Defilé saxofónu v Banskej Bystrici

Koncertom s názvom Podoby saxofónu 27. apríla 2023 sa dostal 62. ročník Banskobystrickej hudobnej jari do svojej druhej polovice. Projekt Ladislava Fančoviča ponúkol v dramaturgii neznáme diela európskych aj amerických skladateľov. Takmer všetky boli slovenskými premiérami. Kto v publiku čakal „niečo“ jazzové, prešiel dezilúziou. Saxofón – síce ikonický nástroj jazzovej hudby – dostal tentoraz priestor v dielach klasickej hudby. Fančovič si prizval k spolupráci špičkových slovenských umelcov s medzinárodným renomé.

Koncert otvorila nehynúca klasika, ktorou Hot-Sonate (Jazz-Sonate) z roku 1930, dielo českého skladateľa a klaviristu s nemecko-židovskými koreňmi Erwina Schulhoffa (1894 – 1942), nepochybne je a určite aj ostane. Schulhoff bol jedným z prvej generácie klasických skladateľov, ktorí sa inšpirovali rytmami jazzovej hudby. Nekonvenčným spôsobom sú v diele namixované okrem jazzu a dobových tanečných rytmov aj hudobné podnety impresionizmu a neoklasicizmu. Svetová premiéra sa uskutočnila v Berlíne vo Funk-Stunde s autorom pri klavíri a s nezameniteľným prejavom štúdiového saxofonistu Billy Bartona britskej London Savoy Orpheans Band.

Jazzové prvky, integrované do štyroch častí bez konvenčnej talianskej terminológie s iba vyznačeným číslom metronomického tempa, si v celom diele zachovávali interpretačnú spontánnosť, tanečnosť aj ľahkosť. Farebné harmónie kvartovo-kvintových akordov, paralelizmov či rôznych súzvukov boli v kombinácii aj s rytmickými modelmi leitmotivickými prvkami celej skladby. Prvú časť poňala zvukovo príjemná „altka“ Ladislava Fančoviča aj brilantný klavír Jakuba Čižmaroviča v tanečnom štýle s pripomienkou na Debussyho Gollywog’s Cakewalk.

Podstatne kratšiu druhú časť – s ježkovsky blízkou líniou s množstvom synkop – vystriedalo expresívne blues. Jediný interpretačný príkaz v parte Lamentuoso ma molto grottesco sa naplnil aj s trochou gershwinovského rukopisu. Klavír udal tempo a saxofón vstúpil – a často zotrval – s glissandovou triolou, čím dodal celej časti charakter zmyselnosti aj provokácie.

Finále zahŕňalo témy z predchádzajúcich častí. Importované americké hot – možno s ekvivalentom dnešného cool – mohlo v dobe vzniku sonáty znamenať čokoľvek od rozpaľujúceho jazzu až po hot girls nočných klubov, ktoré Schulhoff tak miloval. Presne takú atmosféru, ktorú nenapodobiteľným spôsobom vykúzlil aj Billy Wilder vo svojej slávnej filmovej klasike Some like it hot/Niekto to rád horúce, sme zažili aj vo fančovičovsko-čižmarovičovskom obzretí sa v „súčasnej minulosti“. Bolo príjemné, jemne iritujúce, chýbala už len cigaretka.

Prepojenie autora s interpretom je takmer vždy ideálom pri vzniku pôvodného diela. Druhá skladba koncertu praktizovala tento model nie prvý raz. Jevgenij Iršaj/Irshai/Iršai (1951) má domovskú licenciu od Ladislava Fančoviča už dlhodobejšie. Najnovšie ich spoločné dielo Ein Mensch verliess das Haus… pre husle a barytónový saxofón vzniklo na podklade inšpirácie textu petrohradského literáta, zakladateľa avantgardného, pritom spoločensky nepohodlného, zoskupenia Oberia Daniila Charmsa (vl. menom Daniil Ivanovič Juvačev, 1905 – 1942) Из дома вышел человек… Človek opustil dom… [s palicou a taškou na dlhú cestu…]. Dielo zaznelo v Banskej Bystrici v svetovej premiére.

Text plný symboliky aj mnohých skrytých významov – súčasnosť nevynímajúc – inšpiroval Iršaia k stratégii výberu hudobných prostriedkov klasického hudobného jazyka. Prítulný tón barytónového saxofónu a krehké husľové tkanivo krehkej Jany Macíkovej bolo sporadicky v dynamických vlnách vyrušené akoby „výkrikom“ do ticha, inokedy stíšením sa akoby „pred niečím“.

Iršai nie je typom samoúčelného experimentátora, z jeho skladieb cítiť obrovskú znalosť hudby, ale aj veľkú pokoru k minulosti. A má ešte jeden mimoriadne vzácny dar: cíti vždy v správnom čase, kedy treba v skladbe zmenu, neunavovať zbytočne vlastným egom poslucháča, ale pripútať – aj upútať – ho niečím novým a iným.

Diela dvoch amerických autorov Leona Steina a Zacharyho Cairnsa zazneli na Slovensku po prvý raz. Syn židovských emigrantov a generačne starší z dvojice Leon Stein (1910 – 2002) skomponoval Koncertantné trio pre altový saxofón, husle a klavír /Concertante for Alto Saxophone, Violin and Piano v 60. rokoch minulého storočia. Trojčasťová skladba primárne akcentuje a preverí technické dispozície inštrumentalistov, ako aj ich schopnosti v komornej súhre.

Prvá časť spiritoso sa začala nástrojovými súzvukmi, identickými rytmami medzi husľami a saxofónom, potom sa už striedali aj s úsekmi v parte klavíra. Druhá časť sentimentálneho tanca siciliano bola vyrovnaným rozhovorom troch nástrojov. Technicky mimoriadne náročné bolo záverečné scherzando, ktoré pritom vyznelo úplne bezstarostne a žartovne. Jakub Čižmarovič bol tentoraz tým povestným rytmickým tmelom pri zabezpečovaní konzistentnosti tempa medzi saxofónom a husľami. K zaujímavostiam patrí fakt, že skladba vznikla pre saxofonistu Cecila Leesona (1902 – 1989), ktorý v USA legitimizoval saxofón ako koncertný nástroj.

Vysokoškolský pedagóg a skladateľ Zachary Cairns (1978) je zároveň profesionálny hráč na bicích nástrojoch a hudobný teoretik, ktorý sa vo svojom výskume orientuje najmä na hudbu poststalinistického Ruska. Dielo Interakcie pre barytónový saxofón a bicie /Interactions for Baritone Saxophone & Percussion malo premiéru v roku 2014 v interpretácii Cairnsových kolegov – Adrianne Honnold (saxofón) a Jeffreya Barudina (bicie).

Interakcie… predstavujú dva typy hudby: v prvej časti s názvom Hocket-ish máme pred sebou francúzsky stredoveký hoquetus, ktorého „racionálnu“ kompozičnú techniku Cairns prirodzene spracoval jazykom súčasníka, pričom z linearity melodickej línie saxofónu s rytmicky zapadajúcimi harmonickými hlasmi marimby, ostal v popredí synkopický spôsob ich vzájomného dialógu. Agresívnejšia druhá časť Tandem umožnila komunikáciu spoločným rytmickým jazykom, založeným najmä na groovoch, s tradíciou v heavy metale, ktorý Cairns v 80. rokoch mimoriadne obľuboval. Skladba má aj tretiu časť, ktorá doteraz nebola uvedená.

S menom Pascala Manolia (1956 – 2021) sa na slovenských koncertných pódiách môžeme stretnúť, nájsť k nemu relevantné informácie je už problematickejšie. Z matkinej strany má dokonca slovenské korene, pritom väčšinu života prežil na Cypre v civilizačnej, ba až mizantropickej izolácii. Skladba Umbra znamená v preklade tieň, resp. jeho najtmavšiu časť kam nedopadá svetlo zo zdroja. Vznikla pre Ladislava Fančoviča a jeho saxofónový tím Pressburg Saxophone Quartet.

Svoj „tieň“ uchopili umelci s mimoriadnou kreativitou. Bol taký krásny, že s nadsádzkou možno povedať, že ich tieňohra rozpútala doslova nádherný svet farieb priam hubblovského teleskopu, rytmov, skvelej súhry, harmónií, potrebnej živelnosti aj radosti z hry, ale aj vzájomnej tolerantnosti v prelínaní jednotlivých partov, pritom nikdy nikto neostal v „tme“. Nikdy si vzájomne „netienili“, naopak – dokonale stimulovali interpretačne potrebný „tieň“. Tieňohra štyroch saxofonistov – Andrej Simančuk (soprán), Ján Gašpárek (tenor), Silvia Macejová (alt), Ladislav Fančovič (barytón) jednoducho nadchla. Pre mňa: Bravo.

Alban Berg (1885 – 1935) nepatrí medzi veľkých skladateľov piesní a už vôbec nie medzi tých, ktorí jej v histórii stanovili rozhodujúce miesto. Len malú časť piesňovej tvorby považoval skladateľ za publikovateľnú a hodnú opusového čísla. Aj Sieben frühe Lieder je dielo bez čísla. Priznám sa, že na WoO som bola zvedavá, pretože transkripcia – aj keď ide o legitímny spôsob úpravy pôvodného diela – nemusí byť vždy korešpondujúca s pôvodným zámerom diela.

Vokálny cyklus v neskororomantickom štýle, koketujúci už aj s módnou atonalitou, má dve legitímne autentické verzie: mladšiu klavírnu (1905/08) a o dvadsať rokov staršiu orchestrálnu, ktorá akoby bola úplne novou skladbou. V piesňach je čosi opojné, oslňujúce, Adorno sa dokonca vyjadril, že žiadna iná hudba jeho doby nebola taká ľudská ako Bergova.

Pôvodný intímny klavírny sprievod k piesňam nahradila Fančovičova – podľa mňa – na dynamiku mimoriadne náročná saxofónová úprava, ktorá vytesnila – niekedy aj vydesila – pôvodnú intimitu a piesne zaviedla do celkom novej (interpretačnej) galaxie. Až som nemohla uveriť, že harmonické závery piesní boli autentické. Zo siedmich piesní na texty nemeckých autorov interpretovala sopranistka Maria Taytakova iba päť (Nacht, Die Nachtigall, Traumgekrönt, Im Zimmer, Sommertage) a ukázala sa ako skvelá interpretka, cítiaca najmä vo výraze štýl hudby fin de siècle.

Za najprepracovanejšie považujem Nacht a Nachtigall. V piesni Noc/Nacht (Hauptmann) jemne stmavila hlas, evokovala tajomstvo hmly aj oblakov ustupujúce rannému svetlu. Akoby v tej chvíli prehovorila vynárajúca sa operná postava. Pomerne jednoduchou a melodicky príťažlivou piesňou Slávik/Nachtigall (Storm) dotvorila Taytakova najmä lyrický obraz prírody – neurčitej vo svojich kontúrach – pritom latentne nabitej sugestívnym interpretačným potenciálom. A že láska svojou povahou presahuje akékoľvek racionálne chápanie, bolo v jej podaní evidentné. Snáď by bolo možné uvažovať v budúcnosti aj o nenásilnej priestorovej hereckej akcii počas interpretácie…

Piesne, ktorých leitmotívom je skutočná láska k Helene (Meiner Helene gewidmet), budúcej Bergovej manželke, ktorá ho prežila o 40 rokov, sú krehké, interpretačne príťažlivé a výrazovo náročné. Vnímavá, skúsená a pohotová sopranistka, ktorá na Bratislavských hudobných slávnostiach zaujala práve týmito Bergovými piesňami s orchestrálnym sprievodom, musela tentoraz prispôsobovať vlastný interpretačný rádius.

Prečítajte si tiež:
• Koncert „From three – for three“ na Banskobystrickej hudobnej jari 2023
• Tretí koncert Banskobystrickej hudobnej jari 2023 s Ensemble Romeo Paglia v znamení priateľstva
• BBHJ 2023

Ukončím spomienkou. Surrealistický maliar Lionel Valot má sériu obrazov s hudobnou tematikou, niekoľko z nich má názov Záver koncertu. Jeden z nich obsahuje krásny kvet, kde sa v jeho kalichu ukrýva kytica hudobných nástrojov – huslí. V novom (hudobnom) obraze Ladislava Fančoviča sa v kalichu objavila kytica (nielen) saxofónov vo všetkých svojich podobách. Obraz bol neskutočný, tajomný, radostný, ukotvený v imaginácii všetkých interpretov. A akoby aj pre Fančoviča platili slová kurátora v bulletine z vernisáže: Umelec nás ponorí do neskutočnej atmosféry, kde sú hudobné nástroje [monumenty, postavy, krajiny aj zvieratá] úzko prepojené v neočakávaných situáciách.

Autor: Mária Glocková

písané z koncertu 27. 4. 2023

Podoby saxofónu – Ladislav Fančovič
Banskobystrická hudobná jar 2023
Robotnícky dom, Koncertná sála
27. apríla 2023

Mária Taytaková, soprán
Ladislav Fančovič, saxofón
Matej Smutný, perkusie
Jana Macíková, husle
Jakub Čižmarovič, klavír
Pressburg Saxophone Quartet, Bratislava

Jevgenij Iršai: Ein Mensch verliess das Haus… pre husle a barytónový saxofón (svetová premiéra)
Ervín Schulhoff: Hot sonata pre alt saxofón a klavír
Leon Stein: Trio pre alt saxofón, husle a klavír (slovenská premiéra)
Zachary Cairns: Interactions pre barytón saxofón a perkusie (slovenská premiéra)
Pascal Manolios: Umbra pre saxofónové kvarteto
Alban Berg: Sedem raných piesní pre soprán (úprava pre soprán a saxofónové kvarteto L. Fančovič)