Čo všetko prezradil o Puccinim obsah nenápadného kufríka

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Kufrík nájdený v roku 2007 v dome na predmestí Pisy odhalil mnohé tajomstvá o samovražde Pucciniho slúžky Dorie Manfredi a súdneho procesu, ktorý poslal skladateľovu manželku Elviru do väzenia. Nachádzame v ňom aj odpovede na otázku, prečo skladateľ nevedel dokončiť Turandot a prečo je Dievča zo západu úplne iná opera, ako všetky ostatné. Taliansky Najvyšší súd v roku 2011 definitívne rozhodol, že nie je možné nariadiť analýzu DNA, aby sa určilo, či osoba, u ktorej sa kufrík našiel je, alebo nie je novoobjavenou vnučkou Giacoma Pucciniho. Súdny proces trval viac ako štyri roky.

Desiatky listov a fotografií nachádzajúcich sa vo vnútri zaprášeného kufríka nájdeného v roku 2007 odhalili dávno zabudnuté tajomstvá Giacoma Pucciniho. Kufrík, ktorý ležal niekoľko desaťročí bez povšimnutia, nebol objavený náhodou. Prehliadka v pivničných priestoroch domu na predmestí Pisy sa totiž začala na základe viacerých indícií nasvedčujúcich tomu, že dom by mohol patriť doposiaľ neznámej vnučke hudobného skladateľa.

Obsah kufríka bol pre prítomných šokom. V jeho vnútri sa nachádzalo viac ako 40 listov – väčšinou korešpondencia hudobného skladateľa, ako aj nemý film z roku 1915 zachytávajúci Pucciniho, ako sedí za klavírom a hrá neznámu skladbu. Film je síce bez zvuku, ale na záberoch vidieť, ktoré klávesy stláča. Taliansky skladateľ Ricardo Moretti sa na základe záznamu dokonca pokúsil zrekonštruovať melódiu. Zatiaľ je zrejmé len to, že kompozícia nebola doposiaľ nikdy publikovaná.

Záber z nemého filmu z roku 1915, v ktorom Giacomo Puccini hrá na klavíri dosiaľ nepublikovanú skladbu

Záber z nemého filmu z roku 1915,
v ktorom Giacomo Puccini hrá na klavíri dosiaľ nepublikovanú skladbu

Najdôležitejším z nájdených dokumentov je však memorandum bez dátumu, napísané vlastnoručne Puccinim na dvoch listoch hlavičkového papiera jedného z hotelov v Miláne, kde pravdepodobne práve nocoval. Je rekonštrukciou udalostí, ktoré sa odohrali v skladateľovej vile v dedinke Torre del Lago v roku 1909. Ich dôsledkom bola napokon samovražda rodinnej slúžky Dorie Manfredi, a takmer aj uväznenie skladateľovej manželky. K podrobnostiam rodinnej tragédie sa vrátime nižšie v článku.

Pucciniho vila v Torre del Lago na dobovej snímke v čase keď v nej žil skladateľ

Pucciniho vila v Torre del Lago na dobovej snímke v čase keď v nej žil skladateľ

Utajený otec Antonia Manfrediho

Pätnásť mesiacov predtým, než Puccini v roku 1924 zomrel sa jemu blízkej priateľke Giulii Manfredi narodil chlapec. Dala mu meno Antonio – teda presne rovnaké, aké nosil Pucciniho oficiálny syn, ktorého mal s manželkou Elvirou. Na dieťa prispieval verejnosti neznámy otec každý mesiac veľmi štedrou sumou. Novorodenec bol zverený profesionálnej opatrovateľke, ktorá pomáhala matke a ktorá za svoje služby dostala kontrakt s odmenou 1000 lír mesačne. To bol na vtedajšiu dobu veľký peniaz. Utajený otec dieťaťa teda očividne musel byť dosť bohatý. Peniaze však náhle prestali prichádzať v decembri 1924, niekoľko dní potom, ako Puccini v nemocnici v Bruseli nečakane zomrel na následky operácie hrtanu.

Mladý Antonio Manfredi žil v biede a nikdy sa nedozvedel nič o svojom otcovi. Matka mu síce o Puccinim veľa rozprávala, ale len ako o rodinnom priateľovi. Antonio zomrel úplne chudobný v roku 1988 ako šesťdesiatpäťročný. Celý život prežil v Pise, kde pracoval ako nočný vrátnik v hoteli. Fotografie však jasne ukazujú, že sa očividne podobá na ,,rodinného priateľa” svojej matky. Náznaky fyzickej podoby možno postrehnúť dokonca aj u Antoniovej dcéry Nadie.

vpravo a vľavo pravdepodobne skladateľov syn, v strede Giacomo Puccini, foto: Paolo Benvenuti

vpravo a vľavo pravdepodobne skladateľov syn, v strede Giacomo Puccini,
foto: Paolo Benvenuti

Predispozícia niektorých chorôb je u detí vždy väčšia, ak už podobné ochorenie postihlo rodičov. Giacomo Puccini zomrel na nádorové ochorenie rakoviny hrtanu podobne ako v roku 1944 jeho oficiálny syn Antonio na zhubný rakovinový tumor. Zaujímavé je, že na tú istú chorobu umrel aj druhý Antonio. Genetické prepojenie Pucciniho s Antoniom Manfredinim by tento fenomén troch úplne rovnakých úmrtí dokonale vysvetlilo.

vľavo Nadia Manfredi, vpravo Puccini, foto: Paolo Benvenuti

vľavo Nadia Manfredi, vpravo Puccini,
foto: Paolo Benvenuti

Pamäťové schopnosti buniek sa môžu prenášať až cez tri generácie. Kto pochyboval o príbuzenstve Pucciniho s Antoniom alebo Nadiou Manfrediovcov, definitívne s tým prestal, keď sa Nadii narodil syn Giacomo Manfredi, ktorý je už treťou generáciou po smrti hudobného skladateľa. Ako deväťročný je odfotografovaný na nasledujúcej snímke. Podobnosť s mladým Puccinim je zarážajúca. Dominantný genetický kód sa stále nevyčerpal a presadili sa tie isté gény, ktoré sa v mladosti podieľali na fyzickej podobe hudobného skladateľa. Biologický materiál zdedený po ostatných predchodcov chlapca bol úplne potlačený.

vľavo mladý Puccini, vpravo Giacomo Manfredi, foto: Paolo Benvenuti

vľavo mladý Puccini, vpravo Giacomo Manfredi,
foto: Paolo Benvenuti

Vzhľadom na množiace sa indície, že by Nadia Manfredi mohla byť Pucciniho vnučkou a Giacomo Manfredi jeho pravnukom, výskumník Paolo Benvenuti zameral svoju pozornosť predovšetkým týmto smerom. Kontaktoval Nadiu Manfredi s tým, že by chcel vidieť všetky veci, ktoré zostali po jej otcovi Antoniovi. Nadia Manfredi si spomenula na zaprášený kufrík, ktorý ležal už niekoľko desaťročí v pivnici. Nevenovala mu nikdy pozornosť, pretože netušila, že by mohol jej nemajetný otec skrývať aj niečo cenné.

Po otvorení kufríka Benvenuti našiel perfektne zachovaný filmový záznam s Puccinim a korešpondenciu skladateľa. Historická hodnota nálezu je nevyčísliteľná.

Nadia Manfredi v zápätí nato požiadala taliansky súd o vykonanie expertízy DNA, aby sa jednoznačne potvrdilo, alebo vyvrátilo, či je Pucciniho vnučkou. Jej otec teda očividne tušil, kto asi bude jeho otec, ale nebol si úplne istý a celý svoj život žil v pochybnostiach. Svoje tušenia nikdy nezverejnil.

Pucciniho pracovňa v Torre del Lago s originálnym klavírom, na ktorom komponoval svoje opery.

Pucciniho pracovňa v Torre del Lago s originálnym klavírom,
na ktorom komponoval svoje opery.

Samovražda slúžky a rozsudok väzenia pre manželku

Giacomo Puccini bol jedným z komerčne najúspešnejších hudobných skladateľov. Po smrti v roku 1924 zanechal po sebe dedičstvo, ktorého hodnota by sa podľa dnešných štandardov dala oceniť na viac ako 300 miliónov dolárov. Väčšinu bohatstva zarobil na dielach, ktoré skomponoval v rokoch 1895-1904, teda v období, kedy vznikla Bohéma, Tosca a Madama Butterfly. Potom zrazu písať prestal a ďalšiu operu La Fanciulla del West (Dievča zo Západu) dokončil až v roku 1910. Čo sa stalo, že počas dlhých šiestich rokov nebol schopný komponovať? A keď sa ku komponovaniu vrátil, prečo zrazu písal úplne inak? Dievča zo západu sa zásadne sa odlišuje od skladateľových dovtedajších diel.

Pucciniho pracovňa v Torre del Lago, diela komponoval práve v tejto miestnosti a vždy zásadne v noci.

Pucciniho pracovňa v Torre del Lago,
diela komponoval práve v tejto miestnosti a vždy zásadne v noci.

Dlhé roky sa predpokladalo, že príčinou bola tragédia, ktorá sa odohrala v Torre del Lago. Vieme, že Pucciniho žena Elvira obvinila skladateľa s mimomanželského pomeru so slúžkou Doriou Manfredi a spôsobila verejný škandál, pričom ju niekoľkokrát kruto ponížila. Prenasledovala ju, vyhrážala sa, že ju utopí v jazere a napokon ju zo dňa na deň prepustila zo služby. Okrem toho, že Doria tak prišla o jediný zdroj príjmov, nakoniec poníženie neuniesla a v roku 1909 spáchala samovraždu – otrávila sa jedom.

Jazero neďaleko Pucciniho vily, v ktorom chcela Elvira utopiť Doriu Manfredi.

Jazero neďaleko Pucciniho vily, v ktorom chcela Elvira utopiť Doriu Manfredi.

Jej rodina sa ihneď obrátila na súd, ktorý nariadil jej pitvu. Pitva preukázala, že Doria Manfredi bola panna a teda všetky obvinenia zo strany Pucciniho manželky boli vykonštruované. Súd tieto dôkazy vyhodnotil tak, že Elvira sa dopustila krivého obvinenia, vyhrážania a ponižovania a Doriu Manfredi psychicky dohnala k samovražde. Uznal skladateľovú manželku vinnou a poslal ju do väzenia. Situáciu zachránil Puccini tým, že rodine Manfrediovcov vyplatil kompenzáciu 12 000 libier za to, aby stiahli všetky obvinenia a zachránil tak Elviru pred vykonaním rozsudku.

Táto udalosť nepochybne traumatizovala a hlboko poznačila skladateľa, avšak nie je možné ňou vysvetliť náhly tvorivý útlm, ktorý u neho nastal. Elvira totiž začala prenasledovať slúžku až v októbri 1908 a tá spáchala samovraždu v roku 1909. Puccini však prestal komponovať už v roku 1904.

Doria Manfredi

Doria Manfredi

Teraz, po mnohých rokoch však vďaka nálezu kufríka postupne vychádza najavo iná verzia udalostí, než tá, ktorá bola známa doposiaľ. Pucciniho vlastnoručne napísané memorandum popisuje časovú súslednosť krokov na základe ktorých sa dajú zrekonštruovať udalosti, ktoré sa vtedy odohrali. Majú vplyv aj na skladateľove pohnútky pri komponovaní jeho ďalších opier.

Skutočný príbeh sa začína nie samovraždou Dorie, ale o osem rokov skôr, keď Puccini komponoval Madama Butterfly.

Zamiloval sa vtedy do Corinny, mladého dievčaťa z Turína. Bola mu inšpiráciou pri písaní tejto opery a bol ňou tak posadnutý, až Elvira hrozila, že ho po takmer desiatich rokoch spolužitia opustí.

Pucciniho vydavateľ Giulio Ricordi sa skladateľa snažil presvedčiť, aby Corinnu zanechal a vrátil sa k svojej žene, s ktorou mal syna Antonia. Nakoniec poslúchol a napísal Corinne rozlúčkový list. Tá mu mu však pohrozila, že celú aféru zverejní v novinách. Puccini sa naľakal a najal si detektíva aby vypátral, či to Corinna myslí vážne. Ten však zistil, že Corinna sa občas stretáva aj s ďalšími mužmi za peniaze a že jej otec je obvinený z obťažovania neplnoletej dievčiny. Na základe týchto informácií sa Puccini prestal obávať škandálu, pretože obvinenia dievčaťa s takouto povesťou by na súde pravdepodobne nikto nebral vážne. Vymenil si s Corinnou zopár nepríjemných listov a nakoniec ju opustil.

Pucciniho korešpondenciu s Corinnou skonfiškovala jeho žena Elvira. Avšak nenechala si ju u seba, ale poslala ju svojej sestre. ,,Pravdepodobne si Elvira chcela u nej svoje listy schovať a tak si zabezpečiť, že sa nestratia pre prípad, ak by ich v budúcnosti chcela použiť a otrepávať mu ich o hlavu” – tvrdí skladateľova producentka Vivien Hewitt.

,,Milenky inšpirovali Pucciniho k písaniu emotívnej hudby. Práve rozchod s Corinnou a zistenie, že sa predávala za peniaze boli dôvodom, prečo sa cítil zaskočený a oklamaný. Jeho pocity horkosti a sklamania boli podnetom na skomponovanie tragickej hudby v poslednom dejstve Madamma Butterfly” – dodáva Hewitt.

Madama Butterfly v prevedení Izraelskej opery v Tel Avive.

Madama Butterfly v prevedení Izraelskej opery v Tel Avive.

Potom, ako bol Puccini ponížený týmto škandálom, prestal komponovať. Príčiny tvorivého útlmu začali teda u neho skôr, než prišli tragické udalosti okolo Dorie Manfredi.

Po niekoľkých rokoch sa však náhle ku komponovaniu vrátil a začal pracovať na opere Dievča zo Západu, Hlavnou postavou je sebavedomá a podnikavá Minnie, ktorá samostatne vedie saloon v Kalifornii počas zlatej horúčky. Na rozdiel od dovtedajších Pucciniho operných hrdiniek teraz nešlo o obeť a ani o žiarlivú alebo deštruktívnu osobu, ale o úplne odlišný typ ženy, Skladateľ si evidentne našiel novú živú predlohu ako inšpiráciu. Bola ňou podnikavá a sebavedomá Giulia Manfredi, majiteľka hostinca oproti Pucciniho vile v Torre del Lago. Jej sesternica Doria pracovala u Pucciniovcov ako slúžka. No a ďalej už čitatelia príbeh poznajú – Elvira obvinila manžela z pomeru s Doriou a začala ju prenasledovať až kým nespáchala samovraždu. V skutočnosti však Puccini mal pomer s Doriinou sesternicou Giuliou a Doria len robila poslíčka a manažovala tajné stretnutia medzi milencami, ktorí si cez ňu odovzdával vzájomné odkazy. Puccini sa teda stretával s Doriou nie preto, že by s ňou mal pomer, (ako predpokladala Elvira), ale preto, že po nej posielal utajené zamilované odkazy jej sesternici.

Preto keď Elvira slúžku obvinila, že sa tajne stretáva s jej manželom, tá sa nemohla brániť pravdou, ak nechcela prezradiť sesternicu. Nechcela prezradiť ani skladateľa, ktorého si veľmi vážila. Nakoniec sa teda obvineniam nebránila vôbec, lebo nevedela čeliť drsnému prenasledovaniu, ktoré proti nej spustila Elvira, odhodlaná ju zničiť.

Giulia Manfredi

Giulia Manfredi

,,Každý, kto pozná Pucciniho vie, že keď začal písať nejakú operu, zvyčajne sa zamiloval do skutočnej osoby, na ktorú sa svojimi povahovými vlastnosťami potom jeho nová hrdinka opery veľmi podobala. Ak si uvedomíme, že Minnie je samostatná emancipovaná majiteľka saloonu v Kalifornii, nebolo tu možné vidieť žiadnu podobu s Doriou, ktorá bola skôr tichá. Avšak zjavná charakterová podoba bola viditeľná s jej sesternicou, majiteľkou hostinca oproti Pucciniho vile” – hovorí Paolo Benvenuti.

Dievča zo západu - dobový plagát k uvedeniu opery.

Dievča zo Západu – dobový plagát k uvedeniu opery.

Vráťme sa na chvíľu k okamihu, keď súd použil ako dôkaz pitevný posudok, preukazujúci, že Doria bola panna a všetky obvinenia voči nej označil za vykonštruované. Puccini sa vtedy dostal do takmer neriešiteľnej situácie, keď musel zachraňovať všetkých naraz – manželku pred väzením, milenku pred prezradením pravdy a trúchliacu rodinu Dorie, ,,pred sebou samým”, pretože jej smrť vyčítali práve jemu. Na všetky strany musel rozdávať peniaze, aby situáciu upokojil a všetky strany odškodnil. Elviru tak síce na poslednú chvíľu zachránil, ale prízrak smrti sesternice svojej milenky ho sprevádzal celý život. Puccini sa s Giuliou Manfredi stretával až do svojej smrti – a ako som písal v úvode článku, 15 mesiacov pred tým než zomrel, sa jej narodil syn Antonio.

Aké sú umelecké dôsledky týchto udalostí

Poznať tento príbeh je však užitočné napríklad aj preto, že presvedčivo objasňuje dôvody, prečo Puccini nedokázal dokončiť Turandot, svoju poslednú operu, ktorá je zároveň jediným jeho dielom s autobiografickými črtami.

Príbeh opery sa síce odohráva v Číne a autobiografickosť príbehu je zamaskovaná, ale kto pozná pozadie jej vzniku, vie, že Puccini do Kalafa v skutočnosti premietol charakter samého seba ako milovníka, ktorý chce svoje milenky vlastniť. Liu je potom otrokyňa (slúžka), ktorá sa dostane do sporu so zlostnou pomstychtivou a mužov nenávidiacou Turandot (Pucciniho ženou Elvirou). Keďže Liu nechce zradiť Kalafa, ktorého obdivuje, jediné východisko zo sporu s Turandot vidí v spáchaní samovraždy.

Dobová  ilustrácia  k opere Turandot

Puccini dopísal operu až po to miesto, kedy Liu obetuje svoj život, aby zachránila Kalafa. Nie je pravda, že operu nedokončil, lebo zomrel, na opere prestal pracovať mnoho mesiacov predtým, než sa podrobil náhlej operácii hrtanu, ktorú neprežil. Prestal pracovať, pretože nevedel ako ďalej. Smrť sesternice jeho milenky, ktorá zahynula v podstate aj kvôli nemu, ho prenasledovala celý život a keď sa z príbehu pokúsil vyrozprávať prostredníctvom opery svojim divákom, tak vlastne dielo zrejme nevedel dopísať, respektíve nevedel čo si s ním od miesta, kde umrie Liu, ďalej počať.

Veľmi podobne túto situáciu vystihol aj argentínsky tenorista José Cura, ktorý dlhé roky postavu Calafa spieval:

,,Turandot je veľmi autobiografická Pucciniho opera, ktorá sa končí konfliktom, ktorý zostane nevyriešený, pretože maestro zomrel. Niektorí ľudia hovoria, aká úžasná hudba mohla byť ešte napísaná, keby žil a mohol ju dokončiť, zatiaľ čo iní oponujú, lebo vidia autobiografickosť príbehu a vnímajú Liu ako alter ego Manfredi a Turandot ako alter ego Elviry. Pre nich sa týmto vysvetľuje konfrontácia dvoch žien, sladkosť lásky versus agresivita tej druhej ženy – Turandot, ktorá sa ale nakoniec tiež podvolí a poddá láske – respektíve vzdá sa v prospech lásky. Pri takejto personálnej dimenzii by podľa názoru viacerých ľudí Puccini aj tak nebol schopný operu dokončiť, pretože by nebol schopný napísať správnu hudbu pre záverečný duet (Calafa a Turandot). Nie kvôli nejakým technickým prekážkam, ale kvôli konfliktu so svojou vlastnou psychologickou situáciou, v ktorej sa sám ocitol” – hovorí José Cura. Puccini by musel vlastne napísať duet o odpustení a nájdení vykúpenia medzi ním samým a Elvirou.

Jose Cura ako Calaf, Arena di Verona 2005

Jose Cura ako Calaf, Arena di Verona 2005

A ako celý príbeh skončil?

Taliansky súd v roku 2011 zamietol žalobu Nadie Manfredi o vykonanie expertízy DNA, ktorá by potvrdila, či je ďalšou vnučkou Giacoma Pucciniho. (Manfredi žiadala, aby súd nariadil porovnanie jej DNA s DNA Simonetty Puccini, nemanželskej dcéry oficiálneho skladateľovho syna Antonia, ktorá je dnes jedinou právoplatnou dedičkou majetku hudobného skladateľa). Súd vyslovil názor, že nie je možné DNA test nariadiť, pretože podľa talianskych zákonov sa žalobou možno domáhať nariadenia DNA testu len voči prvému dedičovi a nie voči dedičovi dediča. Keďže Simonetta Puccini nie je dedičom skladateľa, ale dedičom dediča skladateľa, nie je možné podstúpenie DNA od nej vyžadovať proti jej vôli. Simonetta Puccini porovnanie svojej DNA s DNA Nadie Manfredi odmietla, pretože ak by sa ukázalo, že Manfredi je Pucciniho vnučka, musela by sa s ňou deliť o majetok.

Simonetta Puccini dokonca v čase podania žaloby spustila proti testu DNA podpisovú akciu, pretože požiadavku na test považovala za zásah do súkromia rodiny Pucciniovcov. Hájila sa tým, že mŕtvy hudobný skladateľ má právo na svoj privátny život a treba ho nechať na pokoji. Keďže však nemohla dopredu vedieť ako súd rozhodne, pre istotu previedla celé svoje dedičstvo po hudobnom skladateľovi na nadáciu. Na tú by sa prípadný nepriaznivý rozsudok nevzťahoval z dôvodu, že nebola účastníkom súdneho konania.

Nadácia Simonetty Puccini spravuje skladateľov dom na Torre di Lago v ktorom je dnes múzeum. Je v ňom vystavený aj klavír, na ktorom Puccini skladal po nociach svoje diela (písal zásadne vždy v noci), ako aj ďalšie artefakty patriace skladateľovi. Múzeum som mal možnosť navštíviť práve v čase, keď Simonetta Puccini zahajovala svoju podpisovú kampaň odsudzujúcu snahy o vykonanie DNA expertízy. Aj v čase mojej návštevy sa pred budovou múzea konalo zhromaždenie niekoľkých zástancov a odporcov takejto podpisovej akcie a ľudia nahlas vyjadrovali svoje názory o tom, či ide o zásah do súkromia rodiny. Dnes už je podpisová akcia bezpredmetná, pretože sa nikdy oficiálne nedozvieme, či Nadia Manfredi a jej syn sú vnučkou a pravnukom hudobného skladateľa. Neoficiálne to však všetci samozrejme aj tak tušia.

Pucciniho vila v Torre del Lago -  dnes je v nej múzeum

Pucciniho vila v Torre del Lago – dnes je v nej múzeum

A tak jediným výsledkom pátracej akcie zahájenej pred ôsmymi rokmi Paolom Benvenutim je ,,iba” nájdenie kufríka s originálnym filmovým záznamom skladateľa sediaceho za klavírom, a listy prinášajúce nový pohľad na udalosti z roku 1909. Ak by aj tento nález bol jediným výsledkom celej akcie, rozhodne to nie je málo.

Puccini venoval tento obrázok Giulii Manfredi, na verejnosť sa dostal po prvýkrát až po otvorení kufríka.

Puccini venoval tento obrázok Giulii Manfredi,
na verejnosť sa dostal po prvýkrát až po otvorení kufríka.

,,Mŕtva Doria Manfredi strašila skladateľa celý život, zatiaľ čo jej sesternica bola po jeho smrti zanechaná s dieťaťom v náručí” – napísal publicista Adrian Mourby v roku 2008. Poukazuje tak na smutné kontúry celého príbehu a jeho vyústenia. Poznať tento príbeh je však prínosné. Nie kvôli Nadii Manfredi či Giacomovi Manfredi. Ale kvôli tomu, že celé načrtnuté pozadie pridáva argument na váhu tým, ktorí tvrdia, že Turandot nemá byť dokončená spôsobom ktorým bola nakoniec dopracovaná, pretože to nie je to, čo by Puccini chcel a dokázal so svojim ,,autobiografickým” dielom urobiť. Keby operu chcel a vedel dokončiť takýmto spôsobom, urobil by to sám.

Turandot - scéna ,,Perché tarda la Luna" v Pekingu.

Turandot – scéna ,,Perché tarda la Luna” v Pekingu.

Oveľa väčšiu logiku má gesto, ktoré urobil Pucciniho dvorný dirigent Arturo Toscanini na premiére opery po skladateľovej smrti. (Opera vtedy už bola dokončená vo verzii, ktorá sa hráva dnes). Toscanini dielo prezentoval len po miesto, kde zomrie Liu a potom operu prerušil so slovami: ,,Na tomto mieste maestro položil svoje pero” a ďalej v dirigovaní nepokračoval.

Umelá snaha za každú cenu dokončiť Turandot aj po smrti skladateľa a skomponovať jej náhradný záver, ktorý je prezentovaný namiesto autentickej Pucciniho hudby je aj tak prijímaná dosť rozporuplne. A vo svetle informácií z tohoto článku je zrejmé, prečo to vôbec nie najšťastnejšie riešenie. Idea hrávať operu iba potiaľ, pokiaľ ju jej autor naozaj napísal, a ponechať ju radšej ako nedokončenú, rozhodne stojí viac než za zamyslenie.

Pripravil: Peter Bleha

V článku, ktorý ste práve dočítali sa spomína, že dirigent Arturo Toscanini pri premiére opery prerušil predstavenie vzápätí po scéne, v ktorej Liu spácha samovraždu so slovami: ,,Na tomto mieste maestro položil svoje pero”.

Toscaniniho slová sa však na Slovensku zvyknú uvádzať v inej podobe. Replika je častokrát citovaná v znení: „Qui finisce l’opera, perchè a questo punto il Maestro è morto“ – teda voľne preložené ,,Tu opera končí, pretože na tomto mieste Maestro zomrel”. Takto ju uvádza aj Wikipédia.

Je málo pravdepodobné, že by sa umelec Toscaniniho veľkosti pri slávnostnej príležitosti premiéry vyjadril o Puccinim takto príkro a nezmyselne. Puccini predsa logicky nemohol ,,zomrieť na uvedenom mieste opery”. Tam sa len končí jeho hudba.

V knihe The Autobiography of Maria Callas od autorky Almy H. Bond sa popisuje účinkovanie Marie Callas ako Turandot v roku 1949 v Teatro Colón v Buenos Aires. Callasová pri tejto príležitosti spomína aj na predstavenie prerušené Toscaninim v roku 1924. Opisuje jeho priebeh tak ako ho pozná od očitého svedka, ktorý bol v sále osobne prítomný. Calasová cituje Toscaniniho vetu v znení ,,Na tomto mieste maestro položil svoje pero”.

K rovnakému zneniu citátu sa prikláňajú aj viacerí autori zahraničných publikácií a muzikológovia. Metropolitná opera v New Yorku na svojej oficiálnej stránke zverejnila Toscaniniho citát pri inscenovaní predstavenia 25. apríla 2013 v znení: ,,Here the Maestro laid down his pen” – teda zhodne ako Callasová.

Toto znenie vychádza okrem iného aj z popisu predstavenia uverejneného v dobovom vydaní talianskeho denníka La Stampa. Denník uvádza, že po slovách Toscaniniho sa v sále rozhostilo úplné ticho a napriek tomu, že opera sa skončila, neozval sa žiaden potlesk, ľudia sedeli mlčky v dojatí. Do úplného ticha v sále sa spustila opona. V zápätí Toscanini opustil orchestrálnu jamu a zažli sa svetlá, pričom v sále ešte stále panovalo ticho. Až o niekoľko okamihov neskôr sa ozval prvý potlesk, ktorý v zápätí prepukol do búrlivých a nekončiacich ovácií.

Vyššie uvedené informácie svedčia nielen o tom, že sa častokrát používa nepresná verzia Toscaniniho citátu, ale aj o tom, že inscenovanie opery len po miesto, pokiaľ ju napísal jej autor bolo oveľa emotívnejšie, než predstavenia ktoré pokračovali v nasledujúce dni po premiére, kde Toscanini už operu dirigoval aj so záverom od Franka Alfana.

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Avatar

spravodajca a publicista

Zanechajte komentár