Ditta Gabajová, jedna z prvých slovenských mezzosopranistiek našej opernej scény

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 23. júna si pripomíname 105. výročie narodenia slovenskej opernej speváčky, mezzosopranistky, vokálnej pedagogičky a prekladateľky Ditty Gabajovej (tiež Dita, rodená Edita Kölcseyová, manželka spisovateľa Ferdinanda Gabaja, narodila sa 23. júna 1914 v Orlove v okrese Stará Ľubovňa, zomrela 23. januára 2000 v Bratislave) dlhoročnej poprednej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1939 – 1970.

Ditta Gabajová pochádzala z Orlova na východnom Slovensku, detstvo však prežila v Kežmarku, kde začala chodiť aj do školy. Základné vzdelanie a meštiansku školu ukončila po presťahovaní rodiny v Žiline. Ako jedna z prvých žiačok novozaloženej hudobnej školy v Žiline (1928) získala základy spevu u Zdeny Hubschovej, vystupovala aj na školských koncertoch.

Po úspešných talentových skúškach bola prijatá na Hudobnú a dramatickú akadémiu v Bratislave (1931 – 1937), kde študovala spev u prof. Josefa Egema. Na absolventskom koncerte v roku 1937 zaujala príjemným a sýtym hlasom prednesom árie La Ciecy z Ponchielliho opery La Gioconda a árie Eboli z Verdiho Dona Carlosa.

A. Dvořák: Čert a Kača, Opera SND, 1955,
Ditta Gabajová (Káča),
foto: Gejza Podhorský/Archív SND

V rokoch 1936 – 1938 učila spev a klavír na hudobnej škole v Žiline. Po návrate do Bratislavy sa súkromne zdokonaľovala v technike spevu u koncertnej speváčky a vokálnej pedagogičky Gusty Krafft-Bellovej (1939 – 1945), dcéry skladateľa Jána Levoslava Bellu. V rokoch 1939 – 1970 bola sólistkou Opery SND, potom pôsobila ako pedagogička na konzervatóriu v Žiline (1968 – 1991).

Ditta Gabajová debutovala na scéne SND ako hosť v postave Barbary v Straussovej operete Noc v Benátkach v máji 1939. V tom istom mesiaci spievala aj postavu Oľgy v obnovenej premiére Čajkovského Eugena Onegina (1939, insc. 1934) pod taktovkou Josefa Vincourka. Po úspešnom debute sa na jeseň stala sólistkou operného súboru. Disponovala vyšším mezzosopránom lyrického charakteru príjemného zafarbenia, veľkého rozsahu a postupne sa po veľkých i malých úlohách vypracovala na poprednú mezzosopranistku súboru.

V operete vytvorila postavy Hedvičky (Schubert – Berté: Dom u troch dievčatiek, 1939), Izabelly (Suppé: Boccaccio, 1940), grófky Palmaticy (Millöcker: Žobravý študent, 1952. V operných inscenáciách po doštudovanej postave Háty zo Smetanovej Predanej nevesty (1940) a Maddalene vo Verdiho Rigolettovi (1940, 1945) ju Josef Vincourek obsadil do náročnej postavy Amneris vo Verdiho Aide (1941, 1949). Príjemne prekvapila jasnou vokalizáciou, nosným zamatovo mäkkým mezzosopránom, bola aj herecky pôsobivá. V ďalších reprízach a v novej inscenácii v roku 1949 sa Gabajovej hlasový výkon kryštalizoval, herecký výraz dotváral a prehlboval.

G. Verdi: Aida, Opera SND, 1949,
Margita Česányiová (Aida), Ditta Gabajová (Amneris),
foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Z verdiovských postáv naštudovala ešte Floru Bervoix (Traviata, 1942, 1948), Emiliu (Otello, 1945) a temperamentnú princeznú Eboli v Donovi Carlosovi (1956). Dobre sa uplatnila ako Donna Mercedes v talianskej neskoroveristickej opere Zandonaia Ľúbostná komédia (1943) a Margarita v opere Wolfa-Ferrariho Štyria grobiani (1944).

Z francúzskej opernej tvorby naštudovala po menšej postave Mercedes (Bizet: Carmen, 1941) a Javotte (Massenet: Manon, 1942) postavu Nicklaussa v Offenbachových Hoffmannových rozprávkach (1946) a titulnú postavu v Bizetovej Carmen (1946) v skvelej réžii Branka Gavellu, ktorú jej ponúkol šéf opery a dirigent inscenácie Krešimir Baranović. Podala pozoruhodný výkon, úlohu mala herecky pekne vypracovanú, zapôsobila aj pekným zjavom. Podľa časti kritiky bola jej Carmen viac lyrická, málo temperamentná, chýbala jej „prefíkanosť“. Umelecky zrelší výkon predviedla vo Wasserbauerovej inscenácii v roku 1954.

Naštudovala postavu krásnej Dulciney z Massenetovho Dona Quijota (1947) v réžii hosťujúceho Jiřího Fiedlera, v hudobnom naštudovaní Milana Zunu a po boku legendárneho basistu Arnolda Flögla v titulnej úlohe. Part spievala hlasom plným lesku, miestami však mala „hlasovo nevyrovnanú intonáciu“. Vytvorila hlasovo i herecky vyváženú postavu Pamely v Auberovom Fra Diavolovi (1957.

J. Massenet: Don Quijote, Opera SND, 1947,
Ditta Gabajová (Dulcinea),
foto: Gejza Podhorský/Archív SND

V českom opernom repertoári dostala Ditta Gabajová príležitosť prezentovať svoje spevácke kvality v Dvořákovej opere Čert a Kača (1942, 1947, 1955) v hudobnom naštudovaní Ladislava Holoubka, ktorá sa stala jednou z jej najlepších postáv. Kritika vyzdvihla jej mäkký, zamatový hlas s otvorenými výškami, temperamentný, efektný a herecky premyslený výkon. V Smetanovej Hubičke (1952) spievala Martinku, úspešne zvládla náročnú postavu Kataríny v Pauerovej Zuzane Vojířovej (1959). Po Čajkovského svojráznej Oľge, ktorú po debute stvárnila aj ďalších naštudovaniach opery (1945, 1949, 1952), spievala Grófku i Polinu v Čajkovského Pikovej dáme (1946), pastiera Leľa v opere Rimského-Korsakova Snehulienka (1947).

Krásny melodický hlas zosúladený s hereckým podaním previedla v postave Končakovny z Borodinovej opery Knieža Igor (1952). Svojím zjavom i hereckým výrazom zapôsobila ako Marína Mníšková v Dombrovského inscenácii Musorgského Borisa Godunova (1954). Bližšia jej hlasovému naturelu bola úloha krčmárky, ktorú spievala už v roku 1946. Bola presvedčivou Chivrijou v Musorgského Soročinskom jarmoku (1959). Po speváckej stránke dobre zvládla Žofiu v Moniuszkovej Halke (1950).

M. P. Musorgskij: Boris Godunov, Opera SND, 1954,
Ditta Gabajová (Krčmárka), Dr. Gustáv Papp (Grigorij Lžidimitrij),
foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Ditta Gabajová vytvorila celý rad charakterových postáv a figúrok, ku ktorým postupne prešla hlavne v druhej polovici päťdesiatych rokov: Háta (1945, 1953, 1961) i distingvovaná Ľudmila (1945; 1960, insc. 1953) v Smetanovej Predanej neveste, Tretia lesná žienka (Dvořák: Rusalka, 1953), Chocholúška (Janáček: Líška Bystrouška, 1958), Richtárka (1941, 1955, 1966) a Starenka Buryjovka (1946) v Janáčkovej Jej pastorkyni, Klásková v Novákovom Lampáši (1947), Stará Kozinová v Kovařovicových Psohlavcoch (1953), Kačina matka v Dvořákovom Čertovi a Káči (1965), Stará žena v Martinůových Gréckych pašiách (1969).

Zo svetovej klasickej tvorby spievala nesympatickú jazyčnicu Antoniu (d´Albert: Nížina, 1942), Javotte (Massenet: Manon, 1942), Pani Boháčovú (Nicolai: Veselé ženy windsorské, 1943, Ciescu (Puccini: Gianni Schicchi, 1944), Marcelinu (Mozart: Figarova svadba, 1955), matku Gertrúdu (Humperdinck: Medovníková chalúpka, 1959), matku Luciu (Mascagni: Sedliacka česť, 1961), Inez (Verdi: Trubadúr, 1963), Curru (Verdi: Sila osudu, 1965), Dámu z družiny grófky Adely (Rossini: Gróf Ory, 1967).

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Opera SND, 1952,
Ditta Gabajová (Oľga), František Šubert (Onegin),
foto: Gejza Podhorský/Archív SND

Svoje spevácke a herecké danosti mala možnosť uplatniť v novšej a modernej svetovej opernej tvorbe. V Egkovej opere Peer Gynt (1941) spievala exponovanú úlohu Čierneho vtáka, stvárnila sympatickú otrokyňu Taanach v historickej opere Stojanova Salambo (1942), Druhú slúžku v opere Richarda Straussa Elektra (1943), postavu matky Salče v Konjovićovej Koštane (1948), sadistickú milenku revolucionára Antonova Máriu Kosovu v dobe poplatnej opere Chrennikova V búrke (1956), Varju v Prokofievovom Príbehu ozajstného človeka (1961), ale aj hovorenú rolu prvej ženy v Dessauovom Odsúdení Lukulla (1962).

Výrazné epizódne úlohy v charakterovom odbore stvárnila v premiérach pôvodných slovenských opier. Po Katke v opere Svitanie (1941) Ladislava Holoubka, vytvorila hlasovo výraznú a herecky pútavú postavu Cigánky v ďalšej Holoubkovej opere Túžba (1944) na libreto jej manžela Ferdinanda Gabaja. Medzi svojrázne postavy Gabajovej patrili Zalčíčka (1949, 1952, 1965) a Zimoňka (1955, insc. 1952) v Suchoňovej Krútňave, spievala Kňažku Moreny v jeho Svätoplukovi (1960, 1970).

J. Cikker: Juro Jánošík, Opera SND, 1954,
Bohuš Hanák (Uhorčík), Ditta Gabajová (Elena Palugyayová),
foto: Gejza Podhorský/Archív SND

V Cikkerových operách vytvorila driečnu a koketnú Palugyaovú v Jurovi Jánošíkovi (1954, 1961), podlú neviestku Jeufímiu Bočkovovú vo Vzkriesení (1962), zlodejku Kreithovú v Mistrovi Scroogeovi (1963). Výraznou mimikou zaujala v komickej postave Karolíny z Andrašovanovho Figliara Geľa (1958), v jeho ďalšej opere Biela nemoc (1968) spievala Kvetinárku. V prvej slovenskej opernej rozprávke pre deti Miroslava Kořínka Ako šlo vajce na vandrovku (1960) vytvorila postavu Moriaka.

Významná bola aj koncertná činnosť Ditty Gabajovej. Na prvom festivale komornej hudby v Trenčianskych Tepliciach v roku 1937 vystúpila spolu s Emíliou Václavíkovou, Rudolfom Gewislerom, Imrichom Gálom, s klavírnym sprievodom Zity Parákovej a za spoluúčasti sólistky Opery SND Anny Hrušovskej na koncerte mladých slovenských umelcov. Interpretovala Brahmsove piesne a spolu s Annou Hrušovskou spievala slovenské ľudové a umelé piesne.

S manželom Ferdinandom Gabajom často účinkovala na literárno-hudobných večeroch Matice slovenskej vo viacerých slovenských mestách s piesňovým i operným repertoárom. Spievala piesne Alexandra a Mikuláša Moyzesa na komornom koncerte v malej sieni Reduty (1941). Na symfonických koncertoch v Slovenskom národnom divadle spievala sólo v prvom uvedení skladby Tibora Freša Meditácia pre veľký orchester a mezzosoprán v roku 1945 pod taktovkou Josefa Vincourka a v roku 1947 aj s dirigentom Milanom Zunom.

Pravidelne spolupracovala s bratislavským rozhlasom, s klavírnym sprievodom Rudolfa Macudzinského spievala okrem slovenských ľudových piesní aj tvorbu Mikuláša Schneidera-Trnavského, Franza Lizsta, Johannesa Brahmsa, Franza Schuberta, piesne na básne Mathildy Wesendonckovej Richarda Wagnera a i. V rozhlase nahrala známe operné árie (Borodin: Knieža Igor, Verdi: Don Carlos, Bizet: Carmen, Saint-Saëns: Samson a Dalila, Smetana: Tajomstvo, Mozart: Figarova svadba).

Ditta Gabajová v rozhlase, Nový svet, 9. 9. 1939, roč. 14, č. 37, s. 24

V televíznom spracovaní Andrašovanovho Figliara Geľa (1961) stvárnila postavu panny Karolíny. V nahrávke Suchoňovej Krútňavy (1953) vydavateľstva Supraphon s dirigentom Zdeňkom Chalabalom spievala Zalčíčku. Pre Supraphon nahrávala (niekedy pod pseudonymom Eva Žilinská) aj populárne piesne s tanečnými orchestrami Jaroslava Malinu a Štefan Bugu (Rozprávku Zdeňka Cóna, 1947, Jeseň žiaľnu pieseň spieva Karola Elberta, 1947; Mladosti pieseň Gejzu Dusíka, 1951; Kaukazskú noc Júliusa Móžiho, 1951).

Ditta Gabajová sa venovala aj prekladateľskej činnosti. Z českého jazyka preložila libretá opier Leoša Janáčka Líška Bystrouška, Jiřího Pauera Zuzana Vojířová a piesne nemeckých a anglických skladateľov (Johann Sebastian Bach, Joseph Haydn, Hernry Purcell a i.).

Ditta Gabajová (1914 – 2000),
foto: Archív SND

Ditta Gabajová vyučovala od roku 1964 na bratislavskom konzervatóriu a ešte pred ukončením aktívnej umeleckej činnosti začala v roku 1968 vyučovať na žilinskom konzervatóriu spev, operné herectvo a ansámblový spev. Do roku 1991 tu odovzdávala svoje bohaté skúsenosti a cenné vedomosti ďalšej generácii. K jej žiačkam patrili o. i. aj dlhoročná sólistka banskobystrickej opery, pedagogička spevu na banskobystrickom konzervatóriu a Akadémii umení Mária Tomanová (1976 – 1982), Gabriela Pittnerová, sopranistka pôsobiaca v opere v Stuttgarte a vokálna pedagogička Gabriela Šaráková.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár