Dalibor Jenis: V Rigolettovi môžem zúročiť všetko, čo som sa doposiaľ naučil

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
S barytonistom Daliborom Jenisom sme sa rozprávali o jeho Rigolettovi, ktorého po prvýkrát stvárnil v Austrálii a taktiež prezradil, prečo sa rozhodol túto náročnú postavu naštudovať práve v Sydney. Predstavil nám svoju postavu Rodriga, s ktorou sa predstaví v novej inscenácii Verdiho Dona Carlosa na javisku Opery SND a vyjadril sa nielen k situácii na medzinárodnej opernej scéne, ale aj v Opere SND.

Po vašom bratislavskom verdiovskom koncerte v októbri 2016 ste mi v rozhovore pre náš časopis povedali (rozhovor sme priniesli TU…), že niektoré roly si stále odkladáte, pretože na ne musí spevák správne dozrieť. Ten čas prišiel a jedna z týchto závažných postáv – Verdiho Rigoletto – je od leta t.r. súčasťou vášho repertoáru. Po prvýkrát ste ho stvárnili v Sydney. Prišla táto ponuka v pravej chvíli?

S vedením operného domu v Sydney mám veľmi dobrý vzťah a Rigoletta som si doslova vypýtal. O Rigolettovi sme sa s vedením divadla začali rozprávať pred dvomi rokmi, keď som tam debutoval vo Verdiho opere Luisa Miller. Po tejto produkcii ma oslovili s ponukovou ďalšieho účinkovania vo Verdiho Sile osudu, ktorú síce v repertoári mám, ale okrem toho som vedel, že plánujú obnoviť inscenáciu Rigoletta s dirigentom Renatom Palumbom. Bolo to pre mňa veľkým lákadlom, pretože som s týmto umelcom už spolupracoval na viacerých dielach a pokladám ho za jedného z najlepších súčasných dirigentov Verdiho diela. Takže som oslovil vedenie divadla, či by mi Silu osudu mohli vymeniť za Rigoletta a oni bez problémov súhlasili. Tiež som im povedal, že túto postavu som doposiaľ nikdy nespieval a po prvýkrát by som si ju rád naštudoval práve v Sydney, keďže toto divadlo má veľmi kvalitný systém prípravy svojich inscenácií.

G. Verdi: Rigoletto, Opera Sydney, 2018,
Dalibor Jenis (Rigoletto), Gennadi Dubinsky (Monterone),
foto: Prudence Upton

Povedzte nám niečo o tejto postave. Ako vnímate Rigoletta po jej divadelnej aj speváckej stránke?

Rigoletto patrí v barytónovom repertoári k najťažším postavám, aké som doposiaľ spieval. Na takúto rolu musí byť spevák veľmi dobre technicky disponovaný, pretože má príliš veľa úskalí. Ak ich interpret nezvládne, okamžite sa to odzrkadlí na jeho výkone. Jedným z najťažších úsekov opery pre mňa ani nie je ária, ale pomerne rozsiahly duet Rigoletta a Gildy v prvom dejstve. Jeho náročnosť vnímam najmä v nádychoch. Spevák si musí veľmi dobre uvedomiť, na ktorom mieste sa nadýchne, ako bude nasadzovať tóny a ako bude ekonomicky používať svoj dych. Ak sa v tomto duete čo len raz zle nadýchne, frázy strácajú to, čo majú mať. Takže na Rigoletta musí byť spevák technicky veľmi dobre vyzretý a čo sa týka charakteru postavy, interpret už musí mať niečo odžité, aby mohol vierohodne stvárniť jej zvláštnu povahu.

Aká je inscenácia Rigoletta v Sydney?

V Sydney som mal veľmi veľké šťastie, že mi umožnili stvárniť túto rolu v tradičnejšom poňatí kde Rigoletto je Rigolettom, má krásnu dcéru, ktorú ukrýva pred svetom. Vzťahy a charaktery sú zachované a inscenácia je skôr kinematografická, pretože sú v nej rýchle divadelné premeny realizované otáčaním scény na točni. Napriek tomu, že vizuálne je prenesená do šesťdesiatych rokov minulého storočia, kľúčovým je pre ňu stále Verdiho zápis či už hudobný, alebo divadelný. V nemeckých divadlách ma najbližšie čakajú ešte ďalšie dve inscenácie Rigoletta. Som na ne veľmi zvedavý.

G. Verdi: Rigoletto, Opera Sydney, 2018,
Dalibor Jenis (Rigoletto),
foto: Prudence Upton

Dá sa povedať, že Rigoletto je akousi vstupnou postavou do dramatického repertoáru barytonistu? Mení sa niečo u speváka po jej naštudovaní?

Po naštudovaní Rigoletta sa u speváka v podstate nič výrazné nemení, iba ho posunie, resp. vynesie na vyššiu úroveň. Takže by sa dalo povedať, že teraz som „upgradeovaný“ barytonista. Ak má spevák vo svojom repertoári niekoľko Verdiho postáv, každou z nich sa interpretačne obohatil. Rigolettom mi do repertoáru pribudla náročná postava, ktorá dáva obrovské zadosťučinenie, pretože v nej môžem zúročiť všetko to, čo som doposiaľ robil a o čo som sa snažil. Táto rola mi poskytuje široké možnosti, a to nielen preto, že je veľkou postavou, ale aj typom charakteru, ktorý som doposiaľ nestvárňoval. Je pre mňa niečím novým a doteraz nepoznaným. Väčšinou stvárňujem hrdinov alebo zákerné charaktery ako napríklad Jaga, ale Rigoletto je celkom iný a pre mňa nový typ charakteru.

Mnoho barytonistov, ktorí majú doma dcéru prezrádza, že sa na túto postavu pozerajú o to citlivejšie. Je to aj váš prípad?

Áno, je to aj môj prípad. Napriek viacerým ponukám som Rigoletta dlhé roky odkladal aj preto, lebo táto postava nie je pre mňa len otázka speváckej úrovne ale v prvom rade charakter, ktorý sa mi bude ľahšie spievať, keď moja dcéra dosiahne približne vek Gildy, takže budem mať otcovské cítenie, podľa ktorého budem vedieť aj prirodzene myslieť a reagovať. To, že som otcom peknej dcéry, mi v mnohých situáciách veľmi pomáha a sú momenty, kedy aj postavu ako otec prežívam. Najmä v silnom závere opery, kedy Rigoletto umierajúcu dcéru objíma vo svojom náručí, si na chvíľu pripustím, že je to naozaj tá moja. Vtedy spievanie vyvolá tú pravú slzu a akýsi iný rozmer, pretože je veľmi dôležité, aby interpret emócie ukázal a nehanbil sa za ne. Pokojne môže aj plakať.

G. Verdi: Rigoletto, Opera Sydney, 2018,
Dalibor Jenis (Rigoletto), Irina Lungu (Gilda),
foto: Prudence Upton

Vaša dcéra je študentkou spevu, aký je hlas? Chceli by ste si s ňou raz zahrať Rigoletta v inscenácii, kde by stvárnila Gildu?

Ona je mezzosoprán, takže Gilda nebude v jej repertoári, ale často som premýšľal na tým, že by som si s ňou túto operu rád zahral. Maddalenou by mohla byť a ja dúfam, že sa raz stretneme v spoločnej inscenácii.

Prezradíme, že po Sydney sa s touto rolou najbližšie predstavíte aj divákom v Lipsku a Stuttgarte. O aké inscenácie ide?

V týchto dvoch nemeckých divadlách ide o celkom iné poňatie tohto diela ako napríklad v Sydney. V Stuttgarte je to dokonca veľmi moderná inscenácia, kde Rigoletto nie je telesne postihnutý a pod. Jej režiséra, pána Jossiho Wielera, poznám z Verdiho Maškarného bálu, ktorý sme spolu robili v berlínskej Štátnej opere. Nebola to tradičná réžia a publikum na ňu nereagovalo príliš pozitívne, ale tento režisér je veľmi inteligentný, ide do hĺbky a aj keď niekedy porušuje určité tradície a svoje réžie posunie do iných dimenzií, snaží sa udržať líniu a vzťahy medzi postavami. Obidve nemecké inscenácie sú už zabehnuté, takže vystúpim v reprízových predstaveniach. Na každú z nich mám vyhradený asi týždňový skúšobný proces.

Rigoletto je aj v repertoári Opery SND, radi by sme vás v tejto role videli aj na domácej scéne. Budeme mať príležitosť?

Verím, že áno. Nestvárniť Rigoletta v Bratislave by bola škoda pre divákov ale aj pre mňa, pretože je to rola, pred ktorou som mal dlhé roky veľký rešpekt a úctu. Vzhľadom k tomu, že som ju naštudoval s Renatom Palumbom, už spomínaným špecialistom na Verdiho dielo, verím, že môžem ukázať niečo, čo má veľmi veľkú váhu a hodnotu, ktorá divákov na Slovensku zaujme. Diváci by ma mohli uvidieť v celkom inom type postavy než doposiaľ. Interpretoval som rôzne veľké roly, ale táto je pre mňa vyslovene ako uliata. Pre mnohých barytónov je nepohodlná, pretože sa v nej spieva vo veľmi okrajových a vysokých polohách, ako aj na prechodných tónoch. V repertoári ju má pomerne málo barytonistov a len zopár ju vie zaspievať tak, ako sa má. Mne táto postava prináša zadosťučinenie a môžem sa ňou prezentovať bez akéhokoľvek stresu. Je veľmi krásna a rád by som ju predstavil aj publiku na Slovensku.

Ktoré iné postavy po Rigolettovi považujete za ďalší míľnik vo vašej umeleckej dráhe?

Mnohé takéto pekné veľké postavy mám už za sebou a ani sa veľmi nepozerám dopredu, čo ma čaká alebo čo by som si želal, pretože človek často niečo chce a život mu to nedopraje a naopak, nečakane môže dostať vynikajúcu ponuku. Ale aj tak si ešte o jednej postave myslím, že patrí do môjho širokého verdiovského repertoáru. Je to Simon Boccanegra, ďalšia psychologická postava, na ktorú sa teším a verím, že určite príde čas, kedy ju budem spievať.

G. Verdi: Otello, Viedenská štátna opera, 2018,
Dalibor Jenis (Jago),
foto: Michael Pöhn

V tomto období prebieha v Opere SND skúšobný proces novej inscenácie Verdiho Dona Carlosa. Stvárňujete v nej Rodriga. S touto postavou ste sa predstavili aj v predošlej Bednárikovej inscenácii, ktorej derniéra sa konala v januári 2009. V auguste sme si pripomenuli piate výročie od smrti Jozefa Bednárika. Ako si na tohto režiséra spomínate?

Ten, kto pracoval s pánom Bednárikom, našim Béďom, si na neho, aj napriek jeho dynamickej povahe, spomína len v dobrom. Bol to výnimočný človek a režisér, ale aj výnimočný hudobník. On síce tvrdil, že hudbe nerozumie, ale ju cítil. V roku 1991 som bol svedkom aj toho, že vo Faustovi zasahoval do dynamiky orchestra. Na jednom mieste nepripustil, aby orchester hral mezzoforte a hráčom povedal, že nemôžu hrať tak silno, pretože na javisku je situácia, kedy by mala znieť len tichá hudba. Naozaj mal pravdu, pretože v partitúre bolo napísané pianissimo a orchester hral túto časť o čosi hlasnejšie. Takže už len takýto fakt definuje Jozefa Bednárika.

Bol to režisér, ktorý sa vždy vynikajúco pripravil, mal jasnú koncepciu opierajúcu sa o dejovú líniu a jednotlivým charakterom vdýchol dušu. Nielen sólistické postavy, ale aj zborových spevákov chápal ako jednotlivých interpretov. Každého poznal po mene a každému podľa fyziognómie pridelil konkrétny charakter, čiže napríklad zbor nebral ako masu ľudí, ktorá si svoje odspieva na scéne a odíde, ale ako jednotlivých umelcov s rozličnými charaktermi. Na týchto detailoch staval svoje inscenácie a myslím si, že jeho mravčiu prácu bolo cítiť v každej inscenácii. Zanechal v nás veľmi silný dojem. Kto s ním spolupracoval, poznal jeho povahu pri tvorbe inscenácie a vedel, že si nebral servítku pred ústa. Ale z jeho úst bolo aj škaredé slovo veľmi milé a sympatické, pretože ho vedel použiť v správny okamih a na správnom mieste. Vedel tým vyprovokovať a motivovať ľudí, aby robili veci detailnejšie a lepšie. Bol pre mňa mimoriadnym režisérskym zjavom, nepotreboval sa povyšovať alebo ukazovať, aký je dobrý, ale robil všetky veci poctivo. To ho robilo neuveriteľne veľkým a každý si ho vážil. Od prvej skúšky bolo jasné, že si ide za svojim cieľom, vie presne čo chce a vedel presne použiť všetky páky a mechanizmy, aby docielil ten najlepší výsledok.

G. Verdi: Don Carlos, Opera SND, inscenácia Jozefa Bednárika z roku 1997,
Dalibor Jenis (Rodrigo), Eva Jenisová (Elisabetta),
foto: Alena Klenková

Aká bude nová inscenácia Dona Carlosa v SND?

Nová inscenácia Dona Carlosa bude, nebojím sa povedať, moderná, snaží sa opierať o charaktery a situácie, ktoré dielo vyjadruje, len sa pripravuje až príliš činoherne. Režisér kladie dôraz na detailnú prácu s mimikou a pohybom, lenže to je podľa mňa vhodnejšie pre malé javisko, film alebo kameru. Z vlastnej skúsenosti viem, že čo pán režisér vyžaduje, nie je zlé, ale v konečnom dôsledku to nepovažujem za efektné, pretože divák to z diaľky ani nepostrehne. Takže tento Don Carlos nebude tradičný a vizuálne bude určite tmavý, ako aj ostatné inscenácie tohto hosťujúceho režiséra. Na druhej strane sa Verdiho hudba nemení, interpretačné výkony budú kvalitné a mne zostáva len dúfať, že celkový výsledok bude, pokiaľ sa nič mimoriadne nestane, dobrý.

Carlosovi stvárňujete Rodriga, povedzte našim čitateľom, aká je to postava?

Rodrigo je sympatický hrdina, ktorý sa obetuje pre Španielsko a položí svoj život za priateľa Dona Carlosa, ktorému chcel dožičiť lepší život, pretože bol pod veľkým tlakom. Rodrigo je v tejto opere vlastne veľmi pozitívnym človekom, pretože ostatné postavy sú v viac-menej obete, ktoré ako pyramída ležia pod Filipovými nohami a Filip dokonca leží pod nohami inkvizície. V tejto pyramíde je všetko dané, všetko má svoje miesto a na jej vrchole pyramídy je inkvizícia spolu s Filipom, ktorí riadia všetkých a jediný, kto sa z nej vymyká a snaží sa ju narušiť, je práve Rodrigo. Vidí Filipovho syna Dona Carlosa ako jediné možné svetlo v tme. Ak by sa dalo použiť, mohol by urobiť revolúciu a zmeniť celý systém. Samozrejme, aj on by sa chcel na tom podieľať a určite to plánoval tak, aby sa zúčastňoval vedenia toho konfliktu a po prevzatí moci zohrával naďalej dôležitú rolu. Predpokladám, že ak by sa to podarilo, stal by sa určite prinajmenšom generálom alebo niečím podobným, aby utiahol všetky tlaky, ktoré by sa potom vyvinuli. V každom prípade sa to však nepodarilo, takže Rodrigo zomiera ako hrdina obetujúc seba, aby zlé svetlo nedopadalo na Dona Carlosa, ktorého uvrhli do väzenia. Rodrigo získal usvedčujúce materiály Dona Carlosa a celú pozornosť inkvizície vztiahol na seba, urobil zo seba človeka, ktorý všetko pripravoval a spáchal. Celkovo to napokon vyznie, akoby bol Don Carlos iba použitý a ani nevedel do čoho ide.

Pripomenieme, že Rodriga ste spievali aj na otváracom predstavení slávnej milánskej La Scaly presne pred desiatimi rokmi v roku 2008. Táto inscenácie je zaznamenaná aj na DVD.

Toto predstavenie pod vedením dirigenta Daniela Gattiho bolo pre mňa veľmi silné. Mojimi javiskovými partnermi boli výnimočné osobnosti ako Ferruccio Furlanetto, Dolora Zajick, Fiorenza Cedolins, Stuart Neilla a iní. Bola to v podstate moderná réžia, ale veľmi poctivo pripravená. Napriek tomu, že Rodriga som hral už vo viacerých divadlách, toto predstavenie som spieval so špeciálnym pocitom a to nielen preto, že som bol vo vynikajúcej speváckej spoločnosti, ale hlavne preto, že som v milánskej La Scale spieval po prvýkrát, a to počas veľkej udalosti, akou je otváracie predstavenie sezóny. Vystúpiť pred takým náročným publikom s chronicky známym Verdiho titulom počas otváracieho predstavenia tohto slávneho operného stánku znamenalo pre mňa veľký rešpekt. Priznám sa, mal som obavy, že ma ako debutanta, a k tomu ešte Slováka, v role Rodriga publikum La Scaly ani neprijme, ale našťastie všetko dobre dopadlo a aj reprízy mali úspech. Veľkým zadosťučinením bolo pre mňa už len to, že ma nevybučali – to sa v La Scale stáva dosť často. Medzitým som Rodriga spieval vo viacerých divadlách a teraz sa k tejto postave opäť vraciam po dlhšom čase.

G. Verdi: Don Carlos, Teatro alla Scala, 2008,
F. Furlanetto (Filipo II), M. Serafin (Elisabetta), D. Jenis (Rodrigo), S. Neill (Don Carlo), zbor
foto: La Scala

Vrátim sa ešte k Sydney. Spomínali ste, že Rigoletta ste chceli naštudovať v Sydney aj preto, že toto operné divadlo má veľmi dobre premyslený skúšobný proces. Priblížte nám, čo je pre vás pri tvorivom procese dôležité a čo vám v Sydney tak vyhovuje.

Pre mňa je dôležité, aby už samotné plánovanie skúšok bolo veľmi profesionálne, dobre premyslené a následne sa aj dodržalo, a práve aj v Sydney je to tak. Uvediem príklad: mám napísanú skúšku o 10:15, prídem do skúšobne a je to skutočne tak. Ak aj náhodou nie, hneď sa mi ospravedlňujú, že musím zopäť minút čakať a pod. Je to svojím spôsobom aj istý prejav úcty voči umelcovi. Nestane sa, že by niekto prišiel na skúšku a dve hodiny len tak presedel, pretože chápu, že tento čas môže umelec využiť zmysluplnejšie či už individuálnym skúšaním alebo niečím iným. Čiže prvá vec, ktorá je pre mňa dôležitá, je presné plánovanie a druhá je pripravený tím ľudí od dirigenta, režiséra, až po klaviristu, ako aj ďalších veľmi dôležitých členov inscenačného tímu, napríklad rôznych asistentov, ktorí sú umelcovi k dispozícii počas celej skúšky či už treba čosi priniesť, navigovať ho alebo mu inak pomôcť. Týchto asistentov nič neprekvapí, sú pripravení na všetko a ak vznikne nečakaná požiadavka, okamžite na tom pracujú a sú schopní všetko vyriešiť. Sú to ľudia, ktorí v tichosti sedia a striehnu, aby mohli v momente zareagovať, ak sa niečo stane.

Pomáhajú takto teda umelcovi pri odbremenení od bežných veci, ktoré môžu narušiť tvorivý proces?

Ako hovoríte. V Sydney, ale nielen tam, majú zodpovedných ľudí s vymedzenými kompetenciami a podľa nich okamžite riešia čokoľvek sa stane. Opäť uvediem príklad: majú osobitného asistenta zodpovedného za to, aby bola k dispozícii voda a káva. Tak je to aj v Japonsku, či iných veľkých svetových operných domoch. Sú tam ľudia, ktorí sa starajú, aby mali umelci čakajúci na svoj výstup na čom sedieť, alebo ak zídu z javiska, podajú im servítku na utretie alebo vodu, pretože vedia, že ak scéna trvá napríklad dvadsať minút, po nej sú v zákulisí iba dve minúty a okamžite nato idú späť na scénu, dúšok vody je veľmi potrebným a príjemným osviežením. Sú to maličkosti, ale divadlo dvíhajú na celkom inú úroveň. Príkladov, ako sa vo veľkých operných domoch starajú o umelcov by som mohol uviesť veľmi veľa. Kde je zabezpečený takýto dokonalý servis, je radosť pracovať a naplno sa venovať tvorivému procesu. Veľmi sa to líši od skúšobného procesu opery napríklad na Slovensku, pretože u nás akoby ani nikto nevedel, aké sú jeho kompetencie, v dôsledku čoho ani niet nikoho, kto by bol za niečo konkrétne zodpovedný.

G. Verdi: Luisa Miller, Sydney Opera House, 2016,
Dalibor Jenis (Miller), Raymond Aceto (Walter), Nicole Car (Luisa), Eva Kong (Laura),
foto: Prudence Upton

Na medzinárodnej opernej scéne pôsobíte už mnoho rokov a určite pozorujete aj jeho vývoj či zmeny.

V tejto oblasti sa situácia celoplošne komplikuje nielen v Európe ale aj v Amerike, či už je to Los Angeles, San Francisco, Chicago, Washington alebo inde. V divadlách je čoraz menej peňazí a aj na kultúru sa myslí čoraz menej. Ľudia vo vedeniach krajín majú väčší vzťah k športu ako ku kultúre. Takže kultúra sa dostáva sa okraj, výnimkou je ale napríklad Nemecko či Francúzsko, kde sa dáva na kultúru z verejných rozpočtov veľké množstvo prostriedkov okrem iného aj na rôzne festivaly s dlhoročnou tradíciou, najmä vo Francúzsku. Záleží im na tom, aby divadlá, galérie či múzeá mohli naďalej fungovať, aby sa renovovali veľké umelecké diela a pod. Francúzsko považujem za jednu z najkultúrnejších krajín v Európe a to nielen preto, že sa tu do kultúry vkladajú financie. Význam kultúry si totiž mnohí zodpovední ľudia vo verejných funkciách nechcú uvedomovať. Akokoľvek to znie nadnesene, ak budeme mať bohatého ducha, budeme schopní veľkých činov. S prázdnym duchom náš život nebude zaujímavým, lenže duch sa obohacuje práve tým zdanlivo neviditeľným, a to je práve umenie. Má ho v sebe každý človek od narodenia v podobe zvláštnej emócie, ktorou ho vie naplniť napríklad hudba až do tej miery, že pocíti zimomriavky. Každý to v sebe má bez ohľadu na to, či je hudobník, alebo nie. Takéto spontánne reakcie sa v tele a duši človeka odohrávajú len pri počúvaní kvalitnej hudby a interpretov a pri vnímaní vysokého umenia.

Keď bola moja mama na onkológii, obdivoval som profesionalitu lekárov prenášať sa cez veľmi smutné osudy pacientov. Nielenže sa každý deň stretávajú so smrťou, ale aj s pozostalými, ktorí reagujú veľmi rozmanito a bolestivo. Primárka oddelenia mi povedala, že my umelci si ani nevieme predstaviť, aké hodnoty pre nich vytvárame, pretože po náročnej práci, kde musia denne vnímať smutné osudy ľudí, je pre nich návšteva opery, koncertu a celkovo styk s umením veľkým uvoľnením a duševnou očistou. Aj tento príklad vystihuje podstatu a význam umenia pre človeka. Inak povedané, lekári liečia telo a umenie lieči dušu.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Teatro alla Scala, 2018,
Dalibor Jenis (Paolo Albiani),
zdroj: Teatro alla Scala

Sledujete terajšiu situáciu v Opere Slovenského národného divadla? Chceli by ste sa vyjadriť?

Rád využijem túto príležitosť na vyjadrenie, pretože už dlhé roky sledujem stagnáciu Opery SND. Divadlo posledné roky neprinieslo nič nové, stále je to o tých istých ľuďoch. Režisérmi inscenácií Opery SND sú dookola stále tí istí ľudia, ktorí sa do určitého obdobia veľmi dobre zaradili, napríklad Marián Chudovský s najväčším počtom inscenácií v súčasnom repertoári divadla alebo aj Martin Bendik. Pre mňa osobne je javisková tvorba týchto dvoch umelcov zaujímavá len pokiaľ sa uvádza v rámci rôznorodej a širokej škály iných zaujímavých režisérov. V Opere SND sa tejto veľmi dôležitej a potrebnej rôznorodosti zamedzilo tak, že sa bývalé vedenie rozhodlo prinášať len isté dramaturgické počiny, ktoré už vôbec nie sú pre dnešné publikum zaujímavé a prinášajú negatívny dopad na ekonomiku divadla, ako sa to prejavilo na návštevnosti operných predstavení v SND.

Myslím si, že je najvyšší čas, aby sa Ministerstvo kultúry začalo s plnou vážnosťou zaoberať týmto problémom a do procesu jeho riešenia naplno vstúpilo s fundovanými odborníkmi, ktorí tejto problematike rozumejú. Bol by som rád, keby sa na dôležité posty dosadili relevantní ľudia a v dôsledku ich rozhodnutí by divadlo začalo napredovať a poskytovať publiku niečo iné než postmoderné klišé, ktoré dnes operná scéna SND ponúka. Mnohé z inscenácií Opery SND si trúfam nazvať plagiátmi z 80-tych rokov z Nemecka. To nie sú nové myšlienky ani moderný prístup, ale niečo, čo som už veľakrát videl v nemeckej režijnej škole, ktorá môže byť zaujímavá, ale len vtedy, ak sa okrem nej dáva patričný priestor aj niečomu inému. Je najvyšší čas dať šancu mladým talentovaným režisérom, hoci aj s veľkým rizikom, že to nemusí dopadnúť celkom dobre. Myslím si totiž, že publikum ocení závan zatiaľ nepoznaného, ale nového inscenačného pohľadu.

Spomínate nových režisérov, ale na Slovensku sa prestala operná réžia vyučovať.

Týmto ste ma veľmi zaskočili a vôbec som o tom nevedel že sa tento odbor na Slovensku prestal vyučovať. Považujem to za jeden obrovský prešľap. Zrušením odboru Operná réžia samozrejme vznikol problém, pretože každá krajina ponúka nových operných režisérov z vlastných radov, len my budeme postupne odkázaní iba na tých zahraničných. Okrem toho si myslím, že pozývať inscenátorov len zo zahraničia a platiť im na naše pomery príliš vysoké honoráre je pre každé slovenské operné divadlo neekonomické.

G. Verdi: Maškarný bál, Royal Opera House, 2009,
Dalibor Jenis (Renato), Angela Marambio (Amelia),
foto: ROH

Aké ste mali leto okrem spomínaného účinkovania v Sydney?

Leto bolo pre mňa veľmi smutné, pretože v čase, kedy som končil sériu augustových predstavení Rigoletta v Sydney, mi zomrela mama. Takže napriek tomu, že vďaka Rigolettovi bolo po umeleckej stránke toto leto v mojej umeleckej dráhe veľmi zaujímavým obdobím, v súkromnom živote nepatrí k tým najšťastnejším.

Dovoľte ešte poslednú otázku: čo vás čaká túto sezónu?

Túto sezónu by som mal účinkovať prevažne v Európe, najmä v už spomínanom Lipsku a Stuttgarte a čaká ma aj debut v Boľšom teatri, kde stvárnim Lescauta v Pucciniho Manon Lescaut. S touto postavou budem hosťovať aj v Staatsoper Hamburg a stvárnim aj Nabucca v Mníchove. Samozrejme vystúpim aj na javisku Opery SND, kde budem účinkovať v reprízových predstaveniach ako Nabucco, Carmen, Macbeth, Don Carlos a pod.

Ďakujem za rozhovor a prajem všetko dobré.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

Dalibor Jenis
foto: Zdenko Hanout

Dalibor Jenis študoval na bratislavskom konzervatóriu. Počas štúdia absolvoval ročný študijný pobyt na Accademia Italiana v Osimo, Taliansko. Po úspechoch v speváckych súťažiach Antonína Dvořáka v Karlových Varoch a Alfreda Krausa v Las Palmas sa Dalibor Jenis v roku 1990 stal trojnásobným laureátom speváckej súťaže Belvedere vo Viedni. Po týchto úspechoch sa rozbehla jeho medzinárodná kariéra. Hudobná kritika ho považuje za jedného z najlepších interpretov Figara (G. Rossini: Barbier zo Sevilly). Túto postavu stvárnil v mnohých divadlách, v Paríži, Hamburgu, Viedni, Berlíne, Frankfurte, Verone i v Tokiu. Medzi jeho ďalšie uznávané úlohy patrí Enrico (G. Donizetti: Lucia di Lammermoor), Valentin (Ch. Gounod: Faust), Guglielmo (W. A. Mozart: Così fan tutte), Lescaut (J. Massenet: Manon Lescaut), Marcello (G. Puccini: La Bohème), Onegin (P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin), Knieža Jeleckij (P. I. Čajkovskij: Piková dáma), Gróf (W. A. Mozart: Figarova svadba) i titulná rola v Donovi Giovannim (W. A. Mozart).

V posledných rokoch Dalibor Jenis okrem uvedených úloh častejšie spieval roly z verdiovského repertoáru. Debutoval ako Posa v Donovi Carlovi (v decembri 2008 na otvorení sezóny v La Scale), Renato v Maškarnom plese (v Štátnej opere v Berlíne, Kráľovskej opere Covent Garden v Londýne), Gróf Luna v Trubadúrovi v Oviede. V roku 2011 debutoval ako Jago v Otellovi v Hamburgu a tiež ako Ford vo Falstaffovi. V roku 2009 a začiatkom roku 2010 spieval v Eugenovi Oneginovi vo Viedenskej štátnej opere, v Bohéme v Opéra Bastille v Paríži, v La Traviate v Deutsche Oper Berlin, v Barbierovi zo Sevilly v Paríži a Hamburgu, ako aj v Aréne vo Verone. V sezóne 2010-2011 spieval okrem iného Valentina v Gounodovom Faustovi v milánskej La Scale, v Mozartovej Figarovej svadbe v Paríži, Čajkovského Eugena Onegina v Štátnej opere v Hamburgu, ako aj v Opere Los Angeles pod taktovkou Jamesa Conlona. V roku 2012 debutoval v úlohe Forda vo Verdiho Falstaffovi v Covent Garden, následne v role Cavaliera Belforeho v Un giorno di regno v Bilbau, ako Nabucco v Antverpách, Ezio v Attilovi v Deutsche Oper Berlín a ako Robert v Jolante (P. I. Čajkovskij). V rokoch 2013 až 2015 spieval svoje charakteristické roly v Antverpách, Turíne, Hamburgu, Palerme, Cagliari, Berlíne, Mníchove, Wiesbadene, Verone, Florencii, Sydney, Edinburghu, Paríži, Oviede, Viedni, Tokiu a tiež doma v Bratislave a Banskej Bystrici. Začiatkom roka 2016 debutoval Dalibor Jenis v ďalšej verdiovskej role v Sydney, ako otec Miller v opere Luisa Miller. V roku 2018 stvárnil Jaga vo Verdiho Otellovi na javisku Viedenskej štátnej opery a v lete 2018 po prvýkrát interpretoval Verdiho Rigoletta na javisku Opery v Sydney.

video

Podporte časopis Opera Slovakia a získajte vstupenky do Opery SND alebo knihu
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár