Premýšľali ste niekedy nad tým, prečo sa najslávnejšia talianska opera volá La Scala? 3. augusta 2018 uplynulo 240 rokov od otvorenia operného svätostánku v srdci Milána. Kedy sa z poprednej talianskej scény stalo divadlo svetového významu a aké peripetie pripravil kamennej kráľovnej belcanta labyrint dejín?
Znovuodhalená Európa. L’Europa riconosciuta. Keď Mozartov domnelý rival Antonio Salieri komponoval operu s týmto názvom, mal za sebou osemročnú kariéru na habsburskom dvore. Z Viedne, v ktorej sa to v dobách baroka a klasicizmu hemžilo hudobníkmi z krajov na juh od Álp, si priniesol dobrú reputáciu, ale po roku 1776, kedy syn Márie Terézie Jozef II. plánoval reformu dvorských divadiel, Salieriho gloriola v cisárskom meste na Dunaji pobledla. Skladateľ sa začal obzerať po príležitostiach v rodnej zemi (bol občanom Benátskej republiky a pochádzal z mestečka Legnago, ktoré je vzdialené cca 45 km od Verony) a v rokoch 1778 až 1780 sa vrhol na písanie komických opier. Šanca, ktorá sa neodmieta, už klopala na dvere. Un’opera di circostanza je taliansky termín, ktorý označuje dielo písané na objednávku na konkrétnu príležitosť (napríklad korunovácia, svadba či narodeniny panovníka). Salieriho L’Europa riconosciuta, dráma plná „bielych“ sopránových hlasov (s výnimkou tenorovej postavy Egista) tematicky blízka Mozartovmu Idomeneovi, sa odohráva vo fenickom meste Tyros, ktoré v súčasnosti nesie meno Súr. V arabčine to znamená múr, hradby. „Hudobná pevnosť“ vyrastala od roku 1776 v centre Milána.
Teatro alla Scala, fasáda divadla na obraze Angela Inganniho, 1852,
zdroj: wikimedia.org
Na jej inaugurácii 3. augusta 1778 zneli tóny práve tejto Salieriho opery o vznešenej Európe, dcére Neptúnovho potomka týrskeho kráľa Agenora. Libreto zveršoval Mattia Verrazzi pôsobiaci v nemeckom Mannheime. Skladateľ neveril v úspech „úžitkovej“ opery písanej na otvorenie divadla, hoci v nej vystupovali dvaja kastráti, Rubinelli a „superstar“ svojej doby, il divino Gaspare Pacchierotti. Chýry o ňom sa niesli od Palerma až po Londýn. Po princeznej Európe dostal meno aj náš svetadiel. V tomto kontexte je príznačné, že fluktuácia vokálneho výkvetu európskeho kontinentu formovala profil milánskeho operného domu prinajmenšom od Toscaniniho éry. Ale odkiaľ sa vzal názov La Scala?
Italiae splendor a hudobné schody
Pri pátraní po koreni tohto slova sa musíme pristaviť pri dnes už neexistujúcom katolíckom chráme Santa Maria della Scala. Gotický svätostánok bol posvätený v roku 1381 a slúžilo sa v ňom ambroziánskym obradom. Typ miestnej latinskej liturgie so svojbytným chorálom zavedeným secundum morem orientalium partium (podľa praxe východných oblastí) nesie meno milánskeho patróna svätého Ambróza, na sviatok ktorého (7. decembra) Teatro alla Scala pravidelne otvára brány čerstvej stagiony. Kostolík dostal meno po svojej zakladateľke, bohatej kráľovnej Beatrice della Scala, manželke milánskeho vládcu Bernaba Viscontiho. Oči tohto noblesného páru na nás hľadia z Bonaiutovej fresky v Cappellone degli Spagnoli v bazilike Santa Maria Novella vo Florencii. Kryptu milánskej panovníčky zdobí latinský titul Italiae splendor – Nádhera Itálie.
Teatro alla Scala
Lesk severotalianskej noblesy šírilo do sveta jedenásť detí kráľovnej (Lucia sa stala manželkou vojvodu z Kentu a zostala žiť v Anglicku, Giovanni a Valentina skončili dokonca na Cypre). Beatrice della Scala však vstúpila do dejín Milána najmä ako fundátorka mariánskeho kostola, i keď pôvodne plánovala opraviť torzo chrámu svätej Veroniky obklopené ruinami domov rodiny Della Torre, ktoré stáli v strede Milána ako nemý svedok plienenia mesta vojskami Henricha VII. Luxemburského. „Karma“ plienenia sa stala osudnou aj pre novú svätyňu: kostol postavený kráľovnou Beatrice padol za obeť cirkevným reformám Márie Terézie z roku 1763. Miestna kapitula bola zrušená a votívny obraz Madony sa spolu s mobiliárom kostola dostal do rúk jezuitom starajúcim sa o milánsky kostol San Fedele. „Holý“ chrám bol v auguste 1776 dekonsekrovaný (obradne odsvätený) a zbúraný, aby na jeho pozemku mohol vyrásť chrám hudby. Že išlo o postup vskutku neštandardný, dokladajú slová plné údivu od britského maliara, krajinára Thomasa Jonesa: „Na moje veľké prekvapenie, oni zbúrali kostol, aby spravili miesto pre divadlo!“ V milánskych bedekroch sa môžeme dočítať, že Nuovo Regio Ducal Teatro alla Scala dostalo meno po zdemolovanom kostole. Už vieme, že bedekre v tejto veci neklamú. A vieme i to, že zbúraný kostolík získal pomenovanie po kráľovnej s prídomkom della Scala – najkrajšej vetvy z rodostromu dynastie, ktorá držala nad Milánom ochrannú ruku už od roku 1262. Família della Scala dala severnému Taliansku viacero komunálnych politikov a šikovných obchodníkov združených vo veronskom Domus Mercatorum. Zakladateľom rodu (a tiež veronskej vetvy Scaligeriovcov) bol obchodník s látkami Arduino della Scala. Žil v 12. storočí a vyhlasoval o sebe, že má latinský pôvod, čím sa vymedzoval od germánskych Longobardov. Čo ak bol skutočne priamym potomkom starých Rimanov?
Chrám Santa Maria della Scala, rytina Marc’Antonia Dal Re z cyklu Milánske veduty, 1745,
zdroj: wikimedia.org
Kráčajme ďalej po rebríku vedomostí. Podstatné meno scala taliančina zdedila z identického neskorolatinského slova, ktoré je „jazykovou dcérou“ latinského verba scandere. To v reči starých Rimanov označovalo šplhanie sa, stúpanie, vzlet k výšinám (významovo sa teda kryje s dnešným talianskym salire). Výstup nahor nám umožňuje schodisko a substantívum scala znamená schody. V slovenčine poznáme toto slovo v podobe výrazu škála. Je to latinizmus označujúci rozpätie, stupnicu. A v divadle alla Scala, „na schodoch“, majú hudobné škály domovské právo.
Trikrát a dosť!
Pred La Scalou si Miláno pamätalo dve operné divadlá – a obom sudičky pridelili rovnaký údel. Požiar. Manželka španielskeho a portugalského kráľa Filipa III. Margaréta Habsburská nechala v dnešnom Palazzo Reale v Miláne postaviť divadelnú scénu, ktorej prischol poetický názov Salone Margherita. Ohnivé jazyky však v noci z 23. na 24. januára 1695 zničil drevenú nádheru, a bolo po poézii. Architekt Federico Pietrasanta sa ujal rekonštrukčných prác a bývalú galériu prebudoval na klasicizujúcu štruktúru so štyrmi radami lóží. O trinásť rokov neskôr sa do budovy opäť zahryzol oheň a z prvej milánskej opernej scény, Margarétinho salóna, zostala len hromada sutín. Sme na začiatku osemnásteho storočia – písal sa rok 1708.
Lombardská metropola zostala bez hlavného stánku Múz až do 26. apríla 1717, kedy sa začali stavebné práce na novom Teatro Regio Ducale. Nie je náhoda, že v tom istom roku, kedy Milánčania položili základný kameň nového operného domu, zavítal do mesta prvý rakúsky guvernér Maximilián, princ Löwenstein-Wertheim-Rochefort. Budúce divadlo sa malo zmeniť na oázu zábavy pre rakúsku šľachtu. Prvú sezónu odštartovala opera Constantino od Vivaldiho kapelníckeho kolegu z benátskeho sirotinca Ospedale della Pietà Francesca Gaspariniho. Nad proscéniom kráľovského divadla svietili dva medailóny – na jednom z nich trónil bájny vták Fénix, ako vstáva z popola. Symbolika viac, než fatálna. V pondelok, 26. februára 1776, sa opera dostala do varu – nie hudby, ale ohňa, ktorý mohol byť založený úmyselne. Milánsky plebs nemal rakúskeho guvernéra príliš v obľube a videl v ňom bič Hofburgu. Miestna talianska šľachta preto po vyhorení budovy mala v úmysle požiadať o úhradu nákladov na stavbu ďalšej opery priamo jej cisársky majestát, teda Máriu Teréziu, ale povrávalo sa, že ak Habsburgovci umožnia milánskej nobilite odkúpiť si lóže do osobného vlastníctva, Taliani nebudú od rakúskeho dvora žiadať ani toliar! Mária Terézia súhlasila s podmienkami talianskej šľachty a povolila Milánčanom budovať divadlo z vlastných zdrojov výmenou za obnovenie vlastníctva lóží. Budova navrhnutá Giuseppem Piermarinim vyrastala na mieste bývalého kostola Santa Maria della Scala. Ďalej ten príbeh poznáme.
Projekt La Scaly z Piermariniho rysovacích dosák,
zdroj: wikimedia.org
Dvaja „Jozefovia“, Giuseppe Levati a Giuseppe Reina, si zobrali na mušku maliarsku výzdobu budúcej kamennej kráľovnej lyrickej drámy. Maľba opony podľa Pariniho Parnasu bola zverená Domenicovi Riccardimu. Premiérový večer so Salieriho Európou privítal 3000 návštevníkov na čele so synom Márie Terézie arcivojvodom Ferdinandom Karolom Habsbursko-Lotrinským, ktorý bol v tom čase milánskym guvernérom a obrazne dohliadal aj na ruch na stavenisku La Scaly. V publiku sedel aj filozof, historik a osvietenský spisovateľ Pietro Vetri. Jeho pero nám zanechalo svedectvo o neobyčajnej atmosfére serata inaugurale, otváracieho večera: „Veľkoleposť odevov je špičková a scénu zaľudnilo viac než sto komparzistov. Oči sú neustále niečím zaujaté.“ A ako to bolo s ušami? „Kým čakáš, kedy sa to všetko začne, začuješ hrom a po ňom výbuch bleskov. Toto je signál pre orchester, aby začal predohru a v okamihu, keď stúpa opona, vidíš rozbúrené more.“ Toľko Piero Verri v liste bratovi Alessandrovi zo 7. augusta 1778. Súčasťou predstavenia boli vizuálne efekty a balet na hudbu Salieriho a milánskeho rodáka Luigiho di Baillou.
Minulosť – veštecká guľa budúcnosti?
Trikrát a dosť – vyhlásili sme na margo požiarov ničiacich milánske operné domy. Vyčíňaniu ohňa sa nevyhla ani La Scala, ale na rozdiel od Margarétinho salóna a prvého kráľovského divadla sa vždy zmobilizovala. Dôvodom bola jej rastúca spoločenská funkcia. Pod anticky harmonickou fasádou združovala negociátorov uzatvárajúcich obchodné kontrakty, elegantných šľachticov v lóžach konverzujúcich so svojimi hosťami, dámy v korzetoch, ale aj patologických hráčov. Po roku 1788 boli hazardné hry v meste zakázané, no La Scaly sa to nijako nedotklo. V roku 1805 sa tu rozkrútila ruleta zavedená impresáriom a bývalým obchodníkom s kávou či s pušným prachom Domenicom Barbajom.
Divadelní podnikatelia Barbaja, Bartolomeo Merelli alebo bratia Ercole a Luciano Marzi povýšili milánske operné divadlo na čelo talianskych scén (zoznam prime assolute – kardinálnych premiér, by nebol nudný, ale zaplnil by celú knihu). Ako sa im to podarilo? Prilákať prestížne skladateľské a interpretačné osobnosti (ich výkony však bard Verdi často „počul“ v čiernych farbách) bolo iba polovicou úspechu. Tou druhou polovicou bol, moderne povedané, fundraising. Scala bola od začiatku projektom nobility a Cavalieri associati držali divadlo nad vodou v neistých dobách finančnej krízy.
Verdi číta noviny pred priečelím La Scaly,
zdroj: internet
Prvým krokom k svetovým parametrom bola elektrifikácia interiéru v roku 1883 a inštalácia kresiel v parteri divadla (tým sa v roku 1891 zrušili miesta na státie na prízemí). Orchestrálnu „jamu“ – nápad Richarda Wagnera – dal dobudovať Giulio Gatti-Casazza až v roku 1907. Novú kapitolu začala Scala písať pod umeleckým vedením Artura Toscaniniho, ktorému ležala na srdci transparentnosť finančných tokov a inovácia dramaturgie. Toscanini začal v La Scale uvádzať Wagnerove ságy a z partitúr belcantových autorov škrtal domnelé interpretačné nánosy a chyby. „Toscanini je pre niektorých neomylný ako pápež! Dokonca je väčší, než sám Verdi, ktorý napísal Trubadúra, ale nikdy ho neuvádzal práve takto!“ písalo sa vo februári 1902 na adresu dirigentom „vynovenej“ orchestrácie Verdiho španielskej melodrámy Il Trovatore. O rok neskôr tlak verejnosti donútil Toscaniniho kapitulovať. Jeho čas mal ešte len prísť – po páde fašistického režimu a náročnej rekonštrukcii bombardovaním zničeného interiéru si exulant Arturo Toscanini triumfálne prevzal kľúče od divadla.
Kľúče to boli len symbolické, pretože opraty impresariátu držal od roku 1948 pevne v rukách Antonio Ghiringhelli. Ten stál na čele La Scaly takmer polstoročie (42 rokov) a spravil z nej scénu prvej veľkosti. A s akou prognózou vstúpilo Teatro alla Scala do 21. storočia? Ak je minulosť zrkadlom budúcnosti, potom jedno z najvýznamnejších európskych divadiel čakajú víťazstvá, ale aj pády.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Novodobej premiéry sa dramma per musica Znovuodhalená Európa dočkala až 7. decembra 2004. Z 226-ročného spánku ju vzkriesil inscenačný tím pod vedením Riccarda Mutiho, ktorý sa pri naštudovaní partitúry opieral o pôvodný autograf skladateľa. Opera zaznela na slávnostnej inaugurácii La Scaly po trojročnej prestávke (počas nej boli brány divadla zatvorené kvôli rekonštrukčným prácam). V kostýme titulnej hrdinky dominovala Diana Damrau, Semelem bola dramatická koloratúra Desirée Rancatore a tenorový part Egista stvárnil Giuseppe Sabbatini.
La Scala – srdce a duša Milána. Krátky fíčer britského The Guardian priblížil atmosféru blížiacej sa premiéry Lohengrina. Z dokumentu vyplýva, že Scala je s Milánom spätá kvázi pupočnou šnúrou. Vo videu uvidíme tiež autentické zábery tragického stavu divadla po bombardovaní v roku 1943.
Múzeum La Scaly je od svojho otvorenia, 8. marca 1913, „zlatou baňou“ plnou jedinečných artefaktov. Do jeho portfólia patria vzácne rukopisy skladateľov, medzi nimi napríklad manuskript Verdiho Requiem. Pridružená knižnica Livie Simoni na druhom poschodí Casina Ricordi vznikla v roku 1952 z iniciatívy Renata Simoniho, kritika popredného periodika Corriere della Sera. Jeho meno presahuje hranice žurnalistickej obce – spája sa s revíziou libreta Pucciniho labutej piesne, opery Turandot.
