Iba dva roky pred predčasnou smrťou (5. decembra 1791) sa Wolfgang Amadeus Mozart dožil vo viedenskom Burgtheatri premiéry svojej opery Così fan tutte (26. januára 1790). Možno zhodou okolností, nebodaj naschvál? (to sa v časovo vágnom bulletine k ostatnej premiére Opery SND nedozvieme) sa načasovala (o 226 rokov neskôr: 22. a 23. 1. 2016) premiéra už piatej inscenácie tejto geniálnej opery viedenského majstra v Slovenskom národnom divadle.
A hoci si celý hudobný svet tohto roku pripomína 260 rokov od narodenia a 225 rokov od smrti Mozarta (*1756 – +1791), širšia divadelná verejnosť si to – okrem zopár muzikológov a teatrológov – azda ani neuvedomí. Mozartovský rok, slávený všetkými významnými opernými domami, nie je totiž u nás nikde spomenutý. A tak sa môže zdať, že uvedenie Così fan tutte (Také sú všetky – alebo Škola milencov) sú iba splnenou túžbou maestra Friedricha Haidera, hudobného riaditeľa Opery SND, špecialistu na nemeckú, zvlášť klasickú etapu hudby.
Funkciu hudobného riaditeľa mu ešte nevynechám, napriek smutnému faktu, že v čase tlačovej besedy k pripravovanej premiére podal Friedrich Haider nečakanú demisiu (poz. red.: písali sme o tom TU…). Za Haiderom budeme ešte smútiť: jeho zrelú umeleckú osobnosť po tri a polročnom pôsobení v SND sotva niekto v blízkej dobe rovnocenne nahradí. Na bilanciu jeho práce treba však zvláštny článok…
W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 2016,
M. Fabianová (Dorabella), P. Mikuláš (Don Alfonso), J. Šrejma Kačírková (Fiordiligi),
foto: Pavol Breiner
Tu iba skonštatujem, že v ďalšej mozartovskej inscenácii (po Čarovnej flaute a opere La clemenza di Tito) – v Così fan tutte podal Haider ďalší dôkaz svojej štýlovej interpretácie, zvukovej lahodnosti, ušľachtilosti v znení všetkých nástrojových skupín, využitia čembala (spinetu) či primeraného orchestrálneho bria v secco recitatívoch, citu pre súlad „jamy“ a javiska, vedenia individuálnych hlasov a citlivosti voči jednotlivým sólistom, detailné zladenie ensemblov, ktoré znejú – priam – ako tria, kvartetá, kvintetá, sextetá i septetá sláčikov! Všetko v dynamicky širokej, kontrastne pôsobiacej škále.
Pravda, dirigent i dramaturgia „usekli“ hlavu nielen secco recitatívom v druhom dejstve, ale najmä dvom veľkým áriám tejto opery. V dobe celosvetových návratov k originálom partitúr na to niet ospravedlnenie. Najmä ak sa jedná o takú esenciu hudobnej krásy a tvorby charakterov, ako to dokáže podať len Mozart. Nejdem opakovať to, čo už konkretizoval kolega Pavol Unger v aktuálnej recenzii na inom mieste. Faktom je, že Così fan tutte sa tentokrát nezdôvodnene skrátili. V záujme publika? Ktorého? Toho, čo vydrží sedieť 4 – 5 hodín na oveľa ťažších, možno i nudnejších činoherných produkciách…?! Alebo špecificky hudobného? No, to by sa malo asi uraziť.
W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 2016,
Monika Fabianová (Dorabella), Jana Šrejma Kačírková (Fiordiligi),
foto: Pavol Breiner
Na rozdiel od činohry, ktorá uverejňuje v bulletinoch texty celých hier, v opere niet miesta pre libretá v pôvodnom znení, názvy hlavných árií a ensemblov či preklady pôvodných textov do slovenčiny. Ak niet peňazí (častá výhovorka), mohli sa vynechať plochy s kolorovanými „hanbatými slečnami“, vraj v štýle art deco, ako aj známy „erotický“ list Mozarta vlastnej žene (kto podobné veci nepísal svojím milovaným…?).
Uvoľnený priestor sa mohol vyplniť kvalitným mozartovským rozborom, zverejnením librete Lorenza da Ponteho a jeho perfektného, šťavnatého prekladu do slovenčiny Michaelou Jurovskou! Z celého bulletinu návštevníka intelektuálne hlbšie zasiahla iba Haiderova úvaha o „magickom“ akorde a tónine E dur. Tých, ktoré v podstatnej miere menia „operu buffo“ na „drammu giocoso“.
W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 2016,
Daniel Čapkovič (Guglielmo), Denisa Hamarová (Dorabella),
foto: Pavol Breiner
Za remake inscenácie Così fan tutte v SND je „zodpovedný“ riaditeľ Baltickej opery v Gdansku (predtým Komornej opery vo Varšave, kde v jeho naštudovaní uviedli pred pár rokmi taktiež Così fan tutte) – Marek Weiss. Sympatický, svetovo rozhľadený, premýšľajúci umelec, ktorý určite nepreniesol „doslova“ gdanskú inscenáciu do Bratislavy. (Ktože ju videl? – Určite F. Haider, ktorý dielo v Gdansku r. 2013 hudobne naštudoval).
Z čias rokoka preniesol režisér dielo do prvej tretiny 20. storočia, do tej šťastnej chvíle Európy, kedy po vojnovom besnení 1. svetovej vojny ľudí opäť viac zaujímali rozkoše lásky, viera v nekonečne šťastný život a milenecké hry. Pravda Marek Weis, vychádzajúc z prehĺbenia opery buffo na drammu giocoso, zakomponoval do réžie hlbšie, tragickejšie myšlienky. Hlavne tú, či je výmena partnerov (taká aktuálna i dnes!) vskutku večnej lásky? Nie je to len hra, ktorá rozvracia vzťahy, alebo vracia sklamané páry opäť do manželského (či mimomanželského) puta? Nie je to iba nekonečné hľadanie Dionýzskych rozkoší v dobe podstate tragickej ľudskej existencie? Nuž, ako si to kto vysvetlí: jeden sa bude nadchýnať hudbou, iný sa zamyslí hlbšie.
O „hlbšie“ išlo Marekovi Weissovi v aktualizácii Mozartovho opojného diela. Zmyselnosť klasického génia a večne božského dieťaťa Amadea (spomínam si na Formanov film!) sa pritom z tejto opernej inscenácie nestratila. Bola uchovaná predovšetkým v hudobnej interpretácii, režijnej optike, a raz lepšie, inokedy menej v spevoherných podaniach. Režisér sa pohybovo zmysluplne „potrápil“ aj so zborom, ktorý účinkuje iba v komornej, vyše 20-člennej zostave, zato je mimoriadne kvalitne pripravený Ladislavom Kaprinayom. Nezabudnem na zborovú scénu lúčenia Guglielma a Ferranda, kedy sa celý zbor hýbe v rytme hudby a quasi morských vĺn – s napnutou plachtou i zástavou v jednom.
Podobne sú rozohraté scény hostín a „hostesiek“ v 1. a 2. dejstve, kde je pánom servírovaná – ako zákusok – orientálne oblečená dievčina – a dámam vysnený „kulturista“. Jediné, čo som celkom neporozumela z režijného rukopisu, sú dve lebky, ktoré sa objavia v rukách žien v 1. dejstve. Symbol obmedzeného života a stále prítomnej smrti? Možno. Marek Weiss si dal záležať aj na jemnom svietení, ktoré mení náladu (žlté, modré, červené či zelené paravány) a vrchným osvetlením upiera zrak diváka na centrálne postavy a situácie.
W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 2016,
D. Čapkovič (Guglielmo), J. Šrejma Kačírková (Fiordiligi),
J. Hollý (Ferrando), M. Fabianová (Dorabella),
foto: Pavol Breiner
Scéna Hanny Szymczak pozostáva z farebne rôznorodo nasvietených paravánov s jemnými kvetinovými vzormi. Paravány vytvárajú komorný priestor kaviarne, reštaurácie, resp. miesta stávky mládencov s prešibaným starým mládencom a filozofom Donom Alfonsom. Na proscéniu, po bokoch javiska sú toaletné stolíky so zrkadlami – quasi budoáre na skrášlenie a život dvoch meštiackych protagonistiek, prípadne scén so slúžkou Despinou, nositeľkou „voľnomyšlienkárskych názorov“, trochu prototypom dnešnej, žiadne mravné zákony neuznávajúcej dievčiny.
Kostýmy ženských postáv sú ani nie tak v štýle art deco – skôr v chanelovskej móde: od voľných dámskych šiat dvadsiatych rokov m. st., cez nohavicové oblečenie, moderné podnes (ako sa všetko opakuje!). Muži sú kostýmovaní z civilu po do akési „albánsko-valaské“ imitácie (o ktorých sa i spieva), pričom najviac vadia smiešne parochne. Tie by viac svedčali bezdomovcom, než atraktívnym mladým zvodcom. Do nášho storočia celkom zapadol civilným kostýmom Don Alfonso – aj keď u oboch predstaviteľov (Peter Mikuláš, František Ďuriač) je oblek individualizovaný.
W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 2016,
Juraj Hollý (Ferrando), Peter Mikuláš (Don Alfonso), Daniel Čapkovič (Guglielmo),
foto: Pavol Breiner
Z prvej premiéry sme odchádzali vo všeobecnej spokojnosti nad interpretáciou Mozarta. Kráľom, rozohrávačom, viac než filozofom života, no určite hedonistom i škodoradostníkom, skratka: tým, čo už všetko zažil, a preto trochu závidí, bol Don Alfonso v podaní Petra Mikuláša. Nielen trochu falstaffovským výzorom, ktorý vie tento basista zdôrazniť rozšafným javiskovým chovaním, ba i sedením! Alfonsom bol najmä svojím celostným operným majstrovstvom, no najmä charakterizačným vokálnym umením so stále sviežim basom, ktorý – i vďaka celoživotnej skúsenosti s koncertným pódiom – skvele „súka“ secco recitatívy a štýlovo vyspieva všetky melodické árie. Je to skratka Don Alfonso par excellence, akého nám i v európskom kontexte môžu závidieť.
Mikulášov spevácky výkon a stála profesionálna kondícia + umelecká intuícia sa snúbia s absolútnou javiskovou profesionalitou a tým, čo je dlhoročným „manželstvom“ s operou a hudbou. Peter Mikuláš nepotrebuje na rozohratie akcií veľa pohybu – všetko má v dobre dávkovanom geste, mimike – a hlase.
František Ďuriač ako druhý Alfonso nemá nielen postavu poživačníka, ale, žiaľ, ani hĺbku a farbu hlasu tejto roly. Je skôr basbarytónom, nehovoriac, že nemá výrazovú škálu, ktorá by naznačovalo „zlodušstvo“ Dona Alfonsa. Je príliš civilný a v tejto postave akoby vnútorne zviazaný. Našli by sa u neho aj intonačné chyby v secco recitatívoch a v áriách (2. dejstvo). Škoda.
W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 2016,
Juraj Hollý (Ferrando), Peter Mikuláš (Don Alfonso), Daniel Čapkovič (Guglielmo),
foto: Pavol Breiner
Dominantnou ženskou dámou bola Fiordiligi hosťujúcej Jany Šrejmy-Kačírkovej na 1. premiére. Veľký, nosný soprán dokázala obdivuhodne disciplinovane stlmiť nielen v komorných číslach, ale štýlovo viesť aj áriách – zvlášť v skvostnej veľkej árii Fiordiligi v 1. dejstve, obdarenej od koloratúrnych ozdôb po dramatické hĺbky. Herecky je to prirodzená, profesionálna operná umelkyňa – bez afektov, s presným vystihnutím lyrickejšej postavy dámskej vokálnej dvojice. Eva Hornyáková má oproti „ostravskej“ Fiordiligi jemnejší hlas, zamatovo hebký, menej ostrý, no krásne sa nesúci do hľadiska. Páčila sa mi – aj keď v inom podaní roly.
Monika Fabianová sa doslova našla v úlohe Dorabelly. Jej mezzosoprán je ako vyšitý na postavu a štýl, ktorý jej ponúkol Mozart v Così fan tutte. Nepotrebuje robiť drámu á la Carmen. Tu sa našla. Mäkké tóny sa jej sypú z hrdla ako perly. Je graciózna v speve, v pohybe delikátne vábivá, voči mužským partnerom hravá, túžiaca, zjavom krásna: prosto – žena v každom okamihu. Dokonca aj v sklamanom návrate k pôvodnému snúbencovi (či manželovi – tak i tak sa to interpretuje). Denisa Hamarová má mezzosoprán ostrejších tónov, ale väčšinou ho technicky dostala do takej miery, ktorá ladila s jemnou hlasovou farbou Evy Hornyákovej. Je vysoká, sošná, a tak jej javiskovo „sedel“ rovnako vysoký partner Ferrando – ktorého náročný part na oboch premiérach obdivuhodne spieval mladý tenorista Juraj Hollý (Martin Gyimesi zatiaľ nespieval).
Ako kritici už pred pár rokmi naznačili, je to nielen objav dávnejšej sezóny, ale tenorista, ktorý by už dávno mal byť posilou Opery SND (nielen nemeckých scén) pri svojom zjave, hlase, profesionalite. Je ideálny ako potencionálny predstaviteľ všetkých „mileneckých“ rolí, navyše – čo dokázal ako Ferrando – dostatočne inteligentný na vystihnutie podstaty klasicistického štýlu, ktorý vyžaduje nielen plynulé, nanajvýš dynamicky rozvinuté línie melódií, ale aj techniku secco i accompagnato recitatívu. Holý vie svoj lyrický tenor rozvinúť do messa di voce, ale má ho pekný a pevný aj v mezza voce, poradí si s väčšinou výšok a je intonačne istý. Prosto: nielen objav banskobystrickej inscenácie Così fan tutte, ale aj bratislavskej prvej scény!
W. A. Mozart: Così fan tutte, Opera SND, 2016,
Denisa Hamarová (Dorabella), Daniel Čapkovič (Guglielmo),
foto: Pavol Breiner
Guglielma spieval na 1. premiére vskutku výborne Daniel Čapkovič, ktorý má farebný, veľký, tmavý barytón, vynikajúco vedený, technicky bezchybný, takže ho dokáže zjemniť a spraviť zamatovým. Akoby sa práve v Mozartovi našiel – hoci doposiaľ spieval azda všetky štýly, až po modernu… Mozart preveril jeho skutočnú vokálnu techniku, srdce i výraz.
Alternujúcim Guglielmom bol Aleš Jenis – ambiciózny a ďalší z galérie mladých slovenských barytonistov v SND. Má o niečo prieraznejší hlas ako Čapkovič, ale je to mimoriadne nadaný spevák, ktorý dá každej postave jedinečnú auru. Aj pri rôznej farbe hlasov Čapkoviča a Jenisa možno povedať, že sú rovnocennými súpermi a už vokálnymi majstrami v Mozartovi.
Così fan tutte dali priestor na premýšľanie o vokálnych a orchestrálnych vkladoch do nášho „jubilejného“ Mozarta. Režijným stvárnením vyslali ideu o istých mravných princípoch. Poukázali tiež na to, že nielen Také sú všetky, ale aj Takí sú všetci: my, naše individuálne i spoločenské konanie, ľudské príbehy, zauzlenia, životy, istá vôľa, zotrvať vo vzťahoch, aj keď to nie je vždy ľahké. Lásku a vzťahy medzi pohlaviami, podľa režijného výkladu, no najmä podľa stále platných princípov, nemožno brať iba ako chvíľkové potešenie. Za všetko sa v živote tvrdo platí. Väčšinou celoživotným sklamaním a pykaním.
Autor: Terézia Ursínyová
recenzia písaná z premiér 22. a 23. 1. 2016
Wolfgang Amadeus Mozart: Così fan tutte
Opera SND
premiéry 22. a 23. januára 2016 v historickej budove SND
Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Dirigenti: Friedrich Haider, Ondrej Olos
Réžia: Marek Weiss
Scéna a kostýmy: Hanna Szymczak
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Dramaturgia: Martin Bendik
obsadenia premiér
Fiordiligi: Eva Hornyáková, Jana Šrejma Kačírková
Dorabella: Monika Fabianová, Denisa Hamarová
Guglielmo: Daniel Čapkovič, Aleš Jenis
Ferrando: Juraj Hollý
Despina: Jana Bernáthová, Mária Rychlová
Don Alfonso: František Ďuriač, Peter Mikuláš
vizuál k opere Così fan tutte v Opere SND
