V sedemdesiatich piatich rokoch mnoho svetových dirigentov tróni na zenite kariéry. Nebyť zákernej choroby, ktorej Jiří Bělohlávek (24. 2. 1946 – 31. 5. 2017) pred necelými štyrmi rokmi podľahol, jeho miesto by bolo zrejme stále na výslní. Zdobilo by plagáty Českej filharmónie a radu ďalších svetových koncertných sál či operných scén.
Kariéra jedného z najväčších dirigentov českej histórie sa rozvíjala postupne. A hoci mierne prevládali koncertné vystúpenia, dobyl aj najslávnejšie operné domy sveta. Bratislava – a to sa nezvykne spomínať často – mala v rozbehu dirigentskej dráhy Jiřího Bělohlávka špecifické miesto. V roku 1970 sa uskutočnil prvý ročník Medzinárodného pódia mladých umelcov (organizovali ho Slovkoncert a Pragokoncert) a medzi ôsmimi vybranými umelcami z krajín východného bloku sa zjavil jediný dirigent. Bol práve pražský rodák Jiří Bělohlávek.
O rok neskôr sa odchovanec pražského konzervatória a Akadémie múzických umení v odbore dirigentstva stal finalistom Medzinárodnej dirigentskej súťaže Herberta von Karajana. Zúčastnil sa tiež na majstrovských kurzoch ďalšej veľkej osobnosti Sergiu Celibidacheho. Od roku 1972 šesť rokov pôsobil v Štátnej filharmónii Brno, potom na viac než desaťročie šéfovsky zvyšoval kredit Symfonického orchestra hlavného mesta Prahy FOK. To však už spolupracoval pohostinsky aj s Českou filharmóniou a v roku 1984 debutoval Gréckymi pašiami Bohuslava Martinů (v réžii Václava Kašlíka) v pražskom Národnom divadle.
Ešte počas asistovania Václavovi Neumannovi v Českej filharmónii ho vtedajší šéfdirigent priviedol do berlínskej Komickej opery a prenechal mu dirigovanie druhého obsadenia Smetanovho Tajomstva. Čoskoro mu divadlo zverilo naštudovanie Stravinského Života zhýralca. Jeho meno postupne prenikalo do sveta, najmä s londýnskym BBC Symphony Orchestra pohostinsky spolupracoval od polovice 90. rokov a neskôr stál na jeho čele.
Na zelenej lúke založil Jiří Bělohlávek v roku 1994 nové symfonické teleso, Pražskú komornú filharmóniu (dnes PKF – Prague Philharmonia), ktorá bola jeho srdcovkou až do konca života. Keďže jeho mimoriadne úspechy sa rozvíjali aj na zahraničnej pôde, bolo prirodzené, že by mal stáť na čele reprezentatívneho domáceho orchestra, Českej filharmónie. Žezlo prevzal po Václavovi Neumannovi roku 2000, no po dvoch rokoch rezignoval a teleso si po ňom zvolilo do čela Gerda Albrechta.
Do Českej filharmónie sa triumfálne vrátil ako hudobný riaditeľ a šéfdirigent v roku 2012. Na najprestížnejšom poste zotrval až do vyčerpania posledného zvyšku zdravím podlomených síl, absolvujúc s orchestrom najvyšších parametrov desiatky zájazdov do celého sveta.
Počas svojej bohatej umeleckej kariéry vystupoval s najprestížnejšími orchestrami sveta, akými sú Berlínska filharmónia, vedúce americké telesá v New Yorku, Clevelande, Bostone či San Franciscu, s drážďanskou Sächsische Staatskapelle, s Gewandhausorchestrom v Lipsku, Concertgebouw Orchestra v Amsterdame, Orchestre de Paris a mnohými ďalšími, vrátane japonských. S Českou filharmóniou (ale aj s ostatnými domácimi telesami) prešiel kus sveta a šíril dobré meno českej hudobnej kultúry. Pritom vždy v repertoári preferoval diela velikánov svojej domoviny.
Bohatá bola aj Bělohlávkova prax v operných divadlách. V newyorskej Metropolitan Opere dirigoval 28-krát, pričom opäť dominovali české tituly. Debutoval v decembri 2004 Janáčkovou Káťou Kabanovou, nasledovala Jej pastorkyňa (2007), v oboch prípadoch titulnú rolu stvárnila Karita Mattila. V MET mu zverili aj Čajovského Eugena Onegina (2009 v réžii Roberta Carsena s Thomason Hampsonom ako Oneginom), po ktorom sa opäť vrátil k českej tvorbe. Dvořákovou Rusalkou (2009) a naposledy Janáčkovou Vecou Makropulos v roku 2012.
V parížskej Národnej opere dirigoval okrem Rusalky a Predanej nevesty aj Juliettu Bohuslava Martinů, poznala ho londýnska Covent Garden, opakovane festival v Glyndebourne (okrem českých diel sa predstavil Wagnerovým Tristanom a Isoldou) a na vrchole kariéry, v roku 2014, debutoval vo Viedenskej štátnej opere v premiérovom uvedení Dvořákovej Rusalky.
O jeho výkone som v časopise Hudobný život napísal: „Bělohlávkovo poňatie malo ´symfonickú´ mohutnosť, aj emocionálnu hĺbku, raz hýrilo plnosťou zvuku, inokedy poddajne sprevádzalo spevákov… mobilizovalo filharmonikov k vnoreniu sa do špecifickej širokospektrálnej inštrumentačnej palety Rusalky“. I prísnej u domácej kritiky išlo o triumfálne prijatie.
Pražské Národné divadlo sa obrátilo na Jiřího Bělohlávka až po desaťročí od uvedenia Gréckych pašií a od roku 1996 pozdvihol úroveň súboru naštudovaním Janáčkovej Jej pastorkyne, Mozartových Così fan tutte, Bizetovej Carmen (v povestnej inscenácii režiséra Jozefa Bednárika), Dvořákovej Rusalky, Smetanovej Čertovej steny či diel Bohuslava Martinů Grécke pašie a Hry o Márii.
So Slovenskom viazali Jiřího Bělohlávka úzke kontakty. Nielen príbuzenské, pretože jeho manželka, vyštudovaná klaviristka Anna Fejérová, ktorá sa vzdala umeleckej činnosti, aby bola k dispozícii rodine, pochádza z Košíc. Boli to nemenej aj väzby umelecké. Len na Bratislavských hudobných slávnostiach hosťoval v dvanástich ročníkoch (1975 – 2014). Boli to sviatky, či na pódiu stál s Českou filharmóniou, alebo inými orchestrami, či vnášal život dielam českých autorov, alebo svetových.
So slovenskou metropolou spája Jiřího Bělohlávka aj jedna nepochopiteľná životná epizóda. Súvisí s jeho krátkym pôsobením vo funkcii umeleckého riaditeľa Slovenskej filharmónie v rokoch 2003 – 2004. Svatava Barančicová v Denníku hudobnej kritičky pripomenula okolnosti (vrátane dirigentových citácií), za ktorých došlo k angažovaniu i odchodu Bělohlávka z tohto významného postu. Ambíciou umelca, ktorý Slovenskú filharmóniu poznal, bolo pozdvihnúť jej úroveň.
Podmienkou bol adekvátny prísun financií zo strany zriaďovateľa. Od ministra kultúry Milana Kňažka dostal záruky, preto zmluvu podpísal. O to väčšie sklamanie ho čakalo, keď po poldruha roku sa od už aktuálneho ministra Rudolfa Chmela dozvedel, že mu vlastne nikdy nič nesľúbili. Po mediálnych prestrelkách zo Slovenskej filharmónie, s ktorou si vytvoril veľmi blízky pracovný o osobný vzťah, radšej odišiel. Bola to bolestivá strata.
Prečítajte si tiež:
Odišiel veľký dirigent a človek – Jiří Bělohlávek
Na Bratislavu nezanevrel, čomu svedčia i jeho vystúpenia na ďalších Bratislavských hudobných slávnostiach v rokoch 2006, 2012 a 2014. S Jiřím Bělohlávkom spolupracovalo vo svete množstvo slovenských umelcov, takže ich svedectvá by boli adresnejšie, než tento spomienkový text. Dalo by sa písať oveľa viac, o jeho unikátnych nahrávkach, o prestížnych cenách, o pedagogickom pôsobení na pražskej HAMU. Tam vychoval okrem iných Jakuba Hrůšu, dnes dirigenta svetového mena. Práve pod jeho taktovkou sa odohral smútočný koncert Českej filharmónie s Dvořákovým Stabat Mater, na pamiatku nezabudnuteľného umelca.
Jiří Bělohlávek podľahol zhubnému nádoru 31. mája 2017 a pochovaný je na pražskom Vyšehradskom cintoríne. Tam sa symbolicky stretol so svojimi obľúbenými skladateľmi – Smetanom, Dvořákom, Fibichom, so svojimi dirigentskými kolegami Ančerlom, Chalabalom, Kubelíkom a mnohými ďalšími velikánmi českej kultúry. Spomienka na nedožité 75. výročie narodenia Jiřího Bělohlávka nech je dôkazom, že ostáva natrvalo v srdciach nielen českých, ale aj slovenských hudobných priaznivcov. A jeho umelecký odkaz sa často stáva vzorom i kritériom.
Autor: Pavel Unger
Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!
video
