Dnes je: streda, 26. 9. 2018, meniny má: Vladislav, zajtra: Edita

Čia je dnes moc, Jánošík, a čie právo?

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na prvom mieste by tu mala byť recenzia včerajšej banskobystrickej premiéry Jura Jánošíka, ale dovolím si trochu obšírnejší úvod. Lebo umenie je nielen súčasťou spoločnosti, ale do veľkej miery reflektuje celospoločenské dianie.

Posledné mesiace žijeme v turbulentnej dobe, kedy celou Európou zmietajú pochybnosti o európskych hodnotách, kultúrnych, sociálnych, náboženských i morálnych. Slovensko sa cíti byť súčasťou Európy a pertraktuje podobné otázky. Európska kultúra je však do istej miery len abstraktný pojem. Ak chceme uchopiť jej podstatu, musíme ísť nevyhnutne o stupienok nižšie, na úroveň národnej kultúry. Sledujúc úroveň tej našej (aspoň pokiaľ zostanem v rovine hudobnej) , mám za posledných 10-15 rokov pocit, že zabúdame, respektíve možno z neoprávneného pocitu „malého“ národa aj vedome potláčame povedomie pôvodnej slovenskej kultúry aj kultúrnosti. Predovšetkým, pokiaľ ide o pripomínanie jej koreňov.

Aby som bola konkrétna – rok 2016 vyhlásilo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky za Rok slovenskej hudby. Podnetom k tomu boli viaceré významné výročia tvorcov slovenskej hudby, jej interpretov, ako aj umeleckých telies. V tlačovej správe, ktorú pri tejto príležitosti ministerstvo uviedlo, sa okrem iného píše: „Cieľom tohto projektu je predstaviť hodnoty minulého i súčasného obdobia slovenskej hudobnej kultúry doma i v zahraničí, a tým prispieť k estetickému rozvoju a obohacovaniu duchovného života spoločnosti.“

Iste, storočnica narodenia Alexandra Moyzesa a Ľudovíta Rajtera, okrúhle výročia narodenia mladšej generácie skladateľov, či uplynutie 90 rokov od prvého vysielania hudby v Slovenskom rozhlase sú dôvodom na pripomínanie hudobných koreňov Slovenska. Napokon, aj na západ od rieky Moravy sa pravidelne pripomína Rok českej hudby v každom ruku, končiacom štvorkou.

Dalo by sa logicky predpokladať, že aj slovenské operné scény, ako jedny z najvýznamnejších predstaviteľov hudobného diania u nás, prispejú pri tejto príležitosti svojou „troškou do mlyna“. Paušálne to však neplatí. Košická scéna na záver sezóny chystá premiéru súčasnej opery Mariána Lejavu, Štátna opera v Banskej Bystrici 5. marca 2016 v novej inscenácii siahla po diele svojho rodáka, Jána Cikkera, v repertoári má aj Krútňavu. Bratislavská opera síce na jeseň ponúkne tri predstavenia toho istého Suchoňovho titulu, lež nie ako kontribút k Roku slovenskej hudby, ale z titulu nášho predsedníctva v Európskej únii. Inak povedané, bez neho by zrejme Krútňava zostala „na ľade“. Som presvedčená, že Slovenské národné divadlo nepotrebuje žiadne oficiálne príležitosti k pestovaniu slovenskej, teda aj národnej hudobnej tvorby. Žiaľ, pre znovuzaradenie Svätopluka do hracieho plánu sa „dôvod“ nenašiel, hoci ide o dielo, ktoré by sa mohlo hrať pri významných štátnych sviatkoch každoročne, podobne ako v Čechách Smetanova Libuše. Hlavne, pokiaľ ešte divadlo má v osobe majstra Petra Mikuláša ideálneho predstaviteľa titulnej roly. No na ako dlho?

O to viac treba oceniť snahu Bystričanov zahrnúť do dramaturgického plánu Cikkerovho Jánošíka. Divadlo sa k nemu vracia už tretíkrát. Možno by bola na mieste otázka, prečo Štátna opera nesiahla po inom Cikkerovom titule, keď z jeho javiskového odkazu popri uvedení Mistra ScroogeaCoriolana (v slovenskej premiére) zostáva ešte šesť v Bystrici neinscenovaných titulov. Ale aj Cikkerova operná prvotina je, vzhľadom na poslednú premiéru z roku 1984, titulom, ktorý si už de facto dve generácie divákov nepamätajú, a preto jeho znovuuvedenie má svoje opodstatnenie.

Ján Cikker, (1911-1989)

Ján Cikker,
(1911-1989)

Pečať súčasnej inscenačnej podobe vtisol tím režiséra Romana Poláka. V spolupráci so svojím „dvorným“ scénografom Jaroslavom Valekom a kostymérom Petrom Čaneckým sa zameral na sprítomnenie nadčasového problému diferencovania spoločnosti na bohatých a chudobných. Cikkerove dielo, komponované v šiestich obrazoch, odkazuje na momenty zo života národného hrdinu tak mýtické, ako aj faktografické. Príbeh začína návratom Jura Jánošíka z vojny a smrťou jeho otca pod bičmi drábov, pripojením k zbojníckej družine, prepadnutím na šľachtických zásnubách v Tepličke, pokračuje Gajdošíkovou zradou v krčme na Polhore a cez Jánošíkov súd v piatom obraze končí scénou verejnej popravy.

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016, foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016,
foto: Jozef Lomnický

Polákov koncept zdôraznenia neustálej aktuálnosti hmotnej (a do istej miery aj sociálnej) nerovnoprávnosti spoločnosti je prijateľný, naráža však na problémy s vizualizáciou. Napriek tomu, že toto konkrétne dielo len menšina operných divákov zažila a pamätá, existuje v povedomí Slovákov dosť iných umeleckých podôb jánošíkovskej tradície, predovšetkým v kinematografii. A tie sa budú zrejme vo väčšine prípadov spájať s tradičným historickým výkladom, rovnako, ako Hozove libreto. Roman Polák ponecháva v tradičnej (hoci nie výslovne krojovanej) podobe prvé dva obrazy. Jánošík i Uhorčík majú valašky, jednoduché plátenné kostýmy dopĺňajú krpce. Na pomerne malé javisko bystrickej opery sa pri titule tak náročnom na počet účinkujúcich už veľa rekvizít nezmestí, a tak sa celá chalupa Jánošíkovho otca zredukuje na jediné lôžko a prostredie hôr imituje niekoľko balvanov položených na javisku i spustených z povraziska. Zadnú stenu scény tvoria dve čierne plátna, medzi ktorými je horizontálna štrbina, naznačujúca vonkajší svet, podľa atmosféry a charakteru deja toho-ktorého obrazu sa zväčšuje či zmenšuje. Aktualizácia začína tretím obrazom, kde režisér zemianstvo začiatku 18. storočia preoblieka do kostýmov súčasnej zlatej mládeže a spôsob dnešnej zábavy naznačuje dáma s jointom v ruke. Možno zaujímavá paralela s pomerne hedonistickým spôsobom života panstva vtedajšej doby, akurát opätovné pády mierne intoxikovanej dámy už po druhom či treťom raze pôsobia okato a násilne. Samozrejme, tradičná talianska hudba – Preludium aj La Danza – vyžaduje takisto určitú aktualizáciu v choreografii, s tou sa ale Stanislava Vlčeková popasovala úspešne. Tanec prináša náznaky prvkov graciózneho baletu, ale nepadá z neho rokokový púder.

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016, foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016,
foto: Jozef Lomnický

Nemusí byť jednoduché prijať režijnú koncepciu aktualizácie pri nezmenenom librete s viacerými slovnými archaizmami. Čím však podľa mojej mienky režisérov výklad trpí viac, sú „archaizmy“ scénografické. Spútavanie reťazami je v dnešnej dobe nepochopiteľné. Ak už je Lövenburgove panstvo štylizované do súčasnosti, dá sa predpokladať, že budú drábi (či skôr bodyguardi?) vyradení z akcie iným spôsobom. Takisto pôsobí cudzo tradičný hrach, na ktorom sa Jánošík pošmykol, v súčasnej krčme, kde Zuza chodí v lodičkách. Pritom na stole je množstvo prázdnych fliaš, ktoré by mohli poslúžiť rovnako dobre. Tieto momenty nemožno považovať ani za typické odcudzovacie prvky, pretože tu v takomto význame nemajú opodstatnenie. Skôr sú to práve tie detaily, v ktorých sa ukrýva diabol. Šibeničný hák v poslednom obraze akceptujem ako zástupný symbol akejkoľvek popravy (čo už, keď sa naň výslovne odvoláva libreto). Rozporuplné je však vyznenie záveru inscenácie. Šiestemu obrazu dominujú posledné slová Jánošíka, vmietnuté do tváre pánov: „Vaša je moc, však právo nikdy“, nasledované emfatickým spevom zboru, ktorý operu uzatvára replikou: „Tam slnko! Už nebom stúpa čisté, biele, žiarivé“. V súlade s tým sa síce pootvorí štrbina v čiernom pozadí scény, ale poddaní postupne padajú jeden na druhého, tvoriac vedľa šibenice mŕtvu masu. Pochmúrne vyznenie tejto scény zrejme odráža režisérovu nevieru v lepšie zajtrajšky, v tomto momente však ide aj proti libretu hovoriacemu o lúčoch nádeje, aj proti hudobnej linke, ktorá majestátnym durovým vyvrcholením potvrdzuje Cikkerov optimistický náhľad. Presvedčenie Romana Poláka o neustále aktuálnom probléme diferenciácie spoločnosti na chudobných a bohatých je určite pravdivé a platné. Je ale otázne, či našiel presvedčivý spôsob, akým aktualizovať jánošíkovskú tradíciu v kontexte tohto konkrétneho diela. Len prezliecť spevákov z historických do súčasných kostýmov nestačí, ak k tomu réžia neponúkne aj model „súčasného“ Jánošíka (pokiaľ taký vôbec existuje). Konflikt medzi nadradenou bohatou vrstvou a chudobnými poddanými však zostal len v rovine jediného pomenovaného konfliktu medzi konkrétnymi historickými osobnosťami.

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016, foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016,
foto: Jozef Lomnický

Hudobná stránka inscenácie má najväčšiu hodnotu v starostlivom naštudovaní Mariána Vacha. Napriek tomu, že ide o prvotinu Cikkera–operného skladateľa, jedná sa o náročnú partitúru, odrážajúcu v danom čase už vyspelého Cikkera–symfonika. Prvé tri obrazy podčiarkol dôraz na koncentrické ostinato, vyjadrujúce vzdor proti panskej nadvláde a zlovôli. Ale v kontraste s ním aj pútavo farebné lyrické plochy, vykresľujúce krásu prírody. Od krčmovej scény pribúda v orchestrisku diferencie dynamickej aj tempovej, všetko s cieľom gradovať atmosféru. Táto gradácia je však pozvoľná, prechádza – predovšetkým v piesňových častiach – viacerými emočnými rovinami, ktoré ju posúvajú až k maximálnemu vyhroteniu dramatického potenciálu partitúry v závere posledného obrazu.

Vokálnej faktúre tohto diela dominuje polyfónny štýl a za premiérový večer nemožno inak, než pochváliť operný zbor pod vedením zbormajsterky Ivety Popovičovej, ktorý v plnej miere dostál požiadavkám na rozsiahle zborové výstupy nielen čo do technickej ale aj emočno-výrazovej stránky interpretácie.

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016, foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016,
foto: Jozef Lomnický

