Dnes je: štvrtok, 16. 8. 2018, meniny má: Leonard, zajtra: Milica

Dramatická speváčka Mariči Peršlová zasvätila život umeniu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V tejto sezóne si pripomíname historický medzník nášho divadla, deväťdesiate piate výročie založenia Slovenského národného divadla a súčasne začiatok formovania profesionálnej divadelnej činnosti. Do histórie SND sa svojou umeleckou činnosťou natrvalo zapísala Mária Peršlová, altistka s krásnym sýtym sonórnym hlasovým fondom a vynikajúcou strednou a hlbokou polohou, ktorá vyše dvoch desaťročí patrila k oporám operného súboru Slovenského národného divadla.

Rodáčka zo slovinskej Ľubľane Mária Peršlová (narodená 26. februára 1890), v čase svojej aktívnej činnosti známa ako Mariči Peršlová, vyrastala v hudobne založenej rodine v Ľubľane naturalizovaného českého geometra a už ako pätnásťročná spievala altové sólo v oratóriu Lorenza Perosiho. Spev študovala u prof. Mateja Hubadu, známeho slovinského skladateľa, pedagóga a dirigenta zboru Glasbena Matica. Debutovala v roku 1907, ako sedemnásťročná, vo Verdiho opere Trubadúr v úlohe Azuceny v ľubľanskej opere s talianskym tenoristom Ernestom Cammarottom, pôsobiacim na viacerých juhoslovanských scénach. Po úspešných speváckych začiatkoch získala mladá talentovaná umelkyňa štipendium na ďalšie štúdium spevu vo Viedni a v Prahe u prof. Konrada Wallersteina. V Prahe sa zoznámila s budúcim manželom Janom, taktiež spevákom pochádzajúcim z hudobnej rodiny (známejší bol jeho starší brat, basista a režisér Josef Peršl, zakladajúci člen SND a keďže dobové periodiká uvádzali iba priezviská účinkujúcich, často prichádzalo k ich zámene). V umeleckej kariére pokračovala v Poznani (1912 – 1914), popri Azucene tu naštudovala svoju prvú Amneris, Erdu v Zlate Rýna a Dalilu v opere Samson a Dalila.

Mária Peršlová, (1890-1949)

Mária Peršlová,
(1890-1949)

Keď vypukla prvá svetová vojna vrátila sa Peršlová aj s manželom do rodnej Ľubľany, po zatvorení divadla sa venovala koncertnej činnosti. Manžel Jan narukoval a podľa informácie publikovanej v slovinskej tlači v roku 1915 padol do zajatia v talianskej Cremone. Po skončení vojny sa manželia Peršlovci usídlili v roku 1919 v Bratislave, tu bratislavské obecenstvo spoznávalo a čoskoro aj obľúbilo umelkyňu s výborným, kultivovaným hlasovým materiálom, ktorá sa aktívne zapájala do hudobného života v cirkevnom spolku, obetavo a nezištne vystupovala na podujatiach koncertných a osvetových. V decembri 1919 sa agilný dirigent, skladateľ a organizátor hudobného života na Slovensku prof. Miloš Ruppeldt rozhodol uviesť s niekoľkými slovenskými a českými ochotníkmi Smetanovu Predanú nevestu na bratislavskom javisku, v tom čase ešte Mestského divadla, Kecalom bol Jan Peršl a do úlohy Ľudmily pozval Mariči Peršlovú. O päť rokov neskôr, pri príležitosti tridsiateho výročia umeleckej činnosti režiséra a speváka Josefa Peršla v marci 1924 sa v inscenácii opery SND Predaná nevesta stretli na javisku traja Peršlovci, Josef ako Kecal, jeho brat Jan spieval Krušinu a Mariči opäť Ľudmilu.

Už čoskoro po založení Slovenského národného divadla v roku 1920 spievala Peršlová ako hosť Verunu v Blodkovej opere V studni, ale ponuku na angažmán dostala až od Oskara Nedbala. Spočiatku spievala iba pohostinsky Ježibabu v Dvořákovej Rusalke a spomínanú Ľudmilu v Predanej neveste, stálou členkou bola od roku 1926 a do roku 1945 spievala veľký počet mezzosopránových a altových úloh v talianskych, českých, slovenských i slovanských operných dielach. Nebolo výnimkou, že niektoré postavy spievala vo viacerých naštudovaniach, mnohé často bez alternácie. Našla tu aj svoje obecenstvo, pretože na jej Azucenu pamätníci a milovníci opery ešte aj po dlhých rokoch s nadšením spomínali, svojím hlasom očarúvala aj mnohých kolegov.

Z. Ruth-Markov (Vodník), H. Bartošová (Rusalka), M. Peršlová (Ježibaba), Rusalka, Opera SND, 1941, foto: STK

Z. Ruth-Markov (Vodník), H. Bartošová (Rusalka), M. Peršlová (Ježibaba),
Rusalka, Opera SND, 1941,
foto: STK

Po Verune, materinskou láskou prekypujúcej Ľudmile a živlami presiaknutej Ježibabe vytvorila mnohé postavy aj z ďalšieho českého repertoáru, v operách Bedřicha Smetanu bola dobráckou Martinkou v Hubičke, Radmilou v Libuši, Pannou Rózou v Tajomstve, z Dvořákových úloh naštudovala Káču, Marfu v Dimitrijovi, z Fibichovových Vlastu v Šárke a Donnu Izabellu v Messinskej neveste, tvrdú Mešjanovku vo Foersterovej Eve, Kabanichu v Káti Kabanovej Leoša Janáčka, Alžbetu Bátoryčku v opere Čachtická pani od Miloša Smatka. Skladateľ Iša Krejčí počas svojho krátkeho pôsobenia v opere SND vo funkcii korepetítora a dirigenta s úctou hovoril o Peršlovej ako o umelkyni vzácnych kvalít hlasových i umeleckých, ktorá „ v obore tragickom podala mnoho osobitých a ušľachtilých výkonov formátu nesporne svetového … jej panna Róza v Tajomstve zostane svojou citovou hĺbkou a ľudskou rýdzosťou nezabudnuteľným objavom!“

Po príchode Karla Nedbala dostala Peršlová príležitosť naplno rozvinúť bohatstvo a mnohostrannosť svojho umeleckého potenciálu v náročných postavách Wagnerových opier ako Erda v Zlate Rýna, Brangäna v Tristanovi a Izolde, Klytaimnestra a Herodias v dielach Richarda Straussa Elektra a Salome, vynikajúco kreovala najmä Klytaimnestru so širokou škálou rozvinutého hlasového fondu a bez únavy až do konca opery. K jej vrcholným kreáciám patril Orfeus v Gluckovej opere Orfeus a Eurydika, suverénny a ušľachtilý aj po výrazovej stránke. Z Verdiho opier mala na repertoári Amneris v Aide, sugestívne interpretovanú vešticu Ulricu v Maškarnom bále, dohadzovačku Quickly vo Falstaffovi, z Pucciniho Suzuki v Madame Butterfly, bola tiež znamenitou cigánkou Cziprou v Cigánskom barónovi Johanna Straussa. Vrcholnou kreáciou Mariči Peršlovej však bola Azucena v Trubadúrovi, pretože tu mohla okrem krásne znejúceho hlasu neobyčajne širokého rozpätia preukázať aj tvorivé schopnosti herecké, ktoré v priebehu rokov neustále zdokonaľovala a kreovala. Mnohostrannosť výrazu a herecké schopnosti uplatnila aj v menších figúrkach ľudových, vážnych i komických ako Ľudmila i Háta v Predanej neveste, Marta vo Faustovi a Margaréte, Marcelina v Barbierovi zo Sevilly a Figarovej svadbe, či intrigánka Annina v Gavalierovi s ružou Richarda Straussa, Chivrija v Soročinskom jarmoku, Filipjevna v Eugenovi Oneginovi, Grófka v Pikovej dáme. Nezabudnuteľná bola Peršlovej Klásková v Lampáši, ktorú podľa spomienok Štefana Hozu autor Vítězslav Novák považoval za „doteraz najvýznamnejšiu predstaviteľku tejto úlohy“.

Mariči Peršlová (Klytaimnestra), Elektra, Opera SND, 1943, foto: Anton Illenberger

Mariči Peršlová (Klytaimnestra), Elektra, Opera SND, 1943,
foto: Anton Illenberger

Slovenské národné divadlo pripomínalo v minulosti aj osobné jubileá umelcov mimoriadnym predstavením, venovaným popredným členom divadla. V roku 1932 oslávila svoju dvadsaťpäťročnú činnosť Peršlová úlohou Amneris v Aide. Priekopník slovenskej hudobnej kritiky Ivan Ballo považoval Peršlovú za jednu z najvýznamnejších umeleckých osobností našej opery a pri tejto príležitosti napísal: „Maria Peršlová je umelkyňou nádherného, temne sfarbeného altu, ovládaného s naprostým majstrovstvom a schopného vyjadriť škálu dramatického výrazu od jadrnej komiky až k najvypätejším tónom tragickým. Nejeden z jej výkonov, v každom ohľade vzorne vypracovaných, vytvorených prostriedkami čím najprostejšími a, nadovšetko, intenzívne prežitých, má pečať jedinečnosti, na nejeden z nich mohla by byť hrdá ktorákoľvek veľká scéna!“

O päť rokov neskôr, pri tridsaťročnom jubileu spievala Mariči Peršlová svoju jedinečnú Azucenu v Trubadúrovi, k slávnostnej atmosfére prispelo aj pohostinské vystúpenie chorvátskej speváčky Zinky Kunc v úlohe Leonory na prahu jej svetovej kariéry pred vstupom na scénu Metropolitnej opery v New Yorku, kde sa pod menom Zinka Milanov stala najlepšou verdiovskou inteprétkou svojej doby. Kritika takmer bez výhrad prijala výkon Peršlovej, napr. recenzent Slováka (J. H.) napísal: „Tu sa najviac uplatňuje silná dramatika a výrazná mimika tejto opravdivej herečky, sprevádzaná mohutným, často až démonicky podfarbeným altom jej hlasu a prirodzeným pátosom jej speváckej deklamácie. Je veľkým pôžitkom pre poslucháča, keď herec znovu a znovu vnáša do tej istej úlohy nové prvky a nevyčerpá sa jeho invenčná schopnosť. Hlavne pre túto rozmanitosť a stálu originalitu Peršlovej Azuceny je Trubadúr tak obľúbenou hrou bratislavského obecenstva.“.

Dobový plagát SND

Dobový plagát SND

Svoju muzikálnu pohotovosť Peršlová preukázala v predstavení  Blúdiaceho Holanďana, keď menšiu úlohu Mary zaspievala v správnej a zrozumiteľnej nemčine a tak výborne zapadla do štýlového rámca wagnerovských postáv v podaní popredných sólistov viedenskej Štátnej opery (1930, titulnú úlohu stvárnil spievajúci činoherec Fritz Höbling, Sentu Wanda Achsel-Clemens, Karl Norbert spieval Dalanda, Georg Maikl Erika a Germann Gallos Kormidelníka). Na javisku opery SND sa stretla aj s mnohými ďalšími spevákmi zvučného mena, v Gounodovom Faustovi účinkovala s Mefistom Fiodora Šaľapina (1934) s v Tristanovi a Izolde s viedenským i bayreutským predstaviteľom titulnej úlohy Gunnarom Graarudom a v tom čase členkou Nemeckej opery v Prahe a stálou hosťkou viedenskej Štátnej opery Rose Merker ako Izoldy (1934), s Richardom Kublom v Smetanových operách, Karlom Norbertom-Novotným ako Mefistom i Kecalom, vo Verdiho dielach s dramatickou viedenskou primadonou Máriou Németh, či vynikajúcou poľskou speváčkou Adou Sari. V roku 1929 spievala aj pod taktovkou Richarda Straussa, keď dirigoval v SND svoje opery Gavalier s ružou a Elektra.

Mária Peršlová (Ježibaba), Rusalka, Opera SND, 1941, foto: STK

Mária Peršlová (Ježibaba),
Rusalka, Opera SND, 1941,
foto: STK

Počas celého obdobia svojho umeleckého pôsobenia v opere SND sa pravidelne a nepretržite venovala koncertnej činnosti, spievala altové party v scénickom prevedení Dvořákovho oratória Svätá Ľudmila v SND, na koncertnom pódiu v Stabat Mater toho istého skladateľa, v oratóriu Jánove pašie J. S. Bacha, v Beethovenovej 9. symfónii a vo Verdiho Requiem, v rozhlasovom vysielaní spievala často slovinské a chorvátske piesne. Bola vynikajúcou interpretkou chrámových skladieb, pomerne často účinkovala spolu s manželom Janom, ich posledné spoločné vystúpenie bolo v auguste 1930, krátko na to sa manžel rozhodol pre dobrovoľný odchod zo života.

Po vojne odišla Mariči Peršlová na pozvanie Janka Borodáča do práve obnoveného Východoslovenského národného divadla (terajšieho Štátneho divadla) v Košiciach, kde si zopakovala Azucenu, Ulriku, Suzuki, Ježibabu, Martinku i Filipjevnu. V roku 1949 však vzhľadom na svoj zhoršujúci sa zdravotný stav aktívnu umeleckú činnosť zanechala, odišla k rodine do Prahy, kde 17. decembra 1949 zomrela. Vtedy Štefan Hoza takto na ňu zaspomínal: „Získala si veľkú obľubu divadelného obecenstva, i medzi kolegami v divadle. Ňou kreované postavy na javisku nemali kazu, mohli byť ukážkou ľudsky poctivej a umelecky statočne premyslenej práce. V duši p. Peršlovej nebolo závisti, ktorá je často vlastnosťou výkonných umelcov, naopak, bola zavše vďačnou radkyňou, najmä mladšej generácie. Prostoreká, ale vždy úprimná natoľko, že jej výčitkám alebo chvále hodno bolo veriť.“

Mária Peršlová zomrela 17. decembra 1949 v Prahe.

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár