Dano Živojnovič, elegantný operetný bonviván s pekným hlasom a noblesou

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 4. júna si pripomenieme stopätnáste výročie narodenia spevoherného speváka srbského pôvodu Dana Živojnoviča (vlastným menom Slobodan Živojnovíć, manželka speváčka a herečka Gizela Veclová, narodil sa 4. júna 1905 v srbskom Vršaci, zomrel 12. januára 1983 v Bratislave), dlhoročného sólistu spevohry Novej scény v Bratislave v rokoch 1947 – 1970.

Dano Živojnovič maturoval po prvej svetovej vojne v Temešvári, najprv na maďarskom a potom na rumunskom gymnáziu. Štyri roky študoval na právnickej fakulte univerzity v Belehrade, štúdium však nedokončil. Bol členom zboru a neskôr sólistom Národného divadla v Belehrade (1924 – 1931), sólistom Národného divadla v Záhrebe (1931 – 1933 a 1934 – 1937), Veľkej operety v Budapešti (1933). V Prahe pôsobil ako sólista vo Veľkej operete (1937 – 1938) a v operete Tylovho divadla (1938 – 1944). Po oslobodení bol sólistom spevohry, krátky čas i riaditeľom Oblastného divadla v Jablonci (1945 – 1946) a sólistom spevohry Novej scény v Bratislave (1947 – 1970).

C. Goldoni, K. Elbert: Spievajúce Benátky, Nová scéna Národného divadla (dnešné Divadlo Nová scéna), 1949, Dano Živojnovič (Leander), Ctibor Filčík (Eugenio), zdroj: archív

Počas štúdia práva spieval Dano Živojnovič v univerzitnom spolku a rozhodol sa zameniť právo za štúdium spevu na konzervatóriu. Pohostinsky spieval v zbore operety Národného divadla v Belehrade, po úspešnom záskoku za chorého sólistu prijal v roku 1924 angažmán ako operetný tenorista. Svojím talentom upútal napr. ako Tassilo v Kálmánovej operete Grófka Marica, Paris v Offenbachovej Krásnej Helene a i. Na pozvanie šéfa a dirigenta opery v Záhrebe Krešimira Baranovića spieval pohostinsky v roku 1931 v operete Granichstaedtena Orlov (1931) a stal sa členom súboru.

Vďaka jazykovým schopnostiam (ovládal sedem jazykov) mohol spievať i v Budapešti, kde po úspešnom konkurze spieval vo Fövarosi Operettszinház v tom čase so slávnou divadelnou a filmovou herečkou Gitou Alpárovou v Millöckerovej operete Madame Dubarry (1933). Po návrate do Záhrebu naštudoval Baranského v Nedbalovej Poľskej krvi, spieval aj menšie operné postavy, ak napr. slepca v d´Albertovej opere Mŕtve oči, muezína v opere Adel i Mara Josipa Hatzeho (1933) pod taktovkou Lovra von Matačića, kde debutovala mezzosopranistka Anka Jelačić (Ivanica), neskôr známa vynikajúca speváčka.

Dano Živojnovič, Slávka Tuberová v Lehárovej operete Zem úsmevov, Velká opereta Praha, 1938, zdroj: Salon, 15. 02. 1938, r. 17, č. 2, s. 34

V roku 1937 bol Dano Živojnovič spolu so sólistkou záhrebskej opery Zlatou Gjungjevac-Gavellovou pozvaný na pohostinské vystúpenie v pražskom divadle Varieté v Lehárovej Veselej vdove v postavách Danila a Hany Glavari. Obaja umelci naštudovali svoje postavy v češtine a po veľkom úspechu dostali ponuku na ďalšie vystúpenia. Jeho popularita stúpala, pohostinsky spieval vo Velkej operete Tasilla v Kálmánovej Grófke Marici, naštudoval kapelníka Procházku v novej operete Járu Beneša Panna Pusy (1937) so Slávkou Tauberovou (Pusy) a Nelly Gaierovou (Malie Luisa).

V novej sezóne prijal ponuku riaditeľa Velkej operety Huga Krausa na angažmán. Spieval Princa Radjamiho v premiére Kálmánovej Bajadéry (1937) s Gaierovou (Odetta Darimonde) v réžii Jiřího Koldovského. Zaujímavou novinkou bolo použitie sklenených dekorácií a rekvizít maliara Karla Pipergera v inscenácii. Neobyčajný úspech mal ako Gustav v Lehárovej Zemi úsmevov (1938) so Slávkou Tauberovou v postave Mi.

Od novej sezóny pôsobil v Tylovom divadle v Nuslích (1938 – 1944), tu sa uviedol temperamentnou hrou i prednesom v premiére operety Járu Beneša Za naší salaší (1938). Účinkoval aj v ďalších populárnych Benešových operetách U sv. Antoníčka (1939), Na tý louce zelený, Růže z Argentíny (1942), Bílá orchidej (1943), v operetách Jaroslava Jankovca Srdce za milion (1939) a Láska její Výsosti (1939). V prvom uvedení vkusnej operety Josefa Stelibského Ostrov milování (1942) kritika ocenila živú hru i príjemný hlas Dana Živojnoviča v postave dopravného pilota a dobrý hlasový fond a pekný zjav jeho partnerky Evy Prchlíkovej, ktorá sa neskôr pod menom Eva Liková stala uznávanou opernou hviezdou, vystupujúcou s americkými opernými spoločnosťami a orchestrami v New Yorku, Chicagu, Detroite a i.

Dano Živojnovič vynikal hlasovými dispozíciami a hereckým nadaním, svojim postavám dodával ľudskú hodnovernosť, šarm i humor a všetko umocňoval svojím elegantným, kultivovaným zjavom a noblesou. Stvárňoval najmä operetných milovníkov, na javisko priniesol prostý, prirodzený prejav a navyše mal príjemný mäkký tenorový hlas, čo mu zaručilo úspech u obecenstva. Počas pôsobenia v Prahe vystupoval pohostinsky v revuálnych európskych divadlách v kabarete Concert Mayol v Paríži, krátko aj v berlínskom operetnom divadle Theater des Volkes a mníchovskom Theater am Gärtnerplatz.

J. Stelibský: Ostrov milování, Tylovo divadlo Praha, 1939, Dano Živojnovič, Eva Prchlíková, zdroj: Světozor, 27. 3. 1942, roč. 42, č. 6, s. 70

Príležitostne účinkoval v zábavných a kabaretných programoch v pražskej Lucerne, spieval s orchestrom Karla Vlacha 1943 – 1944. V roku 1943 účinkoval so subretou Tylovho divadla Vlastou Hrubou a skupinou ďalších umelcov v Nemecku v zábavnom programe pre českých robotníkov pracujúcich v nemeckej ríši.

V roku 1945 bol sólistom a v roku 1946 i riaditeľom Spevoherného divadla v Jablonci nad Nisou, v roku 1946 ho Drahoš Želenský angažoval do spevoherného súboru Novej scény Národného divadla v Bratislave (od roku 1954 Nová scéna), kde až do odchodu na dôchodok (1970) patril k priekopníkom spevoherného žánru. Z úloh operetných sa prehral do charakterových postáv a vytvoril rad znamenitých postáv a figúrok v činohre i v operete.

Bohaté spevácko-herecké skúsenosti, hereckú eleganciu a osobný šarm uplatnil v presvedčivých kreáciách grófov, barónov, vojvodov, princov, kniežat, veľvyslancov, maršalov, plukovníkov, poručíkov, nadporučíkov, továrnikov i básnikov najmä v klasických operetách. K významným operetným postavám patril Poručík Fernand de Champlatreux v Hervého Mamzelle Nitouche (1947), správca lodnej spoločnosti Georg Stan (Dunajevskij: Voľný vietor, 1951), Vojvoda Adam Kazimír (Millöcker: Žobravý študent, 1952), knieža Levan Palavandešvili (Dolidze–Muradelli: Keto a Kote, 1953), Barón Franz Schober (Schubert–Berté: Dom u troch dievčatiek, 1954), Princ Alexej Orlovský (Strauss: Netopier, 1955), Barón Chanterelle (Audran: Bábika, 1956), Leblanc (Kálmán: Fialka z Montmartru, 1958), Bartolomeo Delacqua (Strauss: Noc v Benátlach, 1960), Princ Orlovský (Srauss: Netopier, 1963), Barón Mirko Zeta (Lehár: Veselá vdova, 1964), Hawley (Friml: Rose Marie, 1967).

H. Berté, F. Schubert: Dano Živojnovič (Barón Franz Schober), Gizela Veclová (Lucia Grisi), zdroj: archív

V operetách slovenských autorov vytvoril postavu Jana Slamku v Dusíkovej Zlatej rybke (1954), inž. Lenoira v Modrej ruži (1966) a Dr. Benického v Hrnčiarskom bále (1968), Árpáda von Rumblitzkého (Andrašovan: Pánska volenka, 1960). Stvárnil i ľudové postavičky v hrách so spevmi , napr. Hájnika v Smatkovej a Němcovej Divej Báre (1949) a prefíkaného Panteleóna Vocilku vo Vašatovom a Tylovom Strakonickom gajdošovi (1950), či Jakova Burmaka (Miljutin: Pieseň tajgy,1954) a Kuročkina (Šostakovič–Mass–Červinskij: Moskva – Čeriomuški, 1959) v ruských operetách.

Presvedčivé výkony podal v hudobných komédiách, kde vytvoril rad znamenitých postáv a figuriek ako policajný šéf Brown v inscenácii Brechtovej a Weillovej Žobrácej opery (1947), Celestino Abate v Puglieseho a Nováčkových Dvoch hrdinstvách pána Celestína (1948), gróf Almaviva v Beaumarchaisovom Barbierovi zo Sevilly (1948) s hudbou E. F. Buriana. Vynikol ako Alan Vilím (F. Langer–K. Elbert: Ťava uchom ihly, 1948), Leander (Goldoni–Hoffmeister–Elbert: Spievajúce Benátky, 1949), plukovník Tommy Garsson (Webster: Pán plukovník chce spať, 1949), maliar Ján Rys (Jirásek – Křička: Poľovačka v Záhoranoch, 1950, plukovník Csatáry (Székely – Hámos: Zlatá hviezda, 1951), Horatio Darda a Bartolus (Werich–Voskovec–Ježek: Nebo na zemi, 1953), Rozprávač (Lipinski–Nürnbergová–Bättcher : Manželstvo po happyende …, 1958), Erazmus Volavý (Katajev–Bohuš Slezák: Bláznivá nedeľa, 1960). Abe Honesty (Rychlík–Hála–Brdečka: Limonádový Joe, 1961).

V režijne invenčnej hudobnej komédii Burkharda a Charella Ohňostroj (1961) naštudoval továrnika Alberta Oberholzera, v talianskom muzikáli autorov Garineia a Giovaniniho Dobrú noc, Bettina (1962) postavu riaditeľa poisťovne Edgara Sanfeliceho, bol pohybovo tvárnym Plukovníkom Pickeringom v Loeweho a Lernerovom My Fair Lady (1965).

F. Loewe: My Fair Lady, Divadlo Nová scéna, 1965, Dano Živojnovič (Plukovník Pickering), Elena Kittnarová (Líza Doolittlová), zdroj: Hudobný život, č. 12, 1980

V Prahe hral hlavné úlohy v mnohých českých filmoch s Jarmilou Kšírovou, Lídou Baarovou, Růženou Naskovou, Ljubou Hermanovou, Jindřichom Plachtom, Oldřichom Novým a s mnohými ďalšími známymi hercami. Vytváral žánrové figúrky dôstojníkov, vojakov, čašníkov hudobníkov a i. V roku 1937 debutoval ako španielsky spevák v českom filme Ladislav Broma Kariéra matky Lízalky. V komédii Ze všech jediná (1937) sa objavil v hlavnej úlohe juhoslovanského priemyselníka Milana Bora po boku Trudy Grosslichtovej. Výraznejšie typy vytvoril v slovenských filmoch, napr. oficiera (Štvorylka, 1955), dôstojníka (Štyridsaťštyri, 1957), slovenského dôstojníka (Kapitán Dabač, 1959), pozaunistu (Siedmy kontinent, 1966), komorníka Pongráca (Páni sa zabávajú, 1971), Frenkela (Horúčka, 1975), grófa Pálfyho (Pacho, hybský zbojník, 1975). Účinkoval aj v televíznych inscenáciách hier Šesť postáv hľadá autora (1964), Šagrénova koža (1972), v inscenáciách spevohier Hrnčiarsky bál (1959), Bál u grófa Orlovského (1970). Uplatnil sa aj v dabingu.

Dano Živojnovič napísal rozprávkovú hru Červená Karkulka (1949), s obľubou uvádzanú na profesionálnych i amatérskych scénach, do slovenčiny prekladal libretá z maďarčiny, napr. Kerekesovu operetu Obchodný dom, z nemčiny do chorvátčiny preložil libreto Lehárovej Veselej vdovy. Na Novej scéne sa okrem svoje práce sólistu opery venoval speváckemu zboru ako umelecký a pedagogický vedúci.

Dano Živojnovič v operete Járu Beneša Za naší salaší, Tylovo divadlo Praha, 1939, zdroj: kniha Ferenc Futurista (Albtros Media, 2015, s. 85)

Divadelná kritička Gizela Mačugová v článku venovanom životnému jubileu Dana Živojnoviča napísala (In. Javisko, 1975, č. 6, s. 186): „Herec Dano Živojnovič vnášal na javisko decentné ovzdušie elegantného správania, salónny štýl gentlemana, uhladené spôsoby a prirodzený, nefalšovaný, umelecky presvedčivý tón. Po Krištofovi Veselom bol Živojnovič posledný z rodu šarmantných elegánov obdobia usmievavej múzy.“

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

video

Peseň Polibek za mřížemi z filmu Veselá bída, spievajú Dano Živojnovič, Hana Vítová, a pieseň Láska brány otevíra spieva Jarmila Kšírová.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár

Sledujte nás na Facebooku