Keď som recenzoval stream premiéry Mozartovho Dona Giovanniho vo Viedenskej štátnej opere, ktorá sa počas covidových obmedzení hrala bez publika (premiéra 5. decembra 2021), vyjadril som presvedčenie, že inscenácia musí diváka osloviť aj naživo. Nemýlil som sa. Zážitok z 1. februára 2023, kde už spievala aj Slávka Zámečníková, moje pocity zo streamu ešte znásobil.
Don Giovanni od Wolfganga Amadea Mozarta mal premiéru v pražskom Nosticovom (dnešnom Stavovskom) divadle 29. októbra 1787. O rok neskôr skladateľ pôvodný rukopis pre Viedeň mierne zrevidoval, niektoré čísla pridal, iné odobral. Dnes sa v inscenačnej praxi pomerne často obe verzie, pražská a viedenská, kombinujú. Touto cestou sa vydali aj dirigent premiérovej série Philippe Jordan, režisér Barrie Kosky a dramaturgovia Sergio Morabito (inak známy aj ako režisér) s Nikolausom Stenitzerom.
Donedávna hlava berlínskej Komische Oper Barrie Kosky, režisér s bezhraničnou invenciou, spolu so scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Katrin Leou Tag vymanili Dona Giovanniho z akéhokoľvek priestorového či časového zakotvenia. Vzdali sa všetkého, čo by mohlo konkretizovať a do istej miery aj zošnurovať starodávny príbeh zo Španielska 17. storočia, s dvoma výraznými archetypmi v postavách pána a sluhu.
Prečítajte si tiež:
Mozart – skladateľ vážnej a inej hudby
Na javisku vytvorili prázdnu šikminu, pripomínajúcu členitú lávovú krajinu, ktorá sa len párkrát zmenila. Keď z nej vyrástla vysoká zeleň, vztýčili sa jej časti so beztvarého útvaru, alebo dostala podobu tajomnej jaskynky s vodou. Nepotrebovali žiadnu spálňu na Giovanniho zvedenie Donny Anny (na javisko vchádzajú odnikiaľ), nežiadal sa im palác, salón, dedinské námestie ani hostina, cintorín, socha. Vystačili si úplne s minucióznym vypracovaním charakterov (najmä dominantného páru pána a sluhu, Donny Elviry, ba aj Komtúra) a ich aranžovaním v priestore. Isteže, táto koncepcia by sa utopila, keby nebolo k dispozícii dané obsadenie.
Približne tri hodiny čistej hudby naplnil Barrie Kosky ohňostrojom originálnych nápadov, pričom hybnou silou boli akcie Dona Giovanniho a jeho sluhu Leporella. Ich vzťah vyžaroval činoherne vycizelovaným pomerom medzi pánom a občas aj trocha prefackaným sluhom, no nemenej korením ich vzťahovej spriaznenosti bolo kamarátstvo a ochota vyparatiť akúkoľvek „volovinu“. Boli takmer až dvojčatami, čo dokazovali ich neraz rovnaké kostýmy.
Pravda, k pikantným scénam dochádzalo, keď si vymieňali úlohy pri zvádzaní žien. Leporello bol od začiatku formovaný ako jednoduchý, moderný chalanisko, ktorý v súčasnom oblečení s mikinou na hlave (s prefarbenými zlatožltými vlasmi), občas trucovitý, rebelujúci, občas žiariaci radosťou zo zárobku, stále nabitý temperamentom a oddanou vernosťou voči svojmu pánovi. V dobro i zlom. Či išlo o scénu vraždy Komtúra (ten sa po chvíli zdvihne a nenápadne opúšťa javisko, aby sa v závere ako živý duch vrátil vykonať pomstu), či o spoločné plánovanie akcií s Giovannim, špásovanie, šantenie vo vode, kde sa pohrávali s kameňom, predstavujúcim lebku Komtúra a napokon záverečné rozuzlenie s ním.
Ťažko vypichnúť niektoré z nápadov a realizácií tejto strhujúcej réžie, pretože všetky akcie boli zmysluplné a nadviazané na hudbu. Voči nej som nezaznamenal žiadny podraz. Ak dejové situácie stagnovali, tak jednoducho padla opona (medzi tým sa upravilo javisko) a árie sa spievali nerušene na proscéniu. Bola to skutočne „veselá dráma“, ktorá vyvolávala opakované úsmevy diváka (ich pôvodcom bol predovšetkým Philippe Sly), ale aj zimomriavky.
Originálne je premyslené finále. Po príchode živého Komtúra (alebo jeho ducha?) ako prvý mu podáva ruku Leporello. Tam však smrtiaci účinok nenastal. Až keď stisol pravicu Giovanniho, bola pomsta, o ktorej skôr „teoretizujú“ Anna s Ottaviom, dokonaná. Zatiaľ čo „mŕtvy“ Giovanni leží na zemi, v poslednej scéne ostatní rysujú svoju budúcnosť. Jediným šťastným párom je Zerlina s Masettom. Donna Anna a Don Ottavio idú každý svojou cestou, Donna Elvira sa zberá do kláštora.
A Leporello? Vracia sa na svoje miesto a so smútkom i nádejou čaká na nového pána. No ešte predtým – a to si žiadna z postáv, pohrúžených do seba nevšimne – Giovanni vstáva z mŕtvych. Obchádza hŕstku spoluhráčov, nežne sa dotkne Leporellovej hlavy a pokojným krokom opúšťa javisko. Don Giovanni je nesmrteľný. Ako archetyp večný. Bol a bude. Toto posolstvo Koskyho réžia vyjadrila bravúrne.
Po Philippovi Jordanovi prevzal aktuálnu sériu predstavení Turínčan Antonello Manacorda (ročník 1970), ktorý preukázal silnú afinitu k mozartovskému slohu. Predstavenie pulzovalo v presných s diferencovaných tempách, v ansámbloch boli náležité gradácie, árie mali potrebnú voľnosť a priestor na vypracovanie výrazových detailov. Samostatnou kapitolou sú secco recitatívy (fenomenálny Stephen Hopkins za kladivkovým klavírom), formované presne tak, ako si to Mozart a jeho (i neskoršia) doba vyžadovali. Ideálny kompromis medzi parlandovým a spievaným tónom.
Orchester Viedenskej štátnej opery muzicíroval ako vždy ušľachtilo (jediné drobulinké zaváhanie som začul v dychovej sekcii počas druhej árie Donny Anny), zbor síce nemá veľkú úlohu (zbormajster Thomas Lang), no spieval plasticky. Vynechať nemôžem ani účelne a viditeľne angažovaný javiskový orchester.
Koncepcia Koskyho by bola asi sotva natoľko autentická a strhujúca, keby mala iné obsadenie. Nečudo, že premiéru a všetky reprízy (navštívil som osemnáste predstavenie) spievali rovnakí predstavitelia dvoch hlavných postáv. Obaja sú basbarytonisti, no s rozlíšiteľnými timbrami. Američan Kyle Ketelsen je nielen fyzicky optimálnym typom suverénneho zvodcu, ale tento charakter vytvára aj hlasovými prostriedkami. Jeho vyšší bas znie v plnom objeme a farbe vo všetkých polohách, vie dômyselne narábať s dynamikou (ako protiklady uvediem vo forte odpálenú áriu Fin ch´han dal vino a v zaliečavom piane zaspievanú serenádu Deh! Vieni alla finestra), má silu pre gradáciu a obrovské množstvo výrazových nuáns.
Prečítajte si tiež:
Viva la libertà! Strhujúci Don Giovanni v streame premiéry z Viedenskej štátnej opery
Francúzsko-kanadský basbarytonista Philippe Sly (Leporello) musí byť snom pre každého režiséra. On je akoby z gumy. Spieva, tancuje, premetom ukáže fyzickú akrobaciu, žongluje. Jeho mimika a gestá odrážajú každú situáciu, ani sekundu nie bez pohybu. Mimochodom, podobný je aj v titulnej postave, viď inscenáciu z festivalu v Aix-en-Provence. Slyov hlas je veľmi príjemne sfarbený, výrazovo plastický (pre oboch platí vzorové vyspievanie, resp. vyrozprávanie secco recitatívov), takže fakt, že nedisponuje vyslovene veľkým fondom, nie je žiadnou prekážkou. Napokon, aj repertoár Phillippa Slya sa viaže hlavne k Mozartovi a staršej hudbe.
Oproti pôvodnému obsadeniu sa zmenili dve z troch predstaviteliek ženských úloh. Ostala len Kate Lindsey ako skvelá Donna Elvira. Jej charakter réžia vytvarovala zaujímavo, keď ohrnutá milenka na svojho zvodcu aj napriek zosmiešňovaniu nedá dopustiť. Lindseyovej vysoko posadený, farebne príťažlivý mezzosoprán znie ideálne nielen v timbri, ale aj výraze a celkovým stotožnením sa s koncepciou. Bonbónikom bolo podmanivé piano v recitatíve a árii In quali eccesi.
Novou viedenskou Donnou Annou je slovenská sopranistka Slávka Zámečníková. Netreba zdôrazňovať, že do tejto postavy vložil Mozart najviac vokálnej virtuozity, zakotvil ju vo výškach, hĺbkach a vyšperkoval v druhej árii Or sai chi l´onore náročnou koloratúrou. Slávka Zámečníková, pre ktorú Donna Anna nie je novou postavou v repertoári, vie veľmi presne, kde zdôrazniť jej dramatickú naliehavosť (viac v recitatívoch) a kde nechať tiecť v bezchybnom frázovaní tok melodiky. Dnes predstavuje skôr lyrickejší model poňatia roly, v ktorom uplatňuje popri príťažlivom materiáli a skvelej technike vycibrený zmysel pre štýl, ale už aj osobnostný rozmer.
Do exkluzívneho obsadenia zapadá aj tiež novo obsadený ruský tenorista Dmitry Korchak (Don Ottavio), ktorý si zo svojho belcantového portfólia (repertoár už rozširuje aj o spinto tenorové party) prináša perfektnú dychovú techniku, ale aj dramatickejší, stále príťažlivo sfarbený tón.
Novou je tiež americká mezzosopranistka Isabel Signoret, Zerlina s krásnym timbrom a hereckým pôvabom. Martin Hässler je spevácky i typovo vierohodným Masettom a Ain Anger kvalitným Komtúrom.
Občas sa nevyhnem takmer nezodpovedateľnej otázke, ktorú operu, či skladateľa, mám v mimoriadnej obľube. No, vyberte si! Počnúc Monteverdim, povedzme, po žijúceho Ariberta Reimanna. A nehovoriac o Rossinim, keď zväčša sa očakáva, že vzhľadom na moju vyše tridsaťročnú históriu návštev festivalu v jeho rodisku, označím jeho. Po viedenskom Donovi Giovannim – a ospravedlňujem sa za frázu – nemôžem inak, len potvrdiť, že opera opier je len jedna.
Autor: Pavel Unger
Autor: Pavel Unger
písané z reprízy 1. 2. 2023
W. A. Mozart: Don Giovanni
Viedenská štátna opera
Premiéra uvedená prostredníctvom streamu 5. decembra 2021
Hudobné naštudovanie: Philippe Jordan
Réžia: Barrie Kosky
Scéna a kostýmy: Katrin Lea Tag
Svetlo: Franck Evin
osoby a obsadenie reprízy 1. 2. 2023
Dirigent: Antonello Manacorda
Don Giovanni: Kyle Ketelsen
Komtúr: Ain Anger
Donna Anna: Slávka Zámečníková
Don Ottavio: Dmitry Korchak
Donna Elvira: Kate Lindsey
Leporello: Philippe Sly
Zerlina: Isabel Signoret
Masetto: Martin Häßler
video
Súvisiace články:
Po verbálnych „piruetách“ Anna Netrebko opäť žiarila – vo svojej prvej Aide vo Viedni
Viedeň zašla ku koreňom opery – Monteverdiho L´Orfeo po prvýkrát v Štátnej opere
Duo Slávka Zámečníková – Peter Kellner, veľké slovenské hlasy a pomaly i svetové hviezdy
Viedenský Wozzeck vyvolal emócie skôr samotnou predlohou než javiskovou podobou
