Cellomania a Moyzesovci v zajatí hudobnej mágie

Keďže Opera Slovakia, chvályhodne, prezentuje nielen kvality slovenskej vokálnej kultúry, ale našej hudby vôbec, pristavím sa pri jednom z veľkých, nie síce vokálnych, ale dokonale „vyspievaných“ hudobných zážitkov ostatných dní.

Moyzesovo kvarteto má 39 rokov. Budúci rok vstúpi do štyridsiatej sezóny. Dnes hrá toto vynikajúce teleso pod záštitou mesta Skalica. Od Slovenskej filharmónie, ktorá v istom období zrušila viacero profesionálnych súborov, viedla cesta nášho najlepšieho profesionálneho kvarteta cez viacerých mecénov, až po Skalicu (mesta Janka Blahu a milovníkov spevu i dobrého skalického vínka, ktoré bolo 10. 12. na ochutnanie aj cez prestávku ostatného koncertu).

Spomínam si na začiatky kvarteta – a budem rada, ak sa dožijem aj jeho štyridsiatin. V Pálffyho paláci pripravilo Moyzesovo kvarteto na jeseň t. r. cyklus štyroch koncertov pod názvom: „J. S. Bach v Pálffyho paláci“, s podtitulom: „9. ročník – Pocta Gustávovi Večernému“. Koncerty od 24. septembra do 10. decembra (s mesačnými odstupmi) boli odohraté so spomienkou na prof. Gustáva Večerného (1912-1977), bývalého profesora mnohých vynikajúcich slovenských violončelistov.

Posledný koncert (10. 12.) bol prezentáciou nielen Moyzesovho kvarteta, ale aj ďalších najznámejších odchovancov violončelovej triedy prof. Večerného na bratislavskom Konzervatóriu. Tí r. 2000 vytvorili súbor Cellomania, so zakladateľom Eugenom Prochácom. Členmi súboru sú Jozef Podhranský, Eugen Prochác, Ján Slávik a Jozef Lupták. Títo violončelisti, dnes už aj vysokoškolskí pedagógovia na VŠMU a komorní hráči (tiež organizátori slovenských festivalov počas letných mesiacov) uvádzajú v prvom rade (no nielen!) slovenskú a inú súčasnú hudbu, pričom majú na svojom konte veľa zahraničných vystúpení. Cellománia a najmä Moyzesovo kvarteto ponúkali v Pálffyho paláci aj svoje vydané CD. Je obdivuhodné, koľko toho nahrali a spravili pre hudbu domácich i svetových majstrov.

Hovorcom na koncerte sa stal prof. Ján Slávik, člen Moyzesovho kvarteta – tu azda „najvýrečnejší“ z introvertných hudobníkov, ináč skvelých a rozšafných umelcov. Za ich prácou sú hodiny neuveriteľnej driny, ktorú by mali mať na zreteli všetci, ktorí začínajú s ideálom interpretácie komornej hudby či sólistickej kariéry.

Hodinka – dve koncertu sú iba šľahačkou na torte s mnohovrstevným snažením – hoci neobyčajne sladkou a lahodnou pre uši poslucháčov. Tak to bolo aj na koncerte v útulnom prostredí Pálffyho paláca na Zámockej ulici, ktorý má dnes povesť žičlivého prostredia pre fanúšikov kvalitnej hudby.

Cellomania sa predstavila na úvod koncertu zaujímavým „experimentom“: v Suite pre sólové violončelo č. 3 C dur BWV 1009 od J. S. Bacha zahrali štyria violončelisti vždy jednu časť. V nej demonštrovali svojský vzťah k Bachovi, ale aj farbu a špecifiká nástroja, na ktorom hrajú. Keďže Suita má 6 častí, hrali v poradí: Ľupták, Prochác, Podhoranský, Slávik, opäť Podhoranský a Prochác. Neodvážim sa v ich jednočasťových vystúpeniach hodnotiť celkový prístup violončelistov k  Bachovej Suite č. 3 C dur. Až ten by poukázal na spôsob výstavby náročnej suity. Bola to však interpretačná zvláštnosť, poklona majstrovi barokovej hudby, ktorému bol dedikovaný celý cyklus štyroch koncertov. Každý z umelcov Cellomanie hrá technicky – aj štýlovo – perfektne. Ozaj, koľko spôsobov interpretácie ponúka hoci len jeden z hudobných štýlov? Nekonečne veľa…

Skladateľ Marek Piaček (1972) napriek svojej prekročenej štyridsiatke je stále je zaraďovaný medzi „mladých slovenských“ tvorcov – podobne ako Ľubica Malachovská – Čekovská (1975). Obaja mali na koncerte svoje premiéry. Piaček dokonca tri, Čekovská jednu. I to je dôkaz, ako sa Moyzesovci a Cellomania venujú súčasnej hudbe, ba jej tvorbu aj provokujú. Mareka Piačeka som prvýkrát široko hodnotila v novembri m. r., v súvislosti s jeho Apollooperou – kedy ma nesmierne zaujal jeho hudobný jazyk, moderný spôsob práce s ľudským hlasom, melodramatizmus v recitačnom akcente diela, spojený so zborovým vkladom – ale tiež humanistické gesto, s ktorým sa umelec na pôde Slovenskej filharmónie obrátil na verejnosť, príliš rýchlo zabúdajúcu na ľudské tragédie z 2. svetovej vojny.

Tentokrát Piaček premiéroval tri komorné skladby, v nadpisoch vychádzajúce zo známeho vtipu: „…že skalická šibenica je enem (iba) pro Skaličanov a jejich dietky… Tak vznikli skladby: Enem A pre sláčikové kvarteto, Enem B pre štyri violončelá a Enem Synergia pre sláčikové nástroje (dirigovaná autorom). Synergia znamená – „spolupráca, spoluúčinnosť“.

Enem A pre sláčikové kvarteto je komorná hudba, v ktorej každý nástroj kvarteta môže s chuťou zahrať dobre napísaný, ale náročný part, odvíjajúci sa – ako napovedá i nadpis – od tónu A. Voľne chápaná formová dvojčasťovosť skladby je skomponovaná s mimoriadne silnou vnútornou energiou, expresivitou, ktorá v strede opusu vrcholí a do konca iba jemne utícha, s opakujúcimi sa rytmicko-motivickými figúrami. Nie je to dlhá skladba, no vyžaduje si plnú poslucháčsku – a zvlášť interpretačnú pozornosť. Zožala úspech u hudobne inteligentného publika.

Enem B pre štyri violončelá vychádza z jednej základnej témy (od tónu E), ktorá prechádza a variuje sa v štyroch violončelách, zahusťuje hudobný priebeh, s výraznou rytmickou pulzáciou. Piaček je skladateľ vnútornej prudkosti, ktorá nedopustí, aby sa poslucháč nudil. Má ešte aj jednu vzácnu vlastnosť – vie odhadnúť, kedy je koniec pozornému poslucháčskemu vnímaniu modernej inštrumentácie.

Enem Synergia pre sláčikové nástroje bola na záver koncertu piačekovskou bodkou. Je to dielo pre malý sláčikový orchester: hralo Moyzesovo kvarteto a ďalší traja violončelisti – Eugen Prochác, Jozef Podhoranský a Jozef Lupták + Ján Slávik, ktorý hral part spolu s Moyzesovým kvartetom. V rytmickej pulzácii som cítila rytmus módnej latinsko-americkej hudby, čo je istým autografom skladateľskej generácie posledných rokov. Piaček aj v tejto skladbe stavil kompozičnú inšpiráciu na výraznom rytmickom modeli, pričom prúd hudby premyslene delil medzi jednotlivých hráčov a predeľoval ho quasi preryvmi – oddychmi a nádychmi, po prúd tónov opäť „tiekol“ – „od niekam k niekde“, akoby hľadal tonálne centrum. Veď ho aj nachádzal! Nie je to atonálna hudba, len úpornejšie hľadá pevný bod v hustom hudobnom dianí, s neskrotnou energiou, v dynamike mezzo až forte, bez pohrávania sa s prejemnelým pianissimom. Je to kompozícia búrlivá, navyše perfektne a s chuťou zahraná siedmimi komornými hráčmi, z ktorých každý je sólistom, no v zmysle názvu skladby: „spolupracujúcim, synergujúcim“.

Ľubica Malachovská – Čekovská sa komorne predstavila v prevahe Piačekových „enem skladieb“ zdanlivo skromne, zato s vlastným, tu prekvapujúcim rukopisom v skladbe: Nachtigalls Frühlingslied pre štyri violončelá – „Sláviček je malý vtáčik“. Voľne to možno preložiť ako „slávičí jarný spev“, ale aj „pohľad do duše“ či „jarná pieseň“. V podstate ide o moderné variácie na známu slovenskú ľudovú pieseň. Skladateľka ide až na „dno podstaty a duše“ piesne, rozoberá jej krásnu tému a znovu ju predostiera v modernej, no nie príliš avantgardnej reči, pričom melódiu analyzuje, variuje, ale nechá zaznieť aj vcelku. Je to návrat k národnej – ľudovej spevnosti po dlhoročnej kompozičnej negácii podobných spracovaní ľudového odkazu predchádzajúcou skladateľskou generáciou. Vedľa energického Piačeka pôsobila ako jemné pohladenie duše. Interpretačným vyvrcholením koncertu bol prednes Janáčkovho Sláčikového kvarteta č. 1 (Kreutzerova sonáta), ktoré Moyzesovo kvarteto zahralo svetovo. Vášnivo, búrlivo, jedným dychom, jednou dušou – akoby cez hudbu premietalo témy z rovnomennej Tolstého poviedky o manželskom spolužití, ale aj vášeň starnúceho Janáčka k poslednej láske svojho života a z toho vyplývajúce krízy v jeho manželstve. Každá časť kvarteta mala svojský charakter: od nežností cez búrky vášne, po prerývanú reč Janáčkovej rétoriky, v ktorej moravský majster (je práve 160 rokov od jeho narodenia!) preberal charakter i melodiku nárečia z moravskej Vysočiny. Predovšetkým však spravil obrovský skok od národne cítiaceho Smetanu, cez svetom uznávaného, lahodného Dvořáka, k novým obzorom modernej českej – a tým aj svetovej – hudby.

Bola to krása, za ktorú treba Moyzesovcom poďakovať. Počas takmer štyridsiatich rokov prešli štyria hudobníci Moyzesovho kvarteta cestu od náčrtov, prvých tém – až k majstrovskému hudobnému obrazu, ktoré je perfektnou vizitkou našej (azda i svetovej) komornej hry. Rada by som ich na záver vymenovala: Stanislav Mucha – 1. husle, František Török – 2. husle, Alexander Lakatoš – viola, Ján Slávik – violončelo.

Autor: Terézia Ursínyová