Dmitrij Šostakovič nechal vo svojej kantáte prehovoriť Stalina a Ždanova

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dielo Dmitrija Šostakoviča (1906 – 1975), jeho satirická kantáta Antiformalistický Rajok pre sóla, zbor a klavír z rokov 1948 – 1957, bola jednou z prvých premiér uvedených v novej sezóne Semperovej opery v Drážďanoch. Uskutočnila sa 13. októbra 2019 v priestoroch bývalej saskej centrály štátnej bezpečnosti (Stasi – Staatssicherheit). Táto kantáta vedená v zozname Šostakovičových skladieb bez opusového čísla väčšine poslucháčov nič nehovorí a aj jej názov je potrebné vysvetliť.

Nová sezóna Semperovej opery je naplnená pozoruhodnými premiérami hudobno-javiskových diel Gioachina Rossiniho (Il Viaggio a Reims), Richarda Wagnera (Die Meistersinger von Nürnberg), Giuseppe Verdiho (Don Carlo), Giacoma Pucciniho (Madama Butterfly), Györgya Ligetiho (Le grande macabre), Petra Eötvösa (Der goldene Drache), Jacquesa Offenbacha (Die Grossherzogin von Gerolstein) a Mischu Spolianského (Wie werde ich reich und glücklich). Uvedie i opernú novinku Die andere Frau, ktorá vznikla ako zmluva o dielo Semperovej opery so skladateľom Torstenom Raschom.

K očakávaným pozoruhodnostiam patrila i čerstvá premiéra scénického uvedenia Šostakovičovej kantáty Antiformalistický Rajok. Dielo vzniklo pre štyri sólové basové hlasy, miešaný zbor a klavír (alebo orchester). Záujemcovia o Šostakovičovu hudbu z okolia Drážďan boli v posledných rokoch, hlavne v rámci desiatich medzinárodných festivalov Dmitrija Šostakoviča, odmenení nejednou jeho pozoruhodnou novinkou, ba dokonca i svetovými premiérami. I tak „populárny“ Šostakovič nestráca naďalej na zaujímavosti. Tentokrát, v prípade uvedenia kantáty Antiformalistický Rajok, boli Drážďany znova svedkami jedného z tých Šostakovičov, ktorý potvrdil svojou všestrannosť a jedinečnosť.

Dmitrij Šostakovič, fotografia s podpisom modrým atramentom

Dielo zaznelo v rámci podujatí pod spoločným názvom 30 rokov mierovej revolúcie, ktoré pripravili saské štátne divadlá v dňoch 3. až 13. októbra 2019. K emocionálnym vrcholom takmer dvadsiatich večerov patrilo slávnostné uvedenie Beethovenovho Fidelia v Semperovej opere. Táto opera mala v legendárnej réžii Christine Mielitz svoju pohnutú premiéru v Semperovej opere 7. októbra 1989. Uskutočnila sa vtedy pri príležitosti a na počesť 40. výročia existencie Nemeckej demokratickej republiky. Z plánovaných štátnych osláv ostalo však fiasko. Premiéra opery, pojednávajúcej obsahovo o (politickej) slobode a spravodlivosti, prebiehala sprevádzaná pouličnými demonštráciami občanov proti vtedajšiemu režimu. Drážďanský Fidelio sa tak stal pred 30-timi rokmi aktuálnym symbolom boja za slobodu, čo bolo dôvodom zaradiť ho do programu v opere aj v týchto dňoch.

Usporiadanie hudobného večera Semperovou operou v spolupráci s činohrou v centrále bývalej štátnej bezpečnosti v Drážďanoch bolo však absolútnou novinkou, vymykal sa z bežných programov. Pritom už len pomyslenie na moment, že na uvedenie Šostakovičovej kantáty je potrebné vstúpiť na miesto, ktoré nemalo nikdy existovať, bolo udalosťou samo o sebe. Dramaturgia Semperovej opery nechala Šostakovičovu kantátu zaznieť v spoločenskej sieni bývalej centrály a väznice, v dnešnom oficiálnom drážďanskom pamätníku na nedávnu minulosť činnosti a neblahých aktivít tajnej polície. Sieň bola preplnená a kto mal záujem, dostal sa pred koncertom aj do bývalej sovietskej pivničnej väznice i do priestorov vyšetrovacej väzby.

D. Šostakovič: Antiformalistický Rajok, Semperoper Dresden, 2019, Martin-Jan Nijhof (Predseda), Alexandros Stavrakakis (Jedinicin/Dvojkin, Trojkin), zbor, foto: Daniel Koch/Semperoper Dresden

Ale v ten večer išlo hlavne o Šostakovičov Rajok. Dielo ležalo niekoľko desaťročí v šuplíku, Šostakovič s ním doma nemohol vyjsť na svetlo sveta, neodvážil sa ho predstaviť ani len pred svojimi najvernejšími priateľmi. Riziko prezradenia obsahu bolo veľké, cesta na verejnosť trvala dlho. A tak je dnes sotva známe aj napriek tomu, že prvýkrát odznelo už pred tridsiatimi rokmi pod vedením Šostakovičovho priateľa, dirigenta a čelistu Mstislava Rostropoviča. Svetová premiéra sa uskutočnila v roku 1989 ďaleko od miesta vzniku, vo Washingtone (USA), 14 rokov po skladateľovej smrti.

S dielom vyšiel Rostropovič na verejnosť teda až v období nežných revolúcií stredo a východoeurópskych štátov, v čase perestrojky a glasnosti v Sovietskom zväze. Rostropovič bol autentickým interpretom, v čase uvedenia mal v rukách originál partitúry, z ktorej mu Šostakovič časti kompozície sám predspieval. Podľa názoru Rostropoviča vznikla táto kantáta až po roku 1957, po tej najtemnejšej perióde stalinizmu a formalizmu a je dokladom toho, že Šostakovič na politický biľag nereagoval iba strachom a bezmocnosťou. Mal dokonca odvahu – i keď v čase vzniku iba pre šuplík – vytvoriť persifláž toho, čoho bol dlhé roky denne svedkom, čo zažíval na vlastnej (umeleckej) koži.

Koncom roku 1989 bola kantáta Antiformalistický Rajok skladateľom Borisom Tiščenkom spracovaná pre recitátora, štyroch basových sólistov, klavír a orchester. V tejto i iných variantoch po nej siahajú postupne interpreti dneška. Zaznela aj v rámci Konvergencií v roku 2016 v Bratislave.

D. Šostakovič: Antiformalistický Rajok, Semperoper Dresden, 2019, Moritz Dürr, Martin-Jan Nijhof (Predseda), Moritz Dürr, zbor, foto: Daniel Koch/Semperoper Dresden

Umiestnenie premiéry do bývalej drážďanskej väznice štátnej bezpečnosti bolo symptomatické, Šostakovičova satira a irónia zneli na mieste, na ktorom boli spomienky na minulosť ešte pre mnohých živé. Šostakovičovi neustále vyčítaná západná hudobná orientácia a nezrozumiteľnosť dostala v kantáte náležitú podobu jednoduchosti a zrozumiteľnosti. Skladateľ, v čase jej vytvorenia považovaný stranou a vládou za nepriateľa národa, ju umiestnil do svojského, šostakovičovského Rajka. Pozorný poslucháč v Dráždanoch rýchlo zistil, že za formalistu označený Šostakovič vytvoril svojím Rajkom svojbytné satirické dielo s originálnym štýlom i vlastnou formou.

Autor libreta, muzikológ a Šostakovičov priateľ Lev Lebedinsky (1904 – 1992), ponúkol Šostakovičovi hudobne stvárniť výňatky z prejavov Stalina, šéfideológa Ždanova a bývalého ministra zahraničných vecí Šepilova, ktorý ešte aj po Stalinovej smrti propagoval v hudbe socialistický realizmus ako záväzný. Predseda, majster ceremónií, nechal v kantáte zaznieť prejavy uvedených troch mužov vo fiktívnom, iba v Rusku existujúcom Rajku, ktorý má v ruštine viacero významov: pre niekoho je atraktívnym (ale primitívnym) stánkom medzi kolotočmi na jarmoku, znamená tiež niečo ako malý raj, či nedotknuteľný svet, ale aj v divadle pod strechou sa nachádzajúci balkón (galéria), kde je zlý, ťažko dýchateľný vzduch. Možno, že inšpiráciou sa pre Šostakoviča stal aj Musorgského satirický Rajok z roku 1870, v ktorom Musorgský zvečnil ruský jarmok a na ňom ponúkané striedajúce sa humorné panoramatické obrázky sprevádzané svojráznym komentárom.

D. Šostakovič: Antiformalistický Rajok, Semperoper Dresden, 2019, Martin-Jan Nijhof (Predseda), Alexandros Stavrakakis (Jedinicin/Dvojkin, Trojkin), zbor, foto: Daniel Koch/Semperoper Dresden

Spoločenská miestnosť bývalej drážďanskej centrály štátnej bezpečnosti sa stala dejiskom úžasného hudobného divadla. Pod hudobné naštudovanie sa podpísal dirigent Johannes Wulff-Woesten, súčasne i autor nového aranžmá. Scénický, miestami priam ako estráda pôsobiaci obraz, vytvoril Manfred Weiss. Diváka a poslucháča zatiahol do deja už pred regulárnym začiatkom kantáty. Weiss nechal poslucháča prichádzať na koncert spolu s aktérmi večera, s delegátmi konajúceho sa kongresu. Stalinovu obľúbenú pieseň Suliko si pospevujúci aktéri večera zasadli do fiktívnej kongresovej siene umiestnenej na vyvýšenom pódiu.

Scénickému obrazu dominovali strohé stoly a stoličky, účastníci zjazdu boli zaodetí do bielych košieľ či blúz, muži s nápadnými červenými kravatami, ženy ozdobené na hrudi červenými hviezdami. K úvodnému obrazu patrili scény zvítania, potriasanie rúk. Tento segment, ktorý bol aktívny počas celého trvania kantáty, bol zverený miešanému zboru Sinfoniechor Dresden, zvláštnemu zboru Semperovej opery.

Hlavná myšlienka diela sa odohrávala za rečníckym pultom s mikrofónmi. Na zjazde o formalizme a realizme vystúpil najprv predseda (basbarytonista, sólista Semperovej opery Martin-Jan Nijhof) a predstavil následných sólistov, rečníkov zjazdu: Jedincina – Stalina, Dvojkina – Ždanova a Trojkina – Šepilova. V danom naštudovaní a v novom aranžmá ich úlohu prevzal jeden jediný sólista, deklamáciou i vokálne výborný grécky basista Alexandros Stavrakakis, od novej sezóny sólista Semperovej opery (na scéne aj šikovne meniaci kostýmy). Jeho úlohou bolo predniesť Šostakovičom zhudobnené demagogické a zastrašujúce verbálne prejavy uvedených funkcionárov o úlohe umenia.

D. Šostakovič: Antiformalistický Rajok, Semperoper Dresden, 2019, foto: Daniel Koch/Semperoper Dresden

Medzi jemu aktívnymi aplaudujúcimi účastníkmi kongresu sa nachádzali straníckej ideológii oddaní delegáti kongresu, ku ktorým patril aj dlhoročný prezident zväzu skladateľov Chrenikov. Funkcionári ďakovali zborovo súdruhovi Stalinovi za otcovskú starostlivosť, za zvukov galopujúceho francúzskeho kankánu volali po ostražitosti a všedeprítomnosti súdruhov, zdôrazňovali lásku k harmónii a melódii. V Šostakovičovej partitúre pozostávajúcej z citátov ruských a gruzínskych ľudových piesní, nechýbala opakovane ani pieseň Suliko, baani Kazačok, na ktorý si účastníci zjazdu zatancovali.

Celú kantátu koncipoval Šostakovič rytmicky i melodicky v maximálnej jednoduchosti, iste preto, aby bolo v Rajku všetkému rozumieť. Lepším spôsobom nebolo možné byrokraciu a pochlebovanie karikovať a vysmiať. Ostrá satira je v tomto diele v hudbe tak prvoplánová, že ovládanie ruského jazyka k pochopeniu obsahu nie je potrebné. Inscenátori však neponechali zrozumiteľnosť diela náhode, všetkým textom sa dostalo nemeckého variantu, patril k nim i nemecký text piesne Suliko.

Šostakovičovi nepatrí v tomto diele iba hudobné autorstvo, v partitúre zanechal aj pokyny, na základe ktorých je možné redukovať (alebo obohatiť) ním dané obsadenie. Možnosť stvárniť úlohu Stalina, Ždanova a Šepilova jedným sólistom je napríklad ironickým obrazom zbytočnosti daných „osobností“. S možnosťou obohatenia inštrumentára konfrontoval poslucháčov vo svojom vydarenom aktuálnom aranžmáne i Johannes Wulff-Woesten. Pôvodnú úlohu klavíra zveril komornému ansámblu v obsadení balalajka, akordeón, klavír a kontrabas. Kým balalajka splnila svoju úlohu v rovine satiry, akordeónu sa dostalo dôležitejšej úlohy, pozdvihujúcu celú story do novej myšlienkovej dimenzie.

D. Šostakovič: Antiformalistický Rajok, Semperoper Dresden, 2019, Moritz Dürr, Martin-Jan Nijhof (Predseda), Alexandros Stavrakakis (Jedinicin/Dvojkin, Trojkin), zbor, foto: Daniel Koch/Semperoper Dresden

Vynikajúci sólista Ruslan Kratschkovský predstavil výňatok z Gubajdulinovej diela De profundis pre sólový akordeón. Quasi memento času, obraz zdrvenej ruskej duše! Bol to úžasný komplementárny nápad dramaturgie, do napätého ticha by bolo možné počuť spadnúť i špendlík. Inscenátori nechali vstúpiť na pódium aj samého Dmitrija Šostakoviča s jeho príznačnými okuliarmi (Moritz Dürr, popredný člen drážďanskej činohry) a prehovoriť ho prostredníctvom jeho svedectva v knihe Salomona Volkova. Nechýbala ani ustarostená myšlienka ubitého majstra: „Koľko času mi ešte ostáva?“ Takmer hodina strávená so Šostakovičovkým Antiformalistickým Rajkom sa odvíjala pod invenčným vedením Johannesa Wulffa-Woestena za dirigentským pultom. Celý súbor dýchal jeho výrečnou a jednoznačnou taktovkou a ani jemu nechýbala červená kravata. Bol to brilantný hudobný večer!

Autor: Agata Schindler

písané z premiéry 13. 10. 2019

Dmitrij Šostakovič: Antiformalistický Rajok
kantáta pre sólistov, miešaný zbor a klavír
Semperová opera v Drážďanoch
Saské divadlá v spolupráci s pamätníkom Gedenkstätte Bautzener Straße
premiéra 13. októbra 2019

Hudobné naštudovanie a aranžmá: Johannes Wulff-Woesten
Scéna: Manfred Weiss

osoby a obsadenie

Predseda: Martin-Jan Nijhof
Jedincin, Dvojkin a Trojkin: Alexandros Stavrakakis
Dmitrij Šostakovič: Moritz Dürr
Sinfoniechor Dresden – zvláštny zbor Saskej štátnej opery Drážďany (zbormajster Christiane Büttig)

Balalajka: Viktor Skriptschenko
Akordeón: Ruslan Kratschkowski
Klavír: Thomas Cadenbach
Kontrabas: Konrad Hartig

www.semperoper.de

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár