Čert a Káča v SND s barlami samoúčelnej pohybovej akrobacie

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vyše storočná existencia Slovenského národného divadla stojí na českých základoch. Tento historický fakt netreba vôbec zdôrazňovať. Až v tridsiatych rokoch zaznela z bratislavského operného javiska slovenčina. Česká javisková tvorba je na našej prvej scéne hlboko zakorenená. Hoci jej tradícia sa v novom storočí, najmä v jeho druhej dekáde, rozvíja v značne zúženom profile.

V minulom desaťročí sa do repertoáru na nie dlhý čas vrátili iba dva Janáčkove tituly (Jej pastorkyňaVec Makropulos) a po nich, nie tak dávno, opätovne Dvořákova Rusalka. K nej pribudol 26. a 27. februára 2022 ďalší javiskový opus z pera Antonína Dvořáka, opera v troch dejstvách na libreto Adolfa Weniga, Čert a Káča. Predchádzajúca inscenácia z roku 1981 spievaná v slovenskom preklade (z Káče bola Kača, z Jirku zas Jurko), sa udržala na programe len dva roky. Pod týmto uhlom pohľadu je návrat brilantne napísanej opery na rozprávkovú tému po štyroch desaťročiach nesporne vítaný.

A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, Jolana Fogašová (Kňažná), Zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek / SND

Ak však začleníme jej výber do širšieho dramaturgického kontextu českej opery na prvej slovenskej scéne, vynárajú sa aj otázniky. Či mali nasledovať dva dvořákovské opusy v tak krátkom časovom intervale? Najmä pri absencii diel iných skladateľov českej proveniencie. O súčasných ani nehovorím. No a keď už Dvořák v SND dvakrát, tak je trocha paradoxom, že zatiaľ čo Rusalka, ktorá nie je prvoplánovou rozprávkou, v réžii Martina Kákoša rezignovala na hľadanie hlbších významov (pozn. red.: recenziu si prečítate TU…), tak Čert a Káča po nich pátra, hoci ich predloha priamo neponúka.

Prečítajte si tiež:
Premiéra Dvořákovej opery Čert a Káča na javisku SND v znamení debutov
Zuzana Fischer: Každá doba prináša novú pečať svojej aktuálnosti

Hľadačstvo a ambícia osloviť diváka generačnou výpoveďou je výsledkom koncepcie mladého tímu, zloženého zo slovenskej režisérky Zuzany Fischer, českého scénografa a kostýmového výtvarníka Davida Janoška a v neposlednom rade choreografiek Zuzany LisoňovejTerezy Kmotorkovej. Všetci sú v Opere SND debutantmi, no tandem spolužiakov z brnianskej JAMU Fischer – Janošek má za sebou už spoločné projekty v Štátnej opere v Banskej Bystrici (Sedliacka česť – Komedianti) a Českých Budějoviciach (Così fan tutte). Ich umelecká poetika je zrejme v súzvuku, otázkou skôr je, či v oboch slovenských produkciách padla na úrodnú pôdu.

A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, Katarína Flórová (Káča), Jitka Sapara-Fischerová (Jej matka), foto: Marek Olbrzymek / SND

Nová spoločná práca tohto tímu bola istým „krstom ohňom“, so šancou dokázať v teréne odlišnom priestorovo i z hľadiska charakteru diel (v Banskej Bystrici im veristické dvojičky príliš nevyšli), či bude pre slovenské operné divadlo prínosom. Výsledný tvar Čerta a Káče zatiaľ definitívnu odpoveď nepriniesol. Zuzana Fischer sa v predpremiérovom rozhovore vyznala zo svojich „vášní“. Patrí k nim pohybové divadlo, akrobacia, metafory, symbolika, industriálne výtvarné prvky. Okej. Len treba nájsť diela, do ktorých sa tieto priority dajú funkčne zakomponovať.

V Dvořákovi ich súlad s predlohou haproval. Držiac sa hesla, že účel svätí prostriedky, oprela svoj výklad predovšetkým o dominanciu prvkov z arzenálu tanečno-akrobatického. Nesporne šikovné skupiny pohybovo zdatných mladých ľudí ponúkli obdivuhodné zručnosti, no ich pričasté exponovanie v toku diania pôsobilo skôr vonkajškovo než integrovane do príbehu či hudobnej poetiky.

Možno v 2. dejstve si akrobacia a parkúr mohli pri fantázii režisérky a choreografiek nájsť svoje miesto, to však svojou „industriálnou“ konštrukciou na točni, so žiarovkami zhora a neónmi zospodu, príliš atmosférou rozprávkového pekla nevyžarovalo. Pštros ako Luciferov spoločník a Káčina snaha zobrať ho von z pekla, bol celkom milou epizódkou, aj keď trocha utopenou v chaose na javisku.

A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, Ondrej Šaling (Jirka), Jozef Benci (Lucifer), tanečníci, foto: Marek Olbrzymek / SND

Sociálny podtext je v rozprávkovej predlohe jednoducho daný a nadstavovať ho ilustratívnymi sprievodnými akciami je nadbytočné. Pohybová zložka niektoré medzery v aranžmánoch vyplnila, aj keď viac či menej samoúčelne. Bezradnosť napríklad v 3. dejstve (presúvanie fontánky či nevkusných kvetináčov) bola badateľná. Pri takej šírke a hĺbke javiska, akú majú inscenátori k dispozícii v SND, rozvíjať niektoré akcie v priestoroch hľadisku pôsobí skôr ako kopírovanie už v minulosti videného. Polemická sa ukázala aj ďalšia črta režijnej koncepcie a to nadmerná štylizácia v aranžovaní zboru na úkor individuálnej diferencovanosti a rozohrávania situácií. Uniformitu podčiarkovali aj kostýmy.

Najslabším prvkom vizuálnej stránky bratislavského Čerta a Káče je scénografia a kostýmy Davida Janoška. Pri oddelení dejstiev dvoma pauzami je ich prepájanie jednotiacimi výtvarnými prvkami ťažko zdôvodniteľné. Každý obraz má odlišné dejisko a svojbytnú atmosféru. Pochybné bolo situovanie 1. dejstva na terasu paláca (namiesto vidieckej krčmy), navyše pod „dohľadom“ Kňažnej a jej služobníctva. Minimálnu dávku fantázie (čo iné, ako divadelná hmla, všakže) mali komunikačné otvory medzi „reálnym“ svetom a pekelným podsvetím. Momenty prekvapenia, keď by prípadne detský divák zhíkol úžasom, sa v inscenácii takmer nenachádzajú. Isteže, vzdušné akrobacie vedia pútať pozornosť, no zároveň odpútavať od hudby a spevu.

A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, Jozef Benci (Lucifer), Zbor Opery SND, tanečníci, foto: Marek Olbrzymek / SND

Menej skúsenej Zuzane Fischer by veľmi prospela stáž u niektorého z renomovaných svetových režisérov (pozícia asistentky réžie, ktorú v SND zastáva, ju v ničom neobohatí), kde by sa naučila nápaditejšie narábať s javiskovým priestorom, odlišovať znaky podstatné od podružných, ilustratívnych a zbavila sa už získaných zlozvykov. Skrátka potrebuje kompas na rozvinutie talentu. Ten má po otcovi, Miroslavovi Fischerovi, ktorý v SND pôsobil dlhé roky, v génoch. Verme, že príde čas, keď sa prejaví v plnej miere.

Obdobie pandémie poznačilo aj hudobné vyznenie premiér. Po odchode Ondreja Olosa z inscenácie ju prevzal Martin Leginus a prípravu dotiahol do fáz hlavných skúšok. Počas nich ochorel. Nastúpiť musel asistujúci dirigent Branko Ladič, ktorému sa však v záverečnej etape nie celkom darilo dotiahnuť hudobnú výstavbu diela do adekvátneho tvaru. Na premiérach pritom nešlo len o kompaktnosť orchestrálneho zvuku, prispôsobenia jeho hmoty nie práve najväčším hlasom sólistov, ale neraz v utajení, či len náznaku, ostala vrúcnosť Dvořákovej hudby.

Viac kontrastov v meniacich sa náladách, témach, striedaní motívov, by azda priniesla súvislá hudobná príprava bez zmeny dirigenta. Určite Brankovi Ladičovi patrí vďaka, že zachránil premiéru. No zároveň je to aj odkaz vedeniu Opery SND, ktoré ponecháva orchester bez šéfdirigenta, či hudobného riaditeľa. Tento trestuhodný a nepochopiteľne zľahčovaný fakt sa odráža na kvalite a disciplíne celého telesa.

A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, Michal Onufer (Čert Marbuel), Katarína Flórová (Káča), Zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek / SND

Na druhej strane zbor, ktorý od tejto sezóny vedie Zuzana Kadlčíková, nadobúda čoraz viac farebnej diferencovanosti a precíznosti. V Čertovi a Káči má pomerne veľa výstupov a je to jedna z mála súčastí novej inscenácie, voči ktorej nemožno vzniesť výhrady.

V hlavných úlohách sme na dvoch premiérach zažili aj debuty na scéne Opery SND. Predstaviteľ Marbuela Michal Onufer spieval na oboch premiérach, hoci za indisponovaného Daniela Čapkoviča bol k dispozícii aj Gustáv Beláček. Michal Onufer je mladý český basbarytonista pôsobiaci v košickej a hosťujúci v ostravskej opere. Čaká ho debut v pražskom Národnom divadle. Zatiaľ čo v menšom priestore a lepšej košickej akustike znel jeho mäkký a pôsobivo sfarbený materiál zakaždým plnohodnotne, vo veľkej sále SND sa javil ako komornejší. Zvlášť v hlbšej polohe občas zanikal, alebo ho prekrýval orchester. Možno si rozkladal sily na dva večery za sebou, na 2. premiére sa počas druhého dejstva už uvoľnil a preukázal svoje vokálne kvality.

Do druhej titulnej postavy mezzosopránovej Káče bola nie celkom prezieravo obsadená sopranistka Katarína Flórová. Herecky nabitá temperamentom, zavše až na hrane únosnosti, no spevácky jej hlbšia poloha celkom očakávane robila problémy. Prednosť by som dal alternujúcej Monike Fabianovej, pre ktorú je mezzosopránová sféra prirodzená, dala do postavy viac tónovej farby i spevnosti a zároveň jej pevne zneli aj výšky.

A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, Monika Fabianová (Káča), foto: Marek Olbrzymek / SND
A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, Ondrej Šaling (Jirka), Zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek / SND

Pomerne veľký rozdiel bol aj v obsadení hlavnej tenorovej úlohy Jirku. Ondrej Šaling je po návrate z nemeckého pôsobiska vo výbornej forme. Jeho stále ešte lyrický tenor, s nábehom do spinto odboru, má kovový lesk, kultivovane frázuje, disponuje kapacitou pre dynamické formovanie postavy a v kombinácii s uvoľneným herectvom podal najhodnotnejší výkon v inscenácii. Pozvanie banskobystrického tenoristu Petra Račka, ktorý ani na materskej scéne nespieva hlavné úlohy, bolo predčasné. Jeho lyrický tenor je priveľmi útly, nemá dostatočnú rezonanciu, takže narábať s dynamickými odtieňmi, alebo zasvietiť v nie príliš exponovaných výškach, sa mu nemohlo podariť.

V postave Kňažnej bol výkon Jolany Fogašovej na 1. premiére veľkým sklamaním. Bývalá mezzosopranistka, udomácnená už dlhší čas v sopránovom odbore, stratila spodnú polohu. V nej ostal tón bez farby, obsahu, znel takmer až parlandovo. Prechod do stredov mal ostrý zlom, vo vyššej tessitúre sa síce niekedy objavilo priveľa vibráta, no v nej aspoň viacero pasáží znelo bez nedostatkov. Chladný tón Fogašovej by možno viac zodpovedal charakteru postavy, no alternujúca Eva Hornyáková do Kňažnej vložila vyváženosť polôh, v rezonancii zneli rovnocenne a plynulo, ponúkla viac legata i dynamiky. Škoda len, že kľúčové slová „Zachránená!“ vo vysokej polohe akosi zapadli.

Lucifera stvárnili presvedčivo Jozef BenciPeter Mikuláš, pričom viac výrazových nuáns doňho vložil druhý z menovaných. Epizódne roly boli v rukách Jitky Sapara-FischerovejDenisy Šlepkovskej (Káčina mama), Adriany Banásovej (Komorná), Juraja PetraMartina Morháča z Operného štúdia SND (Čert Vrátný) a do ďalších boli zapojení členovia zboru.

A. Dvořák: Čert a Káča, Opera SND, 2022, Peter Račko (Jirka), Eva Hornyáková (Kňažná), Zbor Opery SND, foto: Marek Olbrzymek / SND

Dvořákov Čert a Káča sa po Verdiho Traviate stal druhou a zároveň poslednou (!) novou inscenáciou sezóny 2021/2022 v Opere SND. Nasledovať bude už len koncertné uvedenie Cikkerovho Vzkriesenia (keby išlo inscenovanú podobu, zatlieskal by som hoc aj postojačky) a zopár koncertov (pozn. red.: viac info TU…). Je to veľmi smutná bilancia a ak k nej prirátame za mesiace február a marec dovedna osem (!) repríz operných predstavení (to v minulosti zodpovedalo dvom týždňom, nie dvom mesiacom), naliehavo sa vynára potreba komunikácie zväčša mlčiaceho riaditeľa Opery SND Lubora Cukra. Svoju víziu v žiadnom časovom horizonte zatiaľ nenarysoval.

Na záver však jedna poznámka, ktorá síce nesúvisí s inscenáciou, dotýka sa však oboch premiérových predstavení. Pred ich začiatkom sa nad javiskom prostredníctvom videoprojekcie objavila ukrajinská vlajka, pred oponu vyšiel operný zbor (prvý večer aj so zbormajsterkou) a s orchestrom, pod taktovkou Branka Ladiča, predniesli promptne naštudovanú ukrajinskú štátnu hymnu. Bol to nesmierne silný prejav solidarity s ľudom, čeliacim bezprecedentnej ruskej vojnovej agresii. Zvlhlo nejedno oko, v hlavách prítomných sa zrejme premietla hrôza z ulíc našich bezprostredných východných susedov. Bol to najemotívnejší moment oboch večerov. Vďaka zaň! (pozn. red.: záznam si pozriete TU…)

Autor: Pavel Unger

písané z premiér 26. a 27. 2. 2022

A. Dvořák: Čert a Káča
Opera Slovenského národného divadla
Premiéry 26. a 27. februára 2022

Hudobné naštudovanie: Martin Leginus
Dirigenti: Martin Leginus, Branko Ladič
Réžia: Zuzana Fischer
Scéna a kostýmy: David Janošek
Svetelný dizajn: Jan Tranta, Daniel Tesař
Choreografia: Zuzana Lisoňová, Tereza Kmotorková
Zbormajster: Zuzana Kadlčíková
Dramaturgia: Jozef Červenka

osoby a obsadenie

Káča: Monika Fabianová, Katarína Flórová, Jarmila Balážová
Jej mama: Jitka Sapara-Fischerová, Denisa Šlepkovská
Čert Marbuel: Daniel Čapkovič, Gustáv Beláček, Michal Onufer
Ovčák Jirka: Tomáš Juhás, Ondrej Šaling, Peter Račko
Kňažná: Jolana Fogašová, Eva Hornyáková, Katarína Juhásová Štúrová
Lucifer: Jozef Benci, Peter Mikuláš,
Komorná: Andrea Vizvári, Adriana Banásová
Čert Vrátný: Juraj Peter, Martin Morháč
Čert Strážný: Martin Ešek, Vladimir Streltsov
Maršálek: Martin Ešek, Vladimir Streltsov
Muzikant: Jiří Zouhar, Attila Kovács
Správca: Emil Leeger

Spoluúčinkovali: Orchester a Zbory Opery SND, parkúristi, akrobati a tanečníci.

www.snd.sk

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár