv, akordov a pod. − vychádza z oblasti rozprávky. Koniec-koncov, spomeňme si len na nášho Dobšinského a jeho rozprávku O troch grošoch, O troch holúbkoch, Tri citróny, Tri zlaté hrušky, Trojruža, O Jankovi, ktorý stínal tri stromy za tri mesiace či známe tri Svätoplukove prúty… Z ľudových predstáv vychádzajú aj ďalšie zložky opery: boj medzi dobrom a zlom, kde dobro zvíťazí, kontrast medzi dňom a nocou, mladík, podstupujúci skúšky, v ktorých musí obstáť a napokon si vyslúži šťastný život po boku krásneho dievčaťa, ktoré miluje.
Rodný dom W. A. Mozarta v Salzburgu
Schikanederove verše boli kritizované od samého začiatku. Bola im vytýkaná prízemnosť, jednoduchosť, strohosť, jazyková nekorektnosť a nepoetickosť. Kritici mali pravdu. Mozart „na lešení z dreva vystaval slnečný chrám z hudby”. Čarovná flauta začala vládnuť Viedni a nasledovali desiatky jej repríz − v tom čase Mozart venoval posledné zvyšky svojich síl písaniu Requiem. Dielo nesmierne zaujalo aj Goetheho − až natoľko, že ho počas svojho riaditeľovania uviedol na weimarskej dvornej scéne 82 (!!!) krát. Mal k nemu hlboký vzťah a Schikanederove verše ho inšpirovali natoľko, že sa dokonca začal snažiť o jeho voľné pokračovanie, druhý diel. Na zhudobnení sa dohodol s kapelníkom viedenskej dvornej opery Pavlom Vranickým, neskôr mal hudbu napísať nemecký skladateľ Zelther. Komponovanie však uviazlo, rovnako aj Goetheho libreto.
Alegória humanity, spievajúce evanjelium ľudskosti
Čarovná flauta vznikla zo spolupráce dvoch talentovaných umelcov v núdzi. Schikaneder bol za ňu zosmiešňovaný a urážaný, no do dejín sa zapísal ako libretista, ktorý dal vzniknúť „nejapným veršom”, ale zároveň geniálnej a veľkolepej hudbe. Pre Mozarta bola akýmsi Faustom. I v tom zmysle, že protikladná dvojica Tamino − Papageno by mohla byť alúziou na Fausta a Mefistofela. Tak ako do Mefista Goethe zakódoval vlastnú podobizeň, v Papagenovi môžeme nájsť Mozarta. Opera navyše vznikla ako produkt ľudového divadla pre pospolitý ľud, ktorý dokázala strhnúť. Zaujala však i znalcov a intelektuálov a toto zaujatie trvá dodnes. Jej nadčasové posolstvo a silný účinok nepochybne spočívajú v zrozumiteľnom podaní mravnej pravdy, nesmrteľnej hudbe a myšlienkovo nabitom texte.
Autor: Alžbeta Lukáčová, dramaturgička Štátnej opery Banská Bystrica
Článok publikovaný v spolupráci so ŠOBB pri príležitosti premiéry novej inscenácie Čarovná flauta. O premiére sme informovali TU…
foto: internet
video
