Tohtoročný júl bol zraňujúci odchodmi početných známych osobností, ale aj ľudí, s ktorými mnohí kolegovia – hudobníci prežili kus zložitého života. Ku ním patrí aj pani Ružena Bacigálová, ktorá zomrela 18. júla 2021 vo veku nedožitých 96 rokov. Rozlúčka s nebohou bola v piatok 23. júla v bratislavskom krematóriu.
Pani Ružena Bacigalová bola svedkom mnohých udalostí v bývalom Zväze slovenských skladateľov (ZSS) – najmä v druhej polovici min. storočia. Bola tu totiž vedúcou pracovníčkou organizačno-ekonomického oddelenia. ZSS začiatkom deväťdesiatych rokov m. st. ako ideová organizácia zanikol, resp. pretransformoval sa do výsostne profesijných hudobných združení.
O ideových aspektoch bývalého ZSS nechcem písať, to je úlohou hlbšej analýzy mladšej generácie. Faktom však zostáva, že pričinením ZSS sa v minulých desaťročiach 20. storočia realizovali pravidelné prehliadky novej tvorby, koncertného umenia (dnes pod gesciou Hudobného centra), každoročné prehliadky mladých koncertných umelcov v Trenčianskych Teliciach, vydávanie zborníkov z konferencií a seminárov ZSS, poriadaných o. i. v bývalom Domove slovenských skladateľov v Dolnej Krupej (zviazanom s pamiatkou Beethovenových návštev tunajšej šľachtickej rodiny), besedy o nových tvorivých činoch (aj pôvodných operných premiérach v SND) najmä v Klube skladateľov Hudobného fondu na Medenej ulici v Bratislave, hodnotou bol v tých časoch česko-slovenský seminár o svetovej i pôvodnej muzikálovej tvorbe (v Dolnej Krupej, za účasti významného českého teoretika Iva Osolsobě), seminár o opernej televíznej tvorbe 70. – 80. rokov s režisérom Petrom Weiglom (s premietaním jeho filmov) v Trenčianskych Tepliciach, prehrávky adeptov na zahraničné interpretačné súťaže pod vedením predsedu výberovej komisie prof. Miloša Jurkoviča a i.
Ružena Bacigalová bola organizačno-ekonomickou garanciou podobných podujatí. U nej sa zbiehali organizačné riešenia, ekonomické zaistenia menovaných a ďalších podujatí bývalého ZSS – od koncertných sál, hotelov, zmlúv so sólistami a koncertnými telesami, kontakt so spoluusporiadateľmi. K jej povinnostiam patrilo i zabezpečenie pocty jubilujúcim umelcom – členom ZSS, akými boli napríklad vokálna pedagogička Anna Korínska-Kornhauserová, sopranistka Mária Kišonová-Hubová, MUDr. Gustáv Papp, dirigent Ladislav Slovák, skladatelia – nestori našej hudby: Eugen Suchoň, Ján Cikker, Alexander Moyzes, Tibor Andrašovan, Ladislav Holoubek a mnohí ďalší jubilanti.
Gratulácie bývali v zasadačke ZSS, kde mala svoje pracovisko aj p. Ruženka. Tu sa odohrávali slávnostné prípitky, ale aj nadväzovali medziľudské kontakty medzi staršími a mladými hudobníkmi. Teda to, čo dnes hudobnej obci chýba – pre všeobecnú spoločenskú izoláciu a celkove iný štýl života.
Nezabudnuteľné boli na spoločenských stretnutiach ZSS spomienky umelcov. Boli to časy vzniku Štátnej filharmónie Košice s Bystríkom Režuchom a Ľubomírom Čížekom, ktorí patrili k iniciátorom vzniku tohto orchestra, Štátneho komorného orchestra v Žiline s riaditeľom Jánom Figurom, muzikologičkou Annou Kovářovou, nehovoriac o spomienkach popredných vokálnych umelcov, sólistov vtedajšieho SND či košickej a banskobystrickej opery. Pani Ruženka bola centrom tejto spoločnosti i vďaka svojej milej, veselej, optimistickej a spoločenskej povahe. Rada sa aj na dôchodku stretávala s ďalšími príbuznými a priateľkami. Sociálny kontakt s okolím bol pre ňu veľkým životným elixírom. Sama na tieto časy spomínala takto:
„Vďaka Zväzu sme spoznali celú galériu osobností – kráľov, čudákov ba i šašov, ale vždy hudbe oddaných ľudí! Na Sládkovičovej ulici bol nielen svet schôdzí, ale i pôct a bujarých osláv, nielen príkazov – ale aj ich tichého porušovania. Myslím si, že nič podobné už nezažije žiadna generácia po nás. Robili sme pre umenie, ako sme mohli a vedeli, v časoch, ktoré sme museli žiť, lebo iné neboli. Myslím si, že aspoň my, čo sme tu, sa nemusíme za nič hanbiť – a spomínať si len na to pekné, čo nás spájalo a doposiaľ z nás robí priateľov a ctiteľov krásy.“
Zo životopisu pani Ruženky spomeniem aspoň stručné fakty: študovala a stredoškolské štúdium ukončila na strednej cirkevnej škole rehole Notre Dame na Palackého ulici v Bratislave. Ako dcéra otca českého pôvodu (rodom z Moravy) a národnosti nemohla za Slovenského štátu študovať na slovenských štátnych školách, a tak škola Notre Dame bola jediná možnosť, ako počas vojny absolvovať stredoškolské vzdelanie ukončené maturitou.
Neskôr si spravila kurzy strojopisu a tesnopisu so schopnosťou stenografovania. Ako mladá absolventka začala pracovať v slovenskej pobočke firmy Vacum Oil Company. Ale celoživotným poslaním sa jej stala až práca vo Zväze slovenských skladateľov. Tu prežila celý aktívny pracovný život – počas pôsobenia viacerých predsedov ZSS.
Keď v roku 1976 emigroval do USA jej najstarší syn Ivan, odlúčenie niesla veľmi ťažko. V tých časoch nebolo isté, či jej bude dopriate, ešte raz v živote vidieť syna. Vo svojej päťdesiatke sa napriek všetkému prihlásila na večerný kurz angličtiny s vierou, že sa raz ešte stretne so synom Ivanom v USA. To sa jej po dlhých rokoch napokon podarilo, ba mnohokrát mala príležitosť hovoriť po anglicky aj pri návštevách najstaršieho syna s jeho americkou rodinou na Slovensku.
Odmenou za vynaložené úsilie v rodinnom kruhu jej bolo, že všetci traja synovia zmaturovali a ukončili vysokoškolské vzdelanie. Najväčšiu časť svojho času a opatery jej venoval zvlášť najmladší syn Jurko, ktorý za mamou chodieval na ZSS od študentských čias…
Na parte pani Ruženky Bacigálovej sme si prečítali jej odkaz i pre dnešnú generáciu:
„Dať zbohom, neznamená zabudnúť, ale uchovať si spomienky v našich srdciach“.
S touto myšlienkou som napísala týchto pár riadkov.
Autor: Terézia Ursínyová
Súvisiace články:
Slovensko prispelo k renesancii diela Ermanna Wolfa-Ferrariho 
Vychytený libretista svojej doby Eugène Scribe zomrel pred 160 rokmi 
K nedožitým deväťdesiatym narodeninám operného režiséra Branislava Krišku 
K výročiu premiéry Giordanovej opery o francúzskom básnikovi Chénierovi 
Hviezdni hostia v d’Albertovej Nížine na javisku SND v máji 1931