Dalibor Jenis: Verdi vo mne stále dozrieva

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Koncom októbra mali milovníci opery možnosť zažiť v bratislavskej Redute sólový koncert vo svete najžiadanejšieho slovenského barytonistu Dalibora Jenisa. Koncertom s názvom Tutto Verdi, vyjadril Dalibor Jenis poctu tomuto hudobnému velikánovi, ktorý výrazne ovplyvnil jeho vývoj, ako aj spevácku kariéru. V Bratislave spieval spolu so svojou hostkou Svetlanou Kasyan pod taktovkou Petra Feranca árie a duety z opier Giuseppe Verdiho. Dalibor Jenis poskytol pre Opera Slovakia rozhovor, v ktorom zhodnotil tento koncert, poskytol aj pohľad na Verdiho dielo či na svoj umelecký vývoj a predovšetkým svoj verdiovský repertoár. Hovorili sme aj o zodpovednej a náročnej umeleckej práci na medzinárodnej opernej scéne, ale aj o tom, čo ho čaká v najbližšom období.

V Bratislave ste pod hlavičkou agentúry Kapos odspievali koncert s názvom Tutto Verdi, na ktorom zazneli árie a duety z opier Giuseppe Verdiho. Ako vznikol nápad priniesť Bratislavčanom takýto verdiovský koncert?

Tento nápad sa nezrodil zo dňa na deň a už ma aj niekoľkokrát oslovili, napríklad festival Bratislavské hudobné slávnosti, aby som urobil samostatný projekt, ale vždy to bolo v čase keď som bol veľmi vyťažený a preto by som sa nemohol plnohodnotne pripraviť. S postupom času sa môj repertoár rozšíril, najmä verdiovský, ale ani v Opere Slovenského národného divadla som nemal možnosť odspievať všetky vo svete naštudované roly. Tak som si povedal, že v období, kedy budem chvíľu doma v Bratislave, by stálo za pokus vzdať úctu veľkému Verdimu, ktorého si nesmierne vážim, ojedinelým koncertom. Chcel som to urobiť ako svoje samostatné interpretačné vyznanie voči tomuto autorovi a na pomoc som si prizval sopranistku Svetlanu Kasyan, ktorá mi nielen pomohla, ale aj skrášlila koncert, pretože okrem toho, že je vynikajúca speváčka, je aj krásna žena, takže návštevníci si aj po tejto stránke prišli na svoje.

Tutto Verdi, koncert agentúry Kapos, 2016, Peter Feranec, Dalibor Jenis, Svetlana Kasyan, Slovenská filharmónia, spev. zbor Lúčnica, foto: © PANER

Tutto Verdi, koncert agentúry Kapos, 2016,
Peter Feranec, Dalibor Jenis, Svetlana Kasyan,
Slovenská filharmónia, spev. zbor Lúčnica,
foto: © PANER

Ako hodnotíte tento koncert?

Koncert dopadol veľmi dobre a aj napriek môjmu nie najlepšiemu zdravotnému stavu sa mi podarilo zvládnuť všetky jednotlivé árie. Veľmi ma potešila aj skutočnosť, že sa na tejto udalosti zúčastnila aj Slovenská televízia. Takže koncert sa objaví aj v jej programe, mala by ho odvysielať v období Vianoc. Sólistka, ktorú som pozval, bola pre mnohých príjemným prekvapením. Veľmi ma teší, že nesklamala a naplnila moje očakávania. Dirigent Peter Feranec odviedol profesionálnu, vysoko kvalitnú prácu, jednotlivé hudobné čísla dokázal zvládnuť v pomerne krátkom čase. Orchester potvrdil svoju profesionalitu a technickú zdatnosť. Zbor, ktorý som vlastne ani poriadne nepoznal, takisto podal veľmi pekný výkon, a verím, že tento hudobný zážitok si diváci budú dlho nosiť vo svojej pamäti.

Ako hostku ste si na koncert pozvali sopranistku Svetlanu Kasyan a natíska sa otázka, prečo ste na tomto koncerte nespievali spolu s manželkou, ktorá je taktiež špičkovou speváčkou a v Bratislave sme ju nepočuli už niekoľko rokov, naposledy hosťovala v Pucciniho Madame Butterly v sezóne 2010/2011.

Moja manželka sa presne pred týmito piatimi rokmi rozhodla definitívne odisť z opernej scény. Povedala si, že posledné obdobie jej prináša viac stresu ako radosti a v takomto rozpoložení nie je vhodné robiť umenie. S odstupom času vidím, že je spokojnejšia a to ma teší. Takže svoju umeleckú činnosť ukončila na základe vlastného rozhodnutia a dá sa povedať, že odišla na vrchole. To si môže dovoliť málokto a myslím si, že je to tak lepšie, pretože ľudia na ňu budú spomínať len v dobrom a nebudú svedkami napríklad klesajúcich výkonov. Z opernej scény odišla s čistým štítom a teraz by sa predsa nemohla postaviť na koncertné pódium po takom dlhom čase mlčania.

Čo predchádzalo výberu Svetlany Kasyan?

Svetlanu som stretol pri hosťovaní vo Verdiho Donovi Carlosovi v milánskej La scale, kde ju angažovali ako „covera“, ale raz musela bez skúšok vystúpiť na scénu a zaspievať. Nesmierne ma prekvapilo, ako suverénne a nádherne táto mladá speváčka zaspievala náročnú postavu Elizabety. Uvedomil som si, že je nielen krásnou ženou, ale aj veľmi kvalitnou speváčkou. Pri tvorbe koncepcie koncertu som si povedal, že zavolať si slávnu verdiovskú interpretku by bolo nesmierne finančne náročné, a že už je na čase pootvoriť dvere novým talentom, najmä mladým ľuďom, ktorí podľa mňa v istom okamihu začínajúcej kariéry potrebujú pomocnú ruku od skúsenejších umelcov. Takže sčasti je to kamarátska služba, ale v prvom rade šlo o kvalitu, a tu sa spojilo všetko, teda kvalitný výkon so ženskou krásou.

Tutto Verdi, koncert agentúry Kapos, 2016, Dalibor Jenis, Svetlana Kasyan, foto: © PANER

Tutto Verdi, koncert agentúry Kapos, 2016,
Dalibor Jenis, Svetlana Kasyan,
foto: © PANER

Pri mojom rozhovore, ktorý som pripravil s Editou Gruberovou o jej ostatnom bratislavskom piesňovom koncerte, sa táto výnimočná osobnosť svetovej opernej scény priznala, že spievanie na domácej pôde je pre ňu predsa o väčšej zodpovednosti. Ako je to u vás?

Zodpovednosť je vždy stále vysoká, obzvlášť na medzinárodnej opernej scéne, kde každého interpreta ostro sledujú a každé pochybenie zneužijú neprajníci. Takže každý, kto robí umenie na najvyššej úrovni ide aj do takejto konfrontácie. Pri sólovom type koncertu, aký som mal v Bratislave, je to ešte náročnejšie, pretože je pre speváka aj skúškou interpretačnej zrelosti. Som rád, že dopadol veľmi dobre. Aj na ňom som si overil svoje možnosti a vynieslo ma to vyššie. Sebadôvera u speváka vzniká hlavne vtedy, keď človek rozširuje svoje hranice a aj na to bol tento koncert. Takže osobne nevnímam rozdiel medzi domácim alebo nedomácim publikom, ale pre mňa je zodpovednosť voči publiku principiálne vždy veľmi veľká.

V Bratislave zaznel koncert Tutto Verdi. Ako vnímate osobnosť Giuseppe Verdiho ?

Verdiho samozrejme vnímam ako veľkého maestra a ako interpretovi mi dáva veľmi veľa nielen speváckych, ale aj hereckých možností. Človek neustále dozrieva a ja si čoraz viac uvedomujem, že Verdi nielen umožňuje spievať roly v typicky verdiovských frázach, ktoré milujem a cítim, keďže mi umožňujú spievať legato tak ako to chcem, ale stále viac vnímam aj dominanciu charakterov verdiovských postáv, obzvlášť keď sa dostanem k takým ako napríklad Jago, Macbeth, alebo Nabucco, a pod. To sú roly, kde človek okrem spievania musí zájsť do hereckej hĺbky. Verdi je pre mňa nesmierne bohatý a skoro až nevyčerpateľný autor, ktorý okrem speváckeho partu poskytuje nebývalú hereckú sebarealizáciu. Isteže nie v každej role, sem-tam je to pomerne monotónna záležitosť: napríklad Giorgio Germont je počas celej opery rovnaký a až na konci sa zmení a pochopí, že čo robil, nebolo správne. Ale napríklad Nabucco prechádza cez rôzne periódy: najprv je panovačný, neskôr sa zblázni, aby napokon získal pokoru voči Bohu. Psychické stavy Macbetha zachádzajú do úplných krajností, Jago je zloba na dvoch nohách… Jednoducho povedané, tieto roly majú veľmi bohaté charaktery, a mňa čoraz viac baví interpretovať ich.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, Eva Jenisová (Violetta Valéry), Dalibor Jenis (Giorgio Germont), foto: Alena Klenková

G. Verdi: La traviata, Opera SND,
Eva Jenisová (Violetta Valéry), Dalibor Jenis (Giorgio Germont),
foto: Alena Klenková

Súdiac podľa vášho súčasného repertoáru, dá sa povedať, že charakter tvorby Giuseppe Verdiho vo veľkej miere ovplyvnil váš vývoj smerujúci k verdiovskému spevákovi?

Prvého Verdiho som spieval v Bratislave so svojou manželkou, pretože som si s ňou chcel zaspievať. Bola to La traviata a mal som vtedy asi 24 rokov. Bol som veľmi mladý a museli ma výrazne zamaskovať, aby som zostarol na postavu Giorgia Germonta. Potom nasledovali ďalšie verdiovské roly. Správny spôsob spievania a správny výber repertoáru ma preniesol ponad hranicu, za ktorou som mohol Verdiho spievať stále častejšie bez toho, aby som si ublížil. Dá sa povedať, že Verdi mi bol predurčený, ale vo mne dozrieva ako barikové víno, ktoré správne dozrie, len ak sa udržiava v dobrom sude s náležitou starostlivosťou. Takže dlhodobé dozrievanie sa dialo aj vo mne. Veľmi veľa som sa zaoberal Mozartom, Rossinim a podobným repertoárom, na ktorom som si vybudoval svoj spevácky nástroj a až potom som sa cítil pripravený na Verdiho. Keď som v berlínskej Deutsche oper debutoval v Maškarnom bále, po piatich dňoch skúšok som na scéne cítil, akoby to bola prechádzka – môj dobre vybudovaný nástroj si zgustol na tom, ako Verdi krásne napísal áriu Renata a celkovo túto postavu. Ak by som tento repertoár spieval skôr, určite by som sa v tejto role trápil a do nekonečna ju cvičil so zlým pocitom. Avšak po dobudovaní hlasového inštrumentu mi Verdi neublížil, práve naopak, pozdvihol ma kamsi vyššie a mám pocit, že práve teraz je to obdobie, kedy môžem plnohodnotne spievať tohto výnimočného autora.

V čom vidíte Verdiho špecifiká?

Existujú takpovediac tri typy Verdiho. Prvé tri opery, ktoré napísal vo svojich začiatkoch ešte nepokladám za preňho typické. Spieval som napríklad Un giorno di regno, v ktorom nájdete skôr Donizettiho, Belliniho apod. než Verdiho, Okrem iného je to nesmierne ťažké spievanie pre každého sólistu. Keď som sa s týmto dielom stretol, nechápal som, ako mohol Verdi napísať niečo takéto a vzápätí Nabucca. Samozrejme, že Un giorno di regno, vlastne svoju prvú komédiu, skomponoval na objednávku. V tom čase mal aj dosť kruté životné obdobie – umrelo mu dieťa. Potom veľmi dlho nenapísal žiadnu komédiu – dobre vedel, prečo – až kým neskomponoval Falstaffa ako svoje posledné dielo. Takže prvotný Verdi je čosi celkom odlišné. Neskôr je Verdi dozrievajúci a v tomto období napísal opery, pre ktoré je typické, že napríklad orchester má prevažne sprievodnú funkciu. Ešte neskôr sa rozhodol, že už písať nebude. V tomto období postavil svoj známy penzión a venoval sa charite. Stretol sa aj s Wagnerom a aj to bol podnet, že opäť začal písať. Boli z toho tri legendárne opery s fantastickými libretami. Sú to úplne iné diela, kde má už aj orchester oveľa dôležitejšiu funkciu, nie len sprievodnú, a pôsobí na mňa aj ako scénická hudba. Takže svojím pohľadom vnímam Verdiho tri obdobia a až v poslednom štádiu si uňho prichádzam na plnohodnotné spievanie. V predchádzajúcich obdobiach, najmä druhom, síce už existuje typická verdiovská fráza, ale málo s ňou korešponduje orchester, avšak v posledných operách sú obidve tieto zložky prepojené. Znie to veľmi vyspelo a dovolím si povedať, že aj nadčasovo. Pre jeho diela sú špecifické aj nesmierne kvalitné libretá a pokiaľ ide o spev, mal v texte veľmi dobre premyslené konsonanty. Preto je verdiovské legato úplne iné, ako u ostatných skladateľov, a preto sa tieto nádherné legata, ktoré skladal nielen s rozumom, ale aj srdcom, každému spevákovi so správnym dychom a bez technických problémov musia interpretovať dobre. Verdi je jeden z veľkých skladateľov, ktorí veľmi dobre pochopili silu legata.

G. Verdi: Luisa Miller, Sydney Opera House, 2016, Dalibor Jenis (Miller), Raymond Aceto (Walter), Nicole Car (Luisa), Eva Kong (Laura), foto: Prudence Upton

G. Verdi: Luisa Miller, Sydney Opera House, 2016,
Dalibor Jenis (Miller), Raymond Aceto (Walter), Nicole Car (Luisa), Eva Kong (Laura),
foto: Prudence Upton

Verdi bol skladateľ, ktorý na rozdiel od iných autorov doprial barytónom množstvo nádherných postáv. Za posledných päť rokov ste ich naštudovali niekoľko a mnohé z nich si mohli vypočuť aj návštevníci bratislavského koncertu. Aký kľúč volíte k vašej repertoárovej palete Verdiho postáv? K jeho lyrickým postavám postupne pribúdajú aj dramatickejšie. Má to súvis s vašim povedzme hlasovým či osobnostným zrením?

Ako som už spomínal, s Verdim som sa po prvýkrát stretol v La traviate a ostatné roly postupne dozrievali pätnásť aj dvadsať rokov, ale intenzívne som sa do Verdiho pustil počas ostatných piatich rokov: naštudoval som napríklad Jaga z Otella, Millera z Luisa Miller, Dona Carla zo Sily osudu, Macbetha, Nabucca a pod. Tieto postavy postupne prichádzajú do môjho repertoáru aj na základe zrenia môjho hlasu a niektoré roly ako napríklad Rigoletto si stále odkladám, pretože dozrievajú dlhšie, ale viem, že keď sa na túto postavu budem cítiť pripravený, budem ju spievať dokiaľ budem umelecky činný. Tak isto to bolo napríklad aj s Maškarným bálom, ktorý som párkrát odriekol, ale v jednom momente som pocítil, že už je ten správny čas. Naštudoval som ho a sám som z toho mal veľmi dobrý pocit. Naozaj ma prekvapilo, že už po piatich dňoch skúšok som mal na scéne pocit, akoby som tú rolu spieval už niekoľko desiatok ráz. Takže psychickú zrelosť by mal spevák v sebe cítiť. Ak ide študovať part, na ktorý sa necíti a nie je presvedčený, že je to ono, nikdy to ono nebude a nedopadne to dobre. Bohužiaľ, aj mne sa už zopárkrát stalo, že som sa dal prinútiť robiť, čo chcel môj agent viac ako ja. Avšak o každej jednej Verdiho role, ktorej som sa venoval, som bol presvedčený, že som na ňu pripravený.

Postavy si vyberáte vy, alebo má na to určitý vplyv napríklad aj dopyt zo strany divadiel?

Je to v prvom rade dopyt, ale nakoniec vždy rozhodne môj názor. Dopyt je niekedy až prehnaný – vtedy musím často rolu odrieknuť a aj jej naštudovanie odsunúť – musím usúdiť, aké sú moje hranice, a tu je veľmi dôležitá sebakritika, pretože dopyt by nás niekedy dokázal celkom pohltiť a tým pádom aj deformovať. Som tu na to, aby som si to ustrážil. Ak mi niekto ponúka zaujímavú rolu a ja ju veľmi rád naštudujem, nakoniec sa stane mojou obľúbenou. Po rebríku sa ide vždy len jedinou možnou cestou po každom jednom stupienku postupne nahor. Jednotlivé stupienky sa nedajú preskakovať – týmto princípom si budujem svoj repertoár. Ak chcem napríklad spievať Rigoletta, musím prejsť interpretačným dozrievaním.

G. Verdi: Falstaff, Royal Opera House, 2012, Dalibor Jenis (Ford), Ambrogio Maestri (Sir John Falstaff), foto: ROH

G. Verdi: Falstaff, Royal Opera House, 2012,
Dalibor Jenis (Ford), Ambrogio Maestri (Sir John Falstaff),
foto: ROH

Verdi bol výnimočná osobnosť, námety na opery čerpal aj z výnimočných diel svetových literátov. Váš prejav je jedinečný nielen po hlasovej stránke, ale aj v hereckej interpretácii. Je zoznamovanie sa s Verdiho opernými postavami odlišné od iných autorov, vyžaduje si to väčšiu prípravu?

Závisí to od toho, s ktorými skladateľmi ho porovnávame, pretože ak by som ako protipól použil Čajkovského, aj on má veľmi premyslenú hudbu aj libreto. Odlišné sú však ich povahy a príbehy, takže tu nachádzam rozdiely, ale keď je skvelý autor hudby a skvelé libreto, každý interpret nájde svoju sebarealizáciu. Aj je autor hudby slabý a libreto dobré, alebo naopak, už je to obmedzenie. Je veľmi dôležité, aby sa equilibrio medzi námetom, príbehom a autorom, ktorý ho zhudobní, dodržalo. Mal som možnosť interpretovať aj modernejšie diela a napriek tomu, že napríklad príbeh bol dobre vymyslený, hudba bola veľmi lacná a preto hudobná zložka nemohla podporiť čokoľvek som na scéne urobil. Pri študovaní novej opernej postavy sa snažím čo najviac spoznať jej charakter, hľadať súvislosti s predlohou. Ak pracujem na náročnejšej postave, ako napríklad v niektorých shakespearovských námetoch, zájdem si aj do činohry pozrieť sa, ako to tam robia. Zaujímam sa aj o filmy spracované na tieto námety. Napríklad Angličania veľmi dobre sfilmovali Onegina. Snažím sa vyhľadávať všetky možné informácie a na základe rôznych uhlov pohľadu si potom sám vytvorím svoj pohľad na jednotlivé postavy, ale ten sa už opiera o hudobnú zložku, ktorá nám dáva oproti činohercom akýsi extra bonus, pretože okrem slova máme aj orchester, ktorý mi bez toho, aby som čokoľvek hovoril, „nahrá“ daný charakter, napríklad špinavosť Jaga vo Verdiho Otellovi. Vyjadruje ju hoboj, ktorý v svojom sóle rozvinie žiarlivosť počas jednej pauzy. Keď človek pocíti zmyslel, prečo Verdi do pauzy celého orchestra napísal len ten jeden zadržaný hoboj, teda že práve tu je to pichnutie žiarlivosti do Otellovho srdca, vtedy si môžeme povedať, že sme ho pochopili. Samozrejme, za predpokladu, že sa orchestrálne party nielen odohrajú, ale aj interpretujú.

G. Verdi: Otello, Opera SND, 2012, Dalibor Jenis (Jago), José Cura (Otello), foto: Alena Klenková

G. Verdi: Otello, Opera SND, 2012,
Dalibor Jenis (Jago), José Cura (Otello),
foto: Alena Klenková

Cítiť z vás veľkú muzikalitu a spontánnosť prejavu. Jednotlivé party sú prevažne náročné a čoraz vyššie nároky inscenátorov často nezohľadňujú hudobnú stránku opery. Sú ale aj speváci a dirigenti, ktorí zasa naopak podceňujú divadelnú stránku opery. U vás je to veľmi vyvážené a viete plnohodnotne spievať aj hrať. Ako to dokážete skĺbiť?

Toto je nielen hlavný problém každého režiséra, ktorý nepozná špecifiká opery, ale niekedy aj dirigentov. Prevažná väčšina spevákov sa pozerá na dirigenta, niektorí sú naňho doslova napichnutí a vôbec nemyslia na to, akú náladu treba preniesť na diváka. Niektorí dirigenti dokonca vyžadujú, aby sa na nich speváci pozerali, ale to je veľké obmedzenie hereckej interpretácie. Ak to niektorý dirigent vyžaduje odo mňa, opýtam sa, či som po hudobnej stránke nejako „uletel“ alebo urobil chybu. Hudbu som študoval a dokážem ju vnímať, takže aj u veľkých dirigentov som si presadil svoje. Neustále sledovanie dirigenta ma obmedzuje v spontánnosti hudobného aj hereckého prejavu. Upozorniť ma samozrejme môžu, ale okrem speváka som aj herec a musím rešpektovať aj zámery režiséra.

Aj v SND spievate Verdiho postavy, zo starších inscenácií, ktoré sa už nehrajú, to boli Rodrigo, Jago a zo súčasných Macbeth, Nabucco a Giorgio Germont. V SND vás čaká debut v Simonovi Boccanegrovi, bude to spoločné predstavenie s Ferrucciom Furlanettom v máji 2017. Okrem týchto postáv si vás milovníci opery na koncerte v Bratislave mohli vypočuť aj ako Lunu (Trubadúr), Dona Carla (Sila osudu), Renata (Maškarný bál) či otca Millera z opery Luisa Miller, ktorú ste naštudovali pre Sydney len nedávno. Je to skutočne pestrá paleta, ktoré z Verdiho postáv sú vám bližšie? Lyrickejšie alebo dramatickejšie?

Čaká má ďalší debut v úlohe Simona Boccanegru a sám som plný očakávania, pretože je to veľmi zaujímavá rola nielen po stránke hudobnej ale hlavne charakterovej. Verím, že sa to podarí a v SND si tento svoj debut zaspievam aj Ferrucciom Furlanettom. Čo sa týka vašej otázky, ak by som si mal vyberať postavy podľa svojej vlastnej povahy, tak sa na javisko ani nepostavím. Síce mám zmysel pre exhibíciu, ale keď som kedysi hrával na jazzových scénach, vyhovovalo mi, ak som bol v mase kapely a len z času na čas vystrčil rožky a znova sa schoval. Úplne mi to stačilo. Kedysi som nemal sólistické ambície, aj keď neskôr sa to samozrejme vyvinulo inak. Ale aby som teda odpovedal na vašu otázku, ak by som sa mal stotožniť z niektorou z Verdiho postáv, možno by to bol Renato z Maškarného bálu, pretože má zmysel pre priateľstvo a lásku – z Verdiho charakterov mi je najbližší.

G. Verdi: Maškarný bál, Royal Opera House, 2009, Dalibor Jenis (Renato), Angela Marambio (Amelia), foto: ROH

G. Verdi: Maškarný bál, Royal Opera House, 2009,
Dalibor Jenis (Renato), Angela Marambio (Amelia),
foto: ROH

Ktoré Verdiho postavy vás ešte len čakajú?

Ako sme už spomínali, čaká ma debut v role Simona Boccanegru, bude to moja trinásta Verdiho rola a štrnásta bude Rigoletto v roku 2018 v Sydney.

Ktoré verdiovské postavy sú pre vás vytúženou métou a prečo?

Dlho odkladaného Rigoletta by sme mohli označiť ako métu, aj keď sa priznávam, že si méty nekladiem, pretože neviem, čo bude po Rigolettovi, takže skôr to vnímam ako isté míľniky. Méta vždy niečo ohraničuje, akoby označovala koniec niečoho. Métu si položím asi až do hrobu, pretože tá by nemala byť dosiahnuteľná. Moje videnie práce je také, že chcem mať stále niečo pred sebou, stále sa niečo učiť, zdokonaľovať a ísť za niečím. Mám pocit, že akonáhle človek docieli nejakú métu, začne kôrnatieť a klesať smerom dole. Takže ja ešte métu nevidím, ale vidím skôr míľnik a míľnik číslo štrnásť je Rigoletto.

Je známe, že vašou doménou nie je efektné spievanie a napriek tomu ste vyhľadávaným interpretom medzinárodnej opernej scény. Čim to je?

Myslím si, že je to práve tým, že ľudí veľmi oslovuje rovnováha vokálnej a hereckej interpretácie. Ľudia vedia, že nemám mimoriadne veľký hlas ani mimoriadne tmavý hlas, ale vzhľadom k tomu, že viem skĺbiť hudobné s hereckým predpokladám, že si ma divadlá a najmä diváci práve preto cenia. Publikum to veľmi cíti a aj ja môžem z vlastnej skúsenosti povedať, že som videl spevákov, ktorí fantasticky spievali, ale bolo z nich cítiť, že nevedeli o čom. Pokiaľ ide o spievanie pre efekt, chorú exhibíciu vytvorenú veľkými spevákmi v 80-tych rokoch neuznávam a považujem ju za nerešpektovanie, alebo neúctu k originálnemu zápisu. Sú napríklad niektoré tóny, ktoré sa žiadajú podržať a kto tú výšku má, chce si ju aj pekne zaspievať, hoci je to len alternatívny variant. Lenže ak je toho priveľa, nie je to dobré. Spevák musí mať zmysel pre mieru a odhad, kedy áno a kedy už nie.

G. Verdi: Nabucco, Nabucco, Opera SND, Dalibor Jenis (Nabucco), foto: archív SND

G. Verdi: Nabucco, Nabucco, Opera SND,
Dalibor Jenis (Nabucco),
foto: archív SND

Oslovilo vás už niektoré operné divadlo s ponukou roly, ktorú ste odmietli? Ak áno, ako na to v divadle reagovali?

Odpoviem konkrétne. Oslovila ma londýnska Royal Opera House na mozartovskú rolu. Bol som samozrejme ešte mladý, uzavrel som zmluvu a interpretačnú náročnosť som si uvedomil, až keď som sa ju začal učiť. Po tomto zistení som sa môjmu agentovi jednoducho ospravedlnil a poprosil som ho, aby zavolal do Londýna a zrušil zmluvu, keďže som si nechcel urobiť hanbu. To je totiž divadlo, kde si hanbu urobíte len raz a potom si tam už v živote nezaspievate. Samozrejme, môj argument spočiatku nechcel akceptovať, ale nakoniec ho musel prijať, keďže som to odmietol robiť. V Londýne to teda tlmočil, na čo ma upozornili, že si u nich už nezaspievam. Lenže o tri mesiace mi práve odtiaľ prišla ďalšia ponuka, pretože, ak mám byť konkrétny, pán Katona si veľmi váži ľudí, ktorí poznajú hranice svojich schopností. Mám pocit, že ak človek prejaví sebakritiku a prizná si svoje nedostatky, neubližuje si, ale skôr usvedčí svoje okolie o serióznom a zodpovednom konaní. Umelci, ktorí cítia, že na roly celkom nestačia a aj napriek tomu ich vezmú, si ublížia.

Speváci sú často závislí od ponuky divadla, niekedy idú aj mimo svoj hlasový obor. Ako sa na to pozeráte vy?

Spievam už viac ako 25 rokov. Spočiatku som asi päť rokov robil rôzne konkurzy – dá sa povedať, že bez úspechu. Chodil som po divadlách a efekt bol minimálny. Sem-tam sa podarilo len niečo malé, ale potom šťastena – a to je veľmi dôležitý článok v mozaike kariéry – zapracovala a v jednom memente sa to zvrtlo a začali mi chodiť ponuky z Paríža, Londýna, Berlína, skrátka odtiaľ, kde som vždy túžil spievať a dokonca som v roku 2008 otváral sezónu v milánskej La scale Donom Carlosom. Takže úplne všetko, po čom som túžil, sa mi začalo spĺňať bez toho, aby som sa mimoriadne zmenil, inak snažil, alebo niekoho prosil na kolenách. Zdá sa, že to celé súvisí s dopytom divadiel a šťastenou. Samozrejme, že si viem predstaviť aj to, kedy umelec nemá role a veľakrát musí robiť aj veci, ktoré sa mu príliš nepáčia.

G. Verdi: Don Carlos, La scala, 2008, Dalibor Jenis Rodrigo foto: La scala

G. Verdi: Don Carlos, La scala, 2008,
Dalibor Jenis (Rodrigo)
foto: La scala

Je veľkou zodpovednosťou spievať na medzinárodnej opernej scéne?

Je to obrovská zodpovednosť. Urobíte chybu raz a na druhý deň sa o nej dozvedia všetci, ale ak spievate veľmi dobre, je to štandard. Ak ste zapísaný ako dobrý spevák, každý vás tak berie, ale ak dobrý spevák zlyhá, okamžite sa o tom začne rozprávať. Spievať na medzinárodnej scéne je vždy veľká zodpovednosť a nie je to také ružové ako by si niekto mohol myslieť – napríklad, že niekto mi niečo vybaví a ja tam len prídem. Nie som tam ani preto, že mám dlhé vlasy, ale kvôli poctivej robote.

Aké odporúčania by ste dali mladým začínajúcim umelcom pri ich formovaní sa?

Každý by mal začať od seba. Každý začínajúci umelec, ktorý kritizuje, by si mal pozametať pred vlastným vchodom. Netreba druhých príliš kritizovať, pretože aj oni môžu robiť to isté. Všetci sme nedokonalí a u mladého speváka je najdôležitejšie, aby si uvedomoval, čo treba, a mal čistú myseľ kvôli tomu, aby mohol na sebe pracovať a rásť. Aj ja viem, aké mám slabiny, viem presne kde a viem, ako ich dlhodobo odstraňovať. Tento proces je nekonečný a pokiaľ si napríklad mladý človek myslí, že hotovým spevákom sa stal preto, že už má výšky, nie je to pravda. Spev nie sú len výšky, spevák je duša a srdce a až potom je hlas. Takže každý začínajúci spevák by sa nemal zacieliť len na okolie a na to, ako toto okolie prijíma vysoké tóny, ale mal by sa naučiť zaoberať sa hlbším poznaním samého seba, spevu a hudobných diel. Je dôležité, aby boli mladí speváci sebakritickí, aby sa neuspokojili s málom a aby mali v predstave dlhodobo vytýčené svoje míľniky. Mali by spoznávať svoje hranice, nepreťažovať sa, študovať roly na ktoré majú a postupne v súlade s hlasovým a osobnostným vývojom študovať ďalšie.

Pri vašich hosťovaniach veľa cestujete, máte čas aj na spoznávanie krajín? Je krajina, v ktorej by ste chceli žiť? Vymenili by ste Slovensko za inú krajinu?

Cestovanie vnímam ako súčasť svojho života, mám v ňom už rutinu, takže ním netrpím. Je to ako keď človek nastúpi ráno do autobusu a ide do práce – aj ja nastúpim do lietadla a vystúpim v nejakom meste. Na spoznávanie miest až toľko času nemám, keďže práca v divadlách je náročná a vyžaduje si aj môj voľný čas na prípravu roly. Ak aj ideme niekam ako partia umelcov a ostatní sa vyberú napríklad kamsi do mesta, radšej ostávam v hoteli a učím sa, ale verím, že aj mňa takéto spoznávanie miest ešte čaká, keď zvládnem všetky Verdiho roly (smiech). Slovensko by som za žiadnu inú krajinu nevymenil. Tu sa cítim doma a tu chcem aj zomrieť.

Kam povedú vaše najbližšie kroky a na čom práve pracujete?

Po bratislavskom koncerte som odspieval Dona Giovanniho v Opere SND. Predstavenie bolo výnimočné tým, že to bola stá repríza tejto Bednárikovej inscenácie. Ďalej ma čaká Figaro v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly v Tokiu, v januári sa vraciam do Deutsche Oper Berlín, kde budem hosťovať v Nabuccovi a túto sezónu ma čaká aj nová Verdiho postava, a to Simon Boccanegra, ktorú budem spievať po prvýkrát. Túto rolu naštudujem pre Slovenské národné divadlo.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND, 2016, Dalibor Jenis (Don Giovanni), foto: Zdenko Hanout

W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND, 2016,
Dalibor Jenis (Don Giovanni),
foto: Zdenko Hanout

V tomto roku ste oslávili okrúhle životné jubileum. Ako ste ho oslávili?

Nie som typ, ktorý považuje za nutnosť takéto míľniky výrazne oslavovať. Oslávili sme to v rodinnom kruhu a skôr si myslím, že oslavovať by sa mohlo aj bez toho, aby mal niekto narodeniny. Pre mňa je oslavou aj obyčajný všedný deň, ak nám je dobre a sme spolu, pretože je to pre mňa veľmi dôležité. Veľa dobrých osláv vzniká tak, že nikto nič neplánuje a jednoducho sa ľudia spontánne stretnú, porozprávajú, zabavia a takéto pekné vzťahy sú pre mňa najsviatočnejšie.

Ďakujem za rozhovor.

Dalibor Jenis foto: Zdenko Hanout

Dalibor Jenis
foto: Zdenko Hanout

Dalibor Jenis

Dalibor Jenis študoval na bratislavskom konzervatóriu. Počas štúdia absolvoval ročný študijný pobyt na Accademia Italiana v Osimo, Taliansko. Po úspechoch v speváckych súťažiach Antonína Dvořáka v Karlových Varoch a Alfreda Krausa v Las Palmas sa Dalibor Jenis v roku 1990 stal trojnásobným laureátom speváckej súťaže Belvedere vo Viedni. Po týchto úspechoch sa rozbehla jeho medzinárodná kariéra. Hudobná kritika ho považuje za jedného z najlepších interpretov Figara (G. Rossini: Barbier zo Sevilly). Túto postavu stvárnil v mnohých divadlách, v Paríži, Hamburgu, Viedni, Berlíne, Frankfurte, Verone i v Tokiu. Medzi jeho ďalšie uznávané úlohy patrí Enrico (G. Donizetti: Lucia di Lammermoor), Valentin (Ch. Gounod: Faust), Guglielmo (W. A. Mozart: Così fan tutte), Lescaut (J. Massenet: Manon Lescaut), Marcello (G. Puccini: La Bohème), Onegin (P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin), Knieža Jeleckij (P. I. Čajkovskij: Piková dáma), Gróf (W. A. Mozart: Figarova svadba) i titulná rola v Donovi Giovannim (W. A. Mozart). V posledných rokoch Dalibor Jenis okrem uvedených úloh častejšie spieval roly z verdiovského repertoáru. Debutoval ako Posa v Donovi Carlovi (v decembri 2008 na otvorení sezóny v La Scale), Renato v Maškarnom plese (v Štátnej opere v Berlíne, Kráľovskej opere Covent Garden v Londýne), Gróf Luna v Trubadúrovi v Oviede. V roku 2011 debutoval ako Jago v Otellovi v Hamburgu a tiež ako Ford vo Falstaffovi. V roku 2009 a začiatkom roku 2010 spieval v Eugenovi Oneginovi vo Viedenskej štátnej opere, v Bohéme v Opéra Bastille v Paríži, v La Traviate v Deutsche Oper Berlin, v Barbierovi zo Sevilly v Paríži a Hamburgu, ako aj v Aréne vo Verone. V sezóne 2010-2011 spieval okrem iného Valentina v Gounodovom Faustovi v milánskej La Scale, v Mozartovej Figarovej svadbe v Paríži, Čajkovského Eugena Onegina v Štátnej opere v Hamburgu, ako aj v Opere Los Angeles pod taktovkou Jamesa Conlona. V roku 2012 debutoval v úlohe Forda vo Verdiho Falstaffovi v Covent Garden, následne v role Cavaliera Belforeho v Un giorno di regno v Bilbau, ako Nabucco v Antverpách, Ezio v Attilovi v Deutsche Oper Berlín a ako Robert v Jolante (P. I. Čajkovskij). V rokoch 2013 až 2015 spieval svoje charakteristické roly v Antverpách, Turíne, Hamburgu, Palerme, Cagliari, Berlíne, Mníchove, Wiesbadene, Verone, Florencii, Sydney, Edinburghu, Paríži, Oviede, Viedni, Tokiu a tiež doma v Bratislave a Banskej Bystrici. Začiatkom roka 2016 debutoval Dalibor Jenis v ďalšej verdiovskej role v Sydney, ako otec Miller v opere Luisa Miller.

Pripravil: Ľudovít Vongrej

video

 

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár