Aj keď 13. apríl 1969 patrí už v povedomí veľkej (obávam sa, že prevažnej) časti našej verejnosti do hlbokej minulosti, týmto dňom sa zavreli brány historickej budovy SND. Rozsiahla rekonštrukcia bola nevyhnutná a tak sa operný (ale i baletný, ku ktorému však necítim kompetenciu vyjadrovať sa) súbor musel presunúť do náhradných priestorov. Veľký výber nebol. Napriek objektívnym prekážkam, operné dianie v Bratislave ani zďaleka nezamrzlo.
Až do návratu do z gruntu vynovenej historickej budovy 16. septembra 1972 obnovenou inscenáciou Svätopluka od Eugena Suchoňa (predchádzal jej Slávnostný koncert pri príležitosti odovzdania zrekonštruovanej budovy do užívania 19. mája 1972), sa operný súbor najskôr snažil rozdeliť svoje pôsobenie medzi Veľkú halu dnes už zbúraného Parku kultúry a oddychu (PKO) a činohre patriace Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava (DPOH). Jediným exteriérovým priestorom bolo nádvorie Bratislavského hradu, kde sa odohrala v júni 1972 premiéra Suchoňovho Svätopluka. (pozn. red.: Detaily rekonštrukcie si prečítate v článku Pred 50 rokmi otvorili po rozsiahlej rekonštrukcii historickú budovu SND)
Pochopiteľne, ani jedna z prechodných a núdzových lokalít nemohla nahradiť pôvodný operný dom. Buď akusticky (PKO), alebo rozmermi (DPOH). No napriek tomu sa pri mierne zredukovanom sólistickom ansámbli podarilo udržať prevádzku a veľkú časť repertoáru. Dobre myslený pokus s PKO, kde sa malo hrať vždy posledné tri dni v týždni, nevyšiel. Už prvý večer so Suchoňovou Krútňavou (vo výbornom obsadení s hosťujúcou Gitou Abrahámovou z Košíc, Dr. Gustávom Pappom a Ondrejom Malachovským, v tom čase angažovaným v Kolíne nad Rýnom), narazil na akustické problémy s nutnosťou ozvučenia i na nezáujem verejnosti. O deň neskôr Verdiho Nabucco prilákal viac divákov. Magnetom bolo aj obsadenie titulnej postavy Bohušom Hanákom, už vtedy pôsobiacim v Bazileji.
Prečítajte si tiež:
• Smetanova opera Hubička otvorila pred sto rokmi Slovenské národné divadlo
• Stotridsať rokov historickej budovy divadla (1)
• Mestské divadlo v Prešporku (seriál)
Počas provizória sa na scénu DPOH premiestnili zo slovenských titulov Cisárove nové šaty od Juraja Beneša (s Janáčkovým Zápisníkom strateného), Andrašovanova Biela nemoc, zo svetového repertoáru napríklad Gluckov Orfeus a Eurydika, Belliniho Norma, Rossiniho Barbier zo Sevilly, Verdiho Nabucco, Traviata a Trubadúr, Pucciniho Plášť a Gianni Schicchi, Smetanova Predaná nevesta. Kritika si sťažovala na menší počet repríz, no v porovnaní s dneškom ich bolo zrejme viac. Predstavenia osviežovali tiež hostia z českých divadiel i zahraničia. Nezabudnuteľná Edita Gruberová si ešte z banskobystrického angažmánu (no už po úspešných viedenských debutoch v Čarovnej flaute a Hoffmannových poviedkach) „odskočila“ do DPOH zaspievať Rossiniho Rosinu i Verdiho Violettu.
V čase provizória oslávilo SND päťdesiate výročie založenia inštitúcie. Zároveň pribúdali nové inscenácie. „Predskokanom“ bol Xerxes od Georga Friedricha Händela, ktorým si operný súbor už v januári 1969 otestoval komornejší priestor DPOH. V novej, režijne (Miroslav Fischer) i spevácky výborne obsadenej inscenácii Gréckych pašií od Bohuslava Martinů, sa orchester musel premiestniť za javisko. V januári 1970 sme boli svedkami prvého naštudovania talianskeho diela v jazykovom origináli (Verdiho Rigoletto), o dva mesiace neskôr prišiel Beethovenov Fidelio v úprave s „alter egom Fidelia“ (Viera Strnisková) a náhradou pôvodnej sprievodnej prózy textami Dominika Tatarku.
Prečítajte si tiež:
• Takí sme (v Opere SND) boli…
• Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)
• Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve
Po uvedení impozantnej inscenácie Suchoňovho Svätopluka na nádvorí Bratislavského hradu (istým problémom bola akustika, ktorá by dnes nebola neriešiteľná), verdiovskú kontinuitu zabezpečil nový Maškarný bál. Vrátil sa aj Christoph Willibald Gluck s Ifigéniou v Aulide, Mozart zasa po každej stránke príjemnou podobou Figarovej svadby. V poslednej sezóne pred otvorením zrekonštruovanej historickej budovy súbor naštudoval (s výnimkou Rigoletta všetko v slovenskom preklade) Pucciniho Madame Butterfly a napokon do histórie zapísanú Mozartovu operu Così fan tutte. Vtedy už bol šéfdirigentom Zdeněk Košler, réžiu mal hosťujúci Karel Jernek a jediné obsadenie tvorili mladí umelci.
Sezóna 1972/1973 už predstavila Operu SND v plnej paráde. Pavol Bagin bol umeleckým šéfom, post šéfdirigenta zastával Zdeněk Košler, šéfrežisérom bol Branislav Kriška a dramaturgiu reprezentovala Jela Krčméry. Sólistický súbor (dovedna 44 umelcov) bol omladený a zároveň vyvážený s dlhoročnými oporami. Prvá sezóna v zrekonštruovanej budove (atrakciou bol guľový luster s meniacimi sa variáciami osvetlenia hľadiska) ponúkala – vrátane obnoveného Suchoňovho Svätopluka, ktorý ju 16. septembra 1972 otváral – sedem premiérových titulov.
Úlohou vedenia bolo vrátiť publikum do svojho „národného“ (rekonštrukciu predchádzala návštevnícka kríza a obdobie provizória limitovalo počty divákov) a pripraviť reštart do plnej prevádzky. Dramaturgia novo naštudovanými titulmi výborne skĺbila repertoár národný (po Svätoplukovi nasledoval Cikkerov Juro Jánošík) s českým (Dvořákova Rusalka a Janáčkova Vec Makropulos) a základným svetovým (Čajovského Eugen Onegin, Bizetova Carmen a Pucciniho Tosca). Priestor sa otvoril rôznym generáciám pevného sólistického ansámblu.
Ako som napísal v knihe Dejiny slovenského divadla II (kapitola Opera 1971 – 1989), v hudobných naštudovaniach sa dopĺňali odlišné naturely domácich dirigentov. Orchestrálnymi farbami kúzliaci detailista Zdeněk Košler (Rusalka, Vec Makropulos), spontánny, k verdiovskému a veristickému repertoáru inklinujúci Tibor Frešo (Carmen, Tosca), precízny, muzikálne vycibrený Viktor Málek (Juro Jánošík) a temperamentne rozšafný Gerhard Auer (Svätopluk, Eugen Onegin).
Opäť zacitujem vlastné slová z pasáže v spomenutej knihe: „Ako vrchol prvej sezóny po návrate do historickej budovy vyhodnotila kritika jednoznačne Janáčkovu Vec Makropulos (1973), pripravenú dirigentom Zdeňkom Košlerom a režisérom Branislavom Kriškom“. Mimoriadne vydarenú scénu navrhol Ladislav Vychodil a na javisku dominovala vokálne a herecky komplexne poňatá postava Emílie Marty v podaní dramatickej sopranistky Eleny Kittnarovej.
16. september 1972, teda večer pred päťdesiatimi rokmi, je spojený s opätovným otvorením SND. V slávnostnej obnovenej premiére Svätopluka vytvoril titulnú postavu Ondrej Malachovský, jeho synov Juraj Hrubant (Mojmír), Arnold Judt (Svätopluk ml.) a Pavol Gábor (Predstav). Ľutomírou bola Mária Hubová, Blagotou Oľga Hanáková, Milenou Anna Kajabová-Peňašková. Rolu Záboja vytvoril Dr. Gustáv Papp a Dragomíra Juraj Martvoň. Dirigoval Gerhard Auer, réžiu mal Branislav Kriška, scénu vytvoril Ladislav Vychodil, zbormajstrom bol Ladislav Holásek. Išlo o obnovenú inscenáciu z Bratislavského hradu z júna 1970.
Prečítajte si tiež:
• Havarijný stav historickej budovy SND vedie k jej uzatvoreniu pre divadelnú prevádzku
• Inšpektorát práce zakázal používanie historickej budovy SND
• Národný inšpektorát práce zrušil rozhodnutie o zákaze používania historickej budovy SND
V deň jubilea sú brány historickej budovy SND zavreté a čaká sa na ďalšiu generálnu rekonštrukciu. Pred polstoročím sa podarilo prestavbu uskutočniť za tri a polroka. Dnes je to termín nereálny, nuž dúfajme, že v podobnom časovom horizonte sa aspoň práce začnú. Deň výročia si však divadlo nijako nepripomína ani v aktuálne fungujúcej budove. Ktovie, možno že zo súčasného vedenia inštitúcie ani nik netuší, že 16.september nie je celkom všedným dátumom.
Autor: Pavel Unger
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.