Inscenácia sa hrá, s výnimkou titulnej postavy, v jednom obsadení a s malými výnimkami so spevákmi z domáceho ansámblu. Ako Juro Jánošík sa na premiére predstavil Michal Hýrošš. Rozsah partu zvládol, aj keď miestami bolo cítiť (najmä slávna ária Zasvitne deň), že pre postavu mu chýba väčší hlasový fond a pocit stopercentnej intonačnej istoty. Najväčší priestor pre zdokonaľovanie postavy do budúcna má určite v tvorbe výrazu, jeho Jánošík pôsobí zatiaľ na niektorých miestach trochu submisívne. Patrícia Macák Solotruková má pre Jánošíkovu milú Milku dostatočne znelý soprán s peknou výslovnosťou. Emotívnejším miestam výstupu by určite nezaškodilo väčšie dynamické prepracovanie, hoci presadiť sa v Milkiných pasážach proti orchestru nie je jednoduché. Žiarlivú a zrádzajúcu Zuzu predstavuje hosťujúca Veronika Mihalková. Jej hlas má nemalú dramatickú perspektívu, čo ju predurčuje pre úspešné zvládnutie neveľkej, ale náročnej roly, predovšetkým záverečného spevu v šiestom obraze. Aj výrazovo je to (čiastočne aj vďaka režisérovmu aktualizačnému konceptu) kontrastne modelovaná postava v porovnaní s lyrickejšou Milkou. Keď už sme pri ženských rolách, nemožno opomenúť charakterovú rolu krčmárky Mary, ktorú si so zjavným gustom zaspievala a hlavne zahrala Eva Lucká. Ján Galla sa z roly Lehotského spred tridsiatich rokov posunul do roly Jánošíkovho otca, pre ktorú mu nechýba sonórny bas aj primeraný výraz. Svietivými výškami očaril Jozef Gráf v role neverného Gajdošíka, sýtym barytónom a sebavedomým výrazom zase Uhorčík Martina Popoviča. Z nemalého počtu vedľajších a epizódnych postáv treba ešte vyzdvihnúť kvôli plastickému charakterovému stvárneniu trojicu sudcov Antona Baculíka (žalobca Čemický), Mariána Hadrabu (obhajca Palugyay) a Ivana Zvaríka, ktorý napriek ohlásenej indispozícii odspieval svojho podžupana Okoličányiho bez zjavnejšej ujmy na svojom sonórnom čiernom base.

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016, foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016,
foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016, foto: Jozef Lomnický

J. Cikker: Juro Jánošík, ŠOBB, 2016,
foto: Jozef Lomnický

Je zrejme čarom nechceného, že termín premiéry padol práve na deň parlamentných volieb. Možno pokladať za nanajvýš symbolické, že Juro Jánošík – jeden zo základných kameňov slovenskej opernej tvorby – bol uvedený v dňoch, ktoré môžu mať dopad aj na sociálny problém, nastolený Hozom a Cikkerom. A nielen v rozmere individuálnej chudoby a bohatstva. Možno sa konečne aj slovenská kultúra v rámci celej spoločnosti vymaní z roly „chudobného poddaného“. A možno aj my konečne raz prestaneme vnímať slovenskú kultúru ako chudobnú Popolušku popri vyfintenom zvyšku Európy. Zasvitne ten deň?

Autor: Vladimíra Kmečová

recenzia písaná z premiéry 5. marca 2016

Ján Cikker: Juro Jánošík
Opera v 6 obrazoch a troch dejstvách
Premiéra v banskobystrickej Štátnej opere 5. marca 2016 o 18.30

Hudobné naštudovanie a dirigent: Marián Vach
Réžia: Roman Polák
Dramaturgia: Alžbeta Lukáčová
Kostýmy: Peter Čanecký
Scéna: Jaroslav Valek
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Zbormajsterka: Iveta Popovičová

osoby a obsadenie

Juro Jánošík: Michal Hýrošš / Robert Smiščík
Jánošíkov otec: Ján Galla a. h.
Mikuš, Jánošíkov kmotor: Slavomír Macák
Milka, jeho dcéra: Patrícia Macák Solotruková
Skala: Zoltán Vongrey
Uhorčík: Martin Popovič
Hrajnoha: Matúš Bujňák a.h.
Gajdošík: Jozef Gráf a.h.
Ladislav Okoličányi: podžupan Ivan Zvarík
Alexander Čemický, štátny žalobca: Anton Baculík a. h.
Boldižár Palugyay: Marián Hadraba
Elena Palugyayová: zemianka Slavomíra Kaprálová
Tibor Radvanský, zeman: Dušan Kubíny
JozefJakuffy, zeman: Daniel Kováčik
Jakub Löwenburg, zeman: Karol Kurtulík
Ján Záhora, krčmár: Igor Lacko
Mara, jeho žena: Eva Lucká
Zuza, ich dcéra: Veronika Mihalková a. h.
Lehotský, veliteľ pandúrov: Marek Pobuda a. h.
Piccolini, tanečný majster: Jozef Šamaj a. h.
Študenti: Darina Benčová, Michaela Kraus
Ivana Kurtulíková, Juraj Kašša
Kňaz: Igor Kúchen

Spoluúčinkujú orchester, zbor a balet Štátnej opery
Koncertný majster: Oldřich Husák

www.stateopera.sk

fotogaléria

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operná kritička a publicistka

Zanechajte komentár