Dalibor Jenis: Operná rola je ako dobré víno – časom dozrie…

0

Odber týždenného newslettera

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Zastávku v Košiciach počas svojho putovania po celom svete si prednedávnom urobil slovenský barytonista Dalibor Jenis. Spolu s orchestrom Štátnej filharmónie Košice pod taktovkou Martina Leginusa ponúkli vypredanému hľadisku koncert s názvom Verdi gala. Dalibor Jenis si po skúške ochotne našiel čas na rozhovor a rád prezradil, do ktorých operných domov sa rád vracia, ale i to, ktoré postavy má v pláne zaradiť do svojho repertoáru.

V Košiciach ste sa 13. februára t.r. predstavili na veľavravnom koncerte s názvom Verdi gala. Kde má tento skladateľ u vás svoje miesto?

Verdi už dlhé roky napĺňa môj pracovný život. Som vďačný, že môžem spievať jeho opery. Dá sa povedať, že s každou Verdiho postavou, ktorú som mal možnosť robiť, sa dokážem stotožniť. Nie len spevácky, ale aj herecky. Veľakrát mi práve Verdiho opery umožnili ideálne sa na scéne sebarealizovať. Jeho opery – to sú drámy, kde tečie krv a to mi imponuje. Pred časom som robil pomerne veľa komédií a teraz sa to obrátilo. Väčšina spevákov považuje Verdiho tvorbu za to najlepšie a u mňa je to rovnaké.

Prečítajte si tiež:
Dalibor Jenis očaril Košičanov

Vo väčšine Verdiho opier nie je núdza o drámu, no vy ste si zaspievali aj Forda vo Falstaffovi, poslednej Verdiho opere – komédii podľa Shakespearových Veselých paničiek Windsorských

Verdi napísal len dve komédie. Prvú na začiatku svojej kariéry a druhú na konci. A nedajú sa porovnávať – obidve som robil. Jeden deň kráľom je opera, ktorú písal na objednávku a to v čase, kedy mu zomrela manželka a dve deti. Bol doslova dotlačený do toho, aby operu napísal, a je to z nej cítiť. Bolo to fiasko, vypískali ho. Chcel skončiť s komponovaním. Ale potom dostal do ruky libreto Nabucca a to ho oslovilo. Od toho momentu písal len drámy, až kým po 80-tke nestretol Wagnera a rozhodol sa trochu si zažartovať. Napísal Falstaffa, ktorý je na úplne inej úrovni, ako prvá Verdiho komediálna opera. Je to jeho vrcholné dielo.

G. Verdi: Falstaff, Royal Opera House, 2012, Dalibor Jenis (Ford), Ambrogio Maestri (Sir John Falstaff), foto: ROH

Sú pre vás takéto informácie podstatné, keď sa pripravujete na nejakú postavu? Ste zvedavý?

Som zvedavý. Ale keď pracujete s veľkými dirigentmi a veľkými režisérmi, hneď zistíte, že oni sa v týchto veciach vŕtajú, veľa toho vedia a informujú. Nie je to o tom, že by som si ja všetky tieto informácie googlil. Väčšinou ich dostanem sprostredkovane od dirigenta či režiséra. Napríklad keď som robil Falstaffa s Robertom Carsenom v Londýne, tak počas prvej skúšky chcel, aby sme texty hovorili ako činoherci, bez spevu. Dosť ma to vykoľajilo, lebo melódia mi k textu pomáha a zrazu som bol v situácii, kedy som mal iba hovoriť text. Musel som sa oveľa viac pripravovať herecky. Bola to nevšedná skúsenosť. Zaujímavé informácie o diele sa ku mne vždy dostanú od ľudí, ktorí sa v tom vyznajú.

Takže chodíte po svete ako špongia a nasávate poznatky?

Dobré veci – nielen v hudbe – veľmi rád nasajem. A tie zlé čo najskôr zo seba vyžmýkam…

Zisťujete po čase, že úlohu, ktorú ste už robili, vidíte zrazu inak?

Nepovedal by som, že inak. Vždy, keď pristupujem k postave, prechádzam od textu k základným informáciám ako sú rytmus a intonácia. Keď poznám základné veci, idem hlbšie. Zaujímavé je, ako napríklad Verdi pracoval s pauzami. Bol geniálny v tom, ako dokázal meniť nálady. Aby to oddelil, používal pauzu, ktorá má neskutočnú hudobnú hodnotu. Interpret v nej prejde z jednej myšlienky na inú a má dostatok času a priestoru na svoju premenu. Pretože Verdi mu ten čas vďaka pauze dal.

Toto sú veci, ktoré postupne objavujem s každou ďalšou interpretáciou daného diela. Ale konštrukcia každej roly je pevná a skoro nemenná. Isteže, nájdu sa režiséri, ktorí sa pokúšajú na javisku o ´zázraky´, ale moja vízia je rovnaká. Čas neprináša to, že veci vidím inak, skôr by som povedal, že vidím to, čo som dovtedy nevidel. Sú to nuansy, ktoré časom k interpretovi prídu. Operná rola je ako dobré víno – časom dozrie…

Martin Leginus, Dalibor Jenis, Štátna filharmónia Košice, 2020, foto: Jaroslav Ľaš

Čo je pre vás v súčasnosti ´školou´, vďaka ktorej sa ďalej učíte? Dirigenti, s ktorými spolupracujete?

Vysvetlím to na jednom konkrétnom príklade. Párkrát v živote som v novej postave debutoval pod vedením dirigenta Renata Palumba. Považujem ho za jedného z najlepších súčasných verdiovských dirigentov. S ním som naštudoval Macbetha ale i Pucciniho Manon Lescaut. Pred časom som dostal ponuku z operného domu v Sydney robiť Verdiho Silu osudu, no vedel som, že v sezóne chystajú aj Rigoletta práve v hudobnom naštudovaní Renata Palumba.

Prečítajte si tiež:
Dalibor Jenis: V Rigolettovi môžem zúročiť všetko, čo som sa doposiaľ naučil

Viem, ako sa v Sydney pracuje, že sú tam veľmi precízni a profesionálni. Do toho sa pridala osoba dirigenta a tiež titul, ktorý ma lákal. Opýtal som sa preto riaditeľa opery v Sydeny, či by mi nevymenili Silu osudu za Rigoletta. Vedel som totiž, že ak si prvýkrát naštudujem túto postavu práve tam a práve s Renatom Palumbom, to naštudovanie bude mať hlavu aj pätu. Vyhoveli mi. Dostal som tak v Rigolettovi informácie, ktoré sú opreté o originálny Verdiho zápis, bez nánosu tradícií rôznych spevákov. Dirigent vedel, že robím Rigoletta prvýkrát a veľa sme si vysvetľovali, mnoho mi hovoril o súvislostiach, o orchestrálnej inštrumentácii. Dostal som základný kameň, na ktorý môžem postaviť v podstate hocičo a bude to stáť, pretože tie základy sú naozaj kvalitné.

Je toto komfort, ktorý je cieľom sólistu? Dostať sa do pozície, že môžete žiadať od intendanta veľkého operného domu, aby vám vyšiel v ústrety?

Sú intendanti, ktorých by som o čosi podobné nikdy nepožiadal. Sú tu však aj takí, s ktorými mám priateľské vzťahy. Práve s riaditeľom v Sydney si vieme sadnúť a rozprávať sa ako rovnocenní partneri.

G. Verdi: Rigoletto, Opera Sydney, 2018, Dalibor Jenis (Rigoletto), foto: Prudence Upton

Rigoletta ste naštudovali v Sydney v lete 2018. Odvtedy ste s rôznymi ďalšími postavami prešli cez Nemecko, Rusko, Fínsko aj Taliansko… Čo rozhoduje, kde prijmete ponuku?

V prvom rade repertoár. Ten mám daný a s ním sa pohybujem po svete. Sú tu isté postavy, ku ktorým sa už nechcem vracať a na druhej strane – sú tu postavy, na ktoré mám ešte čas. Takže tieto ponuky neprijímam. Nuž a potom sú tu postavy, ktoré si zaspievam rád a vtedy je mi úplne jedno, kde. Či to bude na druhej strane zemegule a či to bude veľké alebo malé divadlo. Čo však zohľadňujem, je nová rola. Ak dostanem viac ponúk na rovnaký čas, tak sa snažím si vybrať tú, vďaka ktorej budem mať príležitosť upevniť si novú postavu. Lebo jedna vec je Nabucco, ktorého som už spieval približne 80-krát, druhá vec je Rigoletto, ktorého si potrebujem ´usadiť´.

Radšej sa vraciate do divadiel, ktoré už poznáte, alebo vás lákajú nové, neprebádané?

Sú divadla, do ktorých sa vraciam rád a sú divadlá, do ktorých sa zase až tak rád nevraciam. Ale uznávam, že sú prestížne a je dobré, aby som sa do nich vrátil. Hoci i preto, aby som ich mal znovu v životopise… No a potom sú tu menšie operné domy, ako napríklad v španielskom Oviede, v ktorých je celé osadenstvo príjemné, vládne tam skvelá familiárna atmosféra. Často práve tieto okolnosti ovplyvňujú moje rozhodnutia. Vážim si každé jedno pozvanie. Môže byť, že v menších divadlách si povedia – ani ho nevolajme, veď on spieval už vo veľkých operných domoch, prečo by prišiel sem. Lenže ono to takto nefunguje. Som predsa obyčajný smrteľník, viem vyjsť ľuďom v ústrety a robiť kompromisy. Práca mi prináša zadosťučinenie a je jedno, kde ju robím. Nikdy som sa nebránil účinkovaniu na Slovensku, no predsa nebudem hovoriť – prosím vás, zavolajte ma…

Chce sa vám cestovať s kuframi po svete?

Kebyže s kuframi (smiech)! Naposledy mi ani neprišli. Viete koľkokrát mi aerolinky stratili batožinu? Ale vrátim sa k otázke – ten povestný vlak, do ktorého som nastúpil, sa celkom slušne rozbehol a ja nevidím dôvod z neho vystupovať. Uvedomujem si, že čas plynie a poznám kolegov v mojom veku, ktorí už nespievajú, pretože ich vlak mal kratšiu trasu. Ja však nevidím koniec tej mojej a ani mi nikto nenaznačuje – pozor, už máš pred sebou len dve zastávky a nasleduje konečná. Zatiaľ je ten môj vlak rozbehnutý celkom slušne a ja nemám potrebu uvažovať na tým – čo by bolo, keby… Jedného dňa začne spomaľovať a ja začnem vyvíjať inú iniciatívu – pedagogickú. Skúsenosti, ktoré som získal, by som rád odovzdal niekomu inému, koho by mohli posunúť ďalej. Keď môj vlak zastaví, prestúpim na autobus alebo hoci aj na bicykel…

G. Verdi: Maškarný bál, Teatro Petruzzelli, 2020, Dalibor Jenis (Renato), Veronika Dzhioeva (Amelia), foto: FB Teatro Petruzzelli

Ako pedagóg budete mať skúseností na rozdávanie… Dá sa však vôbec naučiť ako fungovať v zahraničí, alebo si to jednoducho sólista musí zažiť na vlastnej koži? Treba vedieť prísť a povedať – tu ma máte?

Zdravá suverenita je dôležitá. Ale pozor – na svete je veľa nebojácnych ľudí, ktorí nič nevedia, ale tvária sa, že vedia… Ak máte čo ponúknuť, je veľkou výhodou, keď sa nebojíte prezentovať samého seba. Samozrejme, treba odhadnúť správnu mieru, aby to nebolo narcistické… Prvé, čo som sa ja naučil v zahraničí, bola disciplína. V Nemecku, Anglicku či Francúzsku je odlišná od toho, ako ju vnímame u nás.

Na druhej strane je južné Taliansko – tam sa v tomto smere môžete aj pokaziť… Priznávam, že kedysi som nebol dochvíľny, ale vypestoval som to v sebe. Lebo čo vám bráni prísť včas alebo o čosi skôr, aby ste boli pripravení? Mnoho sa dá naučiť, ale podstata tkvie v každom človeku – musí chcieť. Mám talianskych kolegov, ktorí sú skvelí speváci, no keď sa dostanú do teritória, kde je vyššia disciplína, tak sa to nedokážu naučiť. Ich mentalita je proste iná. Myslím, že Slováci to majú niekde na polceste, no dá sa to naučiť.

Pamätáte si na momenty, kedy vám práca prinášala viac námahy ako radosti?

Každé povolanie má v sebe takúto krivku. Často je to naviazané na súkromný život, lebo ak máte starosti doma, tak sa sám seba pýtate – prečo ja musím teraz tu robiť túto rolu, s týmito ľuďmi, keď by som potreboval byť doma pre svojich blízkych? Ale to je záležitosť, ktorú pozná každý, všetci si občas musíme prejsť krízou. Každé povolanie, keď sa robí poctivo, prináša so sebou krivku, počas ktorej sa dobré obdobia striedajú s horšími. Viem si celkom dobre predstaviť učiteľa pred koncom školského roka, ako melie z posledných síl.

Eva, Rebeka a Dalibor Jenisovci, foto: súkr. archív rodiny Jenisovcov

Máte to šťastie, že vaša manželka je vám po ruke ako partner, terapeut, ale v prípade potreby i ako kritik, keďže je tiež opernou speváčkou…

Spočiatku to bolo naopak – ja som tu bol pre ňu, teraz je tu ona pre mňa… Je dobré, keď máte blízkeho človeka, ktorý rozumie vašej práci a dokáže vám poradiť. Keď aj mám pochybnosti, pomôže mi ich uviesť na správnu mieru.

Prečítajte si tiež:
S Evou Jenisovou nielen o jej speváckom umení

Ako často o sebe ako o spevákovi pochybujete?

Stále. Ak človek niečo robí a nemá pochybnosti, tak sa neposúva dopredu, ostáva stáť na mieste. Vďaka pochybnostiam vieme v sebe nájsť to, čo by sme mohli robiť lepšie.

Čo je potom u vás hnacou silou?

Publikum. Neraz sa stane, že som unavený, vôbec sa mi nechce vyjsť na scénu, no zbadám divákov a vidím ich otvorené oči a napnuté uši a hneď zabudnem na všetko. Tak ako sa mi nechcelo, sa mi zrazu chce! Vtedy si uvedomím, že pre takéto momenty som obetoval svoj život umeniu. Robím to pre diváka, ktorý si zaplatil lístok, prišiel do divadla či do koncertnej sály a chce vnímať umenie.

Rozlišujete, či je to divák v Taliansku alebo napríklad v Nemecku?

Je pravda, že sú rozdielni, no mne je to v podstate jedno. Jediné, čo vnímam ako negatívum – keď publikum nie je pozorné. Ale to sa stáva len ojedinele. Akonáhle sa robí veľký kumšt, v hľadisku je hrobové ticho a diváci sú koncentrovaní.

Na začiatku rozhovoru ste spomínali, že k niektorým postavám sa už nechcete vracať, niektoré ešte odkladáte. Je nejaká, na ktorú sa chystáte?

Sú tu postavy, ktoré sú napísané pre trochu iný typ hlasu, ako mám ja. Ale charakterom zodpovedajú tomu, aký momentálne som – čo sa týka veku, fyziognómie a podobne. Už mi bol veľakrát ponúknutý barón Scarpia v Pucciniho Tosce, ale ešte stále sa považujem za lyrického barytóna, zatiaľ čo Scarpia je hlavne na začiatku opery sonórnejší. Lenže, môj hlas sa pomaly mení a znie inak. Takže som súhlasil s tým, že naštudujem Scarpiu – budem s ním debutovať o dva roky v Tokiu. Aj som si povedal – uvidíme ako to dopadne, bude lepšie to robiť ďaleko (smiech). No a potom je tu napríklad Verdiho Simon Boccanegra, ktorého vidím pred sebou ako ďalšiu postavu, ktorú by som si rád zaradil do repertoáru. To by šlo už aj skôr…

Dalibor Jenis, foto: Zdenko Hanout

Čo všetko vás čaká v najbližšej dobe?

V Stuttgarte budem robiť Rigoletta, chystám sa do Ovieda i do Sevilly, v Londýne budem robiť koncert…

Kedy ste naposledy mali čas chytiť do ruky basgitaru, s ktorou ste ako muzikant vyrastali?

Uf, už to bolo dávno a aj ma to škrie. Ale v poslednom čase, keď mám trochu voľného času, pracujem v záhrade – postavil som udiarničku, pripravil kvetináče a musím sa pustiť do strihania stromov. Ale čas na basgitaru ešte príde. Hudba je hudba, hoci je to iný žáner ako opera, radosť z muziky je rovnaká.

Rozprávala sa: Dáša Juhanová

Dalibor Jenis študoval na bratislavskom konzervatóriu. Počas štúdia absolvoval ročný študijný pobyt na Accademia Italiana v Osimo, Taliansko. Po úspechoch v speváckych súťažiach Antonína Dvořáka v Karlových Varoch a Alfreda Krausa v Las Palmas sa Dalibor Jenis v roku 1990 stal trojnásobným laureátom speváckej súťaže Belvedere vo Viedni. Po týchto úspechoch sa rozbehla jeho medzinárodná kariéra.

Hudobná kritika ho považuje za jedného z najlepších interpretov Figara (G. Rossini: Barbier zo Sevilly). Túto postavu stvárnil v mnohých divadlách, v Paríži, Hamburgu, Viedni, Berlíne, Frankfurte, Verone i v Tokiu. Medzi jeho ďalšie uznávané úlohy patrí Enrico (G. Donizetti: Lucia di Lammermoor), Valentin (Ch. Gounod: Faust), Guglielmo (W. A. Mozart: Così fan tutte), Lescaut (J. Massenet: Manon Lescaut), Marcello (G. Puccini: La Bohème), Onegin (P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin), Knieža Jeleckij (P. I. Čajkovskij: Piková dáma), Gróf (W. A. Mozart: Figarova svadba) i titulná rola v Donovi Giovannim (W. A. Mozart).

V posledných rokoch Dalibor Jenis okrem uvedených úloh častejšie spieval roly z verdiovského repertoáru. Debutoval ako Posa v Donovi Carlovi (v decembri 2008 na otvorení sezóny v La Scale), Renato v Maškarnom plese (v Štátnej opere v Berlíne, Kráľovskej opere Covent Garden v Londýne), Gróf Luna v Trubadúrovi v Oviede. V roku 2011 debutoval ako Jago v Otellovi v Hamburgu a tiež ako Ford vo Falstaffovi. V roku 2009 a začiatkom roku 2010 spieval v Eugenovi Oneginovi vo Viedenskej štátnej opere, v Bohéme v Opéra Bastille v Paríži, v La Traviate v Deutsche Oper Berlin, v Barbierovi zo Sevilly v Paríži a Hamburgu, ako aj v Aréne vo Verone. V sezóne 2010-2011 spieval okrem iného Valentina v Gounodovom Faustovi v milánskej La Scale, v Mozartovej Figarovej svadbe v Paríži, Čajkovského Eugena Onegina v Štátnej opere v Hamburgu, ako aj v Opere Los Angeles pod taktovkou Jamesa Conlona.

V roku 2012 debutoval v úlohe Forda vo Verdiho Falstaffovi v Covent Garden, následne v role Cavaliera Belforeho v Un giorno di regno v Bilbau, ako Nabucco v Antverpách, Ezio v Attilovi v Deutsche Oper Berlín a ako Robert v Jolante (P. I. Čajkovskij). V rokoch 2013 až 2015 spieval svoje charakteristické roly v Antverpách, Turíne, Hamburgu, Palerme, Cagliari, Berlíne, Mníchove, Wiesbadene, Verone, Florencii, Sydney, Edinburghu, Paríži, Oviede, Viedni, Tokiu a tiež doma v Bratislave a Banskej Bystrici. Začiatkom roka 2016 debutoval Dalibor Jenis v ďalšej verdiovskej role v Sydney, ako otec Miller v opere Luisa Miller. V roku 2018 stvárnil Jaga vo Verdiho Otellovi na javisku Viedenskej štátnej opery a v lete 2018 po prvýkrát interpretoval Verdiho Rigoletta na javisku Opery v Sydney.

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár