Dňa 31. júla 2023 si pripomíname nedožité 75. narodeniny významného slovenského scénografa, výtvarníka, dizajnéra a pedagóga Jána Zavarského. Pri tejto príležitosti prinášame rozhovor s teatrologičkou Dagmar Podmakovou, editorkou a hlavnou autorkou knihy s názvom ,,Ján Zavarský“, s ktorou sme sa rozprávali nielen o tejto novej publikácii z roku 2022 ale aj o jej pohľade na Zavarského osobnosť a tvorbu. V knihe je jedna z kapitol venovaná jeho opernej scénografii.
Ján Zavarský sa narodil 31. júla 1948 v Banskej Bystrici. V roku 1967 ukončil Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave, odbor grafický dizajn. V tom istom roku začal študovať architektúru na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Svoje štúdiá zavŕšil v roku 1974 absolvovaním Vysokej školy múzických umení v Bratislave, odbor scénografia u profesora Ladislava Vychodila. Počas svojho života vytvoril stovky scén pre činoherné, bábkové a operné divadlá na Slovensku aj v zahraničí a je držiteľom niekoľkých významných ocenení. Zomrel 29. mája 2022 v Bratislave. Viac o Jánovi Zavarskom si prečítate TU…
PhDr. Dagmar Podmaková, CSc., je vedecká pracovníčka Ústavu divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied, v. v. i. V súčasnosti sa zameriava najmä na dejiny slovenského divadla.
Je autorkou niekoľkých samostatných monografií, napr. PeterKováčik — divadelný dramatik, Divadlo v Trnave. Ako sa hľadalo, Osvaľd Zagradnik i jego predšestvenniki: Dolgaja predystorija spektakľa Solo dľa časov s bojem (Moskva), Príbeh divadla. Divadlo, ktoré nezaniklo, spoluautorkou zahraničných a domácich knižných publikácií s presahom do spoločenských a politických súvislostí (Hodnota zmeny — zmena
hodnoty. Demarkačný rok 1989, Gustáv Husák: Moc politiky — politik moci a i.), editorkou a spoluautorkou viacerých zborníkov o slovenskom divadle a širších tém o divadle po roku 1989, ktoré publikuje vo vedeckých časopisoch. Viac o tejto rešpektovanej teatrologičke, ktorá v júli oslávila okrúhle životné jubileum, si prečítate TU…
Pani Podmaková, pri akej príležitosti vznikla táto kniha a čo bolo obsahovým zámerom jej vzniku?
Vzácne na stretli dve idey. V roku 2018 som zorganizovala konferenciu o tvorbe J. Zavarského. Ani pre zúžený počet autorov sa nepodarilo získať financie na monografiu zborníkového typu, pretože podstatou knihy o výtvarníkovi by malo byť okrem písaného slova aj množstvo farebných návrhov, fotografií z realizácií, čo nie je lacná záležitosť.
Brnianske vydavateľstvo Větrné mlýny plánovalo knižne vydať dokumentačne obsiahly rozhovor s Jánom Zavarským. Pripravili ho režisér, dokumentarista, herec, pedagóg Břetislav Rychlík a slovenský novinár Alexander Balogh, ktorý sa v minulosti venoval aj neoficiálnej československej umeleckej scéne v období normalizácie a jej súčasťou bol aj J. Zavarský. Práve on navrhol knihu rozšíriť o príspevky o jeho divadelnej tvorbe a odporúčal im obrátiť sa na mňa.
Lenže Ján Zavarský nebol len scénografom. V sedemdesiatych rokoch sa podieľal aj na konceptuálnom umení. Spolu s Milošom Lakym a Stanom Filkom sú autormi viacerých diel známych ako Biely priestor v bielom priestore (1973). Biele plátna pomaľované bielou farbou, ktorými sa autori vyhranili voči jednotvárnosti a nadiktovanej norme ideológie v totalitnej spoločnosti v čase tvrdej normalizácie sú uložené aj v zbierkach Slovenskej národnej galérie. Ideológovia pochopili politický podtext Bieleho priestoru s filozofickým odkazom túžby po vnútornej slobode a keďže divadlo nebolo pod takým tvrdým dohľadom ako výtvarné umenie, tak sa zameral naň.
O Zavarského tvorbe v knihe píše viacero slovenských aj českých autorov, váš príspevok o činohre a bábkovom divadle a širších aj nedivadelných súvislostiach dostal najväčší priestor. Ako editorka ste mali možnosť výberu ostatných autorov?
Aktivity Jána Zavarského boli veľmi široké. Snažili sme sa postihnúť tie najdôležitejšie. Vydavateľstvo mi nechalo voľnú ruku pri koncepcii publikácie vrátane výberu autorov, obrazového materiálu (ktorý som z veľkej časti konzultovala s J. Z.), nezasahovali do mojej editorskej práce, ktorá nepriamo zahŕňala aj činnosť redaktora a čiastočne aj manažéra (pri zabezpečovaní podkladov). Dokonca celú knihu o slovensko-českom umelcovi a pedagógovi aj financovali spolu s JAMU v Brne, čo je úctyhodné. Prispel aj Český literárny fond a Ministerstvo kultúry Českej republiky.
Zo štyristo deväťdesiatich ôsmich návrhov som sa ako autorka sústredila na vyše päťdesiat inscenácií doma i v zahraničí, a to cez vybraných režisérov vo všetkých typoch divadelného priestoru. O spolupráci s Divadlom Husa na provázku, najmä s režisérom Petrom Scherhauferom, píše brnianska kunsthistorička Jitka Ciampi Matulová, ktorá sa špecializuje na históriu a teóriu scénografie 20. storočia. Aj z jej príspevku vyplýva, že J. Z. bol spoluformovateľom režijnej koncepcie, v ktorej scénografia hrala dôležitú úlohu.
O nej, o schopnosti scénografa riešiť pri konkrétnych tituloch nedivadelný priestor Procházkovej sály v Dome menia v Brne sa venuje Petr Oslzlý, dlhoročný dramaturg, herec, režisér a pedagóg. Jeho spomienky sú unikátne aj v tom, že sčasti zachytávajú aj proces tvorby a Zavarského myslenie o divadle.
Opernú tvorbu približuje divadelná kritička Radmila Hrdinová, ktorá sleduje aj opernú produkciu. Na rozdiel od jej kolegýň nemusela písať o predlohách, vzniku a odklone inscenačného scenára od originálu, spoločensko-politickom vyznení. Sústredila sa na Zavarského jednoduchú štylizáciu scény vedúcu k prázdnejšiemu priestoru, práci so svetlom a jeho farbami, s ústredným prvkom scény, ktorý často naklonil do istého uhla, dynamikou scény.
Ján Zavarský navrhol viacero scén pre operné ale aj operetné inscenácie, najmä v Čechách či Nemecku alebo vo Varšave. Na Slovensku navrhoval scény pre všetky tri operné divadlá a tiež pre prešovskú operetu. Potešilo ma, že publikácia má samostatnú kapitolu venovanú opere, čo bol dôvod aj na tento rozhovor pre náš operný časopis.
Hoci opera a hudobné produkcie má v zozname jeho prác menší podiel, na začiatku jeho kariéry sa J. Z. popasoval s návrhom pre vyše storočnú opernú jednoaktovku Viléma Blodeka V studni (JAMU, réžia Peter Dörr, 1969). Najvýznamnejšie operné návrhy vytvoril pre réžie Martina Otavu, Karlu Štaubertovú či Jana Pitínského. S ním spolupracoval na inscenácii Wagnerovej opery Tristan a Izolda na javisku Národného divadla v Prahe (2000). Aj kritikov upútalo neobyčajné riešenie základných troch priestorov s priam magickou premenlivosťou svietenia.
Chcela by som upriamiť pozornosť aj na Zavarského štúdiu o scénografovi Alfredovi Rollerovi a jeho riešení Wagnerových opier – spomínaného Tristana a Izoldu a Parsifala (vyšla v časopise Slovenské divadlo, č. 4 v roku 2017, je dostupná online TU…), no aj na jeho knižné vydania Kapitolky o scénografii, kde uvádza veľa príkladov z opery.
Tvorbu Jána Zavarského ste sledovali od jeho začiatkov, poznali ste sa aj osobne. Ako by ste tohto scénografa predstavili našim čitateľom?
Ako mysliteľa, zásadného spolutvorcu inscenácie, ktorý vynikal hlbokými vedomosťami o scénografii v jej európskych konotáciách. Bol predstaviteľom akčnej scénografie, vychádzal z konceptuálnej roviny diela, neustále prekvapovala jeho schopnosť prispôsobiť sa javisku a naopak, nedivadelnú hraciu plochu premeniť na dramatický priestor, ktorý vstupoval do interakcie s textom, hercom a ďalšími významovými zložkami (hudba, kostým) a svietenie.
Z architektúry, ktorú začal študovať, si priniesol jednoduché vysoké línie, perspektívu, naklonenú šikminu, úsporné rekvizity, ktoré premenou funkcie a výrazným, často farebným svietením nadobúdali symbolickú a metaforickú rovinu. Jeho scénické riešenia boli súčasťou spoločenského postoja, umeleckej slobody a autenticity. Napokon vyjadrujú to aj jeho návrhy divadelných plagátov.
Občiansky postoj Zavarského generácie sa začal už na Strednej škole umeleckého priemyslu formovaním profesorov a politického otepľovania v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Som rada, že o tom píše jeho spolužiak Ľubomír Longauer, dnes popredná osobnosť grafického dizajnu. Zavarského rozhľadenosti, empatie, tolerancie a iných vlastností slobodného ducha tohto tvorcu sa dotýka v úvodnom slove aj divadelný historik a kritik Vladimír Štefko.
Prečítajte si tiež:
Zomrel scénický výtvarník a pedagóg Ján Zavarský
Tvorba Jána Zavarského na webe umenia
Ktorá Zavarského scénografia bola pre vás niečím výnimočná?
Pred piatimi rokmi by som ich pár vymenovala. Dnes, keď mám o jeho tvorbe širšie poznatky, si to netrúfam. Väčšina z nich je neopakovateľná zasadená do istej režijnej koncepcie, respektíve ju prekračuje, ako napríklad v opere. Ale iste je to niekoľko príkladov z brnianskeho Divadla Husa na provázku.
Čo všetko si vy, ako teatrologička, všímate pri návšteve divadla na scénografii…
Scénu, jej funkčnosť, statickosť, premenlivosť a svietenie. V opere aj priestor pre zbor, jeho príchody a odchody, prirodzenosť prostredia pre speváka (strmosť schodov a i.).
Mám pocit, že scénografia je na Slovensku stále v úzadí a pri tvorbe inscenácií sa divadlá ako aj publicisti upriamujú viac na režisérov ako ostatných tvorcov (rozhovory, bulletiny, články…, hovoril o tom aj pán Peter Čanecký v rozhovore z roku 2022 TU…). Ako to vnímate z pohľadu teatrológie? Máte pri bádaní dostatok dokumentačných materiálov o scénografiách jednotlivých inscenácií?
Informácie o scéne a jej význame v rámci konkrétnej inscenácie nezvyšujú čitateľnosť. Navyše autori fotografií sa nezameriavajú na zábery, ktoré by zaznamenali premenlivosť scény či zvýraznili vyznenie symbolu svetlom, pričom by zostal herec či sólista v tieni. Na rozdiel od českých kolegov sa systematicky nebudoval archív Slovenského národného divadla z personálnych, najmä však priestorových dôvodov, s nedostatočným priestorom má problémy aj Divadelný ústav ako špecializované divadelné múzeum. Slovenské podmienky sa nedajú porovnať s Prahou a inými hlavnými mestami.
V posledných rokoch vyšlo viacero publikácií o scénografoch aj vďaka ich osobným zbierkam (napr. Otto Šujan, ktorý navrhoval scény aj pre spevohru bratislavského Divadla Nová scéna, Aleš Votava, Milan Čorba, Vladimír Suchánek, Jozef Ciller), no autori textov o opernej scénografii akoby neexistovali.
Na akom projekte momentálne pracujete a môžu sa čitatelia tešiť na vašu ďalšiu publikáciu?
Mám ich niekoľko, ale nerada by som predbiehala čas. Potešilo by ma, keby už konečne vyšla trojzväzková publikácia k storočnici Slovenského národného divadla (vydavatelia SND, Slovart), v ktorej činohra, opera a balet budú mať samostatné zväzky. Ide o jedinečné dielo tridsiatich šiestich autorov (z nich Vladimír Blaho je dvojdomý, píše aj o opere aj o činohre), ktorí sa podujali zrekonštruovať sto inscenácií našej prvej scény od roku 1920 (50 z činohry, 30 z opery a 20 z baletu), s úvodnými textami o vzniku divadla, divadelných budovách a vývinu jednotlivých súborov.
Prečítajte si tiež:
Divadelní vedci diskutovali na tému javisková komika v slovenskom činohernom a opernom divadle
Ako spoluautorka, odborná redaktorka som s týmto rukopisom strávila vyše troch rokov života, čítala som každý text, komunikovala s autormi, overovala fakty, citácie, neraz spresňovala aj bibliografické odkazy, sčasti vyberala aj obrazový materiál. Veľa som sa naučila najmä z opery a baletu, tam som mala širšie medzery. Mrzí ma, že kniha ešte nie je na svete, aj tie meškajúce texty mala redakcia Slovartu už pred tromi rokmi. Verím však, že toto ojedinelé dielo vyjde, som jedna z troch autoriek koncepcie (Nadežda Lindovská a Michaela Mojžišová) a toto renomované vydavateľstvo som ja navrhla divadlu na spoluprácu.
V júli ste oslávili svoje okrúhle životné jubileum, preto by sa vás rád opýtal, aká bola vaša cesta k divadelnej vede.
Skôr náhodná ako systematická. O jej existencii som sa dozvedela len pár mesiacov pred prijímacími pohovormi od staršieho priateľa, študenta hudobnej teórie na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Divadlo ma zaujímalo, hrávala som vo vysokoškolskom súbore, dala som sa nahovoriť, aj keď som pôvodne chcela študovať programovanie (vtedy to bolo u nás len v začiatkoch). Prijali ma, v kútiku duše som presvedčená, že aj pričinením nejakých vedomostí o opere, na ktorú v poslednom kole upriamil pozornosť Peter Karvaš. Zároveň to bol on, ktorý mi v druhom ročníku požičal diela Norberta Wienera v češtine a s ktorým som sa rozprávala o posledných premiérach Opery v SND.
Na ktorú konkrétnu oblasť sa pri vašej vedeckej práci zameriavate?
Na posledných päťdesiat rokov v slovenskom divadle z hľadiska spoločensko-politických súvislostí. Zaujíma ma aj scénografia, Ján Zavarský ma veľa naučil, zväčša cez telefón, tak som sa dozvedela, čo je to semireflexná fólia, naivne som si myslela, že na scéne použili zrkadlové plexisklo, veľa mi osvetlil aj z techniky svietenia, možnosti zdvíhacích stolov a i. To sa divadelný vedec nemá kde naučiť.
Ako vnímate svoje povolanie?
Je mojím koníčkom. Komu by sa nepáčilo chodiť do divadla, do archívov a nahliadať do materiálov osvetľujúcich dejinné korelácie a ktoré nie sú len čierno-biele ako sa často prezentuje.
Rozprával sa Ľudovít Vongrej
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.