Dagmar Hlubková: Chcem divákovi ponúknuť Grófku Maricu tak, ako ju pozná

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prvou premiérou opery Štátneho divadla Košice v novej sezóne bude predstavenie operety Grófka Marica od Emmericha Kálmána. Svoju režijnú predstavu tejto mimoriadnej obľúbenej operety košickým divákom ponúka česká režisérka Dagmar Hlubková. O ´jej´ Marici sme sa porozprávali po generálke.

Po niekoľko týždňov trvajúcich skúškach, kedy ste mohli ovplyvniť to, čo sa deje na javisku, je opereta ´hotová´ a vy sedíte v hľadisku s ostatnými divákmi. Aké to je?

Samozrejme, boli momenty, kedy som chcela ´vystreliť´ zo stoličky, ale sú to len drobnosti. Všetci na javisku už totiž vedia, čo a ako majú robiť a ak sa tam aj niečo nedeje úplne podľa mojich predstáv, tak sú to už len drobnosti. Koniec koncov, divadlo je živé, vždy sa prihodí čosi neočakávané.

Ako sa vám pracovalo s košickým súborom?

Úprimne – sú to milí a ústretoví ľudia.

Pri operete sa do popredia dostáva popri speve aj herecká a pohybová zložka. Čo je pre vás prvoradé?

Práve skĺbenie všetkých zložiek je to najdôležitejšie. Nemôžem klásť akcent iba na spev a zvyšok takpovediac nechať plávať. Na druhej strane – nesmú to byť len vtipné dialógy a speváci nič poriadne nezaspievajú. A nikto nemôže počas operety na javisku stáť ako tvrdé y. Ďalšia vec je, že inscenácia musí pôsobiť vyvážene ako celok. Nepotrebujeme, aby niekto bol na javisku za hviezdu a ostatní sa tvárili len ako komparz.

Grófka Marica, foto zo skúšky, ŠD Košice, foto S. Dohovič

Grófka Marica, foto zo skúšky, ŠD Košice,
foto S. Dohovič

Čardášová princezná mala v Košiciach premiéru pred viac ako šiestimi rokmi, stále sa hráva a vždy je beznádejne vypredaná. Od premiéry Grófky Marice bude zrejme košický divák veľa očakávať….

Keď som prijala ponuku režírovať v Košiciach Grófku Maricu, vedela som, že idem za divákom, ktorý má rád operety. S dielami od Kálmána je to zrejme všade rovnaké. Zapĺňajú hľadiská, sú to vyslovené ´kasové trháky´. Samozrejme, pre režiséra je to zaväzujúce. Keď robíte novinku, nikto nevie, ako to má vlastne vyzerať a buď sa to podarí a bude sa ľuďom páčiť, alebo nie. Ale keď sa pustíte do diela, ktoré má za sebou bohatú inscenačnú tradíciu, tak každé vybočenie z nej ľudia citlivo vnímajú. To ako keby ste nakrútili rozprávku, ktorá však nebude taká, ako ju deti poznajú a tie budú mrzuté. Aj operetný divák dokáže byť mrzutý. Všetci totiž túžia po rozprávke pre dospelých – lebo opereta je rozprávka – ktorú dobre poznajú, ktorú si pamätajú. Samozrejme, na druhej strane nemôžeme ponúkať inscenáciu starú tridsať rokov, lebo svet sa mení. Ten dnešný je hlavne rýchlejší, ponúka nové komunikačné prostriedky. Tomu sa musíme prispôsobiť. Predstavenie musí byť – povedala by som – rýchle. Snažila som sa teda prispôsobiť dnešku, no tak, aby tu ostala tá Grófka Marica, ktorú publikum pozná.

Veľa inscenácií tejto operety ste videli, v mnohých ste si zahrali. Kde ste hľadali čosi nové, neopozerané?

V prvom rade som si povedala – ako by sa mi to páčilo? Mám svoje predstavy a snažím sa nerobiť to, čo už urobili iní predo mnou. Každú inscenáciu robím tak, aby som to ako divák chcela znovu a znovu vidieť.

Prípadne tak, aby ste mali chuť si v nej aj zahrať?

Áno. V tejto ´mojej´ Marici by som si rada zahrala…

Grófka Marica, ŠD Košice 2014, foto: Joseph Marčinský

Grófka Marica, ŠD Košice 2014,
foto: Joseph Marčinský

Vždy vás to lákalo z javiska k réžii?

Od začiatku. Od kedy som začala hrať, vždy som sa dívala na inscenácie aj z druhej strany. A myslím hlavne na diváka. Ten je u mňa prvoradý. Ja si nepotrebujem na úkor diváka plniť svoje režisérske umelecké ambície. Stále sa sama seba pýtam – chcel by toto divák vidieť, páčilo by sa mu to? To však neznamená, že sa mu snažím podlizovať. To nie! Dávam pozor na to, kde je miera poklesnutého vkusu. Chcem dať dielu nový šat, no musí ostať klasickou operetou. Lebo iný postup sa nevypláca. Naraz totiž zistíte, že to proste nefunguje. Nápadov môžete mať milióny. Čo všetko by sa mohlo na javisku odohrať a bolo by to zaujímavé, ale patrí to tam? Lebo zrazu zaznie valčík a hotovo. To, čo sa deje na javisku, musí tomu valčíku predsa zodpovedať! Keď raz od orchestra znie krásna hudba, tak aj to, čo sa deje na javisku, musí byť krásne. Keď ide divák na klasickú operetu, chce sa pobaviť, možno si aj zaplače a vypočuje si perfektne zaspievané krásne melódie. To je cieľ a zmysel tohto žánru. Nehráme predsa Dostojevského! Vtedy môže divák odchádzať vnútorne rozorvaný. Ale z Marice nech ide s úsmevom na perách a na ceste domov s ním musí ´škubať´ muzika.

Vyjadrili ste sa, že podľa vás človek musí dospieť do štádia, aby sa z neho stal operetný divák.

Divadlom žijem skoro 60 rokov. Pred 55 rokmi som prvý krát stála na javisku. Už 38 rokov som zamestnanec divadla. Trúfam si povedať, že divadlo poznám, poznám jeho zákulisie, viem ako funguje a málo čo ma prekvapí. Všetko tu už bolo, všetko som už videla. Vždy sa nájde niekto, kto mi tvrdí, že na operetu chodí už len jedna generácia a keď tá vymrie, tak už žiadni diváci neostanú. Ja sa však už 38 rokov pozerám do hľadiska a vidím tam ľudí, no podľa prognóz už sme nemali mať nového diváka. Ja chápem, že mladí ľudia vyhľadávajú avantgardu, chodia do divadla s dredmi na hlave a chcú čosi ´cool´. O niekoľko rokov však tie dredy nahradí lysina a ten istý človek zrazu sedí na Grófke Marici a spokojne sa usmieva.

Grófka Marica, ŠD Košice 2014, foto: Joseph Marčinský

Grófka Marica, ŠD Košice 2014,
foto: Joseph Marčinský

Takže netreba tlačiť na diváka a ponúknuť mu takú Maricu, po akej túži a ako ju pozná? Veselú, farebnú, peknú na pohľad?

Nič nie je divákovi protivnejšie, ako keď ho chcete vychovávať, keď mu idete ukázať, aký je hlúpy a režisér múdry, lebo mu ukazuje čosi, čo ešte nevidel. Ja ako divák to bytostne neznášam. Človek ide do divadla za tým, čo ho vnútorne nejakým spôsobom uspokojí. Isteže, môže to byť aj dráma, keď túžite po vnútornom rozorvaní. Ale niekedy sa človek chce len zabaviť. A ak pôjdeme proti nemu, tak proste nepríde a v dnešnej dobe si predsa nemôžeme dovoliť ľudí z divadiel vyháňať!

Dagmar Hlubková pochádza z Ostravy, kde sa narodila do divadelníckej rodiny – jej otec bol uznávaný tenorista. Vo svojom rodisku študovala na konzervatóriu operný spev. Po jeho ukončení strávila nasledujúce štyri roky v opavskom divadle ako členka zboru a potom ďalších tridsať rokov ako členka ostravského divadla. Tu stvárnila desiatky operetných a muzikálových postáv.

K jej najúspešnejším patrili Líza Doolitlová (My Fair lady), Magnólia (Loď komediantov), Adela (Netopier), Roxie (Chicago), Sugar (Sugar), Lina Lamontová (Spievanie v daždi). Na prelome rokov 1998 a 1999 došlo k zmene vedenia ostravského divadla, ktoré prinieslo Dagmar Hlubkovej možnosť začať pracovať ako asistentka réžie a neskôr i ako samostatná režisérka. Za svoj najväčší úspech považuje uvedenie náročného muzikálu G. Gershwina Crazy for you, znovuobjavenej operety Ľahká kavaléria a amerického muzikálu Camelot.

Pripravila: Dáša Juhanová

foto: ŠDKE, internet

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár