Je to už 35 rokov, čo nás 22. februára 1988 opustil stále nedocenený taliansky barytonista Afro Poli. Bol úspešný nielen v opere, pričuchol aj k filmovému priemyslu. Poďme sa zamyslieť nad jeho umeleckým odkazom.
Meno Afro Poli nikdy nevypredalo La Scalu alebo Metropolitnú operu (tam sa ani nedostal), nebol miláčikom gramofónových labelov (v rodnom Taliansku mu vyšla jediná dlhohrajúca platňa Arie da opere e romanze, ešte aj to kompilačná) a na jeho recitály sa nečakalo hodiny pred začiatkom v daždi a snehu. Umelecký účet, ktorý mu vystavila domovina, bol pritom bohatší, než sme schopní pripustiť prima facie.
Afro Poli bol aj profesionálnym filmovým hercom, a tým sa odlišoval od kolegov z opery, ktorí si zahrali maximálne v dobových hudobných kinohitoch so zápletkou ako z červenej knižnice.
Neponáhľal sa
Rodák z toskánskej metropoly s kultovou šikmou vežou sa nedostal na šikmú plochu, bol realistom a pred štúdiom umenia uprednostnil technický inštitút.
Società Corale Pisana mu ale čoraz viac kradla voľný čas. Mal dvadsaťtri rokov, keď to prvýkrát skúsil v tomto zborovom telese. Vtedajší zbormajster Bruno Pizzi nepovažoval Poliho za stratený prípad a postupne mu dával spievať menšie sóla. Budúci barytónový gentiluomo sa nevedomky zbavoval závažia vo svojom hrdle – trémy.
Noli festinare, teda neponáhľať sa, mal spevák na pamäti, keď vstúpil do triedy svojho druhého učiteľa Gina Neriho. Zbormajstra Pizziho si však ctil ako svojho pr(a)vého tútora.
Stačili mu štyri roky intenzívneho školenia a cítil sa pripravený debutovať v „koži“ takej psychologicky i vokálne náročnej postavy, akou je père Germont vo Verdiho Traviate. Pred sotva tridsaťročným barytonistom stála výzva vžiť sa do zmýšľania konzervatívneho (po)staršieho muža. Poliho záujem o rolu nekončil pri obľúbenej árii Di Provenza il mar, ale chcel sa naučiť aj spôsob, akým má kráčať na javisku, aby bol jeho portrét neúprosného starca kredibilný.
Herec alebo spevák? Ideálne oboje
Herecké vlohy Afra Poliho sa prejavili veľmi skoro a našli sa oči, ktoré by ho radšej videli v činohre než v opere. Maestro Gino Marinuzzi bol iného názoru a pozval sľubného sólistu do Rímskej opery. Postava, ktorá na neho čakala, bola celkom iného razenia, ako Verdiho belcantový naturalizmus perpetuálne zjemňovaný šmirgľom romantických ideí. Úloha Doktora v opere futuristického skladateľa Franca Casavolu Il gobbo del califfo bola pre začínajúceho interpreta opäť novým (a nie práve najmäkším) orieškom, ktorý sa mladému umelcovi podarilo rozlúsknuť, hoci modernistický opus nerozšíril rady jeho fanúšikov odchovaných kaskádami Donizettiho kavatín.
Pri listovaní pomyselným fotoalbumom hudobnoscénických kreácií Afra Poliho by sme narátali vyše stosedemdesiat kľúčových i menších rolí od Mozarta po Wagnera a veristov. Nie zlá bilancia pre niekoho, kto si nebudoval imidž hrdinu.
Mal v sebe kúsok vokálneho univerzalizmu Verdiho prvého Jaga Victora Maurela a športový vzhľad, ktorý v operných kruhoch jeho doby ešte nebol štandardom. V rokoch 1937 – 1955 bol súčasťou La Scaly, s ktorou v roku 1946 absolvoval zahraničné turné – smer Berlín a Mníchov.
V cudzine sa výraznejšie nepresadil, ale na dvere do talianskeho rozhlasu a televízie nemusel dvakrát klopať, za mikrofónom bol vo svojom živle.
Filmová žatva
V roku nemeckého dobrodružstva s ansámblom Scaly sa Afro Poli začína objavovať na talianskom striebornom plátne. Filmografiu barytonistu, ktorý prišiel na svet vyše roka po Verdiho smrti, môžeme rozdeliť do dvoch kategórií. Prvú tvoria kino-adaptácie slávnych opier, do druhej patria nehudobné filmy – historické, dobrodružné, ba dokonca aj mytologické.
Charaktery, ktoré stvárňoval v týchto snímkach, boli väčšinou vedľajšie a epizódne (Il leone di Amalfi, La regina di Saba, Le fatiche di Ercole, Amori e veleni a ďalšie). No skôr, ako ho katapultujeme do béčkového šuplíka, mali by sme brať ohľad na to, že výrazne zahrať menšiu rolu a zapísať sa ňou do pamäte diváka aspoň tak, ako hlavný „predátor“, nedokáže hocikto.
Prvým filmovým operným bonbónikom Afra Poliho bola Balleriniho verzia Donizettiho Lucie di Lammermoor z roku 1946. Prešli tri roky a Poli opäť stojí pred kamerami, tentoraz ako Dandini v Rossiniho Populuške. V oboch uvedených filmoch zaznieva jeho hlas. Ecce audax quaestio, odvážna otázka: malo by to byť azda inak?
Od operného speváka s hereckou výchovou sa akosi podvedome očakáva, že svojej prípadnej filmovej postave daruje aj svoj hlas (respektíve spev), ergo, že ozvučí sám seba. Lebo „musí“, je predsa vokálny profesionál… To, čo sa v súčasnej praxi zdá ako úplná samozrejmosť, nebolo v medzivojnovom a povojnovom Taliansku (a nielen tam) vôbec bežné. Pokiaľ sa na opernom filmovom kotúči objaví činoherný herec bez hudobnej kariéry, je logické, že nebude spievať. Ale „dabovať“ jedného operného speváka iným? Práve Afro Poli je tou popísanou tabuľou – tabula non rasa – na ktorej môžeme demonštrovať „zákony“ dobového operného kino-sveta.
Leoncavallovi Pagliacci v réžii Maria Costu prišli do kín v roku 1948. Poli si zahral postavu Cania! Vzhľadom na skutočnosť, že ide o hlavnú tenorovú rolu a Poli bol mladodramatický barytón, musel byť „predabovaný“ tenorom… Jeho vokálny part nahral Livornčan Galliano Masini. Tento prístup má svoje úskalia, najmä ak si uvedomíme, že mimické gestá Cania-herca nie sú vždy kompatibilné s prejavom Cania-speváka.
Rovnaký prístup zvolili tvorcovia v legendárnom vizuálnom pretlmočení Aidy s mladučkou Sofiou Loren (ktorá kreuje hlavnú postavu vznešenej otrokyne, no samozrejme, nespieva). Obsadenie snímky z roku 1953 je „binárne“, každý herec má svoje hudobné alter ego. V prípade Sofie Loren je to Renata Tebaldi, Afra Poliho, ktorý hrá Amonasra, „prespieval“ jeho kolega z barytónového fachu Gino Bechi, ktorý bol vďaka platniam s neapolskými romancami oveľa známejší…
Príležitosť ukázať potenciál svojich hlasiviek nedostal ani vo filmovej Tosce z roku 1956, oceňovanej najmä adorátormi Franca Corelliho čoby mladíckeho Cavaradossiho. Poli síce hrá Scarpiu, ale na „soundtracku“ počujeme Giangiacoma Guelfiho…
Nahrávky, ktoré overil čas
Štúdiových aj živých operných kompletov s Afrom Polim je našťastie celá rada, takže poslucháč so záujmom o jeho audionahrávky nebude sklamaný. Donizettiho Don Pasquale s Titom Schipom z roku 1938 patrí spolu s Bohémou s Giglim či Turandot s Ginou Cignou (obe 1938) medzi opery, ktoré vstúpili do imaginárnej jantárovej komnaty gramofónového záznamu.
Poliho priezvisko si vďaka týmto snímkam spájame s takzvanou zlatou generáciou stredomorskej interpretačnej školy. Pravdou zostáva, že mnohé z týchto „zlatých“ hrdiel, ktoré prišli na svet ešte koncom 19. storočia, prežil (generačne bol o niečo mladší a svojím životom zasiahol hlbšie do 20. storočia).
Spieval až do roku 1978 a smrť si po neho prišla 22. februára 1988 v Ríme. Dvojky pre neho veľa znamenali, narodil sa 22. decembra 1902.
Poliho canto del cigno bola Belliniho Sonnambula v meste Adelaide v južnej Austrálii, ktorá dala dôstojnú bodku za jeho málo docenenou opernou kariérou. V Ankare a Melbourne venoval čas a skúsenosti študentom spevu. Pochovaný je v rodnej Pise.
In fine filologická perlička. Grécke slovo πολύς značí mnoho. Veľký počet niečoho, nárast množstva (porovnajme latinské plus a predponu pluri-). Z tohto gréckeho slovíčka „sa narodilo“ Poliho priezvisko. A čo znamená Afro? Každý študent latinskej literatúry vie, že Kartáginčan Publius Terentius Afer bol významným starorímskym autorom komédií. Datív a ablatív utvorený z latinského Afer znie Afro. A sme pri krstnom mene pozoruhodného talianskeho sólistu. Štipku exotiky nosil v mene aj v hlase.
Autor: Lucia Laudoniu
video
Pieseň Renata Brogiho Visione veneziana nahral vari každý významnejší barytón prvej polovice 20. storočia, siahol po nej aj Afro Poli.
Dvojspev z Donizettiho iskrivej buffy Don Pasquale sa vydarí iba umelcom s neomylným zmyslom pre dikciu a rytmus talianskej vety zomletý mlynčekom komiky. Ernesto Badini a Afro Poli na nahrávke z roku 1932 nastavili vysokú latku.
Jagov sen z Otella je tak trochu v tieni slávneho démonického kréda, hoci opernému zloduchovi dáva príležitosť ukázať aj nežnejšu tvár…
Vstup Alfia z Cavallerie rusticany v striktne kabalettovom rytme. Živá snímka z roku 1938 je dôležitým štýlotvorným dokumentom, keďže operu diriguje sám skladateľ Mascagni.
