Šéfdirigent Slovenskej filharmónie významne prispieva k pozitívnemu trendu umeleckého zrenia nášho reprezentatívneho orchestra. Emmanuel Villaume dokazuje, že je osobnosťou nielen v Bratislave ale aj na svetových koncertných a hlavne operných pódiách. O to viac je škoda, že zatiaľ mu Opera SND neponúkla spoluprácu na príprave niektorej zo svojich inscenácií. Vo februári dirigoval v Bratislave až tri koncerty, z ktorých prvý a tretí som navštívil.
Uvedenie niektorej z Mahlerových symfónií je pre bratislavské koncertné publikum vždy sviatkom. Po pomerne často uvádzanej prvej a piatej a po geniálnej britskej interpretácii deviatej počas BHS 2009 prišiel teraz rad na šiestu, nazývanú tiež „tragická“, pretože mimoriadne trefne odráža či skôr predznamenáva ani nie tak kompozičnú ako skladateľovu životnú krízu v dobe plnej rozporov. A u Mahlera jeho život a jeho hudba jedno sú. Skladateľova „filozofická“ hudba je náročná na počúvanie (azda preto prvý z koncertov nebol vypredaný) a ešte viac na interpretáciu. Vzhľadom na skladateľov zámer dielo obsahuje o čosi menej ostrých dynamických kontrastov ako niektoré iné Mahlerove symfónie, takže kontrastne voči celku pôsobí hlavne druhá časť Andante moderato vzdialene pripomínajúca slávne adagietto z piatej symfónie. Pravda, typicky mahlerovské zlomy rytmické, melodické, harmonické a hlavne dynamické sú v diele zastúpené požehnane. Dirigentov úžasný temperament súzvučil s požiadavkami partitúry, pričom ale nešlo o nejaké samoúčelné ohurovanie intenzitou zvuku ale o podčiarknutie výrazovej sily a tragickej predtuchy i rezignácie. Dirigent čaroval a orchester dobre napĺňal jeho zámery.
Aj posledný abonentný februárový koncert SF dal možnosť vyniknúť telesu i jeho dirigentovi. Obrovským prekvapením bolo pre mňa Letné pastorále Arthura Honeggera z roku 1920. Pre tohto expresionistického skladateľa je netypickým dielom, v ktorom sú zjavné echá impresionizmu. Tu dirigent demonštroval, že mu nie sú blízke len partitúry či úseky plné vášnivých emócií, ale rovnako sa vie vyrovnať s kontemplatívnymi hudobnými plochami. Nasledujúci Koncert pre dva klavíry a orchester d mol je plný hudobných zlomov dynamických i melodických, v ktorom popri dvoch okrajových častiach pôsobí ukľudňujúco a klasicizujúco stredná časť azda inšpirovaná samotným Mozartovým koncertom. Klavírne party na úrovni zvládli Marián Lapšanský a Eugen Indjič. Vyvrcholením koncertu bola Ravelova rozsiahla skladba Daphnis a Chloé s farebne hýriacim, v inštrumentácii bohatým a vo výraze mnohotvárnym notovým zápisom, kde sa temperamentný dirigent cítil najviac doma a kde vyčaril z orchestrálneho i zborového zvuku (zbormajster Jozef Chabroň) pôsobivé kontrasty nálad a zvukových kontrastov. Osobitne zaujali príkladné crescendá smerujúce k majestátnemu záveru.
Škoda len, že ak by sme chceli spoznať kvality Emanuela Villaumea ako operného dirigenta, museli by sme si v júni vycestovať do Ríma, kde popri iných operných javiskách takisto uvedenie svoje naštudovanie Bizetovej Carmen.
Autor: Vladimír Blaho
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.