Dalibor Karvay: Na pódiu sa snažím o pocit, akoby som počúval niekoho iného

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štátna filharmónia Košice privítala v októbri na pódiu popredného slovenského husľového virtuóza Dalibora Karvaya. Hoci ho verejnosť pozná od jeho troch rokov ako sólistu, od roku 2020 zastáva aj post koncertného majstra Viedenských symfonikov (Wiener Symphoniker). Naďalej je aj pedagógom a pred niečo vyše siedmimi mesiacmi mu pribudla ďalšia dôležitá povinnosť – tá rodičovská. O tom, ako a či sa mu darí všetky svoje povinnosti skĺbiť, porozprával v rozhovore pre Opera Slovakia.

Hoci ste minulú jar nastúpili na post koncertného majstra Viedenských symfonikov, váš život zrejme viac ovplyvnila pandémia. Aký ste mali predchádzajúci rok a pol?

Nuž, presne 11. marca minulého roku som mal mať prvý projekt ako koncertný majster, no deň predtým mi prišla sms, aby som nikam nechodil, že sa všetko ruší. Nevedel som, kedy sa začne znovu hrať, na čo konkrétne sa mám vlastne pripravovať. Ale hoci pandémia so sebou priniesla množstvo negatív, ja som mal zrazu čas na to, aby som ho trávil s manželkou dlhými prechádzkami. To sa mi napríklad v týchto dňoch nepošťastí ani náhodou. Okrem iného aj preto, že popri pracovných mi pribudla jedna obzvlášť príjemná povinnosť – máme totiž sedem a pol mesačného chlapčeka.

Približne kedy sa vám znovu začali nabaľovať pracovné povinnosti po tom, ako protipandemické opatrenia zastavili kultúrny život?

V podstate už na jeseň minulého roku som sa začal vracať do bežných koľají. S orchestrom sme pripravovali online koncerty, neprestali sme pracovať. Boli síce kratšie, bez publika a často s mladými a menej známymi dirigentmi, no bola to zaujímavá práca.

Dalibor Karvay, Zbyněk Müller, Štátna filharmónia Košice, 2021, foto: Jaroslav Ľaš

Vašu súčasnú pracovnú náplň možno rozdeliť do troch rovín – koncerty sólového huslistu, práca koncertného majstra a pedagogická činnosť. Ako veľmi sa prelínajú?

Hoci je pravda, že sa dajú takto rozdeliť, navzájom spolu úzko súvisia. Čo však pociťujem hlavne v posledných mesiacoch – z časového hľadiska je skĺbenie všetkých troch činností mimoriadne náročné. Lenže na druhej strane – moja práca ma baví, nechcem sa na žiadnu z jej zložiek sťažovať. Učiteľom bol môj otec, je ním môj brat a ja sám učím od roku 2014 a nechcem sa toho vzdať. Sólové hranie – to je súčasť môjho života od detstva. A čo sa týka práce koncertného majstra, tak musím povedať, že momentálne ma to veľmi napĺňa, je to úplne nová skúsenosť a veľmi veľa sa vďaka nej dokážem naučiť.

Pravda je taká, že hoci sa muzikant venuje hudbe od detstva, zameriava sa ako interpret na nejakú jej časť. Ja som sa vždy špecializoval na husľové koncerty, zapodieval som sa svojim partom, ktorý je náročný a vyžaduje si všetku pozornosť. No v orchestri sa stretnete s úplne iným repertoárom a úprimne sa priznám, že keď sme napríklad nedávno hrali Mahlerovu Symfóniu č. 3, až vtedy som si uvedomil, akú obrovskú silu toto dielo v sebe ukrýva!

Od vašich troch rokov vás má verejnosť zaradeného ako sólového huslistu. A mimoriadne úspešného… Prečo ste sa rozhodli stať sa súčasťou veľkého orchestra?

Mal som na to viacero dôvodov a jeden z nich boli moji študenti. Uvedomujem si, že viac ako 90 percent z nich nebude sólovými interpretmi, ale uplatnia sa v orchestri. Učím ich teda interpretovať party, ktoré sám dobre nepoznám, pretože som nikdy nebol súčasťou orchestra. Vravel som si, že by bolo dobré mať tú skúsenosť, aby som ju potom mohol ako pedagóg odovzdať. Viedenskí symfonici mali vypísaný konkurz na miesto koncertného majstra a ja som si povedal, že to pôjdem skúsiť, aby som mal aspoň skúsenosť z konkurzu, ktorý je veľmi náročný.

Nakoniec to vyšlo, táto práca ma veľmi baví. Okrem toho, že vďaka nej spoznávam nový a veľmi bohatý repertoár, musel som sa naučiť, ako byť akýmsi medzičlánkom medzi orchestrom a dirigentom či sólistami. Zároveň je pre mňa nové byť súčasťou veľkého kolektívu.

Dalibor Karvay v predajni Paganini Music v Budapešti, foto: FB Dalibor Karvay

Viete pomenovať to, čo ste museli takpovediac nadstaviť nad svoju doterajšiu prácu huslistu? Pretože nie každý sólový huslista dokáže byť koncertným majstrom a nie každý koncertný majster môže vystupovať aj ako sólista…

Najdôležitejšie je čo najlepšie sa pripraviť na každý projekt. Nemal som skúsenosť, aké to je byť súčasťou orchestra, preto sa ako koncertný majster musím pripravovať veľmi dopodrobna. Ďalšia vec, ktorá sa zmenila, je spôsob môjho myslenia. Keď sedím v orchestri, som jeho súčasťou, rozmýšľam úplne inak ako počas sólového koncertu. Snažím sa napríklad aj o to, aby sólista, ktorý s nami koncertuje, sa cítil čo najlepšie.

Pred istým časom som zmenil filozofiu toho, s akými pocitmi vystupujem. Snažím sa hrať tak, aby som bol na pódiu uvoľnený, akoby som vnímal koncert ako jeden z divákov. Nechcem byť pod stresom a myslieť na technické veci. Samozrejme, vôbec nie je jednoduché sa takto nastaviť a takpovediac sa odosobniť. Lenže snažím sa o to, aby som na pódiu mal pocit, akoby som počúval niekoho iného, akoby som bol divák, ktorý sedí v hľadisku a vychutnáva si koncert. Zároveň s tým sa vždy snažím na každý projekt pripraviť tak dobre, ako sa len dá. Aby som bol spokojný ja a potom bude spokojné aj publiku. Lebo diváci si to uvedomujú. Oni vycítia, či je hráč na javisku nervózny, alebo hrá s ľahkosťou.

Prečítajte si tiež:
Dalibor Karvay sa stal koncertným majstrom Viedenských symfonikov

Viedenskí diváci sú určite zvyknutí na to najlepšie… Je pre vás toto mesto, v ktorom už dlhšiu dobu žijete, momentálne ideálnym miestom na život?

Nuž, keď je niekto sólista a má napríklad ročne 150 koncertov a lieta hore dole po svete, asi je jedno, kde žije. U mňa je to iné, vo Viedni učím a pracujem s orchestrom. Zároveň nie sme s manželkou ďaleko od rodiny. Takže sa dá povedať, že strategicky je pre nás Viedeň teraz to najlepšie mesto. Keď začala pandémia, tak sme mali čas na vychádzky, v meste neboli tie tisícky turistov ako zvyčajne a my sme si Viedeň prešli krížom-krážom cez všetky aj tie najmenšie uličky. Teraz keď mám voľný čas, tak som rád, že môžem byť doma. Rozhodne nemám chuť si zbaliť kufor a ísť na nejaký dajme tomu dvojdňový výlet si ´oddýchnuť´.

Viedenskí symfonici, koncertný majster Dalibor Karvay, 2021, foto: Barbara Pálffy

Nuž, pre vás zrejme zbalený kufor nie je synonymom pre oddych a dovolenku…

Rozhodne nie. Aj preto sa vždy balím na poslednú chvíľu, aby som si čo najviac užil ten pocit, že som ešte doma. Keď som sa napríklad balil do Japonska na desať dní, začal som si hádzať veci do kufra až vtedy, keď som si zavolal taxík. A nezabudol som nič. (smiech)

Hoci musíte chytiť do rúk husle či už ako sólista, koncertný majster či ako pedagóg, potrebujete cvičiť aj vo svojom voľnom čase?

Voľný čas vlastne nemám. Tri týždne z mesiaca hrám v orchestri a musím sa systematicky pripravovať. Popri tom mám sólové koncerty. V podstate nie je možnosť, že by som necvičil, nepamätám si deň, kedy sa mi stalo, že by som nechytil husle do rúk. Môže sa to stať jedine vtedy, keď celý deň cestujem, presúvam sa a skutočne nie je na to čas. Husle ma stále bavia. Keď mám aj trochu menej povinností, pozerám si rôzne nahrávky či kurzy, ktoré sa dajú nájsť na internete.

Manželka na husle nežiarli?

Nie – je huslistka, takže má svoje (smiech). Okrem toho teraz si užíva materstvo, ktoré je krásne, hoci tiež mimoriadne náročné.

Nepredpokladám, že ste už synovi kúpili husle, ale neverím, že vám už neprebleskla hlavou myšlienka, či bude aj on huslista…

Už sme doma o tom hovorili a zhodli sme sa na tom, že ho v tom budeme podporovať. Lenže – mladý človek si musí veľmi dobre premyslieť, či má na to, aby v hudbe niečo dokázal, alebo sa jej chce venovať len pre svoju radosť. Samozrejme, aj to je cesta a je to fajn, veď dieťaťu dá veľa už aj základná hudobná škola. Ale v podstate je nemožné chcieť sa v hudbe pohybovať niekde medzi tým. Na konkurzy do dobrých orchestrov sa hlásia stovky ľudí, je ťažké sa presadiť. Vtedy musíte patriť medzi tých najlepších na svete a ak nie, tak sa treba zmieriť s tým, že budete hrať pre radosť sebe, svojej rodine a kamarátom…

Dalibor Karvay vo viedenskom nahrávacom štúdiu, 2021, foto: FB Dalibor Karvay

Poznám množstvo celkom dobrých muzikantov, ktorí však nebudú mať príležitosť presadiť sa. Teraz sa napríklad kvôli tomu, aby mohlo chodiť na moje hodiny, presťahovalo jedno desaťročné dievča z Nemecka do Viedne. Je cieľavedomá, chce veľa cvičiť a mať u mňa čo najviac hodín. Keď to niekto už v detstve berie takto vážne, je tú istý predpoklad, že bude mať skvelú kariéru. Lebo ak niekto chce byť skvelý huslista, musí byť ochotný cvičiť a cvičiť. Nemôžete si myslieť, že keď budete hrať polhodinu denne, že z vás bude skvelý hráč na akýkoľvek nástroj. To musia byť celé dni, ktoré sa venujete len a len hudbe a ničomu inému. Potom je samozrejmé, že človek sa dostane do situácie, kedy váha, či mu to celé stojí za to. A rozhodujúce v takýto moment je to, kto pri ňom stojí, kto mu poradí, s kým sa o tom porozpráva.

Skrz všetky skúsenosti, ktoré máte ako hráč i ako pedagóg, trúfate si povedať, koľko percent úspechu tvorí talent?

Asi sa to nedá vyčísliť. Pretože bez talentu to jednoducho nejde. Na druhej strane, samotný talent nestačí. Sú tu rôzne ďalšie veci, mnohé sú zrejmé hneď, ako je napríklad to, aké má človek ruky a prsty na rukách! To je tiež danosť, ktorá je rozhodujúca. Potom sú tu finančné možnosti, možnosti vzdelávať sa. Otázka je aj to, kto má akú povahu. Niekto je na pódiu pod stresom, niekto si to užíva. Sú typy ľudí, ktorí od prírody nie sú súťaživí, tí teda nebudú chcieť chodiť po rôznych medzinárodných súťažiach, no tie sú v životopise muzikanta dôležité…

Dokážete byť k svojim študentom úprimný a povedať im – toto nie je pre teba?

Úprimný k nim musím byť, hoci to nie je ľahké. Snažím sa im na rovinu povedať, ak vidím, že nebudú mať možnosť sa v hudbe uplatniť tak, akoby si sami predstavovali. Často si mnohí neuvedomujú, že práve počas štúdia je ten najlepší čas na to, aby sa zlepšovali. Keď odídu zo školy, ostávajú bez pedagóga, respektíve si ho môžu zaplatiť, ale stojí to nemalé peniaze. No a potom je už neskoro snažiť sa dohnať zanedbané. Keď už totiž ide o snahu získať dobré miesto, narazíte na obrovskú konkurenciu. Nezriedka sa stáva, že hoci sa prihlásite do konkurzu, tak vás ani nezavolajú, aby ste sa ukázali, lebo v životopise nenájdu prestížne súťaže, kurzy u známych interpretov, štúdium v zahraničí. Nedostane šancu sa vôbec ukázať.

Dalibor Karvay v Banskej Bystrici, 2018, foto: FB Dalibor Karvay

Hoci je v Európe veľké množstvo rôznych orchestrov, produkuje tento kontinent skutočne také veľké množstvo muzikantov, že je problém sa do nich dostať?

Konkurencia je obrovská. Nie je to totiž len Európa. Mnohí ázijskí študenti, ktorí majú mimochodom obrovské finančné prostriedky, prídu do Európy študovať a ostávajú tu. Sú tu aj veľké množstvá muzikantov napríklad z Ruska.

Sám ste si vlastne všetkými úskaliami toho, ako sa presadiť v medzinárodnej konkurencii prešli. Skúsenosti z pódia ste začali zbierať ako trojročný. Viete povedať, čo bolo u vás rozhodujúce v tom, že práve vám sa podarilo uspieť?

Mimoriadne dôležité bolo to, že som mal možnosť študovať u profesora Borisa Kuschnira. Je to jeden z najlepších svetových profesorov, pracuje so študentmi skutočne detailne. Počas svojej kariéry som videl, ako tvrdo na sebe treba pracovať. Priznám sa, že aj ja som mal obdobia, kedy som sa na pódiu necítil práve najlepšie, ale to všetko ma posunulo dopredu. Rozhodujúce je uvedomiť si, že všetko si musíte ´odmakať´ sám za seba a byť koncentrovaný. Nie je to jednoduché, ja chápem, že mladý človek v puberte nechce byť doma a osem hodín denne cvičiť hru na husle. Lenže bez toho to nejde…

Mali ste to vy o to ťažšie, že ste mali takpovediac nálepku zázračného dieťaťa a vždy sa od vás veľa očakávalo?

Ja sám osobne som túto nálepku, ktorú mi dali médiá, nikdy nevnímal. Nemôžem teda povedať, že by ma to bolo zaťažovalo, alebo naopak motivovalo. Najviac ma dopredu viedlo to, že som bol mimoriadne sebakritický. Taký som ostal dodnes a to ma ženie ďalej v tom, aby som na sebe neustále pracoval.

Rozprávala sa: Dáša Juhanová

Dalibor Karvay sa narodil 24. júla 1985 vo Vrútkach na Slovensku. Od detstva preukazoval pozoruhodný hudobný talent. Vo veku troch rokov začal hrať na husliach pod vedením svojho otca. Už počas štúdia na Základnej umeleckej škole vo Vrútkach urobil niekoľko nahrávok pre Slovenský rozhlas v Bratislave. Absolvoval mimoriadne štúdium na Žilinskom konzervatóriu u prof. Bohumila Urbana a od roku 1999 študoval na Viedenskom konzervatóriu v triede svetoznámeho prof. Borisa Kuschnira. Následne absolvoval doktorandské štúdium hry na husle na hudobnej a tanečnej fakulte VŠMU v triede doc. Jozefa Kopelmana. Zúčastnil sa taktiež viacerých majstrovských kurzov u uznávaných pedagógov – Eduard Grach, Mintscho Mintschev, Herman Krebbers.

Dalibor Karvay, foto: Peter Brichta

Medzi jeho najvýznamnejšie úspechy patrí víťazstvo na stretnutí mladých hudobníkov v Córdobe (1996), cena Eurovízie – Grand Prix Mladý hudobník roka (2002), prvé miesto na súťaži Tibora Vargu (2003), cena Medzinárodnej tribúny mladých interpretov New Talent (2005), víťazstvo na súťaži Davida Oistracha v Moskve (2008).

Ako sólista spolupracoval s renomovanými dirigentmi ako Leif Segerstam, Ion Marin, Hiroyuki Iwaki, Jaap van Zweden, Marek Janowski, Alexander Rahbari, Roman Kofman, Benjamin Wallfisch, Ondrej Lenárd, Oliver Dohnányi, Leoš Svárovský a ďalší. Medzi orchestre, s ktorými hral ako sólista, patria Rundfunk-Symfonie Orchester Berlin, English Chamber Orchestra, Camerata Salzburg, Orchestra Ensemble Kanazawa, Česká filharmonie, Nationaltheater-Orchester Mannheim, Radio-Symphonie Orchester Wien, Wiener Kammerorchester, Het Gelders Orkest, Solistes Européens, Luxembourg, Slovenská filharmónia, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Štátny komorný orchester Žilina, Štátna filharmónia Košice a mnohé ďalšie. Intenzívne sa venuje aj komornej hre, pričom spolupracuje so špičkovými umelcami, ako Radek Baborák, Julian Rachlin, Wenzel Fuchs, Boris Kuschnir, Daniel Buranovský a iní.

Od roku 2014 pôsobí pedagogicky na Musik und Kunst Privatuniversität der Stadt Wien, kde je od roku 2017 univerzitným profesorom. Od roku 2020 pôsobí ako prvý koncertný majster Viedenského symfonického orchestra. Hrá na husliach vyrobených viedenskou husliarkou Juliou Mariou Pasch.

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár