Brno máme blízko a predsa z jedného pohľadu ďaleko. Nie sú to kilometre, ani nateraz kontrolovaná štátna hranica. Pomenoval by som to inak. Kultúrnosť a vzťah k nej. Umelecký, divácky a – keďže bez financií to nejde – aj politický. Osemnásťdňový festival Janáček Brno ma v tom aj po tretej návšteve 8. ročníka utvrdil.
Spresním. My nie sme Salzburg a nemáme „svojho“ Mozarta, nie sme Bayreuth a nemáme Wagnera, nie sme Pesaro a nemáme Rossiniho. A nie sme Brno s Janáčkom. Z Janáčka máme akurát strach. Nezdôvodnený, ale pestovaný. Poslednou inscenovanou operou Leoša Janáčka na prvej slovenskej divadelnej scéne bola Věc Makropulos pred siedmimi rokmi. Práve ten titul, z ktorého v Bratislave v poslednej chvíli odstúpil dirigent Tomáš Hanus (pre zlú organizáciu práce v SND) a teraz, za dirigentským pultom orchestra divadla Welsh National Opera, ho veľkolepo predstavil na janáčkovskom festivale v jeho rodnom Brne.
Ôsmy ročník brnianskeho operno-koncertného bienále je slovami organizátorov (vyjadrené sloganovo) festivalom dirigentov. Dodávam, českých a zároveň svetových. Podľa poradia, v akom vystúpili, Jakuba Hrůšu, Tomáša Netopila a Tomáša Hanusa. Mimochodom, a nie náhodou, všetci traja a rovnako Marko Ivanović, prešli dirigentskou triedou Jiřího Bělohlávka. Prvý z nich naštudoval so súborom Národného divadla v Brne Janáčkovu „labutiu pieseň“ Z mŕtveho domu, v spojení s Glagolskou omšou, Tomáš Netopil so súborom ženevskej opery priniesol Káťu Kabanovú a napokon Tomáš Hanus, ako hudobný riaditeľ Welsh National Opery, ponúkol 18. 11. 2022 novú inscenáciu Věci Makropulos.
Janáčkovo predposledné javiskové dielo sa opiera o rovnomennú divadelnú hru Karla Čapka. Mimochodom, po prvýkrát uvedenú v pražskom Vinohradskom divadle presne pred sto rokmi (21. novembra 1912). Vtedy sa Janáček, už slávny skladateľ okolo sedemdesiatky, rozhodol pre mladého Čapka a jeho text. V ňom sa zaoberá, s istou dávkou sci-fi i komediálnosti, vážnou filozofiou nesmrteľnosti a genealógie, v súvislosti s dedičstvom dvoch rodov. Janáček na Věci Makropulos pracoval dva roky (1923 – 1925) a výsledkom bola premiéra 18. decembra 1926 v brnianskom Divadle Na hradbách (dnešné Mahenovo divadlo).
Oproti intenzívne dialogickej a pre operu až príliš spletitej predlohe, musel libreto upraviť a zároveň odklonil filozoficko-komediálny prúd so šťastným koncom hlavnej hrdinky do tragickejšieho. Emiliu Marty necháva po 337 rokoch naplneného, či skôr preplneného života umrieť. Že je to geniálne skomponované dielo, naplnené detektívnym príbehom, ľúbostnými vzťahmi Eliny Makropulos v rôznych identitách, vždy so skratkou E.M. v mene, o tom niet pochýb. V zahraničí nie je zriedka uvádzanou operou, na Slovensku ostáva pamätnou inscenácia z roku 1973 (dirigent Zdeněk Košler, réžia Branislav Kriška a Elena Kittnarová ako E.M.) a polemickejšia verzia v réžii Petra Konwitschného z roku 2015.
Ak je Festival Janáček Brno 2022 v znamení dirigentských osobností, tak aj pohľad na waleskú Věc Makropulos začnem Tomášom Hanusom. Len pred pár týždňami som sa nadchýnal vo Viedenskej štátnej opere jeho naštudovaním Jenůfy a teraz v Brne opäť sa ukázal ako hĺbavý, expresívny a zároveň emotívny znalec jeho diela. V trojčlennom tíme sa podpísal aj pod novú kritickú edíciu diela (vydavateľ Bärenreiter Praha 2020), ktorá len cizeluje drobné detaily. Tomáš Hanus je hudobným riaditeľom Waleskej národnej opery od roku 2016 a dokázal do súboru vštiepiť vo vzťahu k Janáčkovi úprimnú lásku a porozumenie.
Jeho poňatie malo toľko nuáns, farieb, dramatických hrotov, ale aj lyrických plôch, že to slovami ťažko opísať. Už v predohre, vizuálne ilustrovanej čierno-bielymi filmovými projekciami, vystaval úvod plný vzrušujúcej atmosféry, anticipujúcej mnohovrstvový dej. Ostro členený rytmus verzus vláčna melodickosť, témy náruživosti, emócií i zdanlivého chladu z charakteru ústrednej hrdinky, prelínanie sa orchestrálneho toku s motívmi javiskovej hudby – to je len vzorka dojmov. Skrátka, už po päťminútovej predohre bol návštevník (aj bez projekcií) „in“.
Tomáš Hanus ide skutočne po nuansách, vyzdvihuje druhý a tretí plán partitúry, každá dynamická zmena, každá farba nástroja, ostré rytmické členenie má svoje opodstatnenie. V závere opery, pre ešte údernejšiu plastickosť zvuku, umiestnil hráčov na plechové hudobné nástroje na kraj balkóna. Aj keď jeho orchester znel často veľmi sýto a nevyhýbal sa najvyšším dynamickým hladinám, bral vždy ohľad na spevákov. (pozn, red.: videorozhovor s Tomášom Hanusom si môžete pozrieť TU…)
Vizuálny tvar je dielom kolektívnym. Réžiu má nemecká rodáčka, v Londýne usídlená Olivia Fuchs, scénu a kostýmy vytvorila Nicola Turner, o svietenie a video dizajn sa postarali Robbie Butler a Sam Sharples. Ambíciou tohto tímu nebol žiaden experiment s predlohou. Držali sa doby vzniku diela, teda 20. rokov minulého storočia, takže žiadne rébusy, okrem tých, čo ponúka samotné libreto, nepridali. Po projekciách počas predohry, navádzajúcich na plynutie času a v ňom sa meniacich detailoch tváre, je prvé dejstvo situované do advokátskej kancelárie. Haldy spisov sa vo chvíli zjavenia Emilie Marty dvíhajú do vztýčeného reťazca papierov. Každá z postáv má svoj presný zástoj, žiadna akcia nevybočuje z rámca predlohy.
Medzi prvým a druhým dejstvom, zakiaľ sa za polopriehľadnou oponou manuálne mení scéna, dostáva priestor predstaviteľ solicitátora Vítka, aby – pre Brno s českým úvodom a záverom – v angličtine (v Cardiffe sa hrá v originálnom jazyku) objasnil rodokmeň a vzťahy medzi postavami.
Zákulisie divadla so svetielkami na maskovacom stole, dlážka posiata množstvom červených ruží (Upratovačka ich zhŕňa metlou), všadeprítomné hodiny ako symbol času, kreslo a obmieňajúce sa postavy všetkých generácií. Od najmladšej generácie (nešťastne zaľúbený Janek) po najstaršiu (spomienky vyvolávajúci Hauk-Šendorf) – to sú hlavné črty 2. dejstva. V centre operná diva v okázalých červeno-čiernych šatách a červenej parochni, znudene prijímajúca gratulácie. Hlavne sa však snaží získať závet a keď sa jej to nepodarí prostredníctvom Prusovho syna Janka, pristúpi na sex s barónom.
To už sme po pauze a na scéne dominuje veľká posteľ v hotelovej izbe. Po zemi sú rozhádzané kufre a škatule, všetky s monogramom E. M. Elina s Prusom dokonali erotické zblíženie, zatiaľ čo barón sa dozvedá, že Janek spáchal samovraždu. Zápletka sa rozuzľuje, vychádzajú na povrch Elinine identity. Stáročnú frigidnosť strieda psychický zlom, vníma duševnú prázdnotu a blížiaci sa koniec. Strháva závoj nad posteľou a po prechodnom kolapse, už s holou hlavou (podľa všetkého nemaskovanou), ponúka prítomným recept na dlhovekosť. Kristína pergamen spaľuje. Emilia padá mŕtva. Počas všetkých dejstiev sú prítomné nenásilné projekcie, reflektujúce skôr atmosféru, no napríklad v poslednom dejstve sa zjavujúca kostra, už ide do ilustratívnej roviny.
V tomto jasnom a priamočiarom výklade sa mohol divák sústrediť na hudbu a spev. Titulnú postavu stvárnila španielska sopranistka Ángeles Blancas Gulín (moja generácia si pamätá na jej mamu, výbornú interpretku dramatických postáv, najmä raného Verdiho) a rozbalila v nej mnoho faziet výrazu a odhalenia psychických pochodov rozporuplnej hrdinky. Vidno, že je odchovaná na belcantovej literatúre, takže používala široké spektrum dynamiky, mladodramatický soprán neforsírovala, ale aj tak dosahovala potrebné vrcholy. Jej herectvo bolo rovnako intenzívne ako vokálny výraz.
Veľmi kvalitné bolo celé obsadenie. Jediný slovenský protagonista, Gustáv Beláček ako Dr. Kolenatý, bol pochopiteľne najprecíznejší vo výslovnosti a jeho svieži, zvučný basbarytón vykreslil charakter postavy do bodky. Nicky Spence, korpulentný Albert Gregor, disponuje tenorom adekvátnych dramatických rozmerov a s janáčkovským slohom si tiež dobre porozumel.
David Stout (Jaroslav Prus) svoj tmavší barytón uplatnil vhodne, podobne kvalitný bol Mark Le Brocq v úlohe Vítka. Nezvyčajne zvučným tenorom vybavil Hauka-Šendorfa, ktorého v 3. dejstve ošetrovateľ odvádza na vozíku zrejme do psychiatrického zariadenia, tenorista Alan Oke. Svieži hlas dala Kristíne Harriet Eyley, ale plnohodnotne znela aj Monika Sawa ako Upratovačka. Nie sú to svetoznáme mená, no ich výkony boli plne akceptovateľné.
Prečítajte si tiež:
• Začína sa ôsmy ročník medzinárodného operného a hudobného festivalu Janáček Brno
• Experiment otvoril festival Janáček Brno. Opera Z mŕtveho domu splynula s Glagolskou omšou
• Ženevská Káťa Kabanová na festivale v Brne – psychogram nešťastnej ženy
V čase publikovania tejto recenzie má už za sebou vystúpenie aj zbor Opery Slovenského národného divadla, pripravený Zuzanou Kadlčíkovou, v dramatických scénach pre sóla, zmiešaný zbor, organ a orchester Quo Vadis? (na námet Henryka Sienkiewicza) od skladateľa Feliksa Nowowiejského pod taktovkou amerického dirigenta Johna Fioreho. Ostáva ešte druhé hosťovanie pražského Národného divadla (po Káti Kabanovej) so Schulhoffovými Plameňmi. A potom už len po excelentnom ročníku 2022 radostné zvolanie: Dovidenia o dva roky!
Autor: Pavel Unger
písané z hosťovania Waleskej národnej opery na Festivale Janáček Brno 18. 11. 2022
Leoš Janáček: Vec Makropulos
Waleská národná opera
Predstavenie v rámci festivalu Janáček Brno 2022
Janáčkova opera Brno
Dirigent: Tomáš Hanus
Réžia: Olivia Fuchs
Scéna: Nicola Turner
Svetelný design: Robbie Butler
Video design: Sam Sharples
Emilia Marty: Angeles Blancas Gulin
Albert Gregor: Nicky Spence
Dr. Kolenatý: Gustáv Belacek
Vítek: Mark Le Brocq
Kristina: Harriet Eyley
Janek: Alexander Sprague
Baron Jaroslav Prus: David Stout
Hauk-Šendorf: Alan Oke
Komorná: Julia Daramy-Williams
Lekár / Strojník: Dafydd Allen
Upratovačka: Monika Sawa
Spoluúčinkoval zbor Canticum Ostrava, zbormajster Jurij Galatenko.
www.ndbrno.cz | www.janacek-brno.cz
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.