Dirigent, skladateľ a lekár Giuseppe Sinopoli zomrel pred 20 rokmi po infarkte počas Aidy

0

Týždenný prehľad najnovších článkov

Prihlásením k odberu súhlasíte so zásadami ochrany osobných údajov. Z odberu sa môžete kedykoľvek odhlásiť.

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
S menom unikátnej osobnosti nielen talianskej, ale aj svetovej hudobnej scény, rodeným Benátčanom Giuseppem Sinopolim (2. november 1946 – 20. apríl 2001) sme sa zrejme nestretli už dávnejšie. Ba mnohí u nás ho ani nepoznáme. Za päťdesiatštyri rokov života však stihol vyorať hlbokú brázdu na viacerých poliach paralelne. Zapísal sa ako dirigent, skladateľ, doktor medicíny (diplomová práca na antropologickú a psychiatrickú tému), filozof, archeológ.

Narodil sa v Benátkach, rané detstvo prežila mnohopočetná rodina na Sicílii, no v pätnástich rokoch sa vrátil do rodiska. Na tamojšom Konzervatóriu Benedetta Marcella študoval Giuseppe Sinopoli harmóniu a kontrapunkt, no zároveň na univerzite v Padove medicínu. V dirigentskom povolaní sa vzdelával jednak v Benátkach u Bruna Madernu a hlavne na Viedenskej hudobnej akadémii v triede Hansa Swarowského.

Giuseppe Sinopoli, (1946 – 2001), zdroj foto: wikipedia

V kompozícii sa zdokonaľoval na letných kurzoch v Darmstadte u Györgya Ligetiho a Karlheinza Stockhausena. Bol stúpencom moderných prúdov, vrátane elektronickej hudby. V sedemdesiatych rokoch dirigoval koncerty, tvoril nové diela elektronické, komorné, zborové i orchestrálne. Vrcholom jeho kompozičnej činnosti bola jediná opera Lou Salomé, ktorá mala premiéru v Mníchovskej štátnej opere roku 1981. Tá uzavrela Sinopoliho kompozičnú dekádu. Už koncom 70. rokov ho to väčšmi začalo ťahať k dirigovaniu opier, ale aj symfonických orchestrov.

Od roku 1983 zastával post šéfdirigenta Orchestra Accademia di Teatro alla Scala, v desaťročí 1984 – 1994 bol šéfdirigentom a neskôr hudobným riaditeľom Philharmonia Orchestra v Londýne. Súčasne sa od roku 1990 mal stať hlavným dirigentom Deutsche Oper Berlín (zmluvu však pred nástupom zrušil) a o dva roky neskôr stál do konca života na čele drážďanskej Sächsische Staatskapelle.

Počas stálych angažmánov v popredných symfonických orchestroch bol Giuseppe Sinopoli vysoko oceňovaným operným dirigentom. Vynikal najmä v talianskom a nemeckom repertoári. Po debute Verdiho Aidou v benátskom Teatro la Fenice sa jeho divadelná činnosť sústredila najmä na Viedenskú štátnu operu, milánsku La Scalu, newyorskú Metropolitan Operu, londýnsku Covent Garden. V Nemecku na Berlín, Mníchov a Wagnerov festival v Bayreuthe.

Vo Viedni vyvolalo veľký ohlas Sinopoliho premiérové naštudovanie Verdiho raného Attilu (bol to jeho miestny debut v roku 1980) v Nikolajom Gjaurovom, Marou Zampieri a Pierom Cappuccillim v hlavných úlohách.

Giuseppe Sinopoli, Mirella Freni, Plácido Domingo, Renato Bruson, počas nahrávania opery Manon Lescaut, foto: Clive Barda/Deutsche Grammophon

O dva roky ho Viedenská štátna opera pozvala nanovo naštudovať Verdiho Macbetha, kde v réžii Petra Wooda hlavné postavy vytvorili Mara Zampieri, Renato Bruson, Nikolaj Gjaurov a Peter Dvorský. Po niekoľkých reprízach Aidy nasledovala ďalšia premiérová príležitosť, Manon Lescaut od Giacoma Pucciniho. V hviezdnom obsadení, s dvoma desiatkami repríz, dominovali Mirella Freni ako Manon a Peter Dvorský ako fulminantný, emóciou nabitý Des Grieux. V ďalších rokoch s viedenským súborom spolupracoval na inscenáciách Wagnerovho Tannhäusera a naposledy v Žene bez tieňa od Richarda Straussa.

V newyorskej Metropolitan Opere dirigoval v roku 1985 jedenásť predstavení Zeffirelliho inscenácie Pucciniho Toscy. V titulnej úlohe popri Hildegard Behrensovej sa predstavila aj Olivia Stapp, sopranistka, ktorú sme o tri roky neskôr privítali aj na našom festivale Zámocké hry zvolenské ako strhujúcu Abigaille v Nabuccovi. Cavaradossim bol zakaždým Plácido Domingo.

V milánskom Teatro alla Scala tlieskali Giuseppemu Sinopolimu na množstve koncertov, ale tiež v naštudovaniach Straussovej Elektry (1993, réžia Luca Ronconi), Pucciniho Dievčaťa zo západu (1994, Jonathan Miller), Bergovho Wozzecka (1995, Jürgen Flimm) a na prelome milénií v Straussovej Žene bez tieňaAriadne na Naxe.

Jürgen Flimm, Giuseppe Sinopoli, 2000, zdroj foto: giuseppesinopoli.com

Blízky bol Sinopoliho vzťah k tvorbe Richarda Wagnera. Otvoril mu dvere aj na „Zelený pahorok“ a na festivale v Bayreuthe sa zapísal pamätnými naštudovaniami Tannhäusera, Blúdiaceho Holanďana, Parsifala a ako prvý Talian v histórii pripravil v roku 2000 tetralógiu Prsteň Nibelungov. O rok neskôr ju mal zopakovať, to však už nebol medzi živými.

Zastavím sa ešte pri jedinej Sinopoliho opere Lou Salomé. V roku 1981 som mal príležitosť v Mníchovskej štátnej opere vidieť jej prvú reprízu. Vtedy 35-ročný Benátčan, rozvíjajúci paralelne kariéru dirigenta a skladateľa, zároveň profesor súčasnej a elektronickej hudby na benátskom konzervatóriu a docent kompozičnej techniky v Siene, ponúkol Mníchovu a svetu svoju jedinú operu.

S libretistom Karlom Dietrichom Grävem, dramaturgom Deutsche Oper v Berlíne, vytvorili dielo s náročným filozofickým nábojom, zobrazujúce život emancipovanej ženy, silnej bytosti, prvej psychoanalytičky a Freudovej žiačky. Dejovú os tvoria jej vzťahy k štyrom mužom, idealistickému filozofovi Nietzschemu, ateistickému moralistovi Réeovi, básnikovi Rilkemu a orientalistovi Andreasovi.

G. Sinopoli, Lou Salomé s Luciou Popp, obal CD, zdroj: internet

Nie jednoduchá téma, ale hudba veľmi pestrá, rytmicky i inštrumentačne vynaliezavá (citát Sinopoliho: „moja hudba nie je takou, že z nej bolia uši“) sa stretla s priaznivým ohlasom. Operu dirigoval sám autor, réžiu mal Götz Friedrich a titulnú postavu stvárnila Karan Armstrong. Lou Salomé sa hrala aj v iných divadlách a ukážky sú zaznamenané na CD s Luciou Popp v ústrednej postave.

Úspešnú kariéru Giuseppeho Sinopoliho preťala náhla smrť. Mal len 54 rokov. V berlínskej Deutsche Oper dirigoval 20. apríla 2001 predstavenie Verdiho Aidy na počesť v decembri 2000 zosnulého intendanta a režiséra Götza Friedricha. Počas 3. dejstva skolaboval, previezli ho do berlínskeho kardiocentra, kde zakrátko už mohli len konštatovať smrť v dôsledku infarktu myokardu. Stalo sa tak len dva dni pred jeho obhajobou dizertačnej práce na tému archeológie blízkeho východu. To bola totiž ďalšia vedecká disciplína, o ktorú sa počas svojho intenzívneho života zaujímal. Giuseppe Sinopoli je pochovaný v Ríme.

Autor: Pavel Unger

Pri príležitosti 20. výročia smrti Giuseppe Sinipoliho vychádza kniha Giuseppe Sinopoli und Dresden, a tiež je naplánovaných niekoľko koncertov v rádiu. Viac informácii prinesieme čoskoro.

Páčil sa vám článok? Podporte nás pri tvorbe ďalších. ĎAKUJEME!

video

https://www.youtube.com/watch?v=LpNRBublNr0
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár