Začínal v Bratislavskom chlapčenskom zbore, neskôr ako člen festivalového zboru Shleswig-Holstein. Skúsenosti zo zahraničia a chuť pracovať ho doviedli na sólistickú dráhu, počas ktorej sa mu úspešne darí presadzovať sa na slovenských a českých operných scénach. Od roku 2017 pôsobí ako sólista opery v Liberci, medzičasom bol nominovaný na Cenu Thálie 2016. Rozprávali sme sa s mladým slovenským barytonistom Csabom Kotlárom.
Od roku 2017 si stálym členom operného súboru divadla F. X. Šaldy v Liberci, kde si medzičasom stvárnil postavu Marcella v Pucciniho Bohéme či Lionela v Čajkovského Panne orleánskej. No za tvoj najväčší úspech na tamojšej pôde sa dá považovať postava Athanaëla v Massenetovej opere Thaïs, za ktorú si sa dostal do širšej nominácie Ceny Thálie 2016. Čo to znamená pre Slováka, ktorý sa na českej opernej pôde ocitne prvýkrát a hneď sa zaradí medzi nominantov na takéto prestížne ocenenie?
Do Libereckej opery som bol prvýkrát pozvaný v roku 2016 ešte ako hosť a bola mi ponúknutá spomínaná rola Athanaëla. Ľudia v Liberci a v Čechách vôbec sú mi veľmi blízky, takže sa tam necítim ako zahraničný. Aj keď išlo len o širšiu nomináciu, považujem to za svoj doposiaľ najväčší úspech a aj odrazový mostík. Je to pre mňa spätná väzba, že hoci som mal veľké obavy či do tejto postavy vstúpiť, bolo to správne rozhodnutie. Nazačiatku som vôbec nevedel, do čoho idem. Veľa spevákov predo mnou túto ponuku odmietlo pre náročnosť partu a neskôr aj pre krátku dobu na naštudovanie. Keďže som v tom čase nedostal na Slovensku žiadnu veľkú postavu a navyše hrozilo, že sa príprava inscenácie bude musieť skrz neobsadeného Athanaëla zrušiť, povedal som si, že do toho idem. Mal som ale čo robiť aby som stíhal, pretože ponuka mi prišla dva týždne pred začatím ansáblových skúšok, čo je na tak objemnú rolu veľmi málo času.
J. Massenet: Thaïs, Divadlo F. X. Šaldy Liberec, 2016,
Csaba Kotlár (Athanaël),
foto: Petr Našic
Nemal si obavy, že sa part skrz tak krátku dobu a náročnosť nestihneš dobre naučiť?
Hneď som sa ozval svojmu korepetítorovi Robertovi Pechancovi, s ktorým sme si sadli k notám. Dodal mi sebavedomie, že z toho môžem len vyťažiť, nakoľko sa vo vysokej barytónovej polohe cítim dobre a skonštatoval, že keď si budem dávať pozor a budem vedome spievať, že to dám. Vypočul som si nahrávku s Thomasom Hampsonom a René Fleming a začal som sa učiť. Bol to ale enormný stres, pretože na prvej ansáblovke som mal pokorené len prvé dejstvo a ostávali ešte ďalšie dve. A to je tá hrozná vec, ktorá hrá v dnešnej dobe proti spevákom, že na všetko je málo času a veľa vecí sa naštudováva v časovej tiesni.
Je niečo, čo si sa počas prípravného procesu na Thaïs naučil?
Thaïs je dielo, kde má Athanaël veľmi veľa ťažkého spievania. S humorom a trochu s nadsádzkou si myslím, žeby sa vzhľadom k rozsahu jeho partu mala volať opera dokonca po ňom (smiech). Je to zakaždým doslova „absolventský koncert“. Tu som sa musel naučiť, ako si rozložiť sily, aby som operu dospieval dobre až dokonca.
Csaba Kotlár s priateľkou na odovzdávaní Ceny Thálie, 2016,
foto: súkromný archív C. Kotlára
Aká bola spolupráca s inscenačným tímom?
Hudobné naštudovanie mal na starosti Martin Doubravský, ktorý je aj mojím umeleckým šéfom v Liberci. Spolupráca s ním bola výborná jednak preto, že je veľmi muzikálny a taktiež si dokáže spraviť poriadok v orchestri, takže na skúškach panovala disciplína. Režisérkou bola Linda Keprtová, ktorá je v Čechách známy pojem. Je to výborná moderná režisérka, ktorá presne vie, čo od speváka chce. No a kombinácia týchto dvoch umelcov je záruka výbornej inscenácie. Liberecká opera vyhrala už po tretíkrát za sebou festival OPERA v Českej republike práve s Thaïs (pozn. red.: recenziu festivalového predstavenia Thaïs sme priniesli TU…). No a ja som bol nominovaný ako druhý v poradí na divácku cenu v rámci mužských výkonov na tomto festivale, čo bol pre mňa ďalší obrovský úspech. Mal som to šťastie, že okrem Thaïs som s oboma spomínanými umelcami spolupracoval aj na Čajkovského Panne Orleánskej a na Pucciniho Bohéme.
Dokázal by si sa s postavou Athanaëla identifikovať?
Je to postava, ktorá mi je veľmi blízka, hoci predstavuje akéhosi „schizofrenika“, pretože má veľmi veľa polôh. Athanaël je mních, ktorý pozná Thaïs od narodenia. Chce ju priviesť k Bohu, ale ona miluje všetko svetské – peniaze, mužov, zábavu. Rozkol a tá spomínaná „schizofreničnosť“ prichádza v momente, keď si Athanaël uvedomí, že vždy keď Thaïs vidí, túži po nej ako chlap. A tento svoj vnútorný boj – boj medzi láskou k žene a láskou k Bohu sa prejavuje tým, že sa bičuje. Na začiatku sa režisérka obávala, či dokážem naplniť jej víziu, pretože som mal na prípravu málo času, no ako skúšky plynuli, cez tú nádhernú hudbu som sa dostal tam, kde ma Linda Keprtová chcela mať. Vžil som sa do role tak, že keď sa dvihla na premiére opona, bol som Athanaël a tento pocit som mal ešte asi tri hodiny po skončení predstavenia. Myslím si, že vznikla jedna krásna inscenácia.
J. Massenet: Thaïs, Divadlo F. X. Šaldy Liberec, 2016,
Csaba Kotlár (Athanaël), Lívia Obručník Vénosová (Thaïs),
foto: Petr Našic
Myslíš si, že po tejto skúsenosti bude práve francúzska opera jedna z kľúčových v tvojom repertoári?
Vedel by som si to predstaviť.
Vráťme sa ale k tvojím úplným začiatkom so spevom. Spomenieš si povedzme na svoj prvý impulz, ktorý ťa postupne doviedol až na profesionálne javisko?
Mama ma dala ako 4-5 ročného do Bratislavského chlapčenského zboru (pod vedením M. Rovňákovej), kde som začínal ako soprán. Precestovali sme celú Európu, nahrávali sme CDčká, kde som spieval sóla. Za veľkú spomienku z detstva považujem ponuku, ktorú dostal BCHZ od Wiener Staatsoper, vďaka ktorej sme účinkovali v Boitovom Mefistofelovi pod vedením Riccarda Muttiho.
Bratislavský chlapčenský zbor s Riccardom Mutim
pri spolupráci na predstavení Boitovej opery Mefistofeles vo Viedenskej štátnej opere, 1997,
foto: archív BChZ
Spomínaš si ešte na stretnutie s týmto svetovým dirigentom?
Na skúške s ním sme boli len my – deti zo zboru, prekladateľka a zbormajsterka. Mal som pocit, že sa s nami nebaví ako s deťmi, ale ako s profesionálmi. Spomínam si že, mal dlhý kabát a okolo seba neskutočnú auru. Pracoval s nami tak, že sme „išli ako stroje”. Náš výstup bol statický, kľačali sme na kolenách. Za nami stál zbor a v strede medzi nimi bola diera, do ktorej vošiel Mefisto – Samuel Ramey. Jeho hlas bol taký obrovský, že som nepočul ani sám seba (smiech). Ako svoj najväčší impulz však považujem účinkovanie vo Fischerovej inscenácii Toscy v SND v 1997 s Petrom Dvorským, Ľubicou Rybárskou a Martinom Babjakom pod taktovkou Ondreja Lenárda, kde som otváral posledné dejstvo ako Pastierik.
To bola v podstate tvoja prvá sólová postava…
Áno. Na premiére mi prišiel popriať veľa šťastia sám Peter Dvorský, spolu s už nebohým Jozefom Malíkom. Táto opera je pre mňa doteraz jednou z najkrajších aj vďaka tejto skúsenosti, kde som si pričuchol ku všetkému, čo k javisku patrí. V prvej repríze mi ale viackrát preskočil hlas. Dirigent sa na mňa pozeral, či je všetko v poriadku. Následne sme pochopili, že som začal mutovať. Po mutácii ma začala pripravovať Darinka Tóthová na prijímačky na konzervatórium, kde som sa dostal do triedy Róberta Szücsa.
Ako si na pána profesora Szücsa spomínaš?
Pán profesor mi k speváckemu remeslu dal to najdôležitejšie a to lásku a neuveriteľné nadšenie, z čoho ťažím dodnes. Spomínam si, že keď som na Konzervatórium nastúpil, študovali uňho speváci ako Daniel Čapkovič či Tomáš Juhás. Boli vtedy niekde v posledných ročníkoch a obdivoval som, ako im to spieva. Dovolím si tvrdiť, že na speváka som celkom dobrý klavirista. Vtedy som bol do operných árií taký zažratý, že som sa učil korepetovať árie, ktoré títo výborní speváci spievali a dobrovoľne som chodil na ich hodiny a sprevádzal ich.
G. Puccini: Bohéma, Divadlo F. X. Šaldy Liberec,
Csaba Kotlár (Marcello),
foto: Petr Našic
Ty si bol prijatý na VŠMU ako tenor, teraz spievaš barytónové postavy. Prečo a kedy nastala táto zmena hlasového oboru?
Zmena nastala medzi bakalárskym a magisterským stupňom štúdia. Toto rozhodnutie nebolo závislé na nikom inom, iba na mne. Po čase som si uvedomil, že na konzervatóriu som bol schopný vyššie polohy odspievať hlavne vďaka mladíckemu elánu a zápalu, ktorý vo mne dokázal prebudiť môj profesor. Na vysokej škole prišli náročnejšie árie a polohy, ktoré aj keď som odspieval dobre, necítil som sa komfortne. Bohužiaľ, školský systém na Slovensku je skostnatený a byrokratický a núti vás do niečoho o čom viete, že nie je pre vás. Uvedomoval som si, že sa v tenorovej polohe necítim príjemne, bojujem s vlastným telom, chodím z hodín unavený, nespieva sa mi dobre a hlavne z toho nemám radosť.
Popri štúdiu na VŠMU si veľa cestoval, napríklad s festivalovým zborom Shleswig-Holstein. Tam si bol vnímaný ako tenor?
V zahraničí ma vždy brali ako barytóna, pričom išlo vždy o profesionálne telesá, kde boli skúsení ľudia z celého sveta a výborní speváci. V tomto období som prekonal tiež zdravotné problémy. Z festivalu v Baden-Badene som si doniesol zápal pľúc a skončil som v Ružinovskej nemocnici na šesť týždňov. Nikdy nezabudnem na to, že v tom čase zomrel pán Dočolomanský, ktorý ležal o poschodie nižšie. Kvôli vysokým teplotám som aj veľa schudol a prestal som vtedy spievať, pretože moje telo jednoducho nefungovalo. V období rekonvalescencie som si definitívne uvedomil svoje schopnosti. Radil som sa aj s foniatrom, ktorý mi potvrdil moju domnienku, že mám barytónové hlasivky. Preto prišlo aj rozhodnutie venovať sa barytónovému repertoáru.
Ako vyzeralo tvoje zoznámenie sa s divadelnou realitou? Líšila sa nejako predstava „byť spevákom“ od skutočnej praxe?
Môj prvý sólový kontakt s profesionálnym javiskom už keď som bol dospelý sa odohral v Štátnej opere v Banskej Bystrici, kde mi pán Šimon Svitok ponúkol na záskok menšiu postavu menom Hanezó v opere L´amico Fritz. Spolupráca to bola veľmi pekná, na javisku boli výborní speváci – Eva Šušková a Michal Lehotský. Tým, že som od detstva so zborom veľa cestoval, vedel som, čo je to javisko, takže stáť na javisku nebolo pre mňa úplne nové. Samozrejme som sa snažil dobre zaspievať a obhájiť si, že na javisko patrím ako sólista. Prvú veľkú postavu a výzvu však predstavoval až gróf Bonifác z Čardášovej princeznej, ktorú som taktiež stvárnil v banskobystrickej opere.
P. Mascagni: Priateľ Fritz, ŠOBB, 2014,
Csaba Kotlár (Hanezò), Michal Lehtoský (Fritz Kobus), Peter Malý (Federico),
foto: René Miko
Interpretovať operetu je ale predsa len trochu iné a možno v určitom smere aj ťažšie, nakoľko sa tomuto žánru na našich dnešných javiskách nedostáva toľko príležitostí.
Čardášová princezná je maďarská opereta s množstvom hovoreného slova a hoci mám maďarské korene a živelnosť operety je mi blízka, s hovorenými textami som skúsenosti nemal. Až tu som pochopil, že byť spevákom nie je len o speve, ale o tom, ako je človek pripravený, či sa vie pohybovať na javisku, reagovať na rozličné situácie. Gróf Bonifác je navyše hýbateľom deja, čiže som dokonale musel rozumieť všetkým jeho vtipom a keďže obľubujem viac romantické postavy než komické, bolo to pre mňa o to náročnejšie. Alternoval ma umelecký šéf opery pán Svitok, od ktorého som mohol veľa čerpať. Myslím, že som sa v tom postupom času našiel a dokážem byť aj komikom.
VŠMU si končil postavou Grófa Almavivu v Mozartovej Figarovej svadbe, počas uplynulej divadelnej sezóny sa u teba Mozart objavil znova – debutoval si v postave Masetta (Don Giovanni) na opernom javisku Štátneho divadla Košice. Akú kategóriu autorov pre teba Mozart predstavuje? Je to pre teba autor, s ktorým sa má začínať?
Mozart je hlasová hygiena a podľa mňa je dobré, ak speváci začínajú práve Mozartom. To spievanie je v určitom smere ľahšie ako napríklad v romantizme. Mnoho spevákov, ktorí spievajú ťažké veristické postavy sa neskôr znovu k Mozartovi vrátia, aby sa technicky „upratali“. Jeho hudba predstavuje akoby technický servis pre speváka podobne, ako keď idete do servisu s autom. A hoci nemám v repertoári zatiaľ veľa „mozartoviek“, spieva sa mi dobre a možno o niečo ľahšie napríklad ako Puccini.
W. A. Mozart: Don Giovanni, ŠD Košice, 2018,
Csaba Kotlár (Masetto),
foto: Joseph Marčinský
Prezradíš aj prečo?
Pucciniho hudba je veľmi krásna a vášnivá, no na interpretáciu náročná. Človek sa ľahko „utrhne z reťaze“. A ako kedysi povedala pani Rybárska – vášeň nikdy nesmie prevalcovať techniku. Ak si človek nedá pozor, môže si ublížiť. Ja som ale dosť vášnivý typ a pre mňa je najdôležitejšie, ak sa viem do hudby ponoriť a keď v nej dokážem nechať srdce. Z tohto dôvodu mi je aj romantická a veristická hudba najbližšia. Fascinuje ma najmä jej orchestrálna partitúra, ktorá je „široká“ a farebná.
Od detstva si spieval v zboroch – najskôr to bol BCHZ pod vedením pani Rovňákovej, neskôr festivalový zbor Shleswig-Holstein v Lübecku (Nemecko). Čím ťa práca v zbore obohatila?
Pôsobenie v zbore mi dalo strašne veľa, či už ide o rýchle učenie sa alebo orientovanie sa v partitúre. Vďaka zboru som si vycibril aj sluch. Mnohí speváci si myslia, že zboristi nemajú sólové ambície a nie sú až takí dobrí. Nie je to pravda. Napríklad Zbor Shleswig-Holstein tvoria väčšinou všetko výborní speváci – študenti alebo sólisti, čo spievajú v Á-čkových divadlách vo svete.
Spomínal si, že vďaka zboru si sa naučil aj to, ako postupovať pri naštudovaní novej postavy. Máš nejaký recept?
Ak je mi ponúknutá postava, ktorú nepoznám, siahnem po internete – našťastie máme tento geniálny vynález, asi najlepší hneď po vynájdení lietania (smiech), a hľadám informácie, vypočujem si nahrávky – hlavne árie. Pozriem si tesitúru a rozsah a potom sa zaoberám charakterom danej postavy, či by som ju dokázal naplniť. Vždy si kúpim originálne noty, do ktorých si rád „čarbem“ rôzne poznámky. Dôležitý je aj jazyk, v ktorom je opera písaná. Napríklad kvôli Thaïs som dva týždne, lebo viac času nebolo, chodil do Francúzskeho inštitútu.
Aké kritériá podľa teba musí mladý operný spevák v dnešnej dobe spĺňať aby bol úspešný?
Musí na to mať (smiech). Opera je životný štýl. Spevák musí svojim remeslom žiť naplno, musí byť presvedčený o tom, že to chce robiť. A hlavne musí dať do hudby srdce. Aj keď nebude technicky dokonalý, musí spievať srdcom a byť niečím iný. To ocení každý divák.
E. Kálmán: Čardášová princezná, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2014,
Csaba Kotlár (Gróf Bonifác) a balet Štátnej opery,
foto: Jozef Lomnický
Ešte počas svojich štúdií si sa zúčastnil niekoľkých speváckych súťaží, kde si úspešne obhájil popredné miesta (Súťaž slovenských konzervatórií, Iuventus Canti). Sú podľa teba súťaže ideálnou šancou pre mladých spevákov ako „preraziť“?
Nie som súťažný typ ale súťaže sú určite cesta, ako preraziť. Ja osobne vidím šancu počas každého jedného predstavenia, lebo nikdy neviete, kto v hľadisku sedí. Snažím sa vždy spievať dobre a ono sa to potom vráti. Ako mne, keď ma po predstavení Thaïs v Stavovskom divadle čakal vonku agent, s ktorým momentálne rozbieham spoluprácu.
Možnosti, ako sa dostať na zahraničné javiská nepredstavujú len súťaže ale aj zahraničné operné štúdiá. Neuvažoval si v minulosti skúsiť šťastie aj takouto formou?
Počas magisterského štúdia som bol predspievať v Zürichu, kde som postúpil až do akéhosi finále medzi siedmych vybraných. Cítil som vtedy obrovskú šancu, no zostal som sklamaný, pretože už aj na konkurzoch či súťažiach je dobré, ak máte agenta. Po konkurze sa ma výberová komisia pýtala, kto ma zastupuje a keďže som v tej dobe ešte žiadneho agenta nemal, nepodarilo sa mi tam dostať. Cez to všetko to považujem za jeden zo svojich najväčších osobných úspechov.
Plácido Domingo a Csaba Kotlár (účinkoval v Philharmonia Chor Wien)
na Salzburger Festspiele 2013 počas koncertného uvedenia Verdiho opery Giovanna d’Arco,
foto: súkromný archív C. Kotlára
Mnoho umelcov si ešte počas štúdií vysníva, že sa stanú súčasťou zahraničných scén, iní túžia účinkovať v našich slovenských divadlách. Patríš k tým, ktorí mali už počas štúdia nejaké sny či ambície? Kam až siahajú tvoje ciele?
Kedysi som si hovoril, že by som chcel spievať v La Scale alebo Metropolitnej opere. Dnes je to o tom, že by som chcel byť na javisku vždy s ľuďmi, ktorí tejto práci rozumejú a robia svoje remeslo na sto percent. Nech je to kdekoľvek na svete, ale želám si, aby sme spoločne s kolegami tvorili krásne dielo, ktoré má úroveň a aby som stretával ľudí, od ktorých sa môžem ďalej učiť.
Prezradíš aj nejaké meno, s ktorým by si v budúcnosti rád spolupracoval?
Veľmi rád by som si ešte raz zaspieval s pánom Ondrejom Lenárdom, pretože s ním som prežil svoje prvé divadelné začiatky a mrzí ma, že som ho už nezažil na Vysokej škole múzických umení. Samozrejme zaspievať si pod taktovkou Riccarda Mutiho napríklad Nabucca či Rigoletta by bol splnený sen a to hlavne skrz prípravu na individuálnych korepetíciách. Fascinuje ma, ako takýto dirigenti pracujú so spevákmi, ako sa o hudbe rozprávajú, vysvetľujú frázovanie.
Čo ťa najbližšie čaká a kde ťa môžu diváci vidieť?
Aktuálne ma čaká postava Dandiniho v Rossiniho Cenerentole v Liberci, hosťovanie v Plzni, niekoľko predspievaní a ešte projekt v Belgicku s Collegium Vocale Gent.
Ako oddychuješ?
Veľmi rád a veľa športujem – fitness, beh, Wakelake a hlavne lyžovanie. Taktiež relaxujem pri šoférovaní.
Csaba Kotlár na lyžovačke v Jasnej,
foto: súkromný archív C. Kotlára
A aká hudba ti pri tom šoférovaní v aute hrá? Je to aj opera?
Možno by to o mne ľudia nepovedali, ale počúvam hlavne elektronickú hudbu a to techno a house. Operu počúvam už pomenej, s výnimkou nového naštudovania, kedy sa nahrávkami inšpirujem. Rád si však pustím symfonickú tvorbu Gustava Mahlera.
Pripravila: Adriana Banásová
Csaba Kotlár, barytón
Absolvent Vysokej školy múzických umení v Bratislave (VŠMU) popri štúdiu debutoval ako sólista v Štátnej opere v Banskej Bystrici v role Haneza v Mascagniho opere L`amico Fritz. Plynule tu nadviazal v naštudovávaní ďalších operných a operetných postáv, ktorými boli Marullo (G. Verdi: Rigoletto), Mlynár (X. Montsalvadge: Kocúr v čižmách), gróf Bonifác Káncsiánu (E. Kálmán: Čardášová princezná) a gróf Gustáv von Pottenstein (F. Lehár: Zem úsmevov). Popri hosťovaní v banskobystrickej Štátnej opere účinkoval aj v ďalších operných domoch na Slovensku. V Slovenskom národnom divadle debutoval v postave Acmeta (G. Paisiello: Kráľ Teodor v Benátkach) a v Štátnom divadle v Košiciach sa predstavil ako Marullo a gróf Bonifác Káncsiánu. Štúdium VŠMU úspešne absolvoval v hlavnej postave ako gróf Almaviva v Mozartovej opere Figarova svadba. Medzi najväčšie úspechy nepochybne patrí aj hlavná rola Athanaëla (J. Massenet: Thaïs), ktorú stvárnil v libereckom divadle F. X. Šaldy, za ktorú bol opernými kritikmi nominovaný na cenu Thálie 2016.
Od sezóny 2016/2017 je v stálom angažmán v Divadle F. X. Šaldy v Liberci, kde okrem roly Marulla naštudoval úlohu rytiera Lionela v Čajkovského opere Panna Orleánska či Marcela v Pucciniho Bohéme. Najbližšie ho čaká účinkovanie v Straussovej operete Noc v Benátkach a v Rossiniho Cenerentole sa predstaví ako Dandini. V rámci mnohých projektov, na ktorých sa podieľal, spolupracoval s mnohými známymi dirigentmi akými sú Riccardo Muti, Bertrand De Billy, Philippe Jordan, Thomas Hengelbrock, Ondrej Lenárd. Pod taktovkou Christopha Eschenbacha spieval tiež barytónové sólo v Beethovenovej Choral Fantasy na záverečnom koncerte Schleswig-Holstein Musik Festivalu, ktorý sa konal v nemeckom Kiel.
Spolu s Schleswig-Holstein Musik Festival sa zúčastnil ďalších projektov v Nemecku, Španielsku, Turecku, Číne, Taiwane, Japonsku a Južnej Kórei. Okrem toho, na Slovensku spolupracoval so zoskupením pre starú hudbu Musica Aeterna pod vedením Petra Zajíčka.
video
