Dirigenti a režiséri Spevohry v Prešove v rokoch 1948 – 1969

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Štvrtú časť seriálu Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove venujeme spomienkam na dirigentov a režisérov formujúcich spevoherný súbor v rokoch 1948 – 1969, kde sa uvádzala opereta, muzikál, hudobné komédie, ale aj opera. Seriálom oživujeme históriu prešovskej Spevohry pri príležitosti 70. výročia jej zrodu v roku 1948.

Deväť dirigentov počas dvadsiatich rokov… (1948 – 1969)

Dirigenti sa v Spevohre Divadla Jonáša Záborského v Prešove striedali možno aj častejšie, ako to bolo v oných časoch bežné. Nieslo to so sebou pozitíva, ale i negatíva. Mohli, a aj mnohí posunuli orchester do kvalitnejších výkonov, niektorí sa však hneď nezorientovali v žánrovej jedinečnosti i rôznorodosti foriem hudobnozábavného divadla (opereta, muzikál, hudobná komédia, hra so spevmi…), čo zaiste ovplyvnilo výsledok hudobnej interpretácie.

Je len samozrejmé, že nebolo ľahké hudobne naštudovať operety, ktoré sa uvádzali už od roku 1945 v rámci činoherného súboru. (Ženba, s hudbou A. Jiránka, 1945, Bettina, 1946, Mam´mzelle Nitouche, 1947, Zem úsmevov, 1947, Malá hriešnica, 20. 1. 1948, Náhody s Dorinou, 29. 5. 1948). Tento, pre činohru nezvyčajný, ale i náročný repertoár naštudoval prešovský dirigent, skladateľ a pedagóg Ján Pöschl. Nepriamo pripravil aj pôdu budúcemu divadelnému orchestru. On ešte pracoval s orchestrom, ktorý sám založil v r. 1945 a dirigoval v rámci Prešovského osvetového združenia, ktorý neskôr fungoval ako hudobná zložka Robotníckeho kultúrneho spolku (RKS).

Ján Pöschl (1890 – 1961),
zdroj: zusjp.eu

Môžeme sa zodpovedne domnievať, že starší, skúsenejší dirigenti na čele orchestra boli zároveň aj pedagógmi mladého začínajúceho orchestra. Príliv mladých, čerstvých absolventov Konzervatória od 70-tych rokov mal rozhodujúci vplyv na skvalitnenie hudobnej interpretácie, a to už vtedy na jeho čele stáli skúsený spevoherný dirigent Jan Bedřich a mladý, ambiciózny, temperamentný Július Selčan.

Do času, kým sa títo dvaja dostali k orchestru, prejdime aspoň stručne plejádou dirigentov v prešovskej spevohre počas 20-tich rokov (1948 – 1969).

Prvým dirigentom už oficiálne otvorenej spevohry v Krajovom slovenskom divadle v Prešove r. 1948 bol Bohuš Slezák, angažovaný z košického divadla. Tento, vtedy mladý 26-ročný dirigent si svoj rukopis cibril a prehlboval práve tu, v Prešove v rokoch 1948 – 1951, do svojho odchodu do Bratislavy, do spevohry Novej scény, ktorá sa otvárala až tri roky po prešovskej (1951). Svoju činnosť zahájil slávnostným predstavením a naštudovaním operety Poľská krv (13. 10. 1948) a ukončil naštudovaním Verdiho opery La traviata (uvedená pod názvom Violeta) (14. 4. 1951).

Bohuš Slezák (1922 – 1994),
foto: Archív DJZ

Po odchode Bohuša Slezáka v krátkodobom slede sa vystriedali dvaja dirigenti, rodáci z Čiech – Ján Sitter, pôvodne korepetítor, v rokoch 1950 – 1955 dirigent, potom pôsobil ako zbormajster, a Miloš Sedmidubský, absolvent pražského Konzervatória, ktorý v Prešove zotrval len rok (1951 – 1952). Za túto sezónu stihol naštudovať štyri premiéry, z toho jednu klasickú operetu – Netopier, jednu operu – Hubičku a dva balety (Coppélia a Hlúpy Jano).

Veľkým prínosom pre prešovskú Spevohru bol príchod dirigenta Rudolfa Šuláka, rodáka z Prahy. Pri nástupe (sezóna 1952/53) patril už k skúseným dirigentom s praxou v niekoľkých pražských a jihlavskom divadle. Na dôchodok odchádzal r. 1969 z postu šéfdirigenta. Je evidentné, že umelecká dráha Rudolfa Šuláka vrcholila práve tu, v Prešove. Vyzdvihujem jeho úsilie o vzájomná umeleckú väzbu a spoluprácu medzi dirigentom, režisérom, sólistami, zborom, scénografom, výtvarníkom kostýmov, choreografom. Na scénu uviedol asi 38 hudobných hier. Počas jeho éry sa uviedli dve diela z repertoáru Osvobozeného divadla: Kat a blázon, Balada z handier.

V tom čase začal aj rozbresk prešovskej dramaturgie. Začala sa uvádzať nielen európska, ale aj americká klasická muzikálová tvorba. Medzi inscenáciami, v ktorých participoval Šulák ako dirigent a ktoré hudobne naštudoval, nájdeme taliansky muzikál Dobrú noc Bettina (premiéra v Turíne r. 1957, v Prešove 1963), Keď je v Ríme nedeľa (premiéra v Miláne r. 1957, v Prešove r. 1964), Amore mio (1966), či My Fair Lady (1967). Popri iných klasických operetách hudobne naštudoval aj slovenské: T. Šebo – Martinský: Kormorán (1966), G. Dusík: Dvorná lóža (1968). Dokonca v celoslovenskej premiére uviedol Šulák aj operu D. F. E. Aubera Fra Diavolo (1955).

D. F. E. Auber: Fra Diavolo, DJZ Prešov,
foto: Archív DJZ

Počas Šulákových krátkodobých úletov z prešovského divadla do iných inštitúcií (Okresný dom osvety v Prešove (1958/59), (Ukrajinské národné divadlo v Prešove (1956 – 1958), nastúpil do krátkodobého angažmánu v prešovskej Spevohre výborný Štefan Gajdoš, (1956 – 1958), dirigent z Košíc. Ten našiel v Prešove vhodnejšie podmienky pre svoju špecializáciu na operetný žáner, v ktorom exceloval v Košiciach pred aj po svojom návrate z Prešova: Cigánska láska (1956), Orfeus v podsvetí (1956), Poplach medzi dievčatami (1957), Bocaccio (1957), Dievčenský jarmok (1958), aj Dusíkova Zlatá rybka (1957). To sú operety, ktoré Štefan Gajdoš naštudoval v Prešove, a k tomu aj operu G. A. Lortzinga Cár a tesár.

Štefan Gajdoš (1929 – 1991),
foto: archív Jozefa Horvátha

Spevohra DJZ v Prešove získala na post dirigenta v rokoch 1957 – 1963 mladého, ambiciózneho a talentovaného človeka – čerstvého absolventa VŠMU v obore dirigovanie (v triede J.Strelca, J.Haluzického a Ľ.Rajtera) Antona Buranovského, vtedy už s trojročnou praxou zbormajstra v SND v Bratislave. Počas siedmich prešovských rokov naštudoval 14 hudobných hier, medzi ktorými nachádzame aj tri opery: Predaná nevesta (12. 10. 1957), Barbier zo Sevilly (15. 10. 1960) a Madama Butterfly (2. 3. 1692), ktorá bola vôbec poslednou operou, ktorú naštudovala prešovská spevohra. Buranovského inklinácia k operám bola pravdepodobnou príčinou jeho skorého odchodu do opery DJGT v Banskej Bystrici.

V 60-tych rokoch ešte nakrátko sa mihol a pripravil niekoľko málo inscenácii (tri) dirigent Jan Chlebníček a jednu korepetítor spevohry Edmund Kontšér.

Bez režiséra by to nešlo…

Keď sa z činohry r. 1948 vyčlenil samostatný súbor, teda Spevohra DJZ (písali sme o tom TU…), vznikli nemalé problémy na viacerých umeleckých postoch, ktoré sa museli riešiť za pochodu. Patril k nim aj problém s pozíciou režiséra. Vedelo sa od začiatku, že na tento post je potrebné nájsť človeka erudovaného, znalého operetných finesov, režiséra s praxou. Podarilo sa to až nečakane dobre, so sto percentným zásahom. Na miesto interného režiséra nastúpil Karel Smažík, perfekcionalista v odbore operetného žánru a v tomto zmysle aj pedagóg, kultivujúci herecký, výrazový a samozrejme pohybový prejav spevohercov, ktorý sám, ako bývalý mladokomik ovládal bezchybne.

Karel Smažík (1906 – 1972),
foto: Archív ND Brno

Karel Smažík sa bránil tomu, aby jeho inscenácie vyzerali ako múzeum. Napriek polenám, ktoré ideológia 50-tych rokov hádzala pod nohy všetkým, ktorí sa umelecky angažovali vo veci operety a ktorú označovali za nedôstojný žáner, nielen tvrdil, ale aj výsledným tvarom inscenácií neustále dokazoval, že opereta je stále životaschopný umelecký hudobnodramatický útvar a oprávnene patrí na divadelné javiská. Jeho inscenácie si zachovali aj po reprízach pôvodný tvar, pretože Smažík patril k detailistom, nenechávajúcim na javisku žiadny prvok alebo akciu náhode.

Prvou jeho inscenáciou v Prešove bola opereta Dom u troch dievčatiek (Schubert – Berté) (13. 10. 1949). Do roku 1955 pôsobil nepretržite, (interne), potom sa do Prešova až do konca 60-tych rokov vracal sporadicky. Spomedzi 26-tich inscenácií, ktorými potešil divákov (aj spevohercov), pripomeniem operetu Cigánsky barón (27. 10. 1950), Poľská krv (13. 1. 1953), Netopier (26. 3. 1952), Tisíc a jedna noc (8. 7. 1954), Cigánska láska (17. 3. 1956), Kráľ pytliakov (9. 7. 1960), Gróf Luxemburg (26. 4. 1968)a opery La traviata (14. 4. 1951), Hubička (11. 10. 1952), Predaná nevesta (31. 10. 1953), balet Z rozprávky do rozprávky (21. 12. 1950).

J. Strauss: Tisíc a jedna noc, Spevohra DJZ Prešov, 1954,
Imrich Jakubek (Sultán Sulejman),
foto: Archív DJZ Prešov

V roku 1955 vítala spevoherná scéna v Prešove vo svojich radoch novú – mladú tvár, ktorou bol režisér Koloman Čillík, absolvent opernej réžie. Priniesol so sebou aj nový pohľad na realizáciu hudobnodramatických diel. Preferoval civilnejší prejav, zdôrazňoval logiku hereckej akcie. Potešil sa, že ako operný režisér dostal príležitosť pripraviť, dokonca ako svoju prvú réžiu v Prešove, slovenskú premiéru opery D. F. E. Aubera Fra Diavolo (12. 11. 1955) a následne i ďalšiu operu Cár a tesár G. Lortzinga (1. 12. 1956). Povedľa réžií klasických operiet (Orfeus v podsvetí, 9. 6. 1956), Bocaccio (1. 6. 1957) a ešte ďalších, odštartoval sériu hudobných hier z repertoáru Osvobozeného divadla, ktoré potom v ďalšom pokračovaní boli spojené už s menom režiséra Jána Šilana. Tou prvou hudobnou komédiou, ktorú režíroval, bolo Nebo na zemi (J. Voskovec – J. Werich – J. Ježek) (30. 12. 1958). O úspechu tejto inscenácie svedčí okolo jej 140 repríz. Koloman Čillík svoj talent odišiel zveľaďovať od roku 1959 do opery DJGT v Banskej Bystrici a už len na skok sa do Prešova vrátil, keď tu režíroval inscenáciu muzikálu Keď je v Ríme nedeľa (6. 3. 1964) a inscenáciu operety Šiesta žena Modrofúza (15. 5. 1964).

Koloman Čillík (1925 – 1990)

Tento blok histórie prešovskej Spevohry som v sérii článkov ohraničila sezónou 1948/49, teda jej prvou sezónou a ukončujem v 60-tych rokoch 20. stor. Prekračujem ich v tomto bloku len malou výnimkou, krátkym, možno aj neúplným zoznamom mien, (nebol to zámer, len možno nepozornosť pri hľadaní týchto mien) hosťujúcich režisérov a choreografov do konca rokov 80-tych. Pri listovaní bulletinov prešovskej Spevohry som si uvedomovala, že svojimi profesnými a odbornými znalosťami sa značnou mierou podieľali na posúvaní kvality Spevohry a jej postupného umeleckého rastu. Medzi menami figurujú okrem slovenských, najmä mnohí renomovaní režiséri z Čiech. Spevohra sa tak dostala do zorného uhla a pozornosti viacerých umeleckých režisérskych očí. Vnímavý súbor Spevohry získaval z takejto spolupráce s režisérmi, prichádzajúcimi z rôznych divadiel nové, alternatívne výrazové prostriedky, ktoré zabezpečovali, že Spevohra sa prirodzenou cestou, kontinuálne, včleňovala do spoločného radu popredných československých spevoherných divadiel.

Tento menoslov tvoria títo umelci:

Režiséri: B. Kramosil, O. Haas, A. Nosek, I. Petrovický, F. K. Veselý, M. Pietor, D. Ševcov (režisér z Kyjeva), S. Regal, P. J. Oravec, M. Doutlík, M. Procházka, S. Fišer, E. Zbonek, B. Slovák, R. Vedral a možno aj ďalší.

Choreografi: F. Towen, J. Starosta, F. O. Bernatík, E. Záhoráková, B. Slovák, J. Koníček, J. Dolinský, G. Voborník, J. Sabovčík, ktorý spolu s Bernatíkom voľakedy začínali v novo založenom súbore spevohry, ďalej J. Ďurovčík, E. Gabzdyl, P. Boria, J. Škoda, Š. Antalík, D. Vejchodová, T. Kodešová, J. Moravčík. Choreografie samozrejme pripravovala i domáca choreografka S. Selčanová.

Bohatý pohyb hosťujúcich režisérov a choreografov sa podpísal, že Spevohru DJZ reprezentovali moderné inscenácie, také, ktoré ju zaradili ako rovnocenného partnera do radu spevoherných – hudobnozábavných divadiel v bývalom Československu a v plnej miere zodpovedali reálnemu pomenovaniu, že je syntetickým divadlom.

Autor: Dita Marenčinová

V piatej časti seriálu Spevohra Divadla Jonáša Záborského v Prešove sa budeme venovať slovenskej operete, muzikálu, opere ale aj rôznym ďalším žánrom uvádzaným v Prešove po roku 1969.

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Dita Marenčinová

muzikologička, pedagogička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár