Dážď hudby v meste dažďa. Z dejín Kráľovskej opery v Londýne

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pred 210 rokmi, 18. septembra 1809, dostala londýnska Kráľovská opera Covent Garden nové šaty. Tie predchádzajúce spálil oheň. Ohňu emócií podľahli aj krehké mosty operných dejín Anglicka. Čo v roku 1992 spojilo Londýn a Prahu?

Len čo spadla železná opona, začala sa – parafrázujúc názov známeho filmu – honba za klenotom Východu. Umelci z bývalého komunistického geta sa stali vývozným artiklom, no ako každá minca, aj táto má dve strany.

V hľadáčiku zahraničných interpretov sa Česko a Slovensko ocitalo zriedka. Popri galakoncertoch tešiacich sa masívnej mediálnej podpore (v roku 1992 tlieskala Bratislava José Carrerasovi, o dva roky neskôr privítala Stovežatá Plácida Dominga a vtedy ešte neznámu rumunskú sopranistku Angelu Gheorghiu) zostalo nahrávanie s vychádzajúcimi anglickými hviezdičkami na chvoste diania.

Angličania v Prahe

Vo štvorici po… Prahe. Štyria začínajúci operní speváci a jeden dirigent v prvých júnových dňoch roku 1992 „odpaľujú“ talianske a francúzske „hitové“ árie a duetá. Na chrbty im dýcha producent Christopher Todd Landor. Ani z dirigenta Juliana Bigga (ktorý úspešne začínal v muzikálovom ovzduší), ani z tenoristu Johna Oakmana nevyrástli nový Karajan či nový Pavarotti, pretože originál je vždy len jeden (latinské deponentné sloveso orior, ktoré dalo život adjektívu originalis, prekladáme vychádzať). Originál vychádza z neopakovateľnosti.

Anglická sopranistka Susan McCulloch rozdáva skúsenosti za katedrou. Zdroj: internet

Lyrický soprán Susan McCulloch sa po úspešnej tovaryšskej vandrovke európskymi pódiami oddal pedagogickej dráhe (je zakladateľkou letnej školy Abingdon Summer School for Solo Singers a vedie majstrovské kurzy na londýnskej Guildhall School of Music and Drama).

Viete, kde sa vzalo slovo pedagóg? Nebol priamo učiteľom, skôr dozorcom. Paidagogos (v transkripcii do gréckej alfabety παιδαγωγός) bol za čias antiky otrok, ktorého povinnosťou bolo vodiť deti do školy.

Meno mezzoprimadony Anny-Marie Owens rozochvelo zákutia opernej obce vďaka participácii na sólovom CD projekte Josého Curu Verismo z roku 1999. Podľa dát z Operabase.com spievala Owens Hátu v Predanej neveste (!) na letnom festivale Garsington Opera v parku Wormsley iba nedávno, v máji a júni 2019.

Digitálny výlet?

Posledný z aktérov nahrávacieho „tripu“ v Prahe deväťdesiatych rokov Steven Page sa vypracoval na popredného anglického barytonistu. Kľúče od pevnosti Kráľovskej opery v Covent Garden si vyspieval v roku 2001, kedy sa na doskách britskej národnej scény premiérovo predstavil v kostýme Alidora v Rossiniho Popoluške. „Pražské“ cédečko otvára ako Escamillo.

Večer čo večer nosí masky kráľov a démonov, toto je jeho civilná tvár. Barytonista Steven Page. Zdroj: flickr.com

No prechádzal sa – spolu s britskými kolegami – pod orlojom, alebo bol celý výlet dobre načasovanou imagináciou? Orchester (v booklete uvedený nepresne pod hlavičkou Prague Symphony Orchestra) nahrával svoje party zvlášť a hlasy spevákov boli do nich dodatočne vmixované.

Orchestrálny „podklad“ (bez vokálnej linky) speňažil producent Landor v projekte Karaoke Opera. Ten sa v zahraničí teší početným (i pirátskym) reedíciám, čo ešte viac zahmlieva pražský pôvod nahrávok. Tak či onak, John Oakman, Susan McCulloch, Anne-Marie Owens a Steven Page boli v roku 1992 československou bránou do operného Anglicka. Čo vieme o hudobných tradíciách krajiny, z ktorej pochádzajú aktéri nahrávky?

Pod gotickou klenbou

Londýn, „mesto dažďa“, zažil po roku 1800, kedy sa zrodila moderná britská monarchia zjednotená s Írskom, nebývalý rozmach. Ostrovy neboli imúnne voči kočovným operným súborom z talianskej čižmy, ale belcanto tu nezapustilo korene. Anglicko bolo krajinou polyfónie Thomasa Tallisa, dôstojného larga z opier Henryho Purcella, ľudovej ballad opery a veterotestamentárnych (starozákonných) oratórií pod kuratelou anglikánskej cirkvi.

Z francúzskej gotiky zdedené klenby starých anglikánskych chrámov sú živými knihami cirkevných dejín. Ako je známe, Angličania povedali goodbye pápežskému štátu v roku 1534. Mnohé z ich svätostánkov preto zostali šťastne zakonzervované v gotike.

Baroku otvoril dvere až Tridentský koncil s finálnou „bodkou“ v roku 1563, odpoveď katolicizmu na lávu z vulkánu reformácie. Dverami baroka vletel do európskeho umenia vietor sentimentality, vedľajší produkt umeleckej chémie medzi molekulami teatrality a naturalizmu.

Hudobná scéna. Miniatúra z oxfordského rukopisu francúzskej milostnej poémy 13. storočia Román o ruži. Zdroj: wikimedia.org

Hudba zo steny

Aktá Tridentského snemu nikde explicitne neuvádzajú, že gotika je zlá. Lenže barok chce dovidieť na oltár. Od koncilu ubehli sotva dva roky, a Cosimo de’ Medici necháva vo florentínskych kostoloch zbúrať tramezzi. Tak sa hovorilo ozdobným stenám – chórovým prepážkam, ktoré oddeľovali svätyňu od chrámovej lode (v Nemecku boli známe ako lektóriá, Francúzi im hovorili jubé podľa úvodných slov liturgického čítania).

Táto starobylá architektonická štruktúra, svojím symbolizmom blízka byzantskému ikonostasu, sa zachovala na miestach, kam oko pápeža nedovidelo. Napríklad v reformovanom Anglicku, ktoré sa od Ríma striktne dištancovalo, hoci občasné obrazoborecké búrky prehrmeli aj cez túto ostrovnú zem. Ako to všetko súvisí s hudbou? Chórové steny (v anglikánskom prostredí rood screens) boli akustickým fenoménom.

Cez ornamentálne otvory v stene sa hlas kňaza šíril až do posledného tmavého kúta. Mikrofón nebolo treba. Rood screens okrem liturgického, dekoratívneho a teologického významu pôsobili ako obrovské rezonátory (analogicky to možno tvrdiť o ruských ikonostasoch, ktoré sú – na rozdiel od gréckych – oveľa vyššie, až päťradové).

Rood screen má aj hudobný aspekt. Názov dostala podľa kríža, ktorý ju zvyčajne zakončoval. Na obrázku interiér chrámu sv. Birina v Dorchester-on-Thames (v súčasnosti v jurisdikcii katolíkov), zdroj: internet

Táto špeciálna akustika daná architektonickou dispozíciou chrámov (a samozrejme aj geografickými a poveternostnými podmienkami) výrazne vplývala na formovanie tradície spievania mužského altu (v Rusku profondálneho basu) v katedrálach a zafarbila severské hlasy temnejším timbrom, než na aký sme zvyknutí zo slnečného juhu.

Môže za to Shakespearov krstný syn

Vyjdime von z londýnskeho templárskeho kostola, ktorý už nemá chórovú stenu, zato sa teší spomienke na Francisa Pigotta, popredného organistu a skladateľa z konca 17. storočia. Do divadla Covent Garden to odtiaľto nie je ďaleko.

História miestneho operného domu siaha do roku 1660. Renesančný dramatik Sir William Davenant, ktorému bol za kmotra údajne sám veľký William Shakespeare, dostal od kráľa povolenie viesť divadelnú spoločnosť.

Ďalší prelom nastal v roku 1728. Žobrácka opera Johna Gaya na hudbu Johanna Christopha Pepuscha nastúpila na víťaznú cestu po Európe a objednávateľovi diela Johnovi Richovi sa sypali do klobúka peniaze (priezvisko Rich z keltského a starofrancúzskeho riche, bohatý, berme ako predispozíciu).

Čo urobil Rich s nadobudnutým kapitálom? Postavil divadlo. Architekt Edward Shepherd sa do projektu pustil s pastierskou starostlivosťou. Z pôvodného návrhu však v 20. storočí nezostalo nič. Požiare z rokov 1808 a 1856 urobili svoje. Dnešná budova, ktorá vibrovala hlasmi Enrica Carusa a Marie Callas – ak máme menovať aspoň dva body nekonečnej opernej úsečky – pochádza „len“ z roku 1858.

Priečelie prvej budovy divadla v Covent Garden. Projekt sa premenil na realitu v roku 1732. Zdroj: internet

Neapolčan tešil anglické publikum po dobu deviatich sezón (od roku 1902 stvárnil v Londýne 16 postáv). Grékyňa sa v meste na Temži uviedla v roku 1952. Jej štartovacou čiarou bola Norma, neskôr na tejto scéne zomierala v kostýmoch ďalších piatich hrdiniek. Ku kráľovskému divadlu Covent Garden sa viaže aj posledné javiskové vystúpenie Marie Callas. Kalendár ukazoval 5. júl 1965 a na programe bola Tosca.

Händel a Covent Garden

Ariodante, Alcina, Samson, Semele, Judas Maccabeus, Solomon – to je výpočet niektorých z viac než dvadsiatich opier a oratórií, ktoré tu premiéroval Nemec ošľahaný talianskou brilanciou Georg Friedrich Händel.

Hudobník z Halle dýchal londýnsky vzduch od roku 1712. O 26 rokov vyrástla vo Wauxhallských záhradách na brehu Temže mramorová socha skladateľa „z dláta“ rokokového Francúza Louisa-Françoisa Roubiliaca.

Händel priniesol Londýnčanom nový, dovtedy neexistujúci typ vokálno-inštrumentálnej formy: anglickojazyčné oratórium – hudobnú drámu pre kostol. V čase Händlovho vstupu na pôdu Britských ostrovov bolo oratórium pre miestnych relatívne neznámym pojmom (latinské a talianske práce južanských barokistov boli uznávané, ale nie milované).

Kozmopolitný skladateľ odchovaný praxou inštrumentalistu odel do rytmu anglického jazyka taliansku kantabilitu a nemecký zmysel pre každý detail semiografického hudobného zápisu. K výslednému produktu primiešal pár inšpiračných kvapiek z anglikánskej hymnológie a koncom februára 1752 sa hľadiskom Covent Garden niesol predposledný opus poloslepého (!) autora Jephtha na anglické libreto reverenda Thomasa Morella.

Georg Friedrich Händel (v strede) v gondole na Temži. Zdroj: spectator.co.uk

Monopol

Za prvé Händlovo oratórium na anglický text sa považuje Esther. Angažovanie zahraničných spevákov však podľa Jamesa Murraya nebolo šťastnou voľbou. Regiment Talianov na čele s kastrátom Senesinom anglofónne starozákonné texty (blízke protestantskej mentalite) odušu komolil… Händlove stopy v oratoriálnom teréne nasledovali skladatelia Maurice Greene a William Boyce, ale Händel si – vedome či nevedome – postavil monopol.

A Covent Garden bola pri tom. Presnejšie, prvá budova od Shepherda. Druhé divadlo projektované Robertom Smirkem otvorila 18. septembra 1809 tragédia o Macbethovi (činohra sa tu uvádzala paralelne s operou a pantomímou).

Do tretice všetko dobré. Tretiu zrekonštruovanú budovu Covent Garden (predchádzajúce dve stavby položili na lopatky spomínané požiare) „pokrstili“ 15. mája 1858 Hugenoti Giacoma Meyerbeera.

Auditórium druhého divadla Covent Garden otvoreného v roku 1809. Zdroj: wikimedia.org

Do života divadelného organizmu vstúpili okrem ohnivých plameňov aj plamene vojny. Tie zo stánku múz najskôr urobili sklad nábytku, potom tanečnú sálu. Operné múzy pod kráľovskú strechu dostal až bývalý šéf liverpoolských filharmonikov David Webster. V roku 1947 tu po desaťročiach konečne lomcovala emóciami dráma v hudbe: Bizetova Carmen.

Nočné motýle

Prechádzka historickými míľnikmi najznámejšieho operného domu Veľkej Británie sa nezaobíde bez dvoch (neexistujúcich, ale pre Angličanov posvätných) búst na virtuálnom panteóne operných dejín: Clary Butt a Kathleen Ferrier. Obe spája rovnaký hlasový obor (kontraalt). Prečo stoja za zmienku?

Slovenského čitateľa bude zaujímať, že Clara Butt študovala spev u sopranistky slovensko-maďarského pôvodu narodenej v Košiciach Etelky Gerster (o úspechoch slovenskej divy na medzinárodných javiskách konca ottocenta podrobnejšie referuje muzikologička Lýdia Urbančíková v článku o neprávom zabudnutých zjavoch nielen spod Tatier TU…

Medzi slovenskými umelcami, ktorí sa môžu pochváliť „výšľapmi“ na javisko londýnskeho operného sanktuária, nechýbajú Edita Gruberová, Ľubica Orgonášová, Lucia Popp, Peter Dvorský či Dalibor Jenis. Vyhľadávací modul na stránke divadla registruje zatiaľ 15 vystúpení Pavla Bršlíka a v tejto sezóne sa tu predstaví aj Peter Kellner.

Dame Clara Butt stvárnila v Covent Garden jedinú kompletnú javiskovú úlohu: Gluckovho Orfea. Anno Domini 1920 – v tom istom roku, kedy jej pedagogička Etelka Gerster naposledy vydýchla.

Britská kontraaltistka Clara Butt mala bohatú nahrávaciu kariéru. Zdroj: internet

Clara Butt zapísala na gramoplatne „vokálny denník“. Celú hŕbu anglických ľudových i umelých piesní (bola dvornou speváčkou Edwarda Elgara). A platí to tiež o jej mladšej kompatriotke altistke Kathleen Ferrier, pre ktorú Benjamin Britten písal Znásilnenie Lukrécie. Vo februári 1953 Ferrier na doskách Covent Garden plakala za Eurydikou, tak, ako jej predchodkyňa Butt. Orfeo bol jej posledným predstavením. O pár mesiacov podľahla rakovine.

Aj spevák musí zomrieť. Na javisku i v živote. Len divadlo dýcha ďalej ako nočný motýľ, ktorý sa túži vymaniť z ríše tmy a dotknúť sa Slnka.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Bohato rozvinutý kontraaltový hrudný register. Orsiniho prípitok Il segreto per esser felici z Donizettiho opery Lucrezia Borgia v podaní Dame Clary Butt

Svet anglickej piesne priblíži Kathleen Ferrier.

Anglický tenor s oxfordským doktorátom z filozofie a histórie Ian Bostridge začal spievať v 27 rokoch. Takto naštudoval Händlovo oratórium Jephtha.

Videopozvánka do Kráľovskej opery Covent Garden v Londýne

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár