Dirigent, ktorý je osobnosťou. K životnému jubileu Ondreja Lenárda

Sú dirigenti, ktorí výrazne na prvé miesto kladú precíznosť interpretácie a sú takí, ktorí predovšetkým dokážu všetko citové bohatstvo, ktoré skladateľ vložil do nôt, preniesť do zvuku orchestra. Jedni sú špecialistami na určité obdobie z histórie hudby, iní sú univerzalisti. Niektorí sú priateľskí, ďalší skôr prísni. Existujú dirigenti a dirigentské osobnosti. K tým druhým patrí aj Ondrej Lenárd, ktorý sa 9. septembra t. r. dožíva okrúhleho životného jubilea.

Brázda, ktorú vyoral na poli slovenskej hudobnej kultúry, je mimoriadne hlboká a inšpiratívna. V publikácii vydanej k 60. výročiu Slovenskej filharmónie je charakterizovaný ako naslovovzatý operný dirigent a ako symfonický dirigent obľubujúci veľké romantické opusy. Ja by som ho nazval dirigentom, ktorý rozumie ľudskému hlasu. Lenárd to potvrdil na troch úrovniach. Najprv ako zbormajster Opery SND (1962 – 1969).

V sociologickom výskume konanom v roku jeho prvého odchodu z divadla ho príslušníci oboch kolektívnych telies (zbor a orchester) jednoznačne označili za najväčšiu osobnosť súboru. A to mal len 27 rokov a popri zborových naštudovaniach dirigoval iba reprízy Flotowovej Marty.

Prečítajte si tiež:
Ondrej Lenárd: Hudba ma neustále sprevádza

Už ako dirigent Symfonického orchestra Čs. rozhlasu v Bratislave (1970 – 1990), neskôr ako šéfdirigent (hudobný riaditeľ) Slovenskej filharmónie alebo šéf Pražského rozhlasového orchestra (2011 – 2019) svoj vzťah k spevákom potvrdil v početných nahrávkach našich vokalistov, ktorých sprevádzal pri ich profilových platniach (Peňašková, Baricová, Hajóssyová, Kittnarová, Blahušiaková, Urbanová, Papp, Livora, Kopčák a viackrát Peter Dvorský) či pri nahrávaní operných kompletov.

Mimoriadny ohlas mala jeho nahrávka Pucciniho Bohémy s účastníkmi Medzinárodnej tribúny mladých interpretov pri Bratislavských hudobných slávnostiach, v ktorej dominovali Peter Dvorský (Rodolfo), Bulhar Ivan Konsulov (Marcello) a Maďarka Veronika Kincses (Mimi) (škoda, že nie radšej Tokodyová), ako aj nahrávka Gounodovho Fausta s prvotriednym obsadením (Peter Dvorský, Sergej Kopčák, Magdaléna Hajóssyová, v menších úlohách Ida Kirilová, Lajos Miller a Peter Mikuláš). Z ďalších kompletov spomeňme Belliniho Námesačnú, Mascagniho Cavalleriu rusticanu (s Jelenou Obrazcovou a Petrom Dvorským), ako aj nahrávky oboch Suchoňových opier (Krútňavu s Petrom Dvorským a Gabrielou Beňačkovou a Svätopluka s Ondrejom Malachovským).

Počas predchádzajúceho pôsobenia v Slovenskom rozhlase Ondrej Lenárd preukázal aj silný príklon k široko chápanému verizmu, keď nahral viacero veristických intermezz aj z opier u nás neuvádzaných (Pucciniho Edgar, Mascagniho Guglielmo Ratcliff). A naživo demonštroval, ako má vyzerať ideálna spolupráca dirigenta so spevákom na pamätných koncertoch Petra Dvorského.

Jeho pochopenie pre dominanciu vokálnej zložky opery sa prejavilo v inscenáciách opier v divadlách, kde bolo nemysliteľné, aby v nich neúčinkovali len tí najlepší. Uvediem dva príklady, v ktorých jeho hudobné naštudovanie výrazne vylepšilo dojem z nie príliš vydarenej javiskovej realizácie. Išlo o Kriškovu a Vychodilovu Carmen (1985) a o Vežníkovu Pucciniho Bohému (1994), o ktorej kritik Pavel Unger napísal, že inscenáciu urobil Ondrej Lenárd.

Prečítajte si tiež:
• Párkrát o Ondrejovi Lenárdovi
• Ondrej Lenárd: Orchester je ako nástroj, na ktorom nie je ľahké hrať
• Ondrej Lenárd: Práca s orchestrom – to nie je bič v ruke, to je partnerstvo

Riadny úväzok ako šéfdirigent (riaditeľ) mal jubilant v Slovenskom národnom divadle len v rokoch 1984 – 1986 a 1997 – 1998, v ktorých premiéroval sedem opier. Počet ním pripravených výborných inscenácií je však oveľa rozsiahlejší, keďže mnohé repertoárové tituly naštudoval ako hosť alebo sa objavil ako dirigent v reprízach starších inscenácií iných dirigentov.

Ak ponecháme bokom spomínanú Carmen, tak bol Lenárd v SND vlastne dirigentom slovenských a talianskych opier. Vedenie divadla ho využilo pri uvádzaní nesmierne náročných partitúr troch Cikkerových opier. Na Vzkriesení ešte spolupracoval s odchádzajúcim Zdenkom Košlerom (1976), potom naštudoval Rozsudok (1980) a Obliehanie Bystrice, pričom Cikkerovho Coriolana medzitým uviedol vo Wiesbadene. Suchoňovho Svätopluka pripravil v roku 1985 a skladateľovu Krútňavu ešte pred pár rokmi opäť pohostinsky predstavil bratislavskému publiku.

Naštudoval päť Verdiho opier, z ktorých každá bola aj vďaka jeho zástoju prijatá s nadšením. Osobne ma najviac nadchlo už jeho prvé stretnutie s Verdim v Simonovi Boccanegrovi (1984). Finále obrazu odohrávajúceho sa v senáte vygradoval do takej miery, až divákom naskakovala husia koža. Ozdobou jeho Maškarného bálu (1985) bol Peter Dvorský, spievajúci vo vrcholnej forme. V roku 1992 bol skvelým Alvarom v jeho Sile osudu Sergej Larin. Nasledovala Aida (1998) a po časovom odstupe Otello (2011), s impozantným Jagom Dalibora Jenisa.

Vari ešte bližší než Verdi bol dirigentovi Puccini, čo demonštroval v už spomínanej Bohéme (1994). Ako som napísal v publikácii Viva la Bohѐme, Lenárd umožnil spevákom ponoriť sa do interpretácie a široko rozvinúť talianske frázovanie, kým iní kritici hovorili aj o priam symfonickom rozmere orchestra či vášnivosti nových dirigentských objavov.

Potom nasledovala Tosca (1997). V roku 2006 ju naštudoval aj v pražskej Štátnej opere a v tom istom roku roku Pucciniho labutiu pieseň Turandot, ktorej Lenárdovo hudobné naštudovanie hodnotím vari najvyššie zo všetkých jeho prác v Opere SND. Uplatnil tu svoj temperament, ale aj zázračnú schopnosť vytvárať (s pomocou Pucciniho) diferencovanú náladu jednotlivých výjavov. K najlepším Lenárdovým inscenáciám v SND patrí Sedliacka česť s Komediantmi v Chudovského réžii, kde opäť potvrdil, ako blízky mu je divácky pútavý a hudobnými akademikmi podceňovaný verizmus.

Bokom sme ponechali jeho hosťovania v zahraničí, dlhoročnú spoluprácu s japonským symfonickým orchestrom (Japan Shinsei Symphony Orchestra) v Tokiu – najprv od roku 1978 vo funkcii stáleho hosťujúceho dirigenta a v 90-tych rokoch šéfdirigenta a hudobného riaditeľa, činnosť pedagogickú, ako aj záľahu vyznamenaní a ocenení, či už domácich alebo zahraničných. Doterajší život Ondreja Lenárda bol ozajstným životom s hudbou, ktorá vnímavému človeku prináša pôžitky tak v dobách šťastných ako aj nešťastných.

Autor: Vladimír Blaho

video
spev Peter Dvorský, dirigent: Ondrej Lenárd, orchester Opery SND (1986)