Daniel Raiskin: Nikdy nezistíte, aká vlastne hudba je, ak ju neuvediete v najlepšej možnej kvalite

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Na začiatku práve prebiehajúcej koncertnej sezóny 2020/2021 sa novým šéfdirigentom Slovenskej filharmónie stal Daniel Raiskin, rodák z Petrohradu žijúci v Amsterdame. V tejto súvislosti poskytol pre Opera Slovakia rozhovor, v ktorom poodhalil svoje predstavy o umeleckej práci s týmto vrcholným slovenským umeleckým telesom, vyjadril svoj vzťah k slovenskej hudbe, najmä k Jánovi Levoslavovi Bellovi a jeho symfonickému odkazu, ktorého nahrávku pripravuje s orchestrom SF. Keďže je hudobným riaditeľom symfonického orchestra v kanadskom Winnipegu, pýtali sme sa ho aj na rozdiely v práci s americkými a európskymi orchestrami a na jeho názory na interpretáciu starej hudby. Vyznal sa aj zo svojich pocitov súvisiacich s pandémiou.

(English version)

Spomínate si, kedy ste prvý raz stáli pred Slovenskou filharmóniou ako dirigent a pamätáte si aj program tohto koncertu?

Áno, pamätám si ho veľmi dobre. Bolo to pred vyše desiatimi rokmi, 4. a 5. marca 2010 a na programe bola Beethovenova predohra Coriolan, jeho Štvrtý klavírny koncert G dur so sólistom Jonathanom Giladom a Čajkovského Piata symfónia e mol. Koncert sa konal v Historickej budove SND, pretože v Slovenskej filharmónii (SF) ešte stále prebiehala rekonštrukcia. Krátko nato sme cestovali na turné do Nemecka a Švajčiarska.

Odvtedy som sa do SF vracal v priemere najmenej raz za koncertnú sezónu. Niekedy aj dvakrát-trikrát, vrátane turné po Európe i Japonsku. Realizovali sme aj niekoľko nahrávok. Takže moje kontakty so Slovenskou filharmóniou sú už dlhšie a ich výsledkom bolo doteraz približne tridsať koncertov (dramaturgia SF uvádza presný počet 31, pozn. red.).

Daniel Raiskin, skúška Slovenskej filharmónie, foto: Alexander Trizuljak/Archív SF

Prišli ste teda do orchestra, ktorý už celkom dobre poznáte…

Áno. Niekedy si orchester vyberie za šéfdirigenta človeka, s ktorým tesne predtým strávi iba jeden pozitívne pôsobiaci, prípadne nadšený týždeň. Takúto ponuku akejsi „lásky na prvý pohľad“ som nikdy nedostal a zrejme je to aj dobre, keďže napokon to často dopadne tak, že sa vzťahy šéfdirigenta s orchestrom dostanú na nesprávnu koľaj… Preto radšej uprednostňujem dlhšiu spoluprácu ešte predtým, ako to bolo so SF. Dá sa to porovnať s veľmi pevným priateľstvom medzi dvomi ľuďmi, ktoré sa napokon môže stať intímnejším, až vyústi do „manželstva“.

Prečítajte si tiež:
Daniel Raiskin, nový šéfdirigent Slovenskej filharmónie

V minulosti, ešte aj pred päťdesiatimi či šesťdesiatimi rokmi, šéfdirigenti zotrvávali pri svojich orchestroch aj niekoľko desaťročí, napríklad Jevgenij Mravinskij bol vyše 50 rokov hudobným riaditeľom v Sankt Peterburgu, meste, kde som vyrastal. Teraz sú časy dynamickejšie, takže väzby medzi dirigentmi a orchestrami netrvajú tak dlho, ale na všetkých svojich doterajších pôsobiskách som sa snažil ostať dlhšie. V Nemecku som bol hudobným riaditeľom dvanásť rokov, v Poľsku osem a vo Winnipegu je to už moja tretia sezóna a určite tam ešte dlhší čas zotrvám.

Myslím si, že pozitívne očakávania z môjho budúceho trvalejšieho vzťahu so SF vyplývajú z dostatočnej dôvery, ktorá sa v minulosti vybudovala medzi orchestrálnymi hráčmi, vedením tejto inštitúcie a mnou. Naozaj by ma nelákalo dirigovať tu dva-tri roky a potom odísť inam. Pre mňa je dôležité zanechať tu po sebe trvalejší odkaz, ktorý sa stane uznávanou súčasťou histórie tejto vynikajúcej inštitúcie.

Daniel Raiskin, foto: Marko Djokovic

Ako vnímate vývoj Slovenskej filharmónie z perspektívy vyše desaťročnej spolupráce s týmto orchestrom?

Počas tohto obdobia mal orchester dvoch šéfdirigentov. Keď som tu dirigoval prvý raz, bolo to rok po nástupe Emmanuela Villauma, po ňom prišiel James Judd. Obidvaja moji predchodcovia sú nepochybne skvelými muzikantmi, avšak každý z nich má svoj vlastný spôsob práce s orchestrom, vlastnú estetiku, ktorá sa pravdepodobne dosť líši od toho, o čo sa ako šéfdirigent snažím.

V čom je rozdiel?

Nuž, na toto sa odpoveď hľadá ťažko. V prvom rade, Emmanuel Villaume je Francúz, James Judd Brit a ja mám rusko-židovský pôvod, takže každý z nás pochádza z celkom odlišného hudobného aj spoločenského prostredia. Aj spôsob, ako vnímam slovenskú kultúru a jazyk je celkom odlišný v porovnaní s Francúzmi a Angličanmi. Určite neviem po slovensky, avšak rozumiem mnohým slovám a veľa dokážem zachytiť. Pri práci s orchestrom už s hudobníkmi často komunikujem po slovensky, pretože sa ľahko učím mnohé slová vo vašom jazyku. Za starých čias boli niektoré z nich súčasťou bežnej ruštiny a stále sa používajú v jej poetickejších formách.

Pôvodne som violista, v minulosti som dlhé roky hral v orchestri. Zrejme aj preto pracujem s orchestrom, najmä sláčikovými nástrojmi, ináč ako napríklad Emmanuel Villaume, ktorý je pôvodne klavirista, a diriguje mnohé opery. Okrem toho je, samozrejme, veľkým ctiteľom francúzskej hudby, ako aj Mahlerových symfónií. Myslím, že zvyknem dirigovať trochu iný druh repertoáru.

Dirigent Daniel Raiskin ako violista, zdroj foto: FB Winnipeg Symphony Orchestra

Povedal by som, že nie je celkom správne hovoriť, že orchester SF sa vyvíja. Skôr by som sa vyjadril, že sa rozvíja, pretože prichádzajú noví, mladší hráči a okrem toho sa toto umelecké teleso stáva medzinárodnejším. Pamätám sa, že pred desiatimi rokmi boli takmer všetci hudobníci zo Slovenska alebo z Čiech. Teraz tu máme hráčov z Ruska, Kazachstanu, Poľska, dokonca z Kanady či Francúzska a je to tak dobre. Na druhej strane je to stále Slovenská filharmónia, pretože väčšina – okolo 90% – sú Slováci. Lenže členovia orchestra zo zahraničia priniesli isté odlišné podnety a domáci hudobníci ich prijali. Je to veľmi dobrý rozvoj.

A napokon prebehla aj rekonštrukcia koncertnej siene a v roku 2012 sa orchester vrátil do svojho pôvodného sídla. Toto bol veľmi silný impulz, pretože nové technické funkcie umožnili pravidelné prenosy koncertov a nahrávanie. Treba vyjadriť veľkú vďaku manažmentu SF za to, že sa do tejto organizácie investovalo s veľmi moderným pohľadom na nové technológie. V terajších časoch, kedy mnohé orchestre doslova strádajú kvôli tomu, že ich nemajú, nám tieto technické možnosti prinášajú ovocie, pretože môžeme naše obecenstvo rozšíriť prostredníctvom on-line prenosov vysielaných v týždňových intervaloch a vo veľmi vysokej kvalite. Mnohé orchestre si to nemôžu dovoliť, pretože získať vyhovujúce technické zariadenie v čase práve prebiehajúcej pandémie je finančne veľmi náročné.

Prečítajte si tiež:
Stream Slovenskej filharmónie oslavuje svoje 10. narodeniny
S Antonom Viskupom o Slovenskej filharmónii

Takže rozvoj nastal v mnohých smeroch, avšak nie v tom, ktorý ja nazývam pojmom „hudobný ideál“. Toto je cieľ, na ktorom budem odteraz s hudobníkmi tvrdo pracovať. Chápem to tak, že vždy existuje niekoľko naozaj dôležitých prvkov nevyhnutných pre správny chod orchestra. Treba mať na pamäti, čo sa má práve vyniesť do popredia, koľko tvorivej energie vychádza z orchestra a čo všetko môžem ako dirigent orchestru odovzdať. Teraz sme vo východiskovom bode a myslím, že všetko, čo som dal orchestru za posledných niekoľko mesiacov, budem stále viac a viac odovzdávať aj v nasledujúcich rokoch a opatrovať to.

Niekoľkokrát ste sa nedávno vyjadrili, že Slovenská filharmónia má svoj osobitý zvuk. Mohli by ste ho porovnať so zvukom Winnipegského symfonického orchestra v Kanade, kde pôsobíte ako hudobný riaditeľ?

Toto je pomerne jednoduché. Tieto orchestre sú veľmi odlišné, hoci majú takmer rovnaký vek. Obidva vznikli po 2. svetovej vojne, kanadský v roku 1948 a SF v roku 1949. Prvým veľkým rozdielom je, že orchester v Kanade má oveľa väčšie medzinárodné obsadenie, to je však v Severnej Amerike tradícia. Aj keď sú mnohí členovia frankofónni alebo anglofónni Kanaďania, je v ňom mnoho Rusov, Maďarov, Japoncov, Kórejcov a iných. Ďalším rozdielom je veľkosť. Na rozdiel od SF s počtom 120 členov, orchestre v Severnej Amerike, ak nepočítame Metropolitnú operu v New Yorku, si udržiavajú menšie takzvané „jadro“ s približne 70-timi hudobníkmi. Ak treba hrať skladby s väčším obsadením, musia sa najať ďalší.

Daniel Raiskin, Slovenská filharmónia, 2019, foto: Ján Lukáš

V Slovenskej filharmónii mám komfortnú výhodu práce s veľkou sláčikovou skupinou. Veľmi to ovplyvňuje budovanie rovnováhy s dychovými nástrojmi, ktorá sa stáva jednoliatejšiou. V Kanade nedosahuje takú hĺbku ako tu, avšak americké orchestre majú zasa oveľa väčšiu údernosť pochádzajúcu z tradičnej americkej džezovej hudby. Cit pre rytmus a jeho váhu, najmä v sekciách plechových dychových a bicích nástrojov, je tam celkovo veľmi odlišný od západoeurópskej tradície. Ak s kanadským orchestrom skúšam súčasnú hudbu, americký repertoár alebo čokoľvek veľmi rytmické, zvyčajne veľmi rýchlo dosiahnem ten správny výraz.

Okrem toho americké orchestre skúšajú veľmi krátko a intenzívne bez poklesu sústredenia, pretože všetko, vrátane dlhej skúšky, stojí peniaze. Ak sú koncerty vo štvrtok, v piatok a v sobotu, jedna skúška je v utorok, dve v stredu a generálna skúška vo štvrtok. A po koncertoch je niekedy ešte v nedeľu ráno ďalšia skúška, jediná na večerný koncert pre deti, rodinný koncert alebo večernú popovú show. V Amerike sa veľmi dbá na rovnováhu medzi investíciou a jej návratnosťou, takže atmosféra na skúškach je veľmi bdelá a akčná tak, ako je všetko v Kanade oveľa viac založené na rýchlom a účinnom výkone – na rozdiel od Európy, pričom nezáleží na tom, či na Slovensku, v Nemecku, Holandsku alebo vo Švédsku.

V starosvetskej matke Európe je zasa všetko založené na hlbokej tradícii a preto je aj model financovania odlišný. Koncepcia práce s orchestrom je iná, sústredí sa viac na postupné vypracovanie. Na rozdiel od Ameriky je tu viac času na odskúšanie viacerých spôsobov, ako dosiahnuť správny hudobný výraz, teda vlastne na experimentovanie. Napríklad dirigujem určitú frázu a rozmýšľam: „Takto to nie je dobré, skúsme to ináč“ – a mám na to dosť priestoru. V Edmontone, Ottawe, San Antoniu alebo Portlande si takýto luxus nemôžem dovoliť, ale musím prísť pred orchester s veľmi jasnou predstavou a presne ukázať, čo chcem.

Daniel Raiskin, Winnipeg Symphony Orchestra, zdroj foto: FB Winnipeg Symphony Orchestra

Orchestre v Severnej Amerike, ale aj v Japonsku sú veľmi zručné v schopnosti hrať precízne a ihneď to, čo dirigujem. Táto zručnosť sa však dobre uplatní iba vtedy, ak má dirigent veľmi jasný zámer, čo chce dosiahnuť. Ak sa mu však nepáči výsledok – pretože táto koncepcia nemusí fungovať – je naozaj veľmi málo času na jej zmenu. Organizácia práce v amerických orchestroch má mnoho pozitívnych čŕt, ale ja mám aj tak väčšie potešenie z komfortného a do hĺbky zachádzajúceho skúšobného procesu v Európe. Tak či tak, ťažko sa to porovnáva, pretože obidva modely sú úplne odlišné.

Sú rozdiely aj v rámci Európy?

Zaujímavé bolo, keď som osem rokov (2008 – 2015, pozn. red.) pôsobil ako hudobný riaditeľ v Rýnskej filharmónii v Koblenzi a zároveň vo Filharmónii Artura Rubinsteina v Lodži. Poľský orchester je oveľa väčší, asi ako SF a nemecký má asi 77 – 80 členov. Nemecké orchestre sú ako nemecké autá, niekedy možno až príliš dobre organizované. Potom sa stáva, že sa s nimi ťažko dosahuje pocit istej pružnosti a ohybnosti hudobnej myšlienky, potrebnej pre interpretáciu slovanskej hudby, napríklad Dvořákových Slovanských tancov. Pri ich interpretácii majú nemecké orchestre sklon znieť trochu ako pochod… Na druhej strane, keď sme s poľským orchestrom hrali Beethovenove symfónie, chýbala mi táto nemecká presnosť.

Takže zvuk orchestra veľmi závisí od povahy kultúrneho dedičstva a tradície v jeho domovskej krajine. Za fantastický proces považujem, že môžem do orchestra SF vniesť určitý cit pre rytmus, aký majú rockoví a jazzoví hudobníci. Môj syn je jazzový perkusionista a aj z pozorovania jeho práce viem, ako záleží na tom, aby bol tento metrický fundament naozaj jasný a priamy. Vtedy sa dajú vytvoriť neuveriteľné architektonické celky, avšak ak je fundament roztrasený, ešte aj obyčajná kocka sa zrúti. A keď idem do Kanady, pokúšam sa rozšíriť dych hudby, aby pôsobila veľkolepo a nespútane.

Aké diela plánujete uviesť so Slovenskou filharmóniou v tejto a nasledujúcich sezónach?

Pokiaľ ide o slovenských skladateľov, na svojom inauguračnom koncerte som dirigoval Suchoňa, Cikkera som mal dirigovať v novembri, bohužiaľ som však nemohol prísť. Na nasledujúcich koncertoch uvediem Fantáziu pre husle a orchester od Eugena Suchoňa, Concertino pre klavír a orchester od Jána Cikkera s Jordanou Palovičovou a neskôr aj predohru k Bellovmu Kováčovi Wielandovi. Ako šéfdirigent slovenského orchestra vítam príležitosť hrať slovenskú hudbu. Budem to robiť, pretože je to dôležité, a objavovanie nového repertoáru ma obohacuje.

Daniel Raiskin, skúška Slovenskej filharmónie, 2019, foto: Alexander Trizuljak/Archív SF

Pri budovaní svetového repertoáru symfonického telesa sa vždy snažím napĺňať tri ciele. Prvým z nich je vybrať diela, ktoré pomôžu vývoju orchestra v smere, ktorý je pre mňa dôležitý. Toto je základný cieľ najmä na začiatku spolupráce orchestra s novým šéfdirigentom. Myslím, že budeme uvádzať Haydnove, Mozartove a Mendelssohnove symfónie oveľa pravidelnejšie, pretože technika orchestrálnej hry potrebná pre tieto diela pomáha budovať základ pre interpretáciu hudby Brahmsa, Richarda Straussa, Mahlera, Čajkovského, Šostakoviča a ďalších.

Druhým cieľom je mať na pamäti poslucháčov, lenže nie tak, aby sa myslelo iba na to, čo by chceli počuť, pretože vtedy by sme hrali len Bolero, Peera Gynta, Vivaldiho Štyri ročné obdobia a ostatné najpopulárnejšie skladby. Samozrejme, že by bolo sebazničujúce, ak by sme obecenstvu neponúkali diela, ktoré miluje. Na druhej strane však treba v ľuďoch vzbudzovať zvedavosť a záujem o isté nové objavy.

Takže, ak sa program koncertu končí naozaj populárnym kusom, v prvej polovici si môžem dovoliť uviesť dielo menej známe, menej obohraté, ktoré sa však divákom zapáči, ak sa s ním stretnú tvárou v tvár. Napríklad v júni uvedieme so Slovenským filharmonickým zborom Prokofievovu kantátu Alexander Nevskij, avšak v prvej polovici koncertu ponúkneme Bellovu predohru ku Kováčovi Wielandovi a áriu Ioanny z prvého dejstva Čajkovského Panny Orleánskej. v interpretácií mezzosopranistky Oleksie Petrovovej. Obidve diela sú určite menej populárne ako dajme tomu Eugen Onegin a predohra k Tannhäuserovi.

No a tretím cieľom je, že by som rád dirigoval skladby, ktoré sú blízke môjmu srdcu. Myslím, že nielen ja, ale každý dirigent cíti svoj vlastný osobitý záujem o isté diela, ktoré ho väčšmi priťahujú, a pre jeho rozvoj je veľmi dôležité uvádzať ich. Z pomerne dlhej spolupráce so SF som sa naučil, že má k istému druhu repertoáru veľmi dobrý vzťah. Myslím, že tento orchester hrá veľmi dobre Mahlerove symfónie, vo fantastickej kvalite dokáže uviesť Šostakovičovu symfóniu a veľkolepo vie interpretovať aj Čajkovského. A samozrejme, takisto je veľmi spriaznený s celým tým nádherným okruhom všetkej československej hudby.

Lenže ja napríklad milujem Glazunovove symfónie, ktoré sa hrajú veľmi zriedka. Prvú z nich plánujeme uviesť v apríli spolu s Chačaturjanovými suitami z baletu Spartakus a spomínaným Cikkerovým Concertinom. Dokonca uvažujeme, že začneme nahrávací cyklus Glazunovových symfónií. Takže okrem zlatého fondu symfonického repertoáru ako sú Beethovenova Piata, Čajkovského Štvrtá a Brahmsova Prvá ponúkneme aj niekoľko naozaj neobvyklých diel, ktoré SF doteraz nehrala.

Ako vaše plány v SF ovplyvnila pandémia?

V terajšej situácii, ktorá nás zrejme bude v istom rozsahu sprevádzať ešte niekoľko mesiacov, treba reagovať rýchlo. Napríklad program môjho inauguračného koncertu mal pozostávať z Čajkovského Husľového koncertu a Brahmsovho Klavírneho kvarteta v Schönbergovej inštrumentácii. Bohužiaľ, sólista Vadim Gluzman nemohol prísť, takže sme namiesto toho uviedli Haydnovu Symfóniu č. 41 a Brahmsovu Prvú symfóniu. Program februárového koncertu sme tiež museli napokon zmeniť– zaznie tak trochu „uhorský program“: Brahmsova Druhá symfóniaDruhý klavírny koncert Franza Liszta, ktoré doplní Fantázia na motívy Rákociho pochodu pre orchester od Jána Levoslava Bellu.

Daniel Raiskin, skúška Slovenskej filharmónie, foto: Alexander Trizuljak/Archív SF

Aj programy vianočného a novoročného koncertu vyzerali úplne ináč, ako sa pôvodne predpokladalo, ale zopár príjemných prekvapení pre obecenstvo sme do nich predsa len zaradili. Celkovo vzaté, stále neviem, ktoré z pôvodne plánovaných diel budem túto sezónu naozaj dirigovať.

So Slovenskou filharmóniou pripravujete nahrávku symfonickej hudby od Jána Levoslava Bellu. Ako na vás pôsobí hudba tohto skladateľa?

Pôsobenie v orchestri v krajine, ktorú som dovtedy poznal veľmi málo, považujem za skvelú príležitosť podrobnejšie sa zoznámiť s celkom novou sférou hudobnej kultúry. Počas rokov v Poľsku som dirigoval rozsiahle množstvo pre mňa dovtedy neznámej poľskej hudby. V Nemecku to tak nebolo, pretože ťažiskový symfonický repertoár je odtiaľto. V Kanade dirigujem veľa novej hudby kanadských a amerických autorov, o ktorých som dovtedy vôbec nevedel, okrem iného aj preto, že sa tu vždy v januári koná festival súčasnej hudby.

Samozrejme, že som poznal hudbu slovenských skladateľov staršej generácie: Jána Cikkera, Eugena Suchoňa a Alexandra Moyzesa, avšak Ján Levoslav Bella bol pre mňa absolútnym objavom, vôbec som o ňom nepočul.

V každej hlbokej kríze sa objaví akási zlatá niť. Pandémia celkom zvrátila plány SF, najmä v súvislosti s Bratislavskými hudobnými slávnosťami, ale bez týchto zmien by sme ťažko hľadali voľný týždeň na nahrávanie. Akurát, keď sme hľadali vhodné termíny, Hudobné centrum dokončilo nové vydanie Bellovho orchestrálneho diela. Dramaturg SF Juraj Bubnáš sa veľmi dobre orientuje v Slovenskej hudbe, poslal mi výber zo svojej ohromnej zbierky nahrávok a partitúry. Prečítal som si ich a čítal som aj o Bellovi samotnom – o jeho úlohe v zavádzaní systematického hudobného vzdelávania na Slovensku, jeho vzťahoch s Richardom Straussom zdokumentovaných v listoch, o úspechoch koncertov Bellovej hudby v Prahe a celkovo – o ňom ako o ťažiskovej osobnosti slovenskej histórie.

Možno nedosiahol veľkosť Brahmsa, Richarda Straussa alebo napríklad Glinku, považovaného za zakladateľa ruskej národnej školy klasickej hudby, avšak napísal veľa dobrej hudby, ktorá si zaslúži mnoho pozornosti a úsilia, aby sa hrala v čo najlepšej kvalite.

Ján Levoslav Bella (1843 – 1936), foto: internet

Veľmi ľahko sa povie: „Ach, viete, toto naozaj nie je prvotriedna hudba“ a potom sa zahrá len preto, že sa to musí urobiť… Nie, nikdy nebudete vedieť, akú hodnotu má hudba, kým ju naozaj nepredvediete najlepším možným spôsobom. A práve takáto možnosť sa ponúka pri nahrávaní, ktoré je veľmi dôležité nielen pre samotný orchester, ale najmä pre takýto druh projektu. Počas nahrávania je dosť času skúšať rôzne interpretačných detaily, opakovať problematické miesta, inak povedané, hrať hudbu dobre, lepšie, najlepšie a absolútne fantasticky…

A najvďačnejší okamih prišiel po nahrávacom dni, keď hudobníci, pôsobiaci v SF 30 – 40 rokov, prišli za mnou a hovorili „Hrali sme túto hudbu už mnohokrát predtým, ale až teraz jej naozaj rozumieme a páči sa nám.“ Pre slovenských hudobníkov by bolo skvelým pocitom hrať 150 rokov starú, nádherne znejúcu hudbu od slovenského klasika. Môžeme ju hrať na turné, napríklad neotvoriť koncert Smetanovou Vltavou, ale Bellovou predohrou a byť na ňu hrdý.

Kedy asi dokončíte túto nahrávku?

Doteraz sme nahrali asi tri štvrtiny CD, ktoré bude obsahovať celý Bellov symfonický odkaz, a pravdepodobne v apríli bude ďalšia nahrávacia séria, kde ho dokončíme. Myslím, že vydáme CD vo vysokej umeleckej kvalite podľa spomínanej novej edície. Bude na ňom aj Bellov ťažiskový opus, ktorý sa študuje na všetkých slovenských hudobných školách, symfonická báseň Osud a ideál. Hoci sa niekoľko snímok tohto diela vyskytuje v archívoch Slovenského rozhlasu a dokonca aj v SF, nahrávalo sa pomerne zriedka. Teraz sme však so Slovenskou filharmóniou po prvý raz zaznamenali na nosič originálnu verziu Osudu a ideálu, obsahujúcu všetok dostupný hudobný materiál. Bola to veľmi vďačná práca.

Daniel Raiskin, Slovenská filharmónia, 2020, foto: Peter Brenkus

Rozmýšľali ste nad nahrávkou Bellovej opery Kováč Wieland?

Dirigujem operu pravidelne, avšak počul som, že teraz sa v Slovenskom národnom divadle dejú mnohé zmeny súvisiace s nástupom nového vedenia. Keď sa situácia trochu uleží, azda sa nájde príležitosť dohodnúť sa na spolupráci. Úprimne povedané, rád by som tu dirigoval operu. Možno nie hneď Bellu, ale neskôr by som to považoval za celkom možné. Zaujímavé by bolo uviesť niektorú operu aj koncertne v SF.

Ako hudobný riaditeľ vo Winnipegu máte bohaté skúsenosti so severoamerickou hudbou, ktorá je na Slovensku málo známa. Plánujete uviesť niektoré americké diela v SF?

Samozrejme, že vynikajúcej severoamerickej hudby je obrovské množstvo, pričom nezáleží na tom, či hovoríme o gigantoch ako John Adams, Christopher Rouse, Philip Glass alebo o staršej generácii Aarona Coplanda, Leonarda Bernsteina a celej kohorty skladateľov ako Franz Waxman, Miklós Rózsa alebo Erich Wolfgang Korngold, ktorí pred 2. svetovou vojnou utiekli do USA. Skladali najmä filmovú hudbu, ktorá má, mimochodom svoj pôvod vo Viedni…

Je tu však dielo Metropolis Symphony od vynikajúceho súčasného skladateľa Michaela Daughertyho, často prezývaného americký symfonický kovboj. Táto skladba je absolútne fenomenálny a s obrovským talentom napísaný symfonický cyklus inšpirovaný komiksom o Supermanovi. Vyskytujú sa tu prvky kubánskej, resp. latinsko-americkej hudby, ako aj vplyvy Coplanda, Bernsteina a ďalších.

450Michael Daugherty, Daniel Raiskin, 2020, foto: FB Michael Daugherty

Poznám Michaela osobne a dirigoval som túto symfóniu v Kanade, Nemecku, v Belehrade a iných mestách – obecenstvo si ju zamilovalo všade. Takže tento opus by som veľmi rád predstavil slovenskému publiku. Možno by som ho spojil s Gershwinom, Coplandom, Bernsteinom – alebo s hudbou arménskeho Američana Alana Hovhanessa, napríklad s niektorou jeho symfóniou, prípadne so symfóniou Charlesa Ivesa alebo brilantným Barberovým Husľovým koncertom. Myslím, že je veľa americkej hudby, ktorá by sa tu postupne mohla uvádzať.

V Amsterdame ste trávili veľa času na skúškach s Nicolausom Harnoncourtom, vedúcou osobnosťou v oblasti historicky poučenej interpretácie starej hudby. Počas rozhovoru s dirigentom Václavom Luksom pri príležitosti premiéry Vivaldiho opery Arsilda v SND veľa hovoril o princípoch jej interpretácie. Spýtal som sa ho aj na to, či sa dajú použiť aj v novšej hudbe. Odpovedal mi: „Absolútne, pretože sú celkom prirodzené a nevyvolávajú žiaden rozpor.“ Súhlasíte?

Nie, nesúhlasím. Bohužiaľ, toto je chyba, ktorá sa dá pozorovať na práci dirigentov, ako napríklad Roger Norrington, ktorý aplikoval princípy použité pri dirigovaní Monteverdiho, Bacha a klasicistického viedenského repertoáru na hudbu Berlioza a Čajkovského. Nefunguje to jednoducho preto, že odvtedy sa ľudstvo vyvinulo a jeho spôsob života je iný ako v časoch, keď sa stará hudba komponovala. Ani prostredie, v ktorom sa tvorila, realizovala, hrala a prijímala hudba Bachových Matúšových pašií nezahŕňalo v sebe vývoj do čias, kedy ich Mendelssohn znovu objavil. A aj neskôr ľudstvo vykonalo niekoľko ďalších obrovských vývojových skokov.

Preto sa nemôžu tie isté princípy artikulácie použiť v hudbe Čajkovského, hoci on sám zbožňoval Mozarta, a dokonca ani Mozart sa nemôže interpretovať tak isto ako Bach alebo ešte staršia hudba. Nedá sa to aj preto, že hudobníci SF neprídu na skúšku Bachovej suity na kočoch poháňaných koňmi, ale električkou, autobusom alebo autom. Spôsoby komunikácie medzi ľuďmi sú dnes celkom iné ako pred 250-timi až 300 rokmi.

Daniel Raiskin, Slovenská filharmónia, 2019, foto: Ján Lukáš

Trávil som dlhé hodiny pozorovaním nielen Harnoncourtových skúšok, ale aj Tona Koopmana so slávnym Amsterdamským barokovým orchestrom alebo Fransa Brüggena s Orchestrom 18. storočia (Orkest van de Achttiende Eeuw). Každý z nich často hovoril o miestach náporu energie a uvoľnenia. Lenže takéto procesy závisia od spôsobu, ako ľudia chápu tieto symbolické pojmy vo svojich dnešných životoch.

Brüggen dirigoval Schubertove a Haydnove symfónie s celkom iným zvukom ako Bachovu hudbu bez ohľadu na to, že mal pred sebou ten istý orchester. Tak isto to robil aj Harnoncourt, hoci niektoré črty jeho interpretácie starej hudby sa predsa len objavili, keď dirigoval Brahmsa s Berlínskymi filharmonikmi a Schuberta s Európskym komorným orchestrom (Chamber Orchestra of the Europe), ale určite by presne neopakoval tie isté princípy už len preto, že hudobné nástroje sa tiež vyvíjali.

Mám veľmi rád uvádzanie barokovej hudby v podaní symfonických orchestrov, ktoré ju nezvyknú hrávať. Náš vianočný koncert otvorila Bachova Tretia suita. Pre orchester, ktorý často hráva obrovské Mahlerove a Šostakovičove symfónie to nie je bežný repertoár. Hrali sme ju ako koncertnú skladbu, hoci ideálom jej účelu je tanečná zábava pre dvor. Avšak napriek tomu, že sme ju hrali v inom kontexte, ľudia prijali jej energiu bez ohľadu na to, že sme použili moderné vysoké „bachovské“ trúbky namiesto prirodzených, moderné sláčikové nástroje namiesto barokových a čembalo k nám nedoputovalo z Bachových čias, ale vyrobili ho pred dvomi rokmi – takže sme hrali Bacha žijúceho dnes.

Nesnažil som sa vzkriesiť historický zvuk a preniesť ľudí do čias pred 350-timi rokmi, pretože ktokoľvek sa o to pokúša, nemôže vedieť, nakoľko to robí správne. Avšak určite sme sa snažili pristupovať k tejto hudbe ináč ako napríklad k Cisárskemu valčíku na novoročnom koncerte.

Myslím, že niektorí odborníci v historicky poučenej interpretácii pravdepodobne nesúhlasili s určitými prvkami mojej interpretácie Bacha, ale určite zistili, že túto hudbu prinášame spôsobom oveľa bližším k ich názorom, ako keď hráme Beethovena, Brahmsa, Šostakoviča a pod… Kedykoľvek dirigujem Bacha, Haydna alebo Mozarta, pokúšam sa v spôsobe ich stvárnenia uplatniť nové poznatky z historicky poučenej interpretácie. Orchestre sú zvyčajne voči tejto snahe otvorené, pretože to vytvára inú zvukovú paletu.

Spomínali ste prevádzkové ťažkosti kvôli pandémii. Smiem sa spýtať, ako ste ju prežívali po ľudskej stránke?

Ľudia ako ja zvyknú pracovať pod nesmiernym tlakom. Prinajmenšom v posledných rokoch to pre mňa znamenalo časté cestovanie od jedného orchestra k druhému, striedanie svetadielov a osvojovanie si ohromného množstva repertoáru. Rytmus práce bol naozaj ako bubnovanie na poplach, lenže keď sa zrazu začiatkom marca objavila pandémia, bolo to pre mňa ako keď dupnete na brzdu v aute s rýchlosťou 200 km/h a v okamihu ste na nule.

Daniel Raiskin, Slovenská filharmónia, 2020, foto: Peter Brenkus

Prvé mesiace boli naozaj ťažké, pretože sa v mojej mysli zjavilo akési odmietanie – nemohol som počúvať hudbu, dokonca ani pozerať do partitúr, celkom som sa uzatváral. Avšak neskôr som začal opäť hrať a cvičiť na viole – po dvanástich rokoch – veľa som čítal, vybavoval administratívne záležitosti, najmä pre svoj kanadský orchester, a takmer každý deň som sa zúčastňoval na on-line poradách a konferenciách.

Na druhej strane, keďže veľa cestujem a často som preč z domova, odmenou za tieto ťažkosti bola možnosť po dlhé týždne a mesiace naozaj tráviť čas s celou svojou rodinou – mám dve dospelé deti, syn má 22 a dcéra 17 rokov. Bolo to naozajstné spolužitie s každodennými spoločnými raňajkami, mnohými diskusiami, snahou navzájom sa podporiť – sem tam sme boli na seba aj mrzutí, keďže nezvykneme byť spolu tak často – ale celý ten čas s mojimi drahými bol nádherný.

Veľa som varil, pretože to robím veľmi rád, a dobre si pri tom oddýchnem, najmä po návrate z dlhej cesty. Vtedy nakúpim, čo treba a dokonca som vyrobil aj niekoľko videí s dcérou v kuchyni, ako s pomocou svojich starých taktoviek varíme šašlík. Takto sa snažím priniesť ľuďom trochu vtipu, nádeje, pozitívnej energie a optimizmu, pretože v prvých mesiacoch pandémie sa mnohí cítili skrúšení, ranení, a beznádejne negatívne naladení.

Daniel Raiskin v kuchyni, zdroj foto: FB Winnipeg Symphony Orchestra

Ďalšou odmenou bolo, že človek mohol začať viac rozmýšľať, podujať sa na oveľa širšiu sebareflexiu, učiť sa nový repertoár, ale predovšetkým oveľa lepšie porozumieť, čo je najdôležitejšie a bez čoho sa dá zaobísť.

A ešte si myslím, že po nadobudnutí akéhosi nového normálu – zrejme po vakcinácii – sa už nevrátime do toho istého stavu ako pred pandémiou, pretože zmena nášho nazerania na to, čo je dôležité, prekročila hranicu, ktorú už nemožno odstrániť alebo na ňu zabudnúť. Preto sa už nedá vrátiť do pôvodného status quo. Toto je nová realita, v ktorej sa aj mne isté veci vyjasnili, vrátane profesionálnych.

Napríklad si myslím, že toto neustále chodenie tam a späť krížom-krážom po celom svete v týždenných intervaloch – dajme tomu dva týždne v Kanade, potom jeden v Európe a pod. – sa zmení, pretože sa kvôli tomu stráca zmysluplný spôsob, ako sám seba ukotviť v univerze. Stali sme sa len malým prvkom tohto obrovského mechanizmu. Myslím, že v budúcnosti budeme tráviť viac času na jednom mieste, prípadne v jeho okolí, a ak budeme potrebovať ísť niekam inam, napríklad do Ázie alebo Ameriky, pobudneme tam dlhšie. Každý sa chce cítiť ako samostatný človek.

Takže po tomto ťažkom období na začiatku pandémie som sa veľmi potešil, že od polovice augusta môžem opäť začať pracovať s orchestrami, v ktorých mám angažmán. Postupné oživovanie práce s hudbou vo mne pomaličky vzbudilo pocit bežnejšieho životného režimu, aspoň v mojej mysli, hoci je to stále zložito prebiehajúci proces, počas ktorého nie je jasné, čo sa stane v najbližších dňoch. Treba byť pripravený na zmeny a snažiť sa čo najviac pomôcť jeden druhému.

Čo by ste radi zaželali čitateľom Opera Slovakia do roka 2021?

Všetkým, ktorí majú potešenie z klasickej hudby by som chcel zaželať čo najskvelejší nový rok s množstvom svetla, pokoja a novej nádeje, pevným telesným aj duševným zdravím, a aby bol rok 2021 určite lepším, než ten, na ktorý, dúfajme, rýchlo zabudneme. Rád by som sa poďakoval všetkým, ktorí sa nevzdali a priamo sa zapojili do našej práce alebo zostali s nami, hudobníkmi v kontakte na koncertoch so živým publikom alebo sledovali našu ponuku cez on-line alebo off-line formáty.

Vianoce a Nový rok sú osobitým obdobím blízkych stretnutí rodín, priateľov a iných komunít, aby sa navzájom privinuli, vyobjímali a utešili. Bohužiaľ, naposledy sme to nemohli urobiť, pretože je to nebezpečné. Preto dúfam, že sme sa aspoň tu, v Slovenskej filharmónii, pokúsili o akési hudobné objatie prostredníctvom nášho vianočného a novoročného koncertu. Nech táto hudba v každom z nás vytvára pocity útechy, objatia a blízkosti.

Daniel Raiskin, foto: Marko Djokovic

Už nie som mladík, takže sa môžem hlbšie zamyslieť nad mnohými minulými rokmi. Pokiaľ ide o nás ako ľudské bytosti, nikdy predtým som necítil tak neuveriteľne rozdelenú a polarizovanú spoločnosť po celom svete – pre viaceré príčiny – či už v Západnej alebo Východnej Európe, dokonca vnútri Európskej únie, o Severnej Amerike za posledné štyri roky počas Trumpovej vlády radšej ani nehovoriac. Preto by som rád všetkým aj takto dodatočne zaželal do celého roku 2021 a ďalších úspešné nachádzanie stále väčšej láskavosti pre každého, viac miesta vo svojom srdci pre svojich blížnych a zdroje pre lepšiu zhodu medzi nami, aby sme stále nerozmýšľali len nad svojimi stanoviskami, ale dávali viac priestoru aj pre ostatných.

Myslím, že hudba, ktorú hráme zvyčajne tomuto snaženiu veľmi pomáha, pretože ľudia môžu mať absolútne protichodné názory a dokonca spolu odmietať hovoriť, avšak pri návšteve koncertu počúvajú hudbu Bacha, Beethovena a ostatných gigantov, tešia sa z nej každý osobitne a zároveň spolu a takto vytvárajú neuveriteľnú a zázračnú jednotu. Tento dar sme im venovali my, prostredníctvom neuveriteľnej krásy, ktorú sme sami vytvorili.

Takže mojou najväčšou nádejou a želaním pre všetkých je cítiť v roku 2021 viac blízkosti a láskavosti pre každého, pretože to vytvára veľa pozitívnej energie a príležitostí otvoriť svoje duše. Odmenou za to bude naša väčšia produktivita, bezpečnosť a lepšie zdravie. Myslím, že v nasledujúcich rokoch bude umenie hrať obrovskú rolu pri liečení rán a návrate do bežného, už dlhé mesiace zanedbaného života.

Rozprával sa: Ján Marták

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

zástupca šéfredaktora Opera Slovakia, podpredseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista a odborný korektor, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Comments are closed.