Dirigent Viktor Málek v Opere Slovenského národného divadla

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pri príležitosti tohtoročného 20. výročia smrti dirigenta Viktora Málka, rodáka z Veľkej Poľany, okr. Humenné, ktoré si pripomíname 18. marca (v decembri si pripomenieme storočnicu od jeho narodenia), sústredíme pozornosť na jeho dlhoročné pôsobenie v bratislavskej opere, ktorej profil po mnoho rokov významne ovplyvňoval.

O jeho angažovaní v Bratislave rozhodlo predstavenie Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana, ktoré pohostinsky dirigoval v roku 1961. Od sezóny 1962/63 po sezónu 1989/90 bol jedným z významných dirigentských osobností bratislavskej opery. Dokonca sedem sezón (1976/77 – 1984/85) zastával post šéfdirigenta. Po nástupe do Slovenského národného divadla sa stal jedným zo štyroch kvalitných dirigentov súboru (kdeže tie lanské snehy !!!) popri Ladislavovi Holoubkovi, Tiborovi Frešovi a Gerhardovi Auerovi.

V nasledujúcich dvoch desaťročiach divadlo získalo na istý čas také veľké dirigentské osobnosti, akými boli Zdeněk Košler alebo Ondrej Lenárd, no trojica spomínaných dirigentov (s výnimkou Ladislava Holouka, ktorý zakotvil v Košiciach) naďalej významne ovplyvňovala hudobný profil našej opery. Málek počas svojho pôsobenia v Bratislave naštudoval štyridsať operných titulov z rôznych národných operných kultúr, no popri dramaturgicky dominujúcej talianskej opere (10 naštudovaní, vrátane obnovenia inscenácií Trubadúra Maškarného bálu) naštudoval po sedem titulov českých opier a rovnaký počet diel z nemecky hovoriacej oblasti.

Viktor Málek (1922 – 2002), foto: Kamil Vyskočil / Archív SND

Vysoko treba hodnotiť, že medzi jeho naštudovaniami sa ocitlo až osem titulov z dielne slovenských skladateľov, pričom okrem Cikkerovho Jura Jánošíka (1972) išlo o novinky, čiže o prvé uvedenie opier. Do tejto kategórie patrí Andrašovanova Biela nemoc (1968), dve opery Bartolomeja Urbanca Pani úsvitu (1976) a Tanec nad plačom (1979), ku koncu kariéry vystriedal ako dirigent Ondreja Lenárda v naštudovaniach neskorších Cikkerových opier, keď pripravil skladateľov prepis diela bratov Čapkovcov Zo života hmyzu (1987). No najväčší význam mala jeho účasť v dvoch experimentálnych operách Juraja Beneša Cisárove nové šaty (1969) a Hostina (1983). Pre ich naštudovanie bol ako známy perfekcionista a detailista priam predurčený.

Prečítajte si tiež:
Jubilejné sezóny Opery SND v retrospektíve (seriál)
Takí sme (v Opere SND) boli…
Takí sme (v Opere SND) boli…, (pokračovanie)
Pripomíname si v marci (2017)

Inou významnou okolnosťou bola jeho účasť pri dvoch Geyermekových verdiovských inscenáciách predstavujúcich tzv. svetelné divadlo. Aj keď v Trubadúrovi Maškarnom bále kritika popri réžii najviac vyzdvihovala spevácke výkony sólistov, Málek potvrdil slová niektorých odborníkov, že orchestrálna faktúra týchto Verdiho opier neslúži len ako sprievod pre vokálne party, ale navodzujúc atmosféru má významnú dramatickú funkciu.

G. Verdi: Trubadúr, Opera SND, 1963, foto: Jozef Vavro / Archív SND

Svoju dôslednosť dirigent výborne uplatnil aj pri naštudovaniach opier 20. storočia, či už šlo o dve Brittenove opery, z ktorých kritika vysoko oceňovala najmä Alberta Herringa (1966), dve opery Leoša Janáčka Káťa Kabaková (1978) a Liška Bystrouška (1989), ktorou sa so súborom rozlúčil, alebo až štyri (!) opery Bohuslava Martinů (Veselohra na moste, Ženba, Grécke pašie, Julietta). Pri dirigovaní skladateľovho prepisu Kazantzakisovho gréckeho románu mal sťaženú pozíciu aj tým, že v provizóriu bratislavského Divadla P. O. Hviezdoslava (kvôli rekonštrukcii Historickej budovy SND, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1969 – 72), kde od roku 1955 uvádzala predstavenia Činohra SND, bol orchester umiestnený za scénou. Napokon Málek dirigoval úspešne aj jedno z najvýznamnejších diel modernej svetovej opery, Bergovho Wozzecka (1986).

Z uvedeného súpisu som zámerne vynechal päť inscenácií, ktoré vznikli po tom, ako dirigent založil komorný súbor Camerata Slovacca a s ňou vystupujúci komorný operný súbor, ktorý už bol predzvesťou vzniku Revallovej samostatnej Komornej opery. Na rozdiel od nej však pri tom použil len sólistov Opery SND a priestory historickej budovy SND.

Viktor Málek a Camerata Slovacca, zdroj foto: HC

Podobne na rozdiel od Komornej opery pod vedením Mariána Vacha, ktorá v 90. rokoch vybočovala z komorného repertoáru, Málek sa ho dôsledne držal, a to tak v tituloch „starej“ hudby (Telemannov Pimpinone, Paisiellov Barbier zo Sevilly), ako aj v opere 20. storočia (Hazonova Sobášna kancelária, Menottiho Medium a Dibákov Svietnik). Hoci boli všetky tieto tituly naštudované v rozmedzí rokov 1974 až 1978, s niektorými z nich (Telemann, Paisiello), ako aj s Mozartovými operami Figarova svadbaDon Giovanni preštudovanými do taliančiny sa Málek ešte aj v nasledujúcom desaťročí zúčastňoval na skôr komerčných zájazdoch SND po Spolkovej republike Nemecko, Holandsku, Belgicku či Rakúsku.

Prečítajte si tiež:
Komorná opera v bludisku – aj o tom je kniha Michaely Mojžišovej

Okrem pôsobenia v SND bol Málek v rokoch 1977 – 81 stálym hosťom vo viedenskej Volksoper a od roku 1982 aj pedagógom na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

Ej veru, boli že to časy na ktoré sa tak ľahko nezabúda!

Autor: Vladimír Blaho

ukážky diriguje Viktor Málek

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár