Dôležitý bol spev. La Gioconda v barcelonskom Gran Teatre del Liceu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pätnásť aprílových predstavení Ponchelliho Giocondy v barcelonskom Gran Teatre del Liceu bolo (s výnimkou speváckeho obsadenia) doslovnou replikou inscenácie Pier Luigi Pizziho z Verónskej arény (2005) následne prenesenej do najvýznamnejšieho operného divadla na území Španielska.

História uvádzania tohto diela v katalánskej metropole je bohatá na škandály. V sezóne 1953/54 hviezdna Maria Caniglia (najčastejšia partnerka Benjamina Gigliho na nahrávkach) definitívne prerušila spoluprácu s divadlom, keď toto ponúklo titulnú úlohu novej stálici na opernom nebi Renate Tebaldiovej. Už pár rokov predtým slávny tenorista Mario del Monaco bol v Liceu za interpretáciu Enza vybučaný.

A. Ponchielli: La Gioconda, Gran Teatre del Liceu Barcelona,
Anna Pirozzi (Gioconda)
foto: Antoni Bofill

Aj keď spevácke obsadenie aktuálnej inscenácie sa nehonosilo prítomnosťou takých historických osobností operného spevu, prejavov nevôle zo strany publika sa im nedostalo. A zaslúžene, lebo šestica sólistov interpretujúcich tri mužské a tri ženské postavy bola mimoriadne výkonnostne vyrovnaná a kvalitná. Predsa o poznanie vyššie by som hodnotil úroveň ženského tria. Najväčšiu zásluhu má na tom predstaviteľka titulnej úlohy Anna Pirozzi, ktorá na sledovanom predstavení (4. apríla 2019) zaskočila z druhého obsadenia za pôvodne ohlásenú Iréne Theorin, uznávanú skôr ako wagnerovskú sopranistku. Hlas Talianky by som označil ako pravý verdiovský soprán vyrovnane znejúci vo všetkých hlasových polohách, jej tón mal potrebnú mäkkosť a farebnú príťažlivosť (s osobitne zaujímavými tmavšími vyššími stredmi resp. nižšími výškami). Vo vysokej polohe jej hlas znel výsostne dramaticky, ale v prípade potreby dokázala prejsť aj do pôsobivého spievania v mezza voce. Preukázala tiež zmysel pre autentickú frázu.

A. Ponchielli: La Gioconda, Gran Teatre del Liceu Barcelona,
Dolora Zajick (Laura Adorno), Ildebrando D ́Arcangelo (Alvise Badoero),
foto: Antoni Bofill

Americká mezzosopranistka Dolora Zajic sa už blíži ku koncu svojej bohatej umeleckej dráhy, čo sa však prejavilo len minimálne sem-tam menej sviežim tónom. Po interpretačnej stránke pôsobila suverénne, hoci typovo je jej určite bližšia pomstychtivá Verdiho Azucena než roztúžená Ponchielliho Laura. María José Montiel ako jej matka La Cieca zapôsobila vzorným legátom a ušľachtilým tónom príjemného zafarbenia. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by to dopadlo, keby si obe mezzosopranistky vymenili svoje úlohy.

Popri americkej speváčke azda vo svete má momentálne najväčší „rating“ Ildebrando D´Arcangelo spievajúci žiarlivého Alvisa. Jeho vysoký bas inklinujúci až k basbarytónu (čo mu umožnilo uzavrieť svoju áriu nepísaným vysokým tónom) má čo do farby trocha menej „šťavy“, ale interpretačne je zrelý. Intrigána Barnabu stvárnil Gabriele Viviani, takisto ako všetci dosiaľ spomínaní známy z medzinárodných operných scén, svojím mohutným tmavším barytónom. Ak by sme mu chceli vytknúť istú interpretačnú jednostrunnosť, je to skôr vina skladateľa, ktorý z postavy urobil esenciu zla a nedal interpretovi veľa príležitostí z neho vybočiť. Americký, len o poznanie ešte menej skúsený tenorista Brian Jagde odspieval part Enza poctivo a bez problémov, no charakterom hlasu mu do pravej „italianity“ (hoci bežne spieva Verdiho i Pucciniho) čosi chýba.

A. Ponchielli: La Gioconda, Gran Teatre del Liceu Barcelona,
foto: Antoni Bofill

Hudobne inscenáciou pripravil nie príliš známy Guillermo García Calvo (častý dirigent Wagnerových opier), ktorého najväčšou cnosťou bol fakt, že nechal dostatok priestoru sólistom (aj vďaka miernejším tempám). Pri počúvaní Ponchielliho hudby som si uvedomil, v čom ona predznačuje verizmus. Jednak je to síce zriedkavý, ale predsa len pokus o príznačné motívy (napríklad motív slepej), jednak splývanie orchestrálnej línie s líniou vedenia sólových partov. Viac než orchester však na mňa zapôsobil ako vždy skvelý zbor (zbormajsterka Conxita García), ktorý našiel výborné uplatnenie v mohutných scénach prvého a tretieho dejstva a presne podľa notového zápisu aj v jemne koncipovanom speve spoza scény v dejstve druhom. Publikum si v tejto nie príliš často hrávanej opere najviac prišlo na svoje v najpopulárnejšom čísle diela – tanci hodín, koncipovanom ako baletná scéna. Sólové party v nej interpretovali Taliani Alessandro RigaLetizia Guliani.

A. Ponchielli: La Gioconda, Gran Teatre del Liceu Barcelona,
foto: Antoni Bofill

Ak hudobné naštudovanie diela je komplikované náročnosťou sólových partov, nemenej ťažkým rébusom pre režisérov je, ako scénicky zobraziť na zápletky pribohatý a typicky romanticky nepravdepodobný príbeh, ktorý pre Ponchelliho ako svoj hriech mladosti spracoval skladateľ a libretista Arrigo Boito podľa drámy Victora Huga. Neviem, či sa toto dielo dá inscenovať aj pre dnešok v typickom modernom duchu, ale skôr si myslím že nie. Rozdiely hádam môžu spočívať len vo väčšom či menšom podčiarknutí „veľkoopernosti“ diela (nielen Verdi ale aj Ponchielli sa na istý čas zhliadli vo francúzskej Grand opere nielen libretisticky ale aj hudobne). Pritom spevákom sa dá ponechať kreovať svoje city (a tóny) na rampe, alebo sa ich pokúsiť viesť k realistickejšiemu a prepracovanejšiemu hereckému prejavu.

Už z Veronskej arény s istými úpravami prenesená scéna režiséra a scénografa v jednej osobe (Pier Luigi Pizzi) naznačovala istý príklon k monumentalite. Historickú zakotvenosť (popri Pizziho pestrom kostýmovaní zboru) najviac podčiarklo prvé dejstvo s dvoma schodišťami – mostami cez benátsky kanál, ďalší úzky pruh javiska viac v popredí bol kanálom, po ktorom sa v istým výjavoch pohyboval čln. Tretie dejstvo bolo koncipované len ako jedno veľké terasovité schodište. Jedinými doplnkami pre tento základ bol v jednotlivých obrazoch zdobený stôl, znázorňujúci raz schránku na vkladanie anonymných udaní, raz ako sarkofág pre Lauru.

A. Ponchielli: La Gioconda, Gran Teatre del Liceu Barcelona,
foto: Antoni Bofill

Táto inscenácia by nepôsobila cudzorodo ani v ďalekých časoch režisérovej mladosti. Pokus o nejakú ideovú nadstavbu nad príbehom, o ktorú sa v bulletine pokúsila lektorka z barcelónskej univerzity z pozícií dnes moderného feminizmu, zostal len obyčajnou konštrukciou. Zato zaujímavá bola štúdia P. M. Haddaba o talianskej bohéme druhej polovice 19. storočia (nazvanej scapigliatura) a o postavení libretistu La Giocondy v nej.

Hudobne patrila táto inscenácia k tomu najlepšiemu, čo som za posledných desať rokov barelonskom v Gran Teatro de Liceu zažil.

Autor: Vladimír Blaho

písané z reprízy 4. apríla 2019

Predstavenie si môžu pozrieť aj diváci na Slovensku – v priamom prenose z Barcelony v stredu 10. 4. 2019 vo vybraných kinách siete CINEMAX. Viac informácii TU…

Amilcare Ponchielli: La Gioconda
Gran Teatre del Liceu

Dirigent: Guillermo García Calvo
Režia: Pier Luigi Pizzi
Choreografia: Gheorge Iancu
Scéna a kostýmy: Pier Luigi Pizzi
Svetlá: Massimo Gasparon
Zbormajster: Conxita Garcia

osoby a obsadenie reprízy 4. apríla 2019

Gioconda: Anna Pirozzi
Laura Adorno: Dolora Zajick
Alvise Badoero: Ildebrando D ́Arcangelo
La Cieca: María José Montiel
Enzo Grimaldo: Brian Jagde
Barnaba: Gabriele Viviani
Zuane/Hlas: Carlos Daza
Isepo/Hlas: Beñat Egiarte
Barnabotto/Pilot/Spevák: Marc Pujol
Hosťujúci tanečník: Alessandro Riga (CND)
Hosťujúca tanečnica: Letizia Giuliani
spoluúčinkoval orchester a zbor Gran Teatre del Liceu

www.liceubarcelona.cat

video

Operné gala v Kežmarku 2019
Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár