Dalibor Jenis: Vôľa byť lepším je pre speváka hnacím motorom

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
S renomovaným slovenským operným spevákom, barytonistom Daliborom Jenisom, sme sa pri príležitosti polokrúhleho životného jubilea, ktoré oslavuje 21. júla, poohliadli za jeho doterajšou umeleckou dráhou. V rozhovore si zaspomínal na svoje začiatky, porozprával o účinkovaní na medzinárodnej scéne, o svojich postavách a o nadobudnutých skúsenostiach, ktoré chce ako nedávno vymenovaný umelecký riaditeľ Opery SND priniesť aj na našu prvú opernú scénu.

(pozn. red.: Dalibor Jenis ukončil svoju činnosť na poste umeleckého riaditeľa Opery SND k dňu 2. 8. 2021, viac info TU…)

Dalibor Jenis, rodák z Bratislavy, svoju hudobnú dráhu začínal ako basgitarista na bratislavskej funkovej scéne, neskôr sa dostal k opere, ktorá ho zaujala natoľko, že sa jej začal venovať profesionálne. Spev študoval na bratislavskom Konzervatóriu u Zlatici Livorovej a na Accademia Italiana v Osime. Už viac ako 30 rokov úspešne reprezentuje Slovensko na medzinárodnej opernej scéne a účinkuje aj na Slovensku, prevažne na javisku Opery SND. Žije v Bratislave po boku manželky, opernej speváčky Evy Jenisovej, s ktorou majú dcéru Rebeku, študentku operného spevu. Od roku 2021 je umeleckým riaditeľom Opery SND.

Pán Jenis, spev ste študovali na bratislavskom Konzervatóriu, ale počas štúdia ste vycestovali aj do Talianska na Accademiu Italiana v Osime. Čo vám táto skúsenosť priniesla?

Lákalo ma ísť priučiť sa priamo do krajiny opery, ktorou Taliansko bezpochyby je. Na Accademia Italiana, ktorej riaditeľkou bola v tom čase slávna Katia Ricciarelli, som dostal príležitosť pracovať s uznávanými maestrami. Spomeniem napríklad Antonia Tonniniho, ktorý stál pri zrode takých hviezd ako Luciano Pavarotti alebo Maria Callas. Pôsobili tam aj dirigenti Alberto Zedda či Bruno Campanella, ktorí nám prednášali o belcante a mnohé ďalšie obdivuhodné osobnosti.

Pre mňa ako študenta bol tento dotyk s veľkým svetom opery veľmi jedinečný a inšpirujúci. Napriek tomu som tam nezostal pôvodne plánované dva roky, pretože sme si neporozumeli s prideleným profesorom spevu a rozhodol som sa vrátiť do Bratislavy. Ale ako som už povedal, priniesol som si odtiaľ cenné teoretické aj praktické poznatky a zdokonalil som svoju taliančinu.

G. Verdi: La traviata, Opera SND, 1992, Eva Jenisová (Violetta Valéry), Dalibor Jenis (Giorgio Germont), foto: Alena Klenková/Archív SND

Ako ste pokračovali v štúdiu?

Z Talianska som sa v maturitnom ročníku vrátil dokončiť bratislavské Konzervatórium, 5. a 6. ročník som kontrahoval. Uvažoval som aj o Vysokej škole múzických umení, ale v tom čase som už mal aj zahraničné angažmány a individuálne štúdium zrušili. Dekan mi udelil výnimku, avšak viacerí pedagógovia ju neakceptovali. Nechcel som to ďalej komplikovať a tak som sa namiesto vysokej školy rozhodol vstúpiť priamo do školy života – na operné javisko. Mojou prioritou nebolo získať akademické tituly, ale spievať.

Nedebutovali ste na slovenskej scéne, ale v zahraničí, kde ste v roku 1989 po prvýkrát vstúpili na profesionálne operné javisko. Aká to bola postava?

Moja profesionálna dráha sa začala v nemeckom Ludwigshafene a mojou prvou postavou bol Hercules v Gluckovej opery Alceste. Následne ma tam obsadili aj do postavy Grófa v Mozartovej Figarovej svadbe, čo bola moja prvá barytónová postava, keďže som školu ukončil ako basbarytón.

Dvere na medzinárodnú scénu vám pootvorili aj viaceré spevácke súťaže…

Je to tak, spomeniem napríklad Hans Gabor Belvedere Competition, bolo to v čase po otvorení hraníc, takže sa o umiestnenie uchádzalo aj množstvo ruských spevákov. Celkovo tam bolo rekordné množstvo súťažiacich a v tejto silnej konkurencii sa mi podarilo prebojovať do dvanástky najlepších. Získal som, ešte ako basbarytón, aj viacero cien, napríklad s Angelou Gheorghiu nám udelili cenu Wexford Festival Opera, kde sme zaspievali spoločný koncert, a dostal som aj cenu berlínskeho rozhlasu. V porote tejto súťaže sedeli mnohí intendanti dôležitých divadiel a taktiež agenti s ktorými som začal neskôr spolupracovať.

P. Mascagni: Sedliacka česť, Deutsche Oper Berlin, Dalibor Jenis (Alfio), foto: Bettina Stöß

Ako to bolo s konkurzmi?

Konkurzy som absolvoval v rôznych divadlách, prvých päť rokov bez výraznejšieho úspechu, ale nedal som sa odradiť. Zašiel som aj do Royal Opera House v Londýne, kde som castingovému riaditeľovi Petrovi Katonovi zaspieval Figara z Rossiniho Barbiera zo Sevilly. Spomínam si, že som vôbec nemal trému. Povedal som si, že v Royal Opera House som ešte nespieval, takže to urobím s chuťou, pretože je to možno prvý a posledný krát. Pán Katona, rešpektovaná autorita, zhodnotil môj výkon veľmi pozitívne a toto predspievanie malo veľký vplyv na moju ďalšiu umeleckú dráhu.

V čom presne?

Riaditelia veľkých európskych operných divadiel majú spoločné semináre, kde si vymieňajú informácie a pán Katona o mne šíril dobré chýry. Takto sa o mne dozvedelo napríklad vedenie divadla v Hamburgu, kde som už nemusel robiť konkurz a angažovalo ma ako Figara v Barbierovi zo Sevilly. Tu som následne hosťoval asi 15 rokov. Prichádzali ponuky z ďalších divadiel a, samozrejme, spieval som aj v Londýne, od menších postáv ako je Marcello, Valentín, Scharples, Guglielmo, až po Renata z Verdiho Maškarného bálu a tiež Forda v novej Carsenovej produkcii Falstaff.

G. Verdi: Falstaff, Royal Opera House, 2012, Dalibor Jenis (Ford), Ambrogio Maestri (Sir John Falstaff), foto: ROH
G. Verdi: Maškarný bál, Royal Opera House, 2009, Dalibor Jenis (Renato), Angela Marambio (Amelia), foto: ROH

Ako začínajúci spevák ste túžili hneď účinkovať v tých najväčších operných divadlách, alebo ste cítili, že to potrebuje určitú postupnosť?

Nikdy som nespieval s pocitom, že chcem spievať niekde konkrétne. Mnohí mladí umelci majú takúto víziu. Lenže ak sa nenaplní, deprimuje ich to. Potom ich každý neúspešný konkurz v týchto vysnívaných divadlách odradí. Nikdy som takto neuvažoval, a aj preto ma dodnes netrápi, že som napríklad ešte nespieval v Metropolitnej opere. Mojou métou bolo vždy spievať a som šťastný, že môžem robiť povolanie, ktoré milujem.

Čo by ste poradili mladým umelcom, ktorí premýšľajú, ako nasmerovať svoju umeleckú dráhu? Je výhodnejšie byť spevákom na voľnej nohe alebo v stálom angažmáne?

Pre mladého a talentovaného človeka je veľmi vhodné pobudnúť krátke obdobie, napríklad 3 až 5 rokov, v stálom ansámbli, kde si vybuduje a naštuduje repertoár, zoznámi sa s prácou v divadelnom prostredí a získa tak potrebnú prax. Tu by som chcel povedať, aby si mladý spevák dával pozor na divadlá, ktoré neberú ohľad na spevácke hlasy, lebo sa môže stať, že ho nevhodným repertoárom doslova vyžmýkajú. Dá sa povedať, že som sa s tým stretol aj osobne. Na začiatku kariéry sme s manželkou chceli, aby nás obidvoch zamestnali v SND, ale vtedajšie vedenie na čele s pánom Hrubantom mi ponúklo množstvo postáv, na ktoré som sa ešte necítil a ak by som ich prijal, mohli by mi skôr ublížiť ako prospieť. Keď som ich odmietol, pán Hrubant sa na mňa síce hneval, ale nakoniec uznal, že nad postavami a svojim smerovaním rozmýšľam a povedal mi, že debata so mnou nikdy nebola jednoduchá, ale bola férová a konštruktívna.

Takže ako som už spomínal, po istom čase strávenom v dobre zvolenom stálom angažmáne sa treba vybrať vlastnou cestou ako umelec na voľnej nohe, ktorý môže o sebe rozhodovať sám. Ak spevák spĺňa predpoklady na medzinárodného umelca, bola by škoda, keby zostal trvalo zamestnaný v stálom súbore. Takto začínali mnohé svetové hviezdy, s ktorými som spolupracoval. Vždy je to však dvojsečná zbraň, pretože ak ste pre svet zaujímavý a darí sa vám, ste úspešní, lenže ak niečo nevyjde, potom sa to so spevákom ťahá a istota sa naruší. Zamestnanie v súbore síce prináša istotu a pohodlie, je však otázne, či toto pohodlie umelcovi stačí…

Umelec by sa nemal uspokojiť len s chválou, ktorá sa často skončí za dverami domáceho divadla. Ak sa dozvie pravdu až na medzinárodnom konkurze, tento skok do reality ho o to viac bolí. Preto spevák potrebuje dávku sebareflexie, aby sa nohami pevne držal na zemi.

W. A. Mozart: Don Giovanni, Opera SND, Dalibor Jenis (Don Giovanni), foto: Ctibor Bachratý
G. Puccini: Madama Butterfly, Opera SND, 2001, Eva Jenisová (Čo-Čo-San), Dalibor Jenis (Sharpless), foto: Alena Klenková/Archív SND

Ako spevák na medzinárodnej úrovni zrejme vnímate aj výhody spojené napríklad s prácou s rôznymi osobnosťami…

Áno. Mal som príležitosť pracovať s množstvom špičkových spevákov a tvorcov a pomohlo mi to získať veľmi dôležitý rozhľad. Stretol som sa s rôznymi ľuďmi a názormi, konfrontoval svoju interpretáciu s inými a pod. Veľkú rolu zohráva aj dirigent a tu musím byť kritický, pretože dirigentské zázemie na Slovensku vnímam ako slabé. Ak porovnám štandard v Európe, tam sú dirigenti na vyššej úrovni nielen pokiaľ ide o samotnú prax, ale aj čo sa týka kladenia nárokov.

Mohli by ste to konkretizovať?

Spomeniem napríklad Renata Palumba či Daniela Orena, ktorí sú pri hudobnom naštudovaní až hysterickí, ale príčinou ich hnevu nie je osobná averzia voči niekomu, ale je vždy istý podnet, či už je to nepozornosť, nerešpektovanie zápisu, nedisciplinovanosť a pod. Skúsený spevák tomu už vie predísť, a to poctivou a pozornou prácou. Týmto dirigentom ide o kvalitný výsledok, ktorý sa napokon dostaví a nakoniec majú z toho osoh všetci.

G. Verdi: Rigoletto, Opera Sydney, 2018, Dalibor Jenis (Rigoletto), foto: Prudence Upton
G. Verdi: Rigoletto, Opera SND, 2021, Dalibor Jenis (Rigoletto), Mariana Sajko (Gilda), foto: Juraj Žilinčár/SND

Je zaujímavé, že veľkú postavu chcem vždy naštudovať práve s Renatom Palumbom, hoci viem, aký je. Naposledy som s ním pracoval na Rigolettovi v Sydney. Prvé skúšky s ním sú vždy mimoriadne náročné, avšak iba preto, že chce zo speváka vyťažiť čo najviac. Pozerá sa na postavy s veľkým nadhľadom, pretože ich pripravoval s rešpektovanými umelcami a tvorcami, s ktorými o nich diskutoval a polemizoval. Práve on mi dáva nový pohľad na roly a otvára neuveriteľné obzory. Vždy je pre mňa dôležitým momentom, keď mi práve tento dirigent v kamarátskej atmosfére na konci skúšobného procesu povie, že som urobil veľký kus práce.

Čo je pre vás dôležité pri umeleckom prednese postavy?

Snažím sa dať jednotlivým operným postavám nielen svoje telo, ale aj prijať ich charakter, s ktorým sa nemusím vždy stotožniť, no na druhej strane si môžem jednotlivé charaktery vyskúšať. Napríklad Jago, mi je v súkromnom živote veľmi vzdialený. Primárne sa nezaoberám tým, aby som sa nepomýlil, aby mi vyšla výška, aby som bol v rytme, aby som sa stále pozeral na dirigenta… Pretože tieto veľmi citlivé veci sú najzákladnejším predpokladom pri zoznamovaní sa s postavou.

G. Verdi: Otello, Opera SND, 2012, Dalibor Jenis (Jago), foto: Archív SND

Ak má spevák dielo dokonale naštudované a je, samozrejme, technicky zdatný, môže ísť na vyššiu úroveň interpretácie a zaoberať sa napríklad vnímaním a konaním postavy, mimikou, výrazom, pauzami, spomaleniami a pod. Najskôr však musí interpret detailne porozumieť textu a postave ako takej, aby mu uverili nielen kolegovia na javisku, ale aj divák v hľadisku. Zároveň chcem povedať, že kvalitu speváka neurčuje sila hlasu, a tu by som rád apeloval aj na mladých umelcov, aby sa skôr zamerali na pestrú paletu dynamických odtieňov. Toto si všímajú aj odborníci na konkurzoch.

Zažili ste na javisku aj nepríjemné momenty?

Človek na javisku zažije všeličo, ale spomeniem aspoň jeden príklad. V milánskej La scale som účinkoval na otváracom predstavení, čo sa považuje za významnú a očakávanú udalosť sezóny. Predo mnou sa klaňal známy spevák, ktorý v La scale hosťoval niekoľko rokov a diváci ho neľútostne vybučali. Pre mňa, ako neznámeho speváka zo Slovenska, účinkujúceho v talianskom titule Don Carlo, nebolo v zákulisí všetko jedno. Vyšiel som teda na javisko a žiadne bučanie sa nekonalo, takže som prešiel aj týmto ohňom a bol som veľmi milo prekvapený. Som však presvedčený, že diváci ho nevybučali za spev. Môj hlas nie je výnimočne zaujímavý, ale zrejme na divákov zaúčinkovalo prepojenie hlasu s herectvom.

G. Verdi: Don Carlos, La scala, 2008, Ferruccio Furlanetto (Filipo II), Martina Serafin (Elisabetta), Dalibor Jenis (Rodrigo), Stuart Neill (Don Carlo) foto: La scala

Vo vašom repertoári aktuálne dominujú Verdiho operné postavy…

Prvých pätnásť rokov som sa stretával najmä s Mozartom, Rossinim, čiastočne Puccinim a ako prvou Verdiovskou postavu bol Giorgio Germont v SND po boju mojej manželky Evy. Neskôr som postupne prechádzal cez Rodriga a ostatné Verdiho lyrickejšie postavy k dramatickejším, a to nielen preto, že sa môj hlas s vekom stal farebnejší, ale dokázal som lepšie ovládať jeho dynamiku a tým dosiahnuť potrebný dramatizmus, ktorý neurčuje, ako si mnohí myslia, sila hlasu. Napríklad v parte Macbetha sa píše väčšinou piano, mezzopiano a párkrát forte. Dráma tejto postavy je vo vnútornom prežívaní, ale to sa už dnes vidí, resp. počuje veľmi málo. Je len niekoľko výnimočných dirigentov, ktorí vedú speváka týmto smerom. Čas mi postupne priniesol viaceré Verdiho postavy, ponúkol mi ich desať. Teraz ma v zahraničí často obsadzujú ako Rigoletta, ktorého som naštudoval v roku 2018 v Sydney s už spomínaným prísnym Renatom Palumbom.

Prečítajte si tiež:
Dalibor Jenis: V Rigolettovi môžem zúročiť všetko, čo som sa doposiaľ naučil (rozhovor z roku 2018)
Dalibor Jenis: Verdi vo mne stále dozrieva (rozhovor z roku 2016)
Známy-neznámy Giuseppe Verdi (seriál)
Verdi na prahu skladateľskej zrelosti

Aký máte vzťah k predverdiovskému obdobiu belkanta?

Účinkoval som aj na Rossiniho festivale v Pesare, rodisku jedného z hlavných reprezentantov tohto obdobia, kde som stvárnil Figara v Barbierovi zo Sevilly. Mojimi javiskovými partnermi boli Joyce DiDonato či Juan Diego Flórez, mená, ktoré hovoria za všetko. Toto je ale veľmi náročný a špecifický repertoár, ktorý si vyžaduje štýlovú interpretáciu. Keďže som sa začal viac zaoberať Verdim, belkantového spievania z pera jeho predchodcov mám čoraz menej, pretože si to vyžaduje celkom iné technické nasadenie aj čas. Dokážem sa technicky nastaviť na tento typ spevu, ako to bolo napríklad v nedávnej mníchovskej produkcii Lucie di Lammermoor, ale v porovnaní s Verdim, ktorý je teraz mojou doménou, som sa už necítil až tak komfortne a slobodne.

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, ROF Pesaro 2005, Joyce DiDonato (Rosina), Dalibor Jenis (Figaro), Juan Diego Flórez (Almaviva), foto: Amati Bacciardi
G. Donizetti: Lucia di Lammermoor, Bavorská štátna opera Mníchov, Dalibor Jenis (Enrico), Diana Damrau (Lucia), foto: Wilfried Hösl/BŠO
G. Puccini: Manon Lescaut, Boľšoj teatr Moskva, 2018, Dalibor Jenis (Lescaut), foto: Boľšoj teatr

Čo ostatní autori, napríklad Puccini?

S Puccinim som strávil dlhé roky, či už to bol Marcello v Bohéme alebo Sharpless z Madama Butterfly, čo sú charakterové postavy, ale nedávajú až taký spevácky priestor. Čím som starší, tým ma viac fascinujú postavy, ktoré si vyžadujú vyššie spevácke aj herecké nároky. S Puccinim som sa stretol napríklad aj ako Lescaut v Manon Lescaut a nahrával som Franka z Edgara. Mám ho veľmi rád, ale on nás barytonistov, asi príliš neobľuboval, pretože nám väčšie role nenapísal.

Ktoré postavy sú ešte pred vami?

Myslím si, že by mohol nasledovať Simone Boccanegra, ktorého už odo mňa viackrát vyžadovali, ale jeho naštudovanie som zatiaľ odsúval. Taktiež ma čaká už viackrát žiadaný Scarpia z Pucciniho Toscy. Túto postavu prvýkrát naštudujem v Bologni s dirigentom Danielom Orenom, vynikajúcim špecialistom na Pucciniho a verizmus, ktorý si ma na túto postavu vyžiadal, pretože je presvedčený, že dozrel môj čas na jej stvárnenie. Mám s ním vynikajúci vzťah a urobím všetko, aby som nesklamal.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Teatro alla Scala, 2018, Dalibor Jenis (Paolo Albiani), zdroj: FB

Stretli ste za počas svojej viac ako 30-ročnej umeleckej dráhy s myšlienkou, ktorá u vás mimoriadne zarezonovala?

Ovplyvnilo ma množstvo osobností. Spomínam si, ako mi raz pri debate o umení Mirella Freni na otázku, ako sa v takom zrelom veku udržiava v skvelej forme, odpovedala: „Je to len preto, že si stále uvedomujem, čo ešte neviem. Keby som sa jedného dňa zobudila a povedala si, že som už dobrá speváčka, bol by to prvý deň môjho zániku“. Táto myšlienka je veľavravná a naplno sa s ňou stotožňujem, pretože nielen pre speváka platí, že vôľa byť lepším je hnacím motorom dlhodobej kvality a aktivity. Akonáhle sa niekto uspokojí s priemerom či nebodaj podpriemerom, a napriek tomu bude každého presviedčať o svojej kvalite, jeho kariéra sa končí.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Teatro Comunale di Bologna, Mirella Freni (Tatjana), Dalibor Jenis (Onegin), foto: FB

Ak chce byť spevák kvalitným umelcom, jeho snaha zdokonaliť sa nesmie poľaviť ani po dosiahnutí účinkovania či už v Metropolitnej opere alebo milánskej La Scale, ale musí na sebe aj naďalej tvrdo a poctivo pracovať, poznať svoje limity, mal by vedieť konštruktívne diskutovať a byť sebakritický. Ako každý umelec, aj ja vnímam svoje počiny a keď sa poohliadam za svojou prácou, snažím sa nájsť hlavne to, čo bolo zlé a vylepšiť to. Pozitívne vnímam, že sa s dnešnými skúsenosťami dokážem na svoju interpretáciu spätne pozerať sebakriticky.

Uvažovali ste odovzdávať svoje skúsenosti študentom spevu?

Učenie by mal veľmi bavilo, ale je to veľmi náročné, zodpovedné povolanie a vyžaduje si celého človeka. Som však rád, že svoje skúsenosti môžem odovzdávať či už kolegom z pozície umeleckého šéfa Opery SND alebo mladým umelcom v Opernom štúdiu SND. Verím, že ich odovzdám ľuďom, ktorí prejavia záujem ďalej sa rozvíjať a zdokonaľovať v opernom speve.

Čo vás, napríklad pri skúškach demotivuje?

Ľudia, ktorí pri tvorbe inscenácie nie sú schopní urobiť kompromis, pretože všetci umelci a tvorcovia slúžia inscenácii. Akonáhle vidím obmedzeného človeka, neschopného konfrontovať svoj názor s iným, je to veľmi deštruktívne a demotivujúce. Mám rád skutočných tvorcov s darom invencie, požadujúcich vysoké nároky a vyvolávajúcich prirodzený rešpekt, ktorí však zároveň rešpektujú aj tvorivosť a invenciu ostatných.

G. Verdi: Trubadúr, Deutsche Oper Berlin, Dalibor Jenis (Gróf Luna), Angela Meade (Leonora), foto: Bettina Stöss
G. Verdi: Nabucco, ND Brno, 2021, Dalibor Jenis (Nabucco), foto: ND Brno

Ste novým umeleckým riaditeľom Opery SND. Ktoré z vašich skúseností, nadobudnutých počas viac ako 30-ročnej pozoruhodnej umeleckej dráhy, by ste radi preniesli do súboru?

Viacero vecí som už pomenoval v našom rozhovore. V zahraničí som zažil poctivú a inšpiratívnu prácu a toto by som chcel preniesť aj k nám. Veľmi by som si prial, aby sme sa v opernom súbore SND stali lepšími profesionálmi a nadobudli väčšiu zodpovednosť voči svojej práci. Naše povolanie sa nesmie robiť s rutinou, ale zodpovedne voči divákovi. Mám pocit, že toto sa tu akosi vytratilo. Treba urobiť všetko pre to, aby divák odchádzal spokojný.

Tiež je dôležité, aby umenie a kultúra dostávali patričnú podporu pre kvalitnú tvorbu, ako je to bežné vo svete, v ktorom následne aj spoločnosť vyzerá inak. Nehovorím nič nové, povedal som to už dávno a hovorím to opäť, teraz už aj z pozície umeleckého riaditeľa. Pokiaľ sa nezmení vzťah ku kultúre, nemožno očakávať život v lepšej spoločnosti. Musíme sa postarať o to, aby duchovno malo svoju potravu v podobe vysoko kvalitného umenia. Urobím všetko preto, aby sa to podarilo.

Eva, Rebeka a Dalibor Jenisovci, foto: súkr. archív rodiny Jenisovcov

Prečítajte si tiež:
S Evou Jenisovou nielen o jej speváckom umení
(rozhovor z roku 2018)

V tomto roku oslavujete životné jubileum. Povolanie speváka sa nedá vykonávať bez podpory rodiny a svojich blízkych. Komu patrí najväčšia vďaka?

Veľká vďaka patri mojej manželke Eve, ktorá ma ako speváčka nahovorila, aby som bol aj ja operným spevákom. Ako manželka stojí dodnes pevne po mojom boku. Ďalej vďačím svojej profesorke spevu, pani Zlatici Livorovej a jej manželovi, fantastickému spevákovi Františkovi Livorovi, ktorí mi od počiatku pomáhali k presvedčeniu, že som sa vydal tou správnou cestou. Moja rodina stojí pri mne aj teraz, kedy pociťujem, že už nie som len spevák, ale aj umelecký riaditeľ, ktorý sa snaží riešiť dlhodobo nakopené problémy Opery SND. Mám radosť z toho, že spevácku štafetu našej rodiny preberá aj naša dcéra Rebeka a spolu s manželkou ju pripravujeme do reality operného sveta.

Rozprával sa: Ľudovít Vongrej

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár