Diego de Brea: Základné témy opery Romeo a Júlia sú vojna, viera a láska

Opera SND zaradila do svojho repertoáru inscenáciu Gounodovej opery Romeo a Júlia. Premiéra bude v SND 6. a 8. marca 2015. Toto dielo francúzskej opernej romantickej literatúry prichádza na javisko našej prvej scény po prvýkrát počas 95 ročnej histórie SND. Prečítajte si rozhovor so slovinských režisérom Diegom de Breom, v ktorom sme sa spolu rozprávali nie len o príbehu Romea a Júlie, ale aj o jeho špecifickom prístupe pri tvorbe inscenácií a jeho vzťahu k divadlu a umeniu.

Čo Vás viedlo k divadlu?

Už na strednej škole som robil rôzne predstavenia, ale rozhodnutie pre divadlo to neprinieslo. Namiesto toho som šiel študovať komparatívnu literatúru a dejiny umenia. Toto sa mi však v istom okamihu zdalo málo kreatívne, no stále som sa nedokázal rozhodnúť. Divadlo som si vybral až neskôr a robím ho veľmi rád. Ak človek nájde vec, ktorá ho motivuje zvnútra, je to jediný kľúč v živote. Žijeme v oportunistickom svete, kde sa nerozhodujeme podľa toho, čo potrebujeme, ale z akejsi existenciálnej núdze. Takže v divadle som sa našiel a chcem ho robiť naplno.

Na javisku Opery SND ste pripravili inscenáciu Gounodovej opery Romeo a Júlia. Ste pomerne mladý, moderný človek, a mňa by zaujímalo, ako na vás pôsobí tento klasický príbeh

Kvalita veľkých klasikov je v tom, že odkrýva univerzálne problémy. V klasike je jednoducho všetko, je pestrá a stále nadčasová. Veľké klasické diela majú vzťah k životu a spoznávame cez ne svoje bytie. Dobre že ich inscenujeme a prinášame aj súčasnému divákovi ‑ sú veľmi obohacujúce. Príbehy napísané v súčasnosti sú len akoby kúsky verizmu vytrhnuté z nášho bežného života. Romeo a Júlia je však príbeh, ktorý sa neviaže len na renesanciu, a nie je zviazaný ani s romantizmom. Otvára civilizačné póly ‑ vieru, lásku a vojnu a je aktuálny stále.

O čom je Romeo a Júlia?

Keď ľudia počujú Romeo a Júlia, okamžite im príde na um veľká láska. Ale tento príbeh nie je len o nej. Sú tu dve najmocnejšie a znepriatelené rodiny zaoberajúce sa oportunizmom, peniazmi a politickými sobášmi, a v tejto klietke žije Júlia zavretá akoby v mramorovom stĺpe. Keď jej otec vyberie toho ,,správneho“ muža, jediným východiskom z tejto situácie je, že utečie. Sem práve Shakespeare ako dramatik vložil veľkú vec, že láska sa rodí na nepravom mieste a v nesprávnom okamihu. Z každej takto sa rodiacej pravej lásky je jediným únikom tragédia. Všetko čo sa deje vo vnútri tejto hry, je v podstate útek z bezvýchodiskovej situácie, ktorý mladý pár privedie k smrti. Mali by sme vedieť, že Júlia zatiaľ nemôže mať skúsenosti s láskou, pretože má okolo 14 rokov a teda sa tu ešte ani nedá hovoriť o láske. Je to zaľúbenosť. Júlia sa do Romea zaľúbi a na prežitie lásky má len jeden deň a aj o tom rozpráva tento príbeh.

Základné témy opery sú vojna, viera a láska. Nešťastie aj tragika Júlie je v tom, že od začiatku vie, za koho sa musí vydať v záujme rodiny a nie z lásky. Všetky udalosti sa odvíjajú od tohto bodu. Celá dráma sa odohrá v priebehu jedného dňa, takže o takej silnej láske akú máme v predstave v súvislosti s týmto príbehom sa naozaj hovoriť nedá. Pre Júliu je jedinou možnosťou úniku z tohto všetkého nájsť človeka, ktorého by mohla milovať a kto by mohol milovať ju. Tragédia spočíva aj v tom, že hoci ho nakoniec nájde, je zo znepriatelenej rodiny. Myslím si, že konflikt medzi drámou a lyrikou je najväčšou silou Shakespearovej predlohy a toto hľadáme aj v Gounodovom opernom prepise.

Týmto pohľadom sa mení aj všeobecný názor na tento príbeh, ktorý nadobúda nový, hlbší a realistickejší rozmer

Ľudia ho všeobecne poznajú ako príbeh lásky, akoby sa ho naučili naspamäť. On sa však odvíja tak, že Romeo a Júlia v podstate na veľkú lásku ani nemajú čas. Ide skôr o to, že dvaja sa zaľúbia, ale nestihnú tú lásku prežiť, a práve v tom je tragika. Vieme, že vzťahy bývajú také, že na druhom človeku zničíme to, čoho má najviac, a presne toto hovorí libreto aj hudba opery. Ak hovoríme o rodine Kapuletov a na druhej strane Montekovcov, príbeh hovorí o túžbe po moci. Podobné systémy tak ako kedysi, aj dnes ubíjajú lásku. Júlia sa nemôže rozhodovať a vyberať si sama, pretože každé vlastné rozhodnutie ju osudovo ťahá do tragédie. Deje sa tak preto, lebo je nad ňou moc ekonomického záujmu a tu sa celý príbeh začína. Ona je určená za nevestu na akejsi pre ňu absolútne neprijateľnej politickej svadbe a z tejto situácie hľadá východisko. Príbeh vôbec nie je len lyrický, hoci je za ním láska a romantická hudba. Je to vlastne krvavá dráma. Každá pravá láska je vlastne tragická, pretože so sebou prináša konflikty. V tomto konkrétnom príbehu Romea a Júlie je kľúčovou túžba úniku zo systému vyvolávajúca jeho rozpad.

Ako vnímate hudbu a libreto opery?

Keď som počul hudbu k tejto opere, mal som zimomriavky ‑ považujem ju za fenomenálnu. Všetky sólové veci, duetá, nádherné zbory… Gounod ju fantasticky vystaval, je v nej všetko, čo má tento príbeh mať, všetka láska, tragédia, dynamika a konflikt, všetko je v hudbe presne napísané. Je lyrická, ale je v nej aj silná dráma. Vyžaduje to od interpretov a z môjho stanoviska režiséra, aby sa veľké emócie, konflikty a nebezpečenstvo sálajúce z vnútra hudby (už vieme, že predohra je napísaná ako apokalypsa a vnáša nás do príbehu) veľmi silno prežívali, aby sa ukázali vzťahy, konflikty a všetky nebezpečné situácie, ktoré plynú neprestajne ako akýsi kolotoč a vťahujú Romea a Júliu do východiska, ktorým je smrť. Na túto hudbu by sa mohol pokojne natočiť aj film, je fantasticky dramaturgicky vystavaná. Libreto je podľa Shakespearovho námetu a považujem ho za veľmi dobré a verné originálu.

Hovorili ste o silnom prežívaní interpretov, aby sa príbeh na javisku dobre vyformoval. Toto všetko si vyžaduje výrazné výrazové prostriedky nielen interpretačné, ale aj inscenačné. Na čo Vy osobne kladiete dôraz pri tvorivom procese vzniku novej inscenácie?

Pre mňa sú najpodstatnejšími vzťahy a sú aj kľúčom, pretože všetky napätia vychádzajú z nich. V opere síce robím málo, ale pri tomto žánri to funguje tak, že čo už je napísané v hudbe sa scénicky ešte raz podčiarkne. V činohre vždy začíname od textu, z ktorého tvarujeme jednotlivé postavy, vzťahy medzi nimi a potom samotný príbeh. V opere sú už charaktery a konkrétne emócie v hudbe dané. Po interpretačnej stránke sa v opere väčšinou zaužívalo a traduje, že umelci príbeh viac ukazujú ako prežívajú. Zmysel príbehu je však v tom, aby sa na javisku aj prežil, pretože ak sa tak nestane, nezažije ho ani publikum. Nie je dobré, ak sa interpretuje štýlom ,,ukazujem“ namiesto ,,som“. Toto je najväčší problém pri stvárňovaní opernej inscenácie, pretože aj v živote máme najradšej to, čo je pravdivé a čo je možné. Mnohé veci, ktoré sú na javisku, v živote bežne neuvidíme, pretože sa zahrajú predimenzovane, štylizované, stvárnené v umeleckej javiskovej podobe. Na javisku je najťažšie byť jednoduchým, akým človek naozaj je, bez zbytočností narušujúcich charakter a myslenie postavy. Je umením dostať sa k tomuto a vyžadujem to aj ja, pričom platí, že menej je viac. Menej vecí, ale presne spravených vzhľadom na stav duše a vzťah medzi ľuďmi na javisku. Záleží to od situácie, do ktorej sú ľudia vrhnutí.

Zrejme sa čo najviac vzďaľujete od ,,operného klišé“

Zaužívané ,,operné klišé“ vôbec nemám rád. Aj opera má svoj vývoj, je to stále živý žáner. Nový pohľad na operné divadlo nemusí byť napríklad len v prenesení príbehu do súčasnosti, ale práve aj v očistení od zaužívaného stvárnenia alebo aj v hľadaní a detailnom stvárnení vzťahov. Tomuto napr. veľké operné gestá vôbec neprispievajú ‑ sú rušivé a odvádzajú od atmosféry, narúšajú skutočný charakter postavy… Pri stvárnení opernej postavy nejde len o odspievanie, spevák v opernom divadle musí postavu aj naplno prežiť ako činoherný herec. Ak tak urobí, prirodzene obohatí pravou emóciou aj partitúru. Napríklad ťažko sa pozerá na Júliu, ak neprežíva postavu dosť emocionálne, hoci by mala v sebe zažívať strašnú apokalypsu. Ak to na nej divák nevidí, ale len počuje, nestačí to. Túto hudbu treba do vnútra aj doniesť, nie len prezentovať. Veľký rozdiel medzi koncertným predvedením a operným predstavením je v tom, že na javisku má spevák aj jedinečnú príležitosť stvárniť postavu tak, ako ju autor napísal. Nestačí len kostým, nestačí len svetlo a nestačí len scéna. Všetky emócie treba zažiť. Veľkosť umenia je vo vnútornom prežívaní a my umelci aj tvorcovia sa týmto zaoberáme každý deň. Jedna vec je ukazovať emócie postavy a iná je žiť ňou na javisku. Divák to okamžite vycíti.

Na skúškach vyžadujete neustále vyžarovanie energie z postáv i zo situácií. Aj táto stránka prípravy novej inscenácie je veľmi dôležitá. Ako túto energiu vnímate?

Energiu z hercov a spevákov prežívajúcich postavu na javisku divák veľmi cíti a vníma aj vnútorne. Herec musí prežívať rôzne situácie, napr. keď sa prvýkrát stretnú Romeo a Júlia, čo to vlastne znamená? Čo vtedy cítia? Čo je to za moment, keď sa Júlia dozvie, že je to syn môjho najväčšieho nepriateľa?… Čo sa stane v okamihu, keď herec nemôže ani ostať v situácii ani z nej odísť? Potom vzniká bezvýchodisková situácia bez napätia, ktoré je v hre napísané a platí Hamletove „byť či nebyť“. Bez takéhoto prežitia je stvárnenie príbehu nemožné. Energia je vo všetkom, nielen v tom rýchlom, energia je aj v tichu, v mlčaní, v pohľade, pomalom odchode… Na udržanie energie a napätia je dôležitý každý jeden človek na javisku, pretože nikto na javisku nie je len ,,do počtu“. Nezáleží od toho, či hrá veľkú alebo malú postavu. Veľmi dôležitý je v tejto opere aj zbor dodávajúci atmosféru scénam a dotvárajúci charaktery jednotlivých postáv. Všetci tvoria výsledný celok. Dráma je v tom, že situácie sú veľmi vyhrotené. Ľudia na javisku ju musia vnútorne prežiť. Ak vidíme na javisku napätia napr. medzi znepriatelenými družinami a rodinami na sólistoch, v zbore, až potom sa stane vierohodnou.

Mnohé situácie si v bežnom živote vieme predstaviť ako napr. smrť blízkeho, sklamanie a pod., pretože sú prirodzené, pomerne bežné a človek nad nimi nepremýšľa. Avšak na javisku herca hodia do umelo vytvorenej situácie a túto emocionálnu pamäť si musí vyvolať. Toto všetko spolu vytvára energiu situácií na javisku a divák vycíti, či sa niečo zahrá naplno, alebo len ,,technicky“. Energia stvárnenia príbehu nevychádza z povrchu vizuálu a povrchného stvárnenia.

V tomto príbehu je napr. vojna, vražda…

Veľmi ťažkou vecou je, že sa v ňom deje veľa vojen a z hudby cítiť neustále pocit nebezpečenstva. Celkovo je problémom, že sa herec vrhne do situácie na hrane, je existenciálne ohrozený pred tvárou smrti. V bežnom živote sme v takomto rozpoložení zriedkakedy, pričom málokto musel naozaj bojovať o prežitie. V tejto opere je takýchto hraničných situácií veľa, a človek sa v nich správa až ako zviera a za vlastné prežitie je schopný urobiť čokoľvek. My sme však na javisku a máme pocit bezpečia a tým pádom strácame prirodzené napätie hraničných stavov. Tu musím ako režisér hercov do takýchto situácií dostať a potom je už na samotnom interpretovi ako si ju navodí. Jestvujú rôzne režijné metódy, ako hercov zámerne psychologicky do takýchto agresívnych situácií doviesť a potom sa veci občas postavia aj samé.

Kľúč každej drámy je konflikt, ale v živote sa im snažíme radšej vyhýbať a nie riešiť ich, pretože by sme museli urobiť určitý krok vpred. Radšej trpíme a problém neriešime. Z toho vzniká frustrácia a vlastne choroba. Urobiť zmeny v živote potom človeka väčšinou donúti až tragédia, ktorá sa mu stane. Podľa tohto je človek od základu vlastne autodeštruktívny. Konflikt je teda jediné, čo nás posúva a poháňa, ale musí to byť konflikt všetkých zmyslov. Napríklad aj láska je konflikt a láska je aj vojna. Že sa človek s niekým stretne a rozháda sú záležitosti, ktoré nás prekvapujú každý deň, ale človek od nich uteká, pretože si myslí, že život je len harmónia. To ale nie je pravda, lebo napr. ani príroda nie je harmonická. Vždy nás niečo prekvapí.

Pri svojej práci kladiete veľký dôraz na detail. Priblížte našim čitateľom dôležitosť detailu pri opernej inscenácii

Moja réžia je o detailoch, ktoré sú veľmi dôležité a výrazné. Ak sa dobre spravia, veci fungujú, ale ak je niekde vo vnútri chyba, všetko sa zbanalizuje a vznikne gýč. Ak sa napr. spevák čo len na sekundu v nepravý okamih pohne alebo je civilný, naruší atmosféru a energiu scény. Divák to okamžite spozoruje a zbadá rozdiel. Rôzne detaily musia fungovať nielen pri jednotlivých scénach, ale aj ako celok. Ak vidím, že veci nefungujú, pri výstavbe diela sa v tvorivom procese často radšej vzdám svojich zámerov, aby som neohrozil výsledný tvar. Myslím si, že človek by sa mal aj v súkromí radšej vzdať nefungujúcich vecí a povedať si NIE. Volá sa to sa ,,redukcia“ ‑ najväčší nepriateľ kapitalizmu. Kapitalizmus nechce počuť NIE a zdravie života je aj v redukcii. Tri štvrtiny vecí, ktoré máme alebo robíme, pre život nepotrebujeme. Človek potrebuje minimum. Kapitalizmus nám ponúka všetkého stále viac, ale šťastia je stále menej. Každý detail dotvára atmosféru, charakter postáv a celý príbeh. Ak to interpret pochopí, príde do štádia, že si ho doslova užíva a ak si ho užíva človek na javisku, prenáša sa to automaticky na ľudí v hľadisku.

Aký bude vizuál novej inscenácie?

Dôraz kladieme na disciplínu, presnosť a čistotu, ktorá je pre minimalizmus na javisku najdôležitejšia. Minimalizácia neznesie nič, čoho je priveľa, pretože vtedy každú chybu vidieť omnoho viac, ako keby sa veci spravili takpovediac rokokovo. Hudba je síce romantická a náš vizuál je veľmi chladný, ale tento kontrast, ako aj všetko ostatné, musia mať svoju logiku. Kontrast je aj základom umenia. Používame protipóly – napr. hrejivá hudba a chladná scéna, nebezpečný človek a na druhej strane napr. melanchólia. A ak tieto kontrasty začnú fungovať, potom sa všetko rodí. Počas skúšobného a tvorivého procesu sa to mení, niečo môže byť raz dobré, ale na druhý deň to už nemusí fungovať. Ani najprepracovanejšia koncepcia nezaručí dokonalý a očakávaný výsledok. Ten závisí od spôsobu, ako sa k veci pristupuje. Od prvého okamihu je dôležité všetko – aj za javiskom, vstupy, odchody, svetlá, premeny, atď. Umenie je tvorivý proces. Herec, našom prípade spevák, je nositeľom všetkého – príbehu, deja a energie.

Pri inscenovaní Romea a Júlie pracujete s takmer otvoreným priestorom na javisku a napr. nepoužívate bočné šály. Ako vnímate javiskový priestor?

Čo sa týka priestoru, snažím sa byť nadčasový a nemám rád historické alebo len funkčne postavené situácie, ale viac pracujem so svetlom a kostýmom, ktoré umožňujú divákovi vytvoriť si svoj asociatívny svet. Nedefinujem konkrétne napr. izby, salón, záhradu…, ale príbeh je akoby v nadčasovej krajine a spolu so vzťahmi, ktoré vybudujem, si divák sám vytvorí svoju vlastnú ilúziu. Tým pádom sa aj viac zapojí do príbehu prostredníctvom svojej fantázie, v dôsledku čoho je slobodnejší a menej obmedzený. V opere je tento prístup dosť nebezpečný, pretože bežný operný divák si vyžaduje, respektíve očakáva na scéne všetko veľkolepé, ale to isté sa dá dosiahnuť aj iným spôsobom, v našom prípade minimalizmom s dobre vypracovanými vzťahmi. Júlia môže byť v prázdnom priestore a ak sa doňho správne umiestni, nepotrebuje okolo seba dekoráciu.

Takýto prístup k opere je veľmi aktuálny a povedal by som, že toto chápanie ,,modernosti“ operný žáner dnešnému divákovi priblíži

Nie všetko moderné je nové a nie všetko nové je moderné. V umení je krása. Znamená to, že ak je niečo napr. brutálne, musí to byť zabalené do jazyka krásy. Umenie nemá byť len kritické, ale má aj ozdravovať pragmatizmus života. O tomto akoby sa málo premýšľalo, umenie je istý okamih, keď sa zastaví čas reálneho života. Žijeme v operatívnom svete, kde už nie sme tvorcovia udalostí, ale udalosti nás ťahajú, sme časťou ich toku a nerozhodujeme o ničom, skôr nás poháňa vonkajšie okolie. Umenie má to privilégium, že môže zastaviť čas a dáva nám možnosť z neho vystúpiť. Umenie je katarzia.

Slovinský režisér so španielskymi koreňmi Diego de Brea pôvodne študoval komparatívnu literatúru a dejiny umenia na Univerzite v Ľubľane a pôsobil istý čas ako vedúci PR oddelenia v činohernom divadle v Novej Gorici. Až následne vyštudoval réžiu na Akadémii divadla, rozhlasu, filmu a televízie v Ľubľane u profesorov Dušana Mlakara a Kristijana Mucka. Svojou absolventskou prácou Zrodenie svetla získal v roku 1999 ocenenie na Medzinárodnom festivale študentského divadla v Brne. V priebehu svojej doterajšej kariéry sa zaradil de Brea k výnimočne originálnym a vyhraneným divadelným tvorcom stredoeurópskeho priestoru. Divadlo má byť podľa neho „svetom, po ktorom by ľudia túžili, svetom, do ktorého by radi vstúpili, svetom, v ktorom by našli všetko, čo im chýba v každodennom reálnom živote“. Divadlo nie je podľa neho zrkadlom sveta. Evokuje odlišnosť a má v porovnaní s inými umeniami najsilnejšiu schopnosť vytvoriť ilúziu. Dramaturgický záber de Breových prác je pomerne široký a siaha od projektov pre mládež, bábkového divadla cez klasické a súčasné texty, osobitné projekty až k hudobnému divadlu. Jeho inscenácie boli uvedené na mnohých festivaloch v Slovinsku i v zahraničí: na Medzinárodnom divadelnom festivale MESS v Sarajeve, na Festivale vo Varne, na Dňoch satiry v Záhrebe, na Juhoslovanskom divadelnom festivale v Užici, na Mittlefest v Taliansku, na Festivale Passages vo francúzskom Metzi, v Teatro Metastasio Stabile della Toscana v Prato, na Centquatre v Paríži a inde. De Breove inscenácie sa hrali tiež v divadlách v Ríme, Londýne, Antverpách či v Dortmunde. V Taliansku sa predstavil s originálnym projektom na motívy Wagnerových diel s ústrednou predstaviteľkou, opernou speváčkou Eleonorou Jankowichovou. V roku 2002 získal režisérov osobitý projekt s názvom Duel špeciálnu cenu na Mariborskom divadelnom festivale. V roku 2005 boli na tom istom festivale ocenené jeho inscenácie Kráľovná Margot a Eduard II. Diego de Brea je taktiež nositeľom ceny Zlatý vták za divadlo.

Diego de Brea v SND inscenoval dve činoherné predstavenia (Coriolanus a Malomeštiakova svadba) a tentokrát aj operné (Romeo a Júlia). Na svojom konte má spolu tri operné inscenácie – Toscu, Pikovú dámu a Romea a Júliu. Jeho inscenácia Coriolanus v Činohre SND (2011), získala najviac nominácií v ankete Divadelné ocenenie sezóny DOSKY 2011. Dosky táto inscenácia získala v kategórii Najlepšia inscenácia, Najlepšia réžia (Diego de Brea), Najlepší mužský herecký výkon (Milan Ondrík – Corolianus), Najlepší ženský herecký výkon (Anna Javorková) a Najlepšia scénografia (Diego de Brea).

Pripravil: Ľudovít Vongrej