Dagmar Rohová – Boksová: Diva banskobystrickej opery

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
S Dagmar Rohovou – Boksovou ma spájajú spomienky na umelecké večery v banskobystrickom Národnom dome od r. 1965. Presnejšie: na operné i operetné úlohy tejto veľkej umelkyne v predstaveniach Spevohry Divadla Jozefa Gregora – Tajovského, neskôr Opery DJGT, od r. 1993 Štátnej opery, v r. 1996 Stredoslovenského štátneho divadla (!) – a od r. 1999 (azda definitívne) znovu Štátnej opery…

Ani jedno divadlo na Slovensku zrejme neprešlo toľkými zmenami názvu. Základňu sólistického súboru tvorili od počiatku banskobystrickej opernej scény (r. 1959) najmä dvaja veľkí a dlhoroční sólisti tohto divadla: sopranistka Dagmar Rohová a barytonista Štefan Babjak – a sedem rokov po ich nástupe i dlhoročný tenorista Ján Zemko… Hoci mnohí ďalší speváci úspešne a veľa sezón tvorili vedľa nich a s nimi, nikto tak dlho nedržal umeleckú štafetu v banskobystrickom opernom dome, ako táto trojica. Žiaľ, v prípade barytonistu Štefana Babjaka (1931-2008) a jeho manželky Terky hovoríme už len v minulom čase. Ale sú tu ich potomkovia, tiež speváci – Martin, Ján, Terka, ktorí môžu vzácnej autorke publikácií o mezzosopranistke Nine Hazuchovej a sopranistke Dagmar Rohovej – Boksovej, teda prof. Márii Tomanovej, ArtD. priblížiť život a umeleckú cestu svojich rodičov. Určite si to zaslúžia.

Gioachino Rossini: Barbier zo Sevilly, banskobystrická opera, (1966), Dagmar Rohová – Boksová (Rosina), foto: Archív Štátnej opery BB

Gioachino Rossini: Barbier zo Sevilly,
banskobystrická opera, (1966),
Dagmar Rohová – Boksová (Rosina),
foto: Archív Štátnej opery BB

Dagmar Rohová – Boksová, podobne ako Nina Hazuchová, majú na rozdiel od Babjakovcov (a ďalších popredných sólistov SND i  košického Štátneho divadla) šťastie, že ich spomienky a životnú cestu zmapovala nielen z divadelných kritík, ale z priameho rozprávania s umelkyňami Mária Tomanová, vokálna žiačka Niny Hazuchovej na VŠMU a bývalá spevácka kolegyňa Dagmar Rohovej v Štátnej opere. Po monografii: Nina Hazuchová – Reminiscencie (vydala Fakulta múzických umení, Akadémia umení v Banskej Bystrici r. 2012), napísala banskobystrická sopranistka, v súčasnosti vokálna pedagogička z Katedry vokálnej interpretácie na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, prof. Mária Tomanová, ArtD. ďalšiu knihu: Diva banskobystrickej opery – Dagmar Rohová – Boksová. Táto monografia – rovnako ako kniha o Nine Hazuchovej – však vyšla iba vďaka porozumeniu a prispeniu Fakulty múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici r. 2014 – v náklade, finančne prístupnom Akadémie, t. j. 200 kusov. Pritom je to mimoriadne vzácny príspevok k slovenskej opernej histórii. Autorka si vedľa speváckej kariéry sólistky totiž všíma aj vývoj a osobnosti banskobystrickej opernej scény: režisérov, dirigentov, zahraničných hostí – prosto vývoj najmladšieho a stále i najmenšieho operného slovenského divadla. Mimoriadne detailne pritom postupovala aj v odkazovom poznámkovom aparáte, ktorý – ako v žiadnej známej knihe tohto zamerania – približuje pod čiarou nielen pramene, ale (v čom je výnimočná a pre čitateľa užitočná) dokonca aj mini životopisy ich autorov! Pre ľudskú pamäť je vzácne – zvlášť bez spracovania podrobnej osobnej bibliografie – ak kritik, alebo iný autor objavuje svoje dávne hodnotenia, dokonca ich konfrontuje s dnešnými hodnotovými kritériami a poznaním. Kniha o Dagmar Rohovej – Boksovej je doplnená početnou foto-dokumentáciou, súpisom postáv na domovskej scéne, rozhlasovými nahrávkami, televíznymi záznamami operetných a operných árií, piesní, prevzatých predstavení, v ktorých umelkyňa vytvorila hlavné úlohy, zoznamom audio – nahrávok a videozáznamov zo zbierkového fondu Štátnej vedeckej knižnice (Literárneho a hudobného múzea) v Banskej Bystrici – a samozrejme, podrobne zostavenou bibliografiou z knižných publikácií i početných novín a časopisov, kde sa hodnotila osobnosť Dagmar Rohovej.

Vyvstáva iba otázka, prečo podobné vzácne umelecké profily musí vydávať vysoká škola v minimálnom náklade (aké jej dovoľuje zrejme skromný rozpočet) – a nie profesionálne hudobné vydavateľstvo (napríklad pri Hudobnom centre), Divadelný ústav, alebo iné knižné vydavateľstvo, aby sa tak svedectvá o osobnostiach našej opernej scény dostali do rúk širšej kultúrnej verejnosti. Je to svedectvo nášho postoja k opere (nehovoriac o operete, v tejto súvislosti klasickej). Pritom profily slovenských činohercov si našli na Slovensku oddaného autora („spovedníka“), ba vychádzajú o nich (možno ojedinele – ale predsa) knihy i v Čechách, pritom pre univerzálnu hudobnú reč sú možno ešte prístupnejší hudobní umelci, v prípade D. Rohovej o to viac, že rodom pochádza z Čiech, odkiaľ prišla budovať slovenskú opernú scénu.

Gian Carlo Menotti: Stará panna a zlodej, banskobystrická opera, (1967), Dagmar Rohová – Boksová (Laetitia), foto: Archív Štátnej opery BB

Gian Carlo Menotti: Stará panna a zlodej,
banskobystrická opera, (1967),
Dagmar Rohová – Boksová (Laetitia),
foto: Archív Štátnej opery BB

Knihy o slovenských vokálnych umelcoch (Petrovi Dvorskom, Elene Kittnarovej, Márii Kišonovej-Hubovej, Nine Hazuchovej, Anne Polákovej-Hadravovej, Magde Móryovej-Szakmáry, Anne Hrušovskej) vyšli – až na malé výnimky – v súkromných vydavateľstvách, v malých nákladoch, na pultoch kníhkupectiev ich nenájdete, niekedy im na vydanie prispelo MK SR, región, ale často iba rodinní príslušníci spevákov, výnimočne zanietenie súkromného vydavateľa s kultúrnym povedomím. Nuž, naši speváci nepíšu kuchárske knihy a málokedy majú život spestrený škandálmi, ktoré priťahujú čitateľsky obmedzenú verejnosť.

Kvôli veľkorysosti svojho niekdajšieho vydavateľa si zaspomínam, že pôvodný rukopis o Elene Kittnarovej mal iba 10 rozmnožených samizdatových kusov, z ktorých som dva odovzdala do archívu Hudobného fondu. Po dvojročnom odležaní v zásuvke niekdajšieho zástupcu riaditeľky Divadelného ústavu si jeden výtlačok vzal napokon pod vydavateľské krídla dnes nežijúci, no nezabudnuteľný grafik, umelec a prvopodnikateľ Tomáš Písecký. Ten vydal i monografie od kolegov – muzikológov: o Jankovi Blahovi a Helene Bartošovej, Ladislavovi Slovákovi, Júliusovi Kowalskom – i Elene Kittnarovej, hoci dopredu vedel, že v knižnom veľkoobchode s nimi neprerazí. Ale ich vydával, lebo mal v sebe dlhoročne pestovaný vzťah k hudbe, kultúru osobnosti – a možno i povedomie, že i takéto monografie treba, pre zachovanie slovenského historického povedomia.

Až monografia o Márii Kišonovej Hubovej – azda pre slávne meno nezabudnuteľnej primadony Opery SND – vyšla v Divadelnom ústave r. 2001.

A tak dva spevácke knižné profily Márie Tomanovej o Nine Hazchovej i Dagmar Rohovej-Boksovej majú dnes (vďaka nákladu 200 kusov), cenu bibliofílie. Ich hodnotu – nad toto konštatovanie – povyšuje téma, obsah a jeho spracovanie. Všimne si to pri nejakom výročnom doceňovaní odborná komisia Hudobného fondu, alebo nebodaj mesto Banská Bystrica, kde Dagmar Rohová a Mária Tomanová pôsobia?

S Dagmar Rohovou bola M. Tomanová dokonca sólistickou kolegyňou v banskobystrickej Štátnej opere v rokoch 1987-2003. V úvode knihy napísala:

Rovnako, ako som postupovala pri tvorbe mojej predchádzajúcej monografie, venovanej mezzosopranistke Nine Hazchovej, aj u Dagmar Rohovej som tak chcela spraviť ešte za jej života, pretože stretnutia s ňou mi umožnili, oboznámiť sa s jej životnými i profesionálnymi osudmi, zoznámiť sa s jej zážitkovými svetom, plným sentimentu, reálií, ale aj nostalgie.“

Dagmar Rohová (nar. 14. júna 1933 v Hradci Králové) prišla do Banskej Bystrice r. 1959 – po štúdiu na pražskom Hudobno-pedagogickom ústave (hra na klavíri a obligátny spev) a štúdiu spevu – už ako hlavného predmetu – na brnianskom Konzervatóriu (r. 1954) i koncertného a operného spevu na JAMU v triede prof. Bohumila Soběského (r. 1959). V Banskej Bystrici bola vtedy zrejme najmladšou sólistkou najmenšej, práve vznikajúcej slovenskej spevohernej scény, ktorá pôsobí od r. 1959. Napokon zostala Banskej Bystrici a jej opere verná plných tridsať rokov!

W. A. Mozart: Don Giovanni, banskobystrická opera, (1971), Dagmar Rohová – Boksová (Donna Anna), foto: Archív Štátnej opery BB

W. A. Mozart: Don Giovanni,
banskobystrická opera, (1971),
Dagmar Rohová – Boksová (Donna Anna),
foto: Archív Štátnej opery BB

Jej prvou rolou bola Eva v rovnomennej opere Josefa Bohuslava Foerstra, kde (ešte ako lyricko-koloratúrny soprán!) alternovala s mladodramatickou sopranistkou Máriou Urbanovou. (Mimochodom: v Eve spieval rolu Samka aj mladý Štefan Babjak. V tom istom roku prijali za asistentku réžie do Spevohry DJGT aj Drahomíru Bargárovú, ešte poslucháčku opernej réžie u Miloša Wasserbauera na JAMU v Brne, neskôr prvú slovenskú opernú režisérku. Jej monografiu – mimochodom – dokončuje ďalší nadšenec pre opernú históriu: PhDr. Lýdia Urbančíková).

Posledným predstavením Dagmar Rohovej – Boksovej bola 19. septembra 1989 (v Národnom dome, kde banskobystrická opera začínala a podnes pôsobí) Verdiho Nabucco a v ňom mimoriadne náročná, dramatická koloratúrna partia Abigaille.

Oblúk tridsiatich rokov sólistickej práce plavovlasej, sympatickej, elegantnej, o každom kolegovi sa v monografii s citom a úctou vyjadrujúcej dáme slovenskej opernej scény, sa dôstojne uzavrel – naplnený desiatkami rolí. Vtedajšej umeleckej šéfke opery Márii Glockovej, oznámila v r. 1989, že definitívne končí: „Víte, Mariko, největší umění je opustit ho v pravou chvíli“. Až na jej jemný nátlak privolila, rozlúčiť sa s milovaným divadlom rolou Abigail. Mária Glocková vyslovila za tých, ktorí umelkyňu dlhé roky sledovali, s ňou spolupracovali, ba napísali v monografii uverejnené krásne vyznania, plné obdivu k jej osobnosti, nasledujúce výstižné slová:

Dagmar Rohová išla z jednej roly do druhej, mala konjunktúru, bola spoľahlivá, vnímavá, premýšľajúca nad postavami, inšpiratívna pripomienkami, tolerantná k nastupujúcim spevákom a profesionálna svojím prístupom. Nikdy nezapadla do bezduchých zákulisných intríg, nemrhala časom ani energiou. Chránila si svoje súkromie. Niekedy ho jemne poodokryl iba jej otec, pán Roh…“ (z publikácie M. Tomanovej, str. 118).

Osobne si umelkyňu pamätám od polovice šesťdesiatych rokov, kedy som začala pozorne sledovať predstavenia môjmu srdcu milého divadla v meste pod Urpínom, kde som r. 1965 začínala i ja publicistickú a recenzentskú cestu. Odvtedy bola Dagmar Rohová pre mňa – podobne ako pre Máriu Tomanovú a pamätníkov celej vyše 55-ročnej banskobystrickej opernej scény – prvou dámou tohto operného domu. (Mimochodom, o dejinách ŠOBB a celom banskobystrickom hudobnom dianí napísali vo svojich publikáciách, akomsi „zlatom fonde“ mojej knižnice, najviac najmä dr. Branislav Vargic a dr. Ľudmila Červená). Od r. 1965 som tu „zažila“ okrem iných spevákov i začiatky Edity Gruberovej, Sergeja Kopčáka, ktorí spravili kariéru na zahraničných scénach. Je na čo spomínať. Dagmar Rohová – Boksová a Štefan Babjak však napriek umeleckým lákadlám z iných divadiel, zostali verní ŠO.

Amilcare Ponchielli: La Gioconda, banskobystrická opera, (1971), Dagmar Rohová – Boksová (Gioconda), foto Archív Štátnej opery BB

Amilcare Ponchielli: La Gioconda,
banskobystrická opera, (1971),
Dagmar Rohová – Boksová (Gioconda),
foto Archív Štátnej opery BB

V začiatkoch toto zájazdovo – „kočovné“, dnes kamenné divadlo prešlo mnohými vývojovými fázami náročných sezón, aké mohla vyfantazírovať iba myseľ socialistických zriaďovateľov. Napriek zložitej, vyše polstoročnej ceste zostala ŠOBB  najinšpiratívnejším, dramaturgicky najobjavnejším, najsmelším operným divadlom Slovenska – pričom prehry sa nevyhýbali ani jej. Ale kto nerobí, nemá čo stratiť…

Od roku 1965 si spomínam na pani Dagmar Rohovú – Boksovú   nielen v operných, ale aj rozkošných operetných rolách. Vždy vniesla na javisko nielen svoju hudobnú inteligenciu – muzikalitu, ale zvlášť perfektnú spevácku prípravu, strieborný lyrický hlas, ktorý zostal pevným,  napriek tridsiatim prespievaným rokom v ozdobách ohybným a pohyblivým, s krásnym leskom, ale aj dozrievajúcim dramatickým vyjadrením a zafarbením. Bola to operná diva, ktorá okrem spevu vnášala na javisko šarm, pohyb, znalosť charakteru tej – ktorej postavy, Raz vznešenosť, inokedy rozšantenosť v operetných postavách, pohybovú kultúru i znalosť „remesla“, v ktorom treba vedieť nielen nosiť kostýmy rôznych storočí, ale i počúvať partnera a nestáť na proscéniu iba kvôli vyniknutiu vlastnej osobnosti. Zažila desiatky zájazdov po stredoslovenskom vidieku v  zložitých podmienkach vtedajších kultúrnych domov, autobusov… odspievala stovky koncertov počas kultúrnych jarí, liet a jesení, na pódiách kúpeľných dvorán, pričom študovala piesne s vedomím, že na nich rastie kultúra tónu a štýl spevu.

Bola to verdiovská i pucciniovská hrdinka, ale najmä predstaviteľka opier Mozarta, Rossiniho, Donizettiho, Webera, rovnocenne dorástla na Mascagniho, Gounoda, Čajkovského, Smetanu, Dvořáka, Moniuszka, oddaná interpretka (Eurilla) v Kusser-Meierovej rekonštruovanej opere Erindo, hrdinka opier Martinů, Suchoňa i Cikkera. Na jej Zuzu si zaspomíname i počas tohtoročnom novom Jurovi Jánošíkovi na scéne ŠOBB. Veď r. 1985 som v Hudobnom živote o Zuze v stvárnení p. Rohovej napísala: „Zo sólistov si odnáša primát v nie veľkej ale závažnej úlohe Zuzy Dagmar Rohová. Svoj náročný vokálny part odspievala v štvrtom a piatom obraze s mimoriadnou dynamickou vypracovanosťou, vokálnou istotou a priebojnosťou materiálu.“

Zámocké hry zvolenské, 1981, Giuseppe Verdi: Maškarný bál, Christina Angelakova (Ulrika), Dagmar Rohová (Amelia), foto: Archív DÚ

Zámocké hry zvolenské, 1981,
Giuseppe Verdi: Maškarný bál,
Christina Angelakova (Ulrika), Dagmar Rohová (Amelia),
foto: Archív DÚ

Od subretno-koloratúrnych partov prešla k vnútorne zložitým postavám, s istotou spevácko-hereckej istoty a profesionality, s dramatickejším herecko-speváckym výrazom a zaokrúhľovaním fráz i tónov. Operné herectvo – najmä na malej scéne Národného domu však neznášalo veľké či patetické gestá, skôr prispôsobovanie sa minimálnym podmienkam javiska a tým aj scénickým, následne režijným riešeniam inscenácií. Dagmar Rohová tomu dokonale porozumela a prispôsobila sa – aj početným dirigentom, s ich rôznymi požiadavkami, nadaním, štýlom spolupráce i vzťahom k tu vyžadovanej operete, inokedy k náročnej opere, no zvlášť k špecifikám často externistami nadstavovaného, nie vždy profesionálneho orchestrálneho zvuku, ktorého kvalita sa rokmi tiež vybrúsila.

Bez detailného menovania sopranistkiných postáv – ktoré sú poctivo spísané v monografii – s dátumami premiér, autormi, dielom, postavou, dirigentom i režisérom na scéne ŠOBB (ponechané však do konca pod titulkom Opera DJGT?), spomeniem aspoň tie, ktoré mi zostali v pamäti ako živé z rokov šesťdesiatych až osemdesiatych: šarmantná Sylva v Čardášovej princeznej, lyrická Juliette v Gounodovom Romeovi a Júlii, koketná Hanna Glawari vo Veselej vdove, dramatická Leonora v Trubadúrovi s dirigentom Antonom Buranovským, Rosina v Barbierovi zo Sevilly s experimentujúcou i režijne sviežou D. Bargárovou, Elisabetta v Donovi Carlosovi s hosťujúcim režisérom Iljom Hylasom, Laeticia v Menottiho Starej panej a zlodejovi i Helena v Nedbalovej Poľskej krvi – zase v réžii D. Bargárovej, už spomínaná Zuza v Jurovi Jánošíkovi z októbra r. 1968, kedy výzvy Jánošíka spod šibenice zneli pre celý porobený štát v symbolickom odpore, tá istá postava v novej inscenácii z októbra 1984 (viď hodnotenie v Hudobnom živote) – v réžii dlhoročného domáceho barda Kolomana Čillíka, ale aj pomerne málo hraná opera B. Martinů – Dvakrát Alexander, kde spievala Armandu pod taktovkou Vojtecha Javoru, alebo vydarená, no štýlovo celkom odlišná Donna Anna v Mozartovom Donovi Giovannim pod režijným vedením Karla Jerneka s dirigentom Antonom Buranovským. S tým istým dirigentom bola i skvelou lyrickou Mimi v Pucciniho Bohéme a s Vojtechom Javorom a K. Čillíkom o pár mesiacov neskôr Katrenou v Suchoňovej Krútňave… Roky normalizácie jej ponúkli aj rolu Olgy v Prokofievovom Príbehu ozajstného človeka – ale aj Lízu v Lehárovej zemi úsmevov. Opereta bola väčšinou „nasadzovaná“ do repertoáru v predvianočnom čase – tak je to v ŠOBB podnes. Dvojica Buranovský-Čillík vytvorili s Rohovou lyrický portrét Desdemony v Otellovi (r. 1974) – a vtedy mladý režisér Peter Dörr ju prizval zasa za Fiordiligi do Mozartových Così fan tutte. Vyskúšala si detailné režijno-herecké vedenie hosťujúceho Miroslava Fischera zo SND ako Tosca v  Pucciniho lyricko-dramatickej rovnomennej opere, pod taktovkou v opere sa ešte iba rozbiehajúceho, no napokon Banskej Bystrici dlho verného dirigenta Miroslava Šmída.

Preskočím rad Rohovej rolí, lebo nad nimi mi v pamäti svieti najmä celoštátne premiérovaná Adriana Lecouvreur od F. Ciléu s hosťujúcim režisérom Václavom Věžníkom. Prekrásna hudba, tragický príbeh herečky – s mnohými zážitkami z prostredia divadla, taký blízky citlivej speváčke, interpretujúcej rolu s melancholickým hudobným podtextom. A potom prišiel všetkými generáciami milovaný Nabucco – ešte v réžii Petra Dörra a v ňom po moci túžiaca, intrigánska, ľstivá, no v podstate nešťastná Abigaille. To bolo r. 1987 s hudobným naštudovaním M. Šmída. Dnes je v Banskej Bystrici aktuálny Nabucco režiséra M. Babjaka s dirigentom Mariánom Vachom – ale s tým istým, poslucháčov fascinujúcim zborom Židov, ktorý zaznel aj na Operalii 2015… Pravda, už s inou Abigaille.

Carl Maria von Weber: Čarostrelec, banskobystrická opera, (1981), Dagmar Rohová – Boksová (Agata), foto: Archív Štátnej opery BB

Carl Maria von Weber: Čarostrelec,
banskobystrická opera, (1981),
Dagmar Rohová – Boksová (Agata),
foto: Archív Štátnej opery BB

74 premiér, niekedy aj s tými istými dielami v nových inscenáciách, ale vždy s rovnakou tenziou, napätím pred premiérou. To je život primadony v repertoárovo široko zameranom divadle, pre divákov, ktorí sa stále učia mať radi operu v meste, kde je o 20. hodine večer takmer ako po vymretí. Je to azda najťažšia previerka umelecko-speváckych schopností. Dnes našťastie oživovaná i hosťujúcimi hviezdami slovenského a zahraničného operného neba. V rozhovore, ktorý som s pani Dagmar Rohovou kedysi robila (viď citát na str.75 v monografii), sa priznala:

„…nezapieram, že by som sa viac rada venovala skladateľom, u ktorých možno vycítiť snahu k speváckemu výkonu, k hlasovej technike. Takými sú pre mňa Verdi a Mozart. Možno sa to niekomu zdá protichodné, ale spevákovi obaja títo autori dávajú poznatky, ktoré sa navzájom doplňujú: na jednej strane je to krásna kantiléna a na druhej – požiadavka absolútnej technickej dokonalosti a rytmickej presnosti.“

V podstate s lyrickým naturelom svojho krásneho sopránu Dagmar Rohová-Boksová odspievala celú škálu postáv – od uctievaného Mozarta k dramatickému Puccinimu a jeho Toske, kde musela hereckou akciou i skúsenosťou vokálnej techniky vyjadriť v postave hlavnej hrdinky to, čo iné sopranistky dramatického odboru „vypaľujú“ s priam naturálnou vášňou. Vždy u nej dominovala zdôrazňovaná kultúra a kultivovanosť tónu a frázy, okrúhlosť a vyrovnanosť tónov, čo tak jedinečne preniesla na svoju azda najúspešnejšiu žiačku: mezzosopranistku Teréziu Babjakovú – Kružliakovú, sólistku Opery SND i barytonistu veľkého hlasu a mnohorakého štýlového rozpätia Martina Popoviča, sólistu ŠOBB. Na sklonku umeleckej kariéry vyučovala totiž D. Rohová spev: najprv na Konzervatóriu v Žiline a v rokoch 1992-2005 na Konzervatóriu Jána Levoslava Bellu v Banskej Bystrici. Tým sa oblúk jej veľkej životnej a umeleckej kariéry krásne uzavrel. Pritom táto veľká dáma malej scény je podnes dokladom toho, že aj mimobratislavské divadlá majú svoje divy, ktoré štedro rozdávajú talent bez dnes zdôrazňovanej špecializácie – zato vo všetkých štýloch a žánroch s rovnakou zodpovednosťou i rozložením umeleckých síl. Za veľkú profesionalitu, ľudskú veľkosť a celkové hodnoty, ktoré roky rozdávala doma i zahraničí (počas svojich i súborových hosťovaní), patrí vďaka dive banskobystrickej opery pani Dagmar Rohovej-Boksovej. A tiež (či najmä?) autorke knihy prof. Márii Tomanovej, ktorá citlivo, s maximálnym pochopením profesionality odboru, v ktorom sama sólisticky pôsobila a podnes odovzdáva vokálne skúsenosti ako vysokoškolská pedagogička, opísala jeden bohatý umelecký život v knihe plnej informácií, odbornosti i ľudskej noblesy.

Autor: Terézia Ursínyová

video: Dagmar Rohová — Boksová, Jurij Šaporin: Romanca č. 4

Podporte časopis Opera Slovakia

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár