Dr. Gustáv Papp, tenorista bez následníkov – venované storočnici narodenia

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dve sté výročia ma v ostatných dňoch navigovali trocha intenzívnejšie do hlbín našich operných dejín. Prvým bolo otvorenie jubilejnej sezóny v Opere Slovenského národného divadla a dramaturgicky nevyužitá šanca vstúpiť do nej dôstojne, s náležitou úctou k jej histórii. Druhou je sto rokov od narodenia tenoristu Dr. Gustáva Pappa, ktorý uzrel svetlo sveta 28. septembra 1919 v Čiernom Balogu.

Precíznejšie a obsažnejšie zmapovať život jedného z najvýraznejších zjavov v dejinách slovenského profesionálneho divadla, ako to spravila Elena Blahová-Martišová v článku pri príležitosti dvadsiateho výročia umelcovho úmrtia (článok je k dispozícii TU…), ani nie je možné. Nedovolím si z excelentnej práce kopírovať, pokúsim sa len o náčrt celoživotného príbehu Dr. Gustáva Pappa najmä cez prizmu vlastných diváckych a recenzentských zážitkov.

Gustáv Papp (1919 – 1997), foto: M. Robinsonová/Archív SND

Svedkom jeho aktívnej činnosti na javisku SND som sa stal až v polovici 60. rokov (ako divák vo veku tínedžera), no od prvých chvíľ jeho hlas a výrazový prejav zapôsobili na mňa sugestívnou a jedinečnou silou. S pribúdajúcimi skúsenosťami návštevníka a neskôr recenzenta sa v mnohých postavách stal – myslím, že nielen pre mňa – istým modelom, porovnávacím kritériom interpretácie.

S odstupom dvadsiatich dvoch rokov od jeho skonu (zomrel 7. 10. 1997 v Bratislave) si trúfam bez zaváhania skonštatovať, že na Slovensku nemá nasledovníkov. Inými slovami, aj keď nimi nerád operujem, stal sa nenahraditeľným. Dramatického, presnejšie hrdinného tenora (Heldentenor) Pappovho rangu, sme od jeho čias v Opere SND nemali. Aj keď jeden, v Košiciach udomácnený a v zahraničí už spoznávaný Titusz Tóbisz, má šancu vkročiť na jeho stopu. Keďže niet tenorov tohto špecifického druhu, dramaturgom prvej slovenskej scény ľahšie prechádzajú výhovorky, prečo ignorovať napríklad javiskový odkaz Richarda Wagnera. Vo svete priam kultového skladateľa, prednostne vypredávajúceho hľadiská divadiel.

Vrátim sa však k osobnosti Dr. Gustáva Pappa. Absolventa Lekárskej fakulty Univerzity Komenského (1944) a Konzervatória v Bratislave (1948) v triede Dariny Žuravlevovej. Obe náročné a zodpovedné profesie, lekára s chirurgickou špecializáciou i operného protagonistu, vykonával po dlhé roky paralelne. Ako v medailóniku, pri príležitosti Pappových päťdesiatin, napísala v časopise Hudobný život Jela Krčméry (jeho prvá Carmen), zvládal štyri profesie: lekára, speváka, manžela a otca.

M. P. Musorgskij: Boris Godunov, Opera SND, 1954, Ditta Gabajová (Krčmárka), Dr. Gustáv Papp (Grigorij Lžidimitrij), foto: Gejza Podhorský/Archív SND

V čase, keď som ho videl po prvýkrát na javisku, bolo to na prelome rokov 1964 – 1965, mal už na svojom umeleckom konte obrovskú škálu kreácií. Doma i v zahraničí. Na javisku Opery SND stál po prvýkrát roku 1948 ako Bizetov Don José z Carmen. Krátko po ňom prišiel Rudolf z Pucciniho Bohémy, Gounodov Faust, Lenskij z Čajkovského Eugena Onegina, Ondrej v Suchoňovej Krútňave, Princ z Dvořákovej Rusalky, Florestan z Beethovenovho Fidelia, Lžidimitrij z Musorgského Borisa Godunova (a to nie je kompletný súpis), všetky až do roku 1954 stvárňoval ako stály hosť.

Do pevného angažmánu vstúpil Gustáv Papp až od sezóny 1954/1955 a zotrval v ňom plné tri desaťročia. Hoci nikdy nebol vyslovene lyrickým tenorom, v prvej fáze kariéry sa tomuto odboru nevyhýbal. Do dramatických úloh nešiel bezhlavo, ale rešpektoval zásady hlasovej hygieny. Pappov repertoár však nikdy nebol vyhranený. Patril k historicky najuniverzálnejším slovenským tenoristom.

Súpis stvárnených rolí (štatisticky sú uvedené v závere článku, na ktorý odkazujem vyššie) obsiahol tvorbu nemeckú, taliansku, francúzsku, ruskú, českú (vždy bez ohľadu na dátum vzniku diel) a v prvom rade slovenskú. Dr. Gustáv Papp zachytil prakticky celý oblúk pôvodnej slovenskej opernej literatúry až do polovice 80.rokov. Počnúc drámami Eugena Suchoňa (opakovane Ondrej v Krútňave a Záboj v Svätoplukovi) a dielami Jána Cikkera (titulní hrdinovia v Jurovi JánošíkoviBegovi Bajazidovi, Simonson vo Vzkriesení, Fred v Mistrovi Scroogeovi, Vallé v Hre o láske a smrti či Prvý inžinier v opere Zo života hmyzu), cez dve lekárske postavy (Dr. Hellpach v Holoubkovom Profesorovi Mamlockovi a profesor Sigelius v Andrašovanovej Bielej nemoci), cez Moyzesovho Udatného kráľa, Urbancovu Pani úsvitu a ďalšie, až po Filipa v náročnej Benešovej Hostine z roku 1984.

J. Cikker: Juro Jánošík, Opera SND, 1954, Mádia Hubová (Zuza), Gustáv Papp (Juro Jánošík), foto: Archív SND

Obchádzam rozbor prvého desaťročia trvalého angažmánu Dr. Gustáva Pappa v Opere SND (nezažil som ho), keď jeho repertoár stál na vypätých dramatických a hrdinských postavách. Opäť z najrozmanitejších sfér. Z verdiovských to bol napríklad Don Carlos, Radames z AidyOtello, z veristických Cavaradossi z Toscy, Des Grieux z Manon Lescaut či Leoncavallov Canio z Komediantov. Sem patrí aj dobovou kritikou ospevovaný Smetanov Dalibor, Rimského-Korsakovov titulný Sadko, či Lukullus v Dessauovom Odsúdení Lukulla, Herman v Pikovej dáme, postavy z Prokofievových či Brittenových opier. Sporadicky sa dostával k raritne uvádzanému Richardovi Wagnerovi – ako Erik z Blúdiaceho Holanďana či Tannhäuser. Ako naslovovzatého wagnerovského tenora ho objavilo východné Nemecko, kde stvárnil v Lipsku (1960 až 1966) Waltera Stolzinga z Majstrov spevákov norimberských (dokonca pri otvorení novej budovy), titulné postavy z Tannhäusera, RienzihoLohengrina.

R. Wagner: Rienzi, Opera SND, 1967, Gustáv Papp (Cola Rienzi), Elena Kittnarová (Irena), foto: Jozef Vavro, Archív SND

Z mojich prvých spoznaní Dr. Gustáva Pappa sa mi nezmazateľne vryl do pamäti Ondrej z novej inscenácie Suchoňovej Krútňavy roku 1965, ktorú dirigoval Tibor Frešo a s hlbokým prienikom do duševných stavov hrdinov, ale aj epizódnych úloh, režíroval činoherný Karol Zachar. Pappovo sugestívne, psychologické herectvo, v spojení s pevným, objemným, do najjemnejších výrazových detailov vymodelovaným hlasom, strhli od prvého stretnutia Ondreja so Štelinom (Ján Hadraba a Ondrej Malachovský) na žandárskej stanici.

V scéne svadby s Katrenou (Margita Česányiová a Božena Suchánková) žiaril jeho tenor bronzovým leskom, prieraznosťou a herecky strhujúco prekonával zlomový moment, keď Štelina obviní Katrenu, že pred oltárom krivo prisahala. Nezabudnuteľný bol moment zo štvrtého obrazu (Ondrej zhodí na zem Štelinu a udrie Katrenu) a naň nadväzujúca monologická piata scéna opitého Ondreja, ústiaca do rozhodnutia priznať sa k vine. Až do finále udržiaval Dr. Gustáv Papp postavu v nesmiernom napätí. S touto rolou sa stretol aj v ďalších inscenáciách v réžii Branislava Krišku.

Krútňava, Opera SND, 1965, Margita Česányiová (Katrena), dr. Gustáv Papp (Ondrej) foto: Jozef Vavro

Z obdobia mojich diváckych začiatkov vidím pred sebou zaľúbeného, zúfalého a nakoniec zo žiarlivosti vraždiaceho Dona Josého z Carmen (v partnerstve troch rozdielnych, no rovnako excelentných Carmen Ľuby Baricovej, Oľgy Hanákovej a Niny Hazuchovej), na neveľkú, no výrazovo údernú kreáciu Mladého gavaliera z Hindemithovho Cardillaca (so skvelým Bohušom Hanákom v titulnom parte), na už veľakrát predtým stvárneného Verdiho Radamesa, Wagnerovho Tannhäusera, elegantného Princa v Rusalke, či Záboja zo Svätopluka. Ale tiež na Pappove nové postavy, akými bol Eleazar v Halévyho Židovke, alebo Calaf v Pucciniho Turandot, v ťažkej konkurencii najmä s brilantným výškarom Jiřím Zahradníčkom. Predo mnou sa otvára Laca z Janáčkovej Jej pastorkyne v Kriškovej réžii, kde popri strhujúcej Kostelníčke Oľgy Hanákovej, bol jeho uvážlivým, milujúcim a obetavým interpretom. O jeho Bakchovi zo Straussovej Ariadny na Naxe napísal Jaroslav Blaho, že sa v intenciách réžie „s úspechom pokúsil ironizovať postavu veľkooperným pátosom a nadnesenými gestami“.

Dr. Gustáv Papp neustále dokazoval svoju mnohostrannosť. Vedel sa s rovnakou výrazovou charizmou a hlasovou pevnosťou popasovať s talianskym repertoárom (premiéra Pucciniho Plašťa, kde stvárnil Luigiho), s Wagnerom (štýlovo vzorový a hlasovo stále obdivuhodne disponovaný Rienzi a Lohengrin), s tvorbou 20. storočia (polokoncertné uvedenie Janáčkovho Zápisníka strateného, kde ho na klavíri sprevádzala jeho manželka Eva Pappová) a v čase rekonštrukcie historickej budovy SND, na doskách Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava, dojal ako emotívny Manolios z Gréckych pašií od Bohuslava Martinů. Kritik Jaroslav Blaho píše: „V postave Manolia predstavil dr. Gustáv Papp opäť jednu z pôsobivých polôh svojho jemne štylizovaného prejavu a spevácky vychádzal zo svojich známych predností… z výrazovej schopnosti spievania a širokého volumenu svojho superdramatického tenora“.

G. Puccini: Triptych/Plášť, Opera SND 1968, Gustáv Papp (Luigi), Marta Nitranová (Giorgetta), foto Jozef Vavro/Archív SND

Po návrate do zrekonštruovanej historickej budovy SND sa objavuje pravidelne v osvedčených postavách a hoci už po päťdesiatke, stále vyžaruje mladistvú energiu a hlasovú odolnosť. Oblieka ešte kostýmy Cavaradossiho, Dona Josého, víťazí ako Lohengrin, ba zaskakuje aj ako Manrico v Trubadúrovi. Nestráca lesk ani ako Cikkerov Juro Jánošík, neobchádzajú ho v premiérach nových slovenských diel. Prichádza čas na charakterové postavy. Dopriali mu ich inscenácie dvoch jednoaktoviek Richarda Straussa, kde exceluje ako výrazovo strhujúci Herodes v Salome a Aegisth v Elektre. V Musorgského Borisovi Godunovovi prechádza z Dimitrija na postavu Šujského, no nevyhýba sa ani menším postavám. V Gershwinovej černošskej opere Porgy a Bess je neprehliadnuteľným predavačom medu Petrom, v Massenetovej Manon ráznym Morfontainom, v Stravinského Osude zhýralca uchvacuje výrazovým nábojom ako aukcionár Sellem.

Dr. Gustáv Papp sa aj po odchode do dôchodku vracal na javisko pohostinsky. Symbolicky sa lúčil ako Don José v roku 1988 a definitívou bola rola Ceremoniára v Čajkovského Pikovej dáme v roku 1990. Láska k divadlu ho doviedla naspäť, tento raz sa z dlhoročného protagonistu a zároveň lekára stal na istý čas (1990 – 1991) inšpicient opery.

J. Cikker: Hra o láske a smrti, 1973, Gustáv Papp (Donald Grobe), Magdaléna Hajóssyová (Sophie), foto: Archív SND

Dr. Papp bol rešpektovanou a charizmatickou osobnosťou, mal množstvo oddaných fanúšikov a jeho slovo malo váhu aj v chúlostivých situáciách. Jednu z takých opisuje vo svojej novej knihe Keď nám nebolo do spevu… bývalý sólista Opery SND a dlhoročný vedúci tenorista Opernhausu v rakúskom Grazi, Juraj Hurný. Ako syn komunistickým režimom prenasledovaného a dlhodobo väzneného otca, prežil – pričinením pazúrov Štátnej bezpečnosti – nasledovnú situáciu.

V SND sa konala zjari 1976 schôdza umeleckých pracovníkov opery, na ktorej šéf opery Pavol Bagin prehlásil, že som na poslednej premiére (Verdi – Traviata) sklamal a preto budem preradený do zboru… Nastalo neobyčajne dlhé ticho, aspoň mne to tak pripadalo, nikto nepovedal nič, ani nereagoval gestom, pohľadom… Keď sa už dalo ticho krájať, prihlásil sa o slovo tenorista Dr. Gustáv Papp, slávny slovenský operný spevák. ´Súdruh šéf, myslím si, že by ste mali vaše rozhodnutie prehodnotiť, pretože nie je objektívne a pre nášho mladého kolegu je nespravodlivé´. Ťažko opísať vďačnosť, ktorú som cítil v duši… zastal sa ma práve Jánošík môjho detstva“, píše Juraj Hurný. Mladý tenorista po tejto udalosti zotrval na sólistickej pozícii, až kým na jeseň 1977 ho okolnosti donútili emigrovať. Pre Bratislavu „nespôsobilý“ Alfredo o pár dní v tej istej postave debutoval vo Viedenskej štátnej opere.

Vrátim sa na záver k storočnici Dr. Gustáva Pappa. V tomto spomienkovom texte som sa venoval prevažne domácej opernej činnosti umelca. Jeho pôsobenie bolo oveľa širšie, siahalo do zahraničia (nielen v období lipského angažmánu), na pole koncertné, do rozhlasových a televíznych štúdií.

Dnes je dôvod zamyslieť sa nad jeho osobnosťou, nad prínosom Gustáva Pappa do dejín rovnako jubilujúcej slovenskej opery. Neviem, ako tento neopakovateľný moment reflektuje divadlo, na doskách ktorého stál vyše štyridsať rokov. Nevenovali mu žiadne predstavenie. Hoci stredajšia Carmen (25. 9. 2019), teda titul, v ktorom roku 1948 debutoval a o 40 rokov sa v ňom lúčil, sa núkala ako priam symbolická príležitosť. Neviem o žiadnej výstave, či podujatí, venovanom tomuto vzácnemu výročiu. Jediný článok v časopise Portál je ozaj primálo. Ale, žiaľ, zvykáme si. Ale nezabúdame!

Autor: Pavel Unger

video

Podporte časopis Opera Slovakia
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